Purpur a zamat

Údery kladiva o drevenú dosku zasúvali celú časť hlbšie a hlbšie do zeme. Starec silnými rukami zvládal svoje remeslo veľmi dobre. Vykonal ho už tucet krát a za každým to na ňom zanechalo stopu na tvári ako aj na duši. Nebol sám. Všetkých nás delilo len kúsok, od nepriateľského meča, či šípu, ktorý nám mohol zaručiť vstup do brán mŕtvych. Starec posledný krát udrel kladivom po mohutnom drevenom kríži.
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2024
Údery kladiva o drevenú dosku zasúvali celú časť hlbšie a hlbšie do zeme. Starec silnými rukami zvládal svoje remeslo veľmi dobre. Vykonal ho už tucet krát a za každým to na ňom zanechalo stopu na tvári ako aj na duši. Nebol sám. Všetkých nás delilo len kúsok, od nepriateľského meča, či šípu, ktorý nám mohol zaručiť vstup do brán mŕtvych. Starec posledný krát udrel kladivom po mohutnom drevenom kríži. Vedeli sme, že človek, ktorý leží pred nami už bránu na druhom svete prekročil. Nasledovalo posledných pár slov určené nielen pre neho, ale aj pre všetkých, ktorý pred ním padli. Zložil som ruženec z krku, kľakol si k zemi, prežehnal sa a pobozkal kríž. Prosil som Boha o zmilovanie nad všetkými padlými a ďakoval mu za to, že ma ochraňoval v tých najťažších chvíľach boja. Pri pohľade na kríž sa mi avšak rozstriasli ruky a ruženec padol k zemi. Mysľou mi preblesli všetky zbesilé zverstvá, ktoré som prednedávnom zažil. Zúfalí rev padlých a ranených rezonoval v mojich ušiach. Pocit lesknúcej a chladnej čepele letiacej vzduchom pár centimetrov od tela vo mne za každým vyvolával hlboký strach zo smrti. Stovky váľajúcich sa a páchnucich tiel len naznačovalo, že to miesto k peklu nemá veľmi ďaleko. Stačilo málo k tomu, aby sa to nestalo, no ešte stále sme boli v ohrození na pôde, ktorá nepatrí nášmu Bohu.
Nasledovali sme slová nášho Kráľa ako aj nášho všemohúceho pána, ktorý nás sem, ďaleko od domova poslal. Veril som, že všetci máme svoj osud, no ľutoval som, že nemôžem urobiť nič pre padlých bojovníkov, ktorých sme nemali možnosť ani pochovať. Celé naše vojsko bolo rozprášené a muž, ktorý predo mnou pomaly mizol pod hŕstkou hliny mi v poslednej chvíli zachránil život. Tisícka životov dobrých mužov - otcov, synov, či bratov vyhasla v priebehu jediného okamihu. Pýtal som sa sám seba, ako môže človek veriť v milosrdného Boha, ktorý niečo také dopustil. Vládol vo mne hnev, krutosť a beznádej, ktoré ma od boja prenasledovali ako môj vlastný tieň. Vytiahol som meč a v zlosti ho hlboko zaboril do zeme pred hrobom.
„ Nath ?!... Nathaniel?“ reagoval prekvapene muž menom Orfiash, ktorý patril ako ja, k paladinom, jedným z mála hrdých a vyvolených bojovníkov nášho kráľovstva.
„ Musíme odísť! Ihneď!“ zvolal som a zamieril ku koňovi priviazanému neďaleko o strom.
„ Obrat ešte neskončil pane! Počkajte?!“ zašeptal starec, ktorý sa snažil plniť svoju funkciu mnícha. Zastal som a otočil sa k hŕstke bojovníkov. Ich pohľady prezrádzali všetko.
„ Musíme opustiť toto miesto. Viem, že sú na ceste a budú sa prenasledovať do posledného. Chcete skončiť ako on? Chcete? ...“ moje slová náhle prerušil jeden z bojovníkov.
„ Illias Vám zachránil život pane, mohli by ste mu aspoň ...“ jeho slová som pre zmenu prerušil ja.
„ Vážim si to, ale nežiadal som to od neho. Všetci máme svoj osud. Všetci! Toto je ich domov, nemáme tu, čo robiť. Zahrabte to a ... a vyrážame.“ dopovedal som znervoznene a nasadol na koňa. Neveril som, že niečo také dokážem. Prerušil som pohreb statočného človeka a dúfal, že mi to raz Boh odpustí.
Putovali sme niekoľko týždňov bez slova a bez sebazáchovy. Keď sme narazili na dedinu neváhali sme vziať všetko, čo sme od nich potrebovali. Pohania sa nás báli, no našli sa aj takí, ktorí vzdorovali. Utrápení bojom a žiaľom sme bez mihnutia oka stínali hlavy a verili v duchu, že týmto splácame dlh naším padlým bojovníkom. Mnohí svoje potreby ukájali na pohanských ženách a dievčatách. Starec si iba zakrýval oči a prosil Boha, aby tomuto kraju požehnal. Moje pochmúrne myšlienky a tváre mužov ktorých som zabil ma celú cestu sprevádzali. Začali ma opúšťať až vo chvíli, keď sme narazili na známe miesta, miesta nášho Kráľovstva. Moje nadšenie však vystriedal žiaľ. Hrnuli sa k nám celé rodiny, no v momente keď zistili, že je nás tak málo trúchlili nad svojimi blízkymi, ktorí medzi nami neboli. Všetkým bolo jasné, že sme prehrali, no boli aj šťastné stretnutia tých čo prežili. Vidieť muža, ku ktorému sa rozbehne s krikom húf malých detí asi každému vyvolá malý úsmev na tvári. Ja som nemal nikoho a tak som len v tichosti stál a v duchu sa s nimi spoločne aspoň nachvíľku radoval. Túžil som po rodine, veľmi, aj keď som ju vlastne nikdy na vlastnej koži nezažil. Otec bol bojovníkom a kapitánom vojska, no hneď po mojom narodení padol v boji. Matka zomrela na mor, keď som mal necelých päť rokov. Odvtedy ma vychovávali mnísi a vďaka povesti môjho otca som dostal od detstva bojový výcvik ako každý z paladínov. Mnohí nás volali anjelmi, pretože sme okrem bojovej arény trávili veľa času v kostole a modlili sa. Každý z nás bol od malička vychovávaný v duchu božieho slova a preto sme ho hájili a vykonávali všetko čo bolo potrebné k jeho zachovaniu. Avšak po dvadsiatich piatich rokoch som mal po prvý krát, pocit, že aj Boh sa môže mýliť.
Vkročil som do obrovskej sály. Stoly plné pováľaného nedojedeného jedla, nasvedčovali včerajšiu nočnú zábavu vyšších pánov. Oheň v kozube pomaly dohorieval a útrobami kamenných stien sa rozliehali ženské hlasy a povzdychy. Spravil som pár krokov a pričuchal si k myse skoro nenačatého mäsa. Bolo studené a pach vo mne ihneď potlačil hlad. Odhodil som mäso psom ktorí sa lenivo váľali po boku korunného kresla. Hneď na to sa rozleteli dvere a do sály vletela polonahá žena v stredných rokoch. Po chvíľke si ma všimla, zastala, usmiala sa a bežala do ďalších dverí neďaleko. O pár sekúnd sa dvere opäť otvorili. Zahliadol som v nich iba šašovu veľkú červenú čiapku, no až po hlase som vedel o koho ide.
„ Ty stará dievka, ešte sme neskončili ... veď ty počkaj nájdem ťa a priviažem ...“ volal opileckým hlasom a vletel tackajúcim sa pohybom do sály. Prestal rozprávať až keď si ma všimol. Zastal a chvíľu zameriaval zrak.
„ ... To nemôže ... nemôžeš byť ty ...“ šepotal.
„ Pane! Kráľ môj ...“ kľakol som a hneď na to moju reč prerušil.
„ Hehe ... si to ty? Si, že? ... Takže sme vyhrali, vyhrali sme! ...Heh ... a prečo tu nie je Hillion alebo Ganeth, ale práve ty mi zvestuješ túto správu? Hehe ... Heh.“ radoval sa Kráľ a nahol sa k čaši vína na stole.
„ Už oslavujú so svojimi ženuškami, však? To treba zapiť, to teda hej.“ dvihol čašu k ústam a prúdy vína začali stekať po jeho zarastenej šedivej brade.
„ Prehrali sme, kráľ môj!“ riekol som pokojne. Kráľovi náhle zabehlo a vyprskol víno, ktoré mu ostalo v ústach. Rozbúšilo sa mi srdce, pretože za tú dobu, sme nikdy neprehrali žiadnu bitku. Sklonil som hlavu a čakal na jeho slová. Chvíľu sa tackal a priblížil sa ku mne. Zdvihol mi hlavu a začal ma hladiť po tvári.
„ Syn môj, to nemôže byť pravda, povedz ... povedz, že sa mi to sníva, že?“ riekol utrápeným hlasom a so slzami v očiach.
„ Nie pane, boli sme rozdrtení, skoro všetci padli ...“ vysvetľoval som, keď som v tom náhle dostal silnú facku po tvári a kráľov krčah z vínom skončil roztrieštený na protiľahlej stene sály.
„ ... Mal si zdochnúť aj ty! Prečo ste nebojovali do konca! ... do posledného vojaka ... Si paladin! Mal si dať život za mňa, za toto kráľovstvo, za Boha! Tvoj otec ... Tvoj otec mal aspoň štípku hrdosti, ale ty si nás zradil, dám ťa popraviť! Nie ... nie ... dám vás všetkých popraviť, úplne všetkých! Zmizni, Zmizni mi z očí ... čo teraz ... čo teraz budeme robiť!?“ rozčúlene zvolal a sadol si do kresla. Jeho rev náhle postavil na nohy celé okolité osadenstvo. V miestnosti sa behom pár sekúnd dovalila stráž aj ostatné panstvo. Mal som pocit akoby slová, ktoré som mu povedal ho pripravili o život, ledva dýchal a slúžky mu pomáhali ako sa len dalo. Do miestnosti vletel aj jeho syn, princ Claudius, ktorý mi naznačil, aby som opustil sálu.
Veľké dvere, za ktorými nastal rozruch a búrlivé výkriky sa zavreli. Ostal som stáť na mieste so sklonenou hlavou k zemi. Prešiel som chodbou plnou stráži, pričom sa mi nohy triasli ako malému dieťaťu, ktoré dostalo krik od svojich rodičov. Zatavil som sa na hradbách, kde som sa snažil načerpať čerstvého vzduchu. Porozhliadal som sa po meste, ktoré ako sa zdalo za posledných päť rokov môjho ťaženia na ďalekom východe nabralo na rozlohe. More, ktoré omývalo jeho hranice bolo plné rybárskych lodí. Všade okrem kráľovskej sály vládol kľud a pokoj. Mal som pocit, že to čo sa stalo bolo znamenie. Znamenie, aby som s tým prestal. Nadišiel čas, aby som sa usadil a chvíľu porozmýšľal o živote a nie o smrti, ktorá ma doteraz každým dňom obkolesovala. Zbehol som z hradieb do mesta a smeroval do Paladistriálu, ktorý bol domovom, cvičiskom ako aj modlitebňou všetkých paladínov. V momente, keď som vkročil dnu nedokázal som sa ubrániť spomienkam, ktoré náhle prišli. Prežil som tu celé svoje detstvo. Prvé radosti, sklamania, či výhry ako aj prehry v zápasoch. To všetko tu stále bolo. Atmosféra toho miesta nezmizla a stále sa tu trénovali boží bojovníci. Hneď ako som vošiel ma privítali známe tváre, ktoré som ani nedúfal, že opäť uvidím. Mnísy, mladí učni, z ktorých už boli hrdí bojovníci ako aj malé siroty túžiace vidieť a počuť historky paladína vracajúceho sa z bojov. Chvíľu mi nedali vydýchnuť, no napokon som sa dostal do jedálne, kde som si po dlhšom čase v pokoji vychutnal jedlo ako človek. Hneď na to som sa pripojil k modlitbám za padlých bojovníkov. Bol tam aj Orfiash, ktorý ako jediný spolu so mnou spomedzi dvadsiatich vyslaných paladínov prežil. Mnohí z nich boli mojimi bratmi a poznal som ich od malička. Neveril som, že sa dožijem takéhoto dňa, ale musel som to brať ako skutočnosť. Po necelých dvoch hodinách odriekania som sa napokon uložil do jedného z voľných lôžok a zaspal od vyčerpania.
Nasledujúce skoré ráno bolo pre mňa veľmi kruté. Z podivného sna ma prerušil ohromný buchot. Až po chvíli som si uvedomil, že je to treskot o dvere. Rýchlo som sa obliekol a ani som sa nenazdal, už som kráčal v sprievode stráže priamo pred kráľa. Na moje prekvapenie tam už na mňa všetci netrpezlivo čakali. Hradní páni, kniežatá, kapitáni vojsk, niekoľko verných starších paladinov, princ Claudius, Kráľ a samozrejme aj Orfiash, ktorý vyzeral, že ho čakalo podobné prebudenie ako mňa. Spomedzi tých všetkých ľudí sa môj zrak avšak upriamil na jedinú tvár, z ktorej som chvíľku nemohol strhnúť oči. Bolo to mladé dievča z pôvabným úsmevom a priezračne žiariacim pohľadom.
„ Nathaniel, no konečne!“ riekol kráľ už triezvejším hlasom.
„ Zišli sme sa tu, aby sme ... aby sme trochu spresnili situáciu, v ktorej sa bohužiaľ nachádzame.“ povedal kráľ vážnym tónom a vstal zo svojho kresla.
„ Musíme pokračovať v tom, čo sme začali. Nesmieme poľaviť. Nesmieme dovoliť, aby to videli iný. To nemôžeme dovoliť ... ukázať, že dokážeme byť porazený, preto ich musíme potrestať za to čo nám spôsobili. Podcenili sme ich, no sú to iba obyčajní neveriaci pohania. Musíme tieto zvery vyplieniť, naučiť ich viere a jej poznaniu Boha...“ kráľové slová náhle prerušil Orfiash.
„ Pane! Oni majú vlastného Boha, vlastnú vieru. Možno ... možno by sme ich mali nechať na pokoji. Majú inú taktiku boja... zvyky a ...“ Orfiasha náhle prerušil princ Claudius.
„ Nejako sa ti tam za tie roky zapáčilo? Neprerušuj kráľa poddaný! Inak ťa tam nechám odviesť nahého a potom uvidíš, čo je to tá ich viera.“ riekol.
„ Sú to bezcitné stvorenia. Sme najvýchodnejšie a máme možnosť sa s nimi stretnúť. Šíria sa ako mor. Tie ich čierne oči ... tie sú plné zla a krutosti. Plienia dediny, nenechávajú nič, dokonca ani dobytok nažive.“ povedal jeden z kniežat.
„ Sú to ľudia, obyčajní ľudia! Mnohých, čo som stretol v boji nikdy nedržali meč v ruke ... majú veľmi dobrú taktiku ... , ale určite sa v nej nájde slabina. Používajú luky s dostrelom aký som nikde predtým, ani na severe ani na juhu nevidel. Vedeli by sme preraziť, ale potrebovali by sme to nacvičiť možno tri, štyri mesiace.“ navrhol som a všimol si, že kráska zo mňa stále nespúšťa oči. Naše pohľady sa stretli a nachvíľu zastal všetok čas aj priestor. Vnímali sme jeden druhého, každý malinký pohyb či výraz tváre.
„ To určite Nathaniel a to chceš celé vojsko učiť ty!? Si obyčajný pešiak, nie kapitán. Máš vzorovo stínať hlavy, aby si dodával guráž v prvej línii a nie dávať rozkazy!“ opovrhoval mnou Claudius a sálou sa ozvali posmešky, no niekde aj protinávrhy .
„ Dosť! Stačilo!“ zvolal kráľ mohutným hlasom a všetci náhle stíchli. „ Nemôžeme tak dlho čakať. Mal som videnie ... Videnie v sne a to ako všetci vieme je vždy pravdivé, vždy ma chce varovať a tentoraz som videl armádu čiernych jazdcov rozpínajúcich sa na našich pláňach. Nemáme inú možnosť ako zaútočiť skôr ako sa to stane. Chce to Boh, chce to sväté arcibiskupstvo a chcem to aj ja! Preto ... preto som sa rozhodol ... spojiť sa so severským kniežatstvom a to vydaním mojej jedinej dcéry Laurien.“ povedal a svoj zrak upriamil na dievča, ktoré zo mňa prestrašene strhla pohľad. Až po chvíľke si uvedomila, čo to vlastne jej otec povedal. Z jej výrazu na tvári som pochopil, že z tej správy šťastná asi nebude. Náhle som si spomenul, že to dievča je malá Laurien, ktorá sa od toho ako som ju naposledy videl úplne zmenila.
„ Severský vojvoda Banghor na nich určite niečo nájde ... veď všetci vieme aké má praktiky ... to aby som sa začal báť, čo spraví s mojou jedinou dcérou.“ riekol a rozosmial skoro celú sálu. Laurien to avšak nepripadalo smiešne. Podišla ku kráľovi a snažila sa ho udrieť po tvári. Zabránili jej v tom stráže a týmto gestom rozosmiala sálu ešte viac. Napokon celá v rozpakoch odišla preč. Mne to takisto nepripadalo smiešne a vôbec celý nápad spojením s barbarskými severmi, s ktorými sme pred necelým rokom uzavreli mier sa mi vôbec nezdal ako dobrý nápad. Preto som sa snažil opustiť miestnosť a ponechať všemohúcich pánov múdrosti svojej zbytočnej rozprave.
„ Kam si sa vybral paladin ?“ ozvali sa náhle slová z kráľových úst. Zastal som a upriamil naňho môj zdrvujúci pohľad.
„ Presne o týždeň pôjdeš spoločne s Orfiashom a Claudiusom predložiť tento skvelý návrh priamo k Banghorovi.“ rozkázal kráľ a vo mne náhle vzrástol hnev.
„ Pane! Nedávno som prišiel, prosím nechaj ma odpočinúť. Chcel som Vám navrhnúť, aby som sa stal učiteľom v Paladistriále a usadil sa. Moje skúsenosti by ...“ moje slová boli opäť prerušené samotným kráľom.
„ Budeš robiť to čo ti poviem! Vytvoril som ťa. Od malička som ti dal jedlo a strechu nad hlavou v Paladistriáli. Ešte mi veľa dlžíš chlapče! Dlžíš mi svoj život, ktorý verím splatíš, keď nastúpiš do armády po boku severanov a vkročíš na pôdu tých čiernych beštií.“ povedal povýšenecky, akoby prehovoril sám všemohúci Pán. Krv v žilách mi zrazu vrela. Mal som sto chutí podniknúť niečo, aby som mu ublížil. V tom momente som nepoznal sám seba, ale napokon som poľavil a uvoľnil zovretie pästí. Prikývol som a bez slova sa vytratil zo sály.
Moje myšlienky boli náhle plné hnevu a zlosti. Väčšinou som sa šiel upokojiť do kostola, kde som odriekaval svoje myšlienky Bohu a prosil ho o odpustenie. Tentoraz to bolo iné. To čo som zažil na východe vo mne zanechalo hlbokú stopu. Nasadol som na koňa a smeroval utíšiť svoju dušu k útesom. Netrvalo dlho a už som nechal svoje telo unášať v príjemne chladivých prílivových vlnách rozbúreného mora. Mal som chuť plávať až do stredu samotného mora a kričať na všetko čo som za ten krátky čas návratu znenávidel. Zápasil som s morským živlom a plával v súlade s mojim hnevom až do úplného vysilenia. V momente, keď som sa už nevedel ani pohnúť a prosil Boha o zatratenie mojej duše ocitol som sa vyvrhnutý vlnami na breh. Moje skormútené telo som z posledných síl prevrhol na bok a zaspal som od vyčerpania.
Sníval sa mi veľmi zvláštny sen. Ocitol som sa uprostred lesa a utekal pred niečím z čoho som mal neskutočný strach. Bežal som strmhlav dole lesnatým kopcom a po chvíli som sa ocitol na bojisku, veľmi pripomínajúce to čo som zažil na východe. Nikto na ňom nebol. Všetci boli mŕtvy, avšak nie doslova. Mŕtvoly sa hýbali ako červy a snažili sa ma zdržať v mojej ceste vpred. Driapali a siahali po mne rukami. V zúfalstve som vytasil meč a sekal do všetkého, čo mi bránilo ďalej. Krv, končatiny a hlavy lietali vzduchom, no čím ďalej som šiel tým väčší odpor ma očakával. Celý čas som sa snažil otočiť a zistiť, čo ma to prenasleduje, ale davy živých mŕtvol mi nedali vydýchnuť. Za nedlho sa mojím krvavo beštiálnym konaním zmenilo okolie do purpurova. Zreval som a odvrátil pohľad za seba. To čo som zbadal ma úplne vydesilo a osvietilo zároveň. Zbadal som krásneho veľkého bieleho vlka rútiaceho sa v zakrvavenej a páchnucej krajine priamo na mňa. Zapichol som meč do zeme a sledoval toho nádherného tvora, ktorý sa urputnou silou zúrivo a bez váhania vrhol do môjho tela. V momente, keď sa mal zahryznúť do krku som sa náhle prebudil na akýsi prenikavý zvuk. Môj zrak sa upriamil na slnko, ktoré mi svietilo priamo do očí. Telo som mal od kamienkov na brehu celé dolámané. Pomaly som pri bolestiach chrbta začal uvažovať, že to plávanie nebol až taký dobrý nápad, keď sa v tom okolím ozval výkrik.
Vyskočil som na nohy a v rýchlosti sa obliekol. Usúdil som, že je to detský alebo ženský výkrik. Siahol som po meči a vyšplhal cez útesy k lesu, ktorý sa nad nimi rozprestieral. Snažil som sa ísť čo najtichšie, aby som v prípade presily vedel zaútočiť v ten pravý moment. Po pár krokoch sa mi avšak pošmykla noha a suché vetvy podo mnou silno zapraskali. V duchu som zaklial a ostal stáť bez pohybu.
„ Je tam niekto?!“ ozvalo sa z dosť blízkej vzdialenosti šepotavým jemným hlasom. Upriamil som zrak na zdroj zvuku, no nikoho pred sebou som nevidel. Poobzeral som sa okolo seba a napokon usúdil, že sa asi niečo so mnou deje. „Najprv odporný sen a tak halucinácie. Čo je to so mnou ? Musím začať chlastať.“ zahundral som si pod nos a v momente, keď som spravil pár krokov späť k brehu, hlas sa ozval znova.
„ Haló! Je tam niekto?! Pomôžte mi!“ zvolal už zreteľne ženský hlas. Otočil som sa a pre moje dobro zistil, že halucinácie nemám. Hlas sa neozýval predo mnou, ale zo stromu pár metrov nado mnou. Malá postava zahalená v tmavočervenom zamatovom plášti sa pridržiavala kmeňa stromu a nehla sa ani o chlp.
„ Pomôžte mi človeče! “ zúfalo stonala.
„ Vážne? ... Mám Vám pomôcť? ... a vôbec ako to, že ste sa dostali na taký strmý strom?“ naznačil som podpichovačne a obzrel si strom, ktorý by bol aj pre mňa veľkou výzvou.
„Nie, vy to nechápete ... Počkajte! Pozor už ide! Radšej choďte! Utekajte preč!“ zvolala ustráchane a ukazovala na miesto za mnou. Otočil som sa a sledoval pohyb pomedzi stromy. Náhle sa okolím ozval nepatrný šuchot. Zvuk sa približoval, no ja som stále nič nevidel. Meč som držal pevne a sledoval úchytné body o ktoré by som sa pri útoku vedel oprieť. V tom sa spoza stromov objavilo rútiace sa malé čudo. Spočiatku ma zistenie, že ide len o diviaka upokojilo, no jeho rozzúrené vzdychy dali najavo, že mieni zaútočiť. Urobil som to, čo ma naučila po toľkých rokoch divočina. Vzal som kameň zo zeme a spoločne s pokrikovaním a poskakovaním na mieste som s ním udieral o čepeľ meča, pričom vznikol jemne vlnivý zvuk. Diviak spočiatku nereagoval. Bolo mi jasné, že je to rozzúrená matka a chráni si teritórium, no po chvíľke zastala. Neprestal som s mojou metódou a po chvíli funenia sa diviak vytratil preč.
Vydýchol som si. Nemal som v úmysle zabiť matku mláďat, ktoré ju určite budú potrebovať. Predychával som svoj výkon, keď som zrazu začul neprestávajúci smiech.
„ Takže toto dokážu paladinovia. Urobilo to na mňa dojem, Vážne.“ Povedala ironicky a ja som sa pousmial.
„ Keď už sme pri tom, kto vlastne ...“ naznačoval som a pozrel sa nahor, no v tom mi náhle tá osôbka spadla rovno do náručia. „ ... si?“ dopovedal som a žasol nad tým, čo mi to práve zletelo z neba. Bola to nádherná Laurien, ktorá z takej blízkosti nevyzerala iba ako princezná kráľovstva, ale ako anjel, ktorý zostúpil priamo z neba. Jej tvár zahalená čiernymi lesklými vlasmi bola prekrásna, vznešená a plná nevinnosti. Nádherne vyzývavé modré oči vo mne zanechávali úžas a podvedome mi jej pohľad vyrážal dych. To, že som ju držal v náručí bola najkrajšia vec, ktorá ma dovtedy stretla a zrazu sme boli obaja uchytení v jedno neuveriteľné puto a nevedeli sa od seba odtrhnúť. Mal som chuť pobozkať jej pery, tak ako to túžila aj ona a spoločne sa unášať prúdom vášne. V momente, keď už som bol odhodlaný vykonať to, pousmiala sa a odtiahla odo mňa.
„ Môj kôň?! Nevidel si môjho koňa?“ povedala náhle a obzerala sa po okolí. Neodpovedal som. Ešte stále som sa nenasýtil z jej krásy a moje vedomie ostávalo niekde medzi nebom a zemou.
„ Boli sme na love ...s Claudiusom ... a stratila som sa. Nakoniec ... nakoniec sa objavil ten diviak a vyplašil mi koňa, ktorý ma zhodil na zem.“ povedala a zahalila svoju tvár plášťom. Nespravila to kvôli mne, ale akoby jej vadili slnečné lúče ktoré lemovali jej jemnú bledú tvár.
„ Mám koňa. dovoľte mi odviezť Vás naspäť, moja paní.“ riekol som a podvedome ju položil na zem. Usmiala sa ešte viac ako predtým a moje srdce sa naplnilo šťastím. Kráčali sme bez slova k brehu, pričom sme zo seba nespúšťali pohľady. Nepotrebovali sme slová k tomu, aby sme vedeli po čom obaja túžime. Po chvíľke sme zliezli po skalách na miesto. Podišiel som ku koňovi a začal uvoľňovať lano, ktoré ho držalo. Bola to chvíľka, v ktorej som musel niečo vykonať.
Vedel som, že stretnutie s ňou sa mi možno už nenaskytne. Otočil som sa a pripravený povedať pár slov som ostal úplne zaskočený. Laurien stála hneď pri mne a pozrela sa na mňa pohľadom, ktorý hovoril za všetko.
„ Bojím sa.“ vyšlo z nej náhle a jej oči sa naplnili slzami. V tom momente som bol ako zhypnotizovaný. Môj bozk, ktorý nasledoval hneď na to, bol pre ňu viac ako vykúpenie. Obaja sme náhle vzplanuli vášňou a túžbou, že sme sa neprestali búrlivo bozkávať až kým sme neboli úplne nahý. Celý svet nám bol v tú chvíľu ukradnutý. Vnímali sme len jeden druhého. Spojenie našich tiel neprerušila ani búrka, ktorá v okamihu nastala. Milovali sme sa a zvierali v jedno neoddeliteľné puto. Dovtedy sme hľadali jeden druhého, no ten moment skrížil naše duše a osudy. Túžili sme, aby tá chvíľa trvala večné veky a nevedeli sa jeden druhého nabažiť. Napokon sme od vyčerpania zaspali vo vedomí, že nás už nič nerozdelí.
Nastal avšak pravý opak. Zobudili sme sa na akési volanie. Až po chvíli som si uvedomil, že sa lesom ozýva práve Laurienine meno. Prekvapilo ju to a rýchlo sa začala obliekať. Spravil som to isté, no v momente, keď som si ako poslednú obliekol košeľu sa nad útesmi náhle zjavil jazdec na koni. Blonďavá, kučeravá a vychudnutá tvár nemohla patriť nikomu inému než princovi Claudiusovi. Na sedle koňa sa mu týčili úlovky, z ktorých určite ešte tiekla teplá krv. Jeho pohľad hovoril za všetko. Stál nad nami ako sudca pripravený vykonať svoj rozsudok. Hrdo sa týčil na sedle koňa a pevne zvieral rukoväť meča. Hnev z neho natoľko vyžaroval, že to vycítilo aj zviera, ktoré sa pod ním chabo triaslo a prešľapovalo z miesta na miesto. Claudius bol rozumný človek, možno až príliš rozumný a pyšný na svoj rod. Poznal som ho už od detstva, kedy sme boli zdá sa povedať priatelia. Avšak po smrti jeho matky sa úplne zmenil a uzavrel do svojho sveta. Uvedomil si, že je jediným dedičom kráľovstva a zaumienil si to dosiahnuť všetkými možnými prostriedkami. Hľadal som slová, ktoré by pohľad na situáciu nejako zvrátili. V tom sa ozvala Laurien, ktorá rychlo pobehla k svojmu bratovi. Chytila mu ruku a začala ju bozkávať. On, ale svoj prísny pohľad nezmiernil.
Laura sa zúfalo pozrela na mňa a na princovu gardu, ktorá bez pohybu stála za ním a čakala na akýkoľvek povel. Predychával som a myslel na to, že ak by som mal zomrieť práve kvôli chvíľke s ňou, stálo by to za to. Laurien sa náhle chytila Claudiusovho ramena a vyšvihla sa na jeho koňa. Niečo mu pošepkala do ucha a on sa uškrnul. Na to mávol rukou a bez slova sa spoločne s ostatnými vytratil za obzor. Neprestávala na mňa hľadieť a ja som začínal mať pocit, že ju už nikdy neuvidím.
Hneď na to som vysadol na koňa a vrátil sa späť do mesta. Myšlienky na Laurien ma prenasledovali na každom kroku. Dni rýchlo ubiehali a ja som sa nesústredil na nič iné, než na ňu. Chýbal mi jej prekrásny úsmev, vôňa pokožky, či dotyk jej nežných rúk. Dal by som všetko za to aby som ju mohol aspoň nachvíľu vidieť, no nestalo sa tak. Od stretnutia s ňou mi na krk dýchali stráže, ktoré zo mňa pri každom kroku nespúšťali oči. Dostať sa na hrad bolo úplne nemožné. Niekto si dal veľmi dobre záležať, aby moja noha na to miesto nevstúpila. Rozoznával som tváre strážcov veľmi dobre. Niektorých som pri boji vyťahoval z kaluže blata a krvi. Nebolo im to príjemné sledovať ma, no plnili nadriadené rozkazy. Mal som plné zuby krvi prelievania a rozmýšľal som nad spôsobom ako by som mohol tej úbohej dievčine zvrátiť jej osud. Preto som trávil čas v taverne, kde som dumal a zapíjal všetko čo ma doposiaľ postretlo. Moje myšlienky však boli hlboko ponorené do jej nádhery. V deň pred odchodom avšak moje svedomie kleslo aj vďaka zlatému moku tak nízko, že som sa rozhodol pre posledné možné riešenie. Unavený rečami a vychvaľovaním paladínov ostatnými prisediacimi v taverne, som sa zrazu ocitol úplne bezmocný. Opilecký smiech okolo sediacich ma začínal privádzať do šialenstva. Mal som pocit akoby som počul hlasy, ktoré sa mi posmievali. Svet sa mi krútil okolo a vôbec neprestával. Ľutoval som Laurien a zároveň aj sám seba. Uvedomil som si, že to môžem vyriešiť schopnosťami, ktoré som mal. V pod napitom stave som siahol po meči a plný hnevu sa ho snažil vraziť do strážcov ktorí sedeli pár stolov ďalej. V tom, som sa ale zastavil.
Niečo držalo rukoväť meča a ja som až po chvíli rozoznal, čo to vlastne je. Čepeľ meča bola zadržaná v rukách akejsi starenky. Jej tvár bola zahalená v zlatom zamatovom plášti. Jej šedé skoro až biele kamenné oči mi vyrážali dych. Hrbila sa v predklone a nepohla sa ani o milimeter.
„Vyber si teraz! Práve teraz si vyber medzi smrťou a životom. Medzi tvojím ničivým hnevom, či večnou láskou. Trpel si dlho chlapče. More ti ju prinesie, prinesie ti všetko. Tvoj osud sa vyplní v to, čím naozaj si a po čom naozaj túžiš. Voľba je na tebe ...len na tebe. “ riekla svojím prenikavým vábivým hlasom a mne sa náhle zakrútila hlava. V momente, keď som odvrátil pohľad sa niečo zmenilo. Môj meč bol voľný, no niečo ma držalo za rameno.
„ Nath! Zošalel si! Pusť ten meč, si ožratý. Počuješ! Počuješ ma!?“ znel Orfiashov hlas, ktorý mi v mojich ušiach začal rezonovať.
„ Do riti, nechajte ho! Tento muž si zaslúži úctu preboha!“ povedal Orfiash a pustil moje telo, ktoré sa z lavice pomaly zvrtlo na zem. Okolím sa ozval rámus a strhla sa bitka. Nevnímal som vôbec nič, iba obsah svojho žalúdka, ktorý náhle vyletel z tela na drevenú podlahu.
Po chvíľke ma niekto zdvihol z kaluže vlastných zvratkov.
„ ... nebudem vám vysvetľovať, čo s nimi máte robiť! Už mi je jasné prečo sme prehrali na pôde tých úbohých pohanov.“ ozval sa niekto akýmsi škriekajúcim hlasom.
„ Pozrite sa na ňho! Paladin? Toto je paladin?“ spytoval sa a chytil moju hlavu za vlasy, pričom mi ju zdvihol na úroveň jeho očí. Všetko sa mi točilo, no jeho tvár som rozpoznal veľmi dobre.
„ Anjelský bojovník? Božský bojovník? Pozrime, že ako sa spíja pod obraz boží. Kopa sračiek!“ povedal povrchne. Nevládal som vysloviť ani slovo, no na jednu vec som sa zmohol. Vypľul som zbytok humusu, ktorý mi ostal v ústach a ten si našiel svoje hniezdočko v jeho ľavom oku. Keby som mal vtedy trochu síl zasmial by som sa naplno. Namiesto smiechu, ale prišlo niekoľko rán do brucha.
„ Nechaj ho ty skurvysyn!“ povedal Orfiash, ktorého držali hneď vedľa mňa.
„ Nemal si dosť ty plešatý blázon! Potrebuješ viac? Ha ? ... ha? už si ticho čo? ... Aby vám bolo jasné, ... vám dvom holúbkom. Vaše hlavy si sám Banghor odtne a povesí na stenu. Neznáša zbabelcov, ktorí utečú z boja. To je jediný dôvod prečo ste ešte stále na žive. Aj keď vlastne neviem, či prežijete cestu, ako tak na vás pozerám. Takže to by bolo všetko k tomuto slávnostnému oznámeniu, ale ... držte tu sviňu pevne!“ zastavil sa a prisunul ústa k môjmu uchu.
„ ... ale s tebou sa ešte po ceste pobavím. To mi ver, braček! Banghorovi nebude vadiť, ak mu doručíme trošku prikrášlený materiál.“ dopovedal a hneď na to som od vyčerpania úplne stratil vedomie.
Náhle som pocítil úľavu a pokoj. Okolitý svet pre mňa prestal jestvovať. Bol som tam len ja a ona. Nikto viac. Nikto viac nám ani nechýbal. Bola prekrásna ako ruža v jarnom rozkvete. Dotkla sa mojej tváre a jemne ma po nej pohladila. Akoby jej dotyk okamžite rozmrazil moje ľadovo stuhnuté telo. Privinul som si ju k telu a položil jej hlavu na hruď. Obaja sme vzplanuli šťastím a láskou, ktorá v nás od prvého okamihu vzplanula. Akoby sme odjakživa existovali jeden pre druhého. Pobozkal som ju a nežne pohladil po tvári. Pocítil som slzu, ktorá sa lenivo spustila po jej pokožke a zastala na mojej dlani. Neprestával som ju bozkávať a naše telá horeli po vzájomnej túžbe. V tej najkrajšej chvíli tohto momentu som si ale uvedomil niečo iné. Dlaň ktorou som jej hladil tvár ma náhle začala neuveriteľne páliť. Odtiahol som sa a nastolil sa mi pohľad, ktorý ma vydesil na smrť. Z jej očí sa valil tok sĺz, no ona sa už nehýbala.
Ihneď som pocítil chlad a vlhký zapáchajúci puch. Môj zrak sa upriamil na lesknúci sa objekt, ktorý sa náhle stratil v diaľke. Opäť sa vynoril na tom istom mieste a niekoľko krát zopakoval svoj cyklus. Zrazu som pocítil dusenie a hlboko sa nadýchol. Vzduch prebehol mojimi žilami a priviedol ma k zmyslom. Uvedomil som si, že ten lesknúci objekt je kvapka odrážajúca sa od slnka, ktorá steká po končekoch mojich vlasov a dopadá na podlahu. Náhle nastala bolesť v zápästí a rukách na ktorých viselo moje bezvládne telo. Zdvihol som hlavu a zistil, že ma držia reťaze v menšej tmavej miestnosti. V mojich ušiach rezonoval akýsi zvuk a až po chvíľke som začal rozoznávať hlasy. Niekto ma zdrapil za vlasy a nadvihol mi hlavu. Voda, ktorá mi na to šplechla do tváre ma úplne prebudila k životu. Zakašľal som a kŕčovito zovrel celé svalstvo.
„ Už je pri zmysloch ... podaj mi to ... treba to urobiť tak ako to chce ...“ povedal akýsi hlas.
„ Má dosť ... nemyslíš? Aj tak umrie.“ povedal niekto druhý roztraseným hlasom.
„ Chceš byť na jeho mieste! Daj to sem!“ dopovedal a bolesť, ktorá prišla náhle ma donútila k výkriku aký zo mňa ešte nikdy predtým nevyšiel. Nôž spadol na zem už spolu s chýbajúcou časťou môjho tela. Nedokázal som sa udržať v pokoji. Metal som sa ako práve podrezané divé zviera. Podlaha sa hýbala a krv sa na nej letmo rozpínala do strán. Z tmy sa zrazu vynorila ruka, ktorá rýchlo siahla po uchu a krvou poškvrnenom noži.
Náhle som sa vytratil zo sveta pozemského a chvíľu prebýval v mojom vlastnom vedomí. Skoro vôbec som nevnímal kašu, ktorou ma kŕmili a snažili sa ma udržiavať pri živote. Vždy som mal pocit akoby bola pri mne a práve to jediné ma udržiavalo v stave neukončujúceho bdenia. Začal som sa rozprávať sám so sebou akoby som sa rozprával so samotným Bohom, ktorého som nadovšetko preklínal. Nechcel som veriť, že mi tieto nekonečné muky dokázal spraviť. Zabíjal som v jeho mene, veril a modlil sa k nemu. Prosil som ho o odpustenie, ale nedokázal som opustiť pozemský svet. Vedel som, že moja cesta ešte neskončila. Ešte nie tak skoro. Boh už pre mňa prestal jestvovať. V momente, keď som si to uvedomil sa stalo niečo nečakané. Pocítil som uvoľnenie mojich rúk a padol k zemi. Úľava prišla okamžite. Nevládal som sa postaviť. Krv pulzovala do mojich rúk, ktoré som začal pomaly opäť cítiť.
„ Poď! Vstávaj, rýchlo!“ znel šepotavý hlas prihovárajúci sa ku mne. Otvoril som oči a spozoroval starého chlapíka s veľkou jazvou cez celú tvár.
„ Nathaniel! Vstávaj, poďme ...“ povedal dôraznejšie pričom sa neustále obzeral za seba.
„ Kto ... si ?“ spýtal som sa zmätene.
„ To nie je podstatné, vstávajte ... poslali ma po Vás.“ povedal a snažil sa ma uchopiť. Oprel ma o stenu a mne sa neuveriteľne zatočila hlava. Nohy si ešte stále nevedeli zvyknúť a tak som sa ho musel pridržiavať.
„ Do čerta, tak teba riadne zriadili. Počúvaj! Zachránil si mi raz život a viem, že nielen mne... bezo mňa by moje deti zahynuli. Musel som to spraviť ... vrátiť ti to, čo si spravil ty pre mňa. Poď, všetko je pripravené. Poď!“ zvolal a ja som spravil prvých pár nesmelých krokov. Po chvíľke som zistil, že sa mi netočí len hlava, ale aj celá podlaha a vtedy mi to došlo. Nachádzali sme sa v podpalubí lodi a pomaly smerovali nahor.
„ Orfiash! ... čo Orfiash!“ spýtal som sa.
„ Nie, neprežil to... je mi to ľúto, ale poviem ti, že to čo robí to úbohé dieťa pre teba. Musí to byť medzi vami ozajstná...“ zrazu zmĺkol a ja som vôbec nepochopil o čom rozprával.
„ Ticho! Dole k zemi.“ zašeptal a stiahol ma k sudom na zem. Cítil som jeho tlkot srdca. Bál sa a rukou siahol na meč. Okolím sa ozvali hlasy a kroky, ktoré sa blížili k nám.
„ Ale veď viete pane ako to je?“ povedal niekto.
„ Z lode nemôžu miznúť ľudia? Neverím, že za to môže tá včerajšia búrka a ten váš hnusný chlast. Cesta sa predlžuje. Už sme tam mali byť dnes!“ ozval sa Claudiusov hlas a vo mne zovrel hnev. Ak by som vtedy vládal, vlastnými rukami by som ho zniesol zo sveta.
„ Tu niečo nesedí! Cítim to v kostiach, ale nielen preto ... Si kapitánom gardy a toto čo ti poviem ostane len medzi nami. Jasné? ... Videl si niekde na lode potkany? “ spýtal sa.
„ Nie pane, živé určite nie.“ odpovedal nechápavo.
„ Presne! Tie malé svine sú na lodiach vždycky, no tentoraz sú mŕtve. Ja som ich pár našiel a nepáčilo sa mi čo som videl.“ riekol Claudius.
„Pane? Neviem, nechápem čo tým chcete povedať?!“ spýtal sa kapitán. Ozvalo sa vytiahnutie noža z pošvy.
„ Počúvaj ak so mnou vybabreš a povieš niečo zrádzaš mňa a moje plány. Si v tejto pozícii, len vďaka mne Andriel. Ak niečo vybľaboceš, vlastnoručne ťa podrežem, je ti to jasné!?“ zašeptal zdôraznene.
„Áno pane.“ Odvrkol preľakane.
„ Moja sestrička ... jednoducho ... jednoducho nie je obyčajná. Je prekliata, no Boh je k nej milosrdný. Andriel ...ona potrebuje k životu ... krv, veľa krvi ... Mám pocit, že je na lodi kvôli nemu. Práve kvôli nemu rozumieš?...“ jeho slová prekvapivo prerušil Andriel. Môj záchranca sa na mňa pozrel a zmeravel kamenným pohľadom.
„ To je diabol, sám diabol, to nie ... nie ...“ zvolal kapitán gardy vystrašene.
„ Buď ticho ty idiot!“ zvolal naňho Claudius.
„ Nie pane! Tie rozpravy o kráľovi sú pravdivé! Nie sú to povery, je to pravdivé však!?. Sme prekliaty! všetci ...úplne ... Musíme sa vrátiť a modliť, modliť sa princ Claudius... to je jediná nádej, pusťte ma!“ jeho reč náhle prerušil iný zvuk. Kapitán začal chrčať, pretože Claudiusov nôž skončil pravdepodobne v jeho hrdle.
„ Ty naivný blázon! Všetko by si zničil! Veril som ti! Slúžil si mi po toľké roky. Toľko si toho vedel. Si zbabelec! Všetko to obetovanie, to zúfalstvo, ktoré mám s týmto kráľovstvom ... Boh sa nad nami zľutoval a ty ... ty to zapieraš ... “ zúfalo šeptal s detským fňukotom a pomaly púštal jeho telo na zem.
„ Pomodlím sa ... ale za teba a za tvoje hriechy.“ hneď ako dopovedal, zjavil sa okolo neho niekto z posádky.
„ Je všetko v poriadku? Pane? Claudius? Princ Claudius?! Andriel? “ ozvalo sa.
„ Odvlečte to telo. Snažil sa ma zabiť! Bol to zradca! Chápete? Zradca!“ zvolal princ roztraseným hlasom.
„Ale pane to nie, to nie je možné!“ ozval sa akýsi hlas. „Počuli ste? Táto loď má svoje obete. Poslanie božie, je dôležitejšie ako život každého z Vás. Teraz už niet cesty späť! Tento zapriahol svoju dušu kráľovi... za zlato a pritom sa držal tak blízko mňa. Nebol nikdy s nami. To je zrada ... Chcel využiť situáciu ... Prekliaty zradca! Zhnije v pekle. Chce sa k nemu niekto pridať na cestu? Ha? Ešte niekto?“ spytoval sa princ rozčúlene. Nikto sa neodvážil odpovedať.
„Všetci zradcovia skončia takto! Hoďte ho cez palubu! Bez obratu, bez mnícha! Jeho duša nech zhnije v pekle! “ dopovedal a všetci sa náhle vytratili. Starec nakukol do diaľky a naznačil mi, že je vzduch čistý.
Znova som nevládal vstať. Zahmlilo sa mi pred očami a na chvíľu som aj stratil vedomie. Ledva som hýbal nohami a akýmsi zázrakom sme sa náhle ocitli na palube. Slnko už zapadalo a obloha sa zahaľovala do žiariacej červene.
„ Čo si to ... hovoril? Kto ťa po mňa ...“ napadlo ma z polo bdelého stavu. Náhle som pocítil vôňu a hebkosť jej rúk, ktoré sa začali dotýkať mojej tváre. Presvedčilo ma to o odpovedi, ktorú som tak zúfalo potreboval. Stále som tomu nemohol uveriť a tak som striedmo pootvoril oči. Tvár mala zahalenú v habite a jej prekrásne vlasy hravo tancovali s vetrom. Kľačal som pred ňou ako úbožiak čakajúci na zatratenie. Preklínal som sa, že ma vidí v takom stave. Pohladila ma po vlasoch a privinula k sebe. Ten moment pre mňa znamenal viac ako vykúpenie. Pocítil som energiu a chuť do života, ktorá sa mi náhle navracala. Postavil som sa na nohy a pomaly s citom pobozkal jej čelo. Obzrela si ma a jej oči sa náhle naplnili ligotavými slzami. Vedel som, že vyzerám príšerne a tak som radšej sklonil zrak. Pritiahla si ma k sebe a vášnivo pobozkala. Opäť sme sa nachvíľku zahalili do nášho spoločného sveta, z ktorého sme sa nemienili vracať. Držal som ju pevne a nemienil pustiť. Jej oči boli plné šťastia aj žiaľu zároveň. Od toho momentu som vedel, že k sebe patríme nielen vo svete pozemskom. Spriaznenie našich duší vzplanulo do stavu, kedy sme obaja tušili, že už jeden druhého nikdy neopustíme.
Bohužiaľ ten moment netrval dlho a naše znovu vzplanutie vyrušil starec, ktorý ma so zmeraveným výrazom na tvári chytil za plece. Až po chvíľke som si všimol šíp, ktorý mu trčal z hrude. Chytil som ho v momente keď sa snažil niečo povedať, no jediné na čo sa zmohol bolo, že pustil lano ktoré držal v rukách. Ozvalo sa šplechnutie a malá loďka spadla na rozbúrenú hladinu. Na poslednú chvíľu som schmatol lano a upevnil ho o loď.
„ Choď dole! Bež!“ zvolal som na Laurien.
„ Nie ... bez teba ... nie!“ skrýkla zúfalo a v tom momente sa okolo nás objavilo niekoľko princových mužov spomedzi ktorých sa náhle objavil aj samotný Claudius. Snažil som sa ju chytiť za ruku, keď ju v tom princ schmatol skôr.
„ Ale, ale sestrička...“ povedal a chytil ju pod krk. Vzplanul vo mne hnev ako nikdy predtým, ale bez zbrane a v stave akom som bol som sa zmohol len na pár krokov dozadu.
„ Ako si sa opovážila vstúpiť na loď! Jasné ... asi sa už nevieš dočkať Banghorového náručia?“ riekol ironicky a okolím sa ozval posmech. Dostal som sa až na kraj lode a uistil sa, že loďka je ešte stále pripevnená. V tom som si všimol väčší klinec, ktorý povoľne trčal z okraja lode.
„ Alebo ti bolo smutno za mnou sestrička?“ zašeptal a cez jej odpor ju pobozkal na ústa. To už bolo na mňa priveľa, ale vedel som, že ešte nie je ten správny moment a snažil som sa chovať pokojne. Odtrhla sa od neho a uštedrila mu silnú facku po tvári. Claudius ostal zaskočený a okolie sa opäť rozosmialo. Na jeho tvári sa náhle zjavil šialený výraz a vrátil jej facku tak, že od jej sily spadla na zem.
„ Ticho!“ zvolal na to princ a ja som tiež už neostal bez reakcie. „ Tak to by stačilo!“ zreval som s plných pľúc a všetci náhle strnuli pohľad ku mne.
„Pozrime že? Mŕtvola sa ozýva zo záhrobia?“ naznačil a spravil pár krokov ku mne. Pozrel sa na zachádzajúce slnko a na malý moment sa na jeho tvári objavil strach.
„ Chyťte ju pevne, poriadne, nech nezdrhne!“ rozkázal a vytasil kráľovskými emblémami olemovaný meč.
„ Nathaniel ... malý bezmocný Nathaniel, náš anjeliček. Ty vôbec nevieš o čo tu ide, že?“ zašeptal so zaťatými zubami a pritlačil ostrie meča o môj krk. Nahmatal som klinec a pomaly ho vyberal z vlhkého dreva
„ Keby si sa pozrel teraz na seba ... sám by si si vykopal hrob!“ naznačoval, no môj pohľad bol upriamený na Laurien, ktorá sa s plačom zvíjala na zemi.
„ Smrdí ti z úst, skonči to alebo mi choď z cesty priateľu.“ odvrkol som, aby som získal čas. Okolím som zahliadol pár úškrnov na niekoľkých nedočkavých tvárach. Claudiusov výraz zvážnel, no hneď na to sa naschvál uškrnul aj on.
„Nathaniel ... môj drahý priateľu, na to všetko máme čas ...fúru času. Vieš, niečo ti musím prezradiť, ... ja moju sestru milujem! Úplne som do nej blázon.“ povedal a podišiel k nej. Videl som, že si chce moju smrť vychutnať čo najviac.
„ Milujem ju od samého začiatku. Pozeral som sa na ňu vždy, keď sa kúpala, prezliekala, spala ... jednoducho stále a nepretržite som na ňu myslel až kým som ju pripravil o jej počestné meno panenskej ženy, že tak sestrička?“ spytoval sa.
„ Nie, prestaň! Nepočúvaj ho! Prosím prestaň!“ zvolala rozhorčene a mne sa zatiaľ podarilo úplne uvoľniť klinec, ktorý som zovrel nepozorovane v ruke.
„ A vieš čo som zistil potom? Milý Nathaniel? ... zistil som že ona je len nástrojom, ktorý môj otec získal a vymenil za moju matku ... za vlastnú ženu, ktorú miloval, len aby získal moc akú mal! Ale ja to zmením, pretože mám požehnanie od Boha, ktorý sa mi stále prihovára.“ riekol plný hnevu a sĺz v očiach.
„Boh mi povedal, aby som ju využil za to čo mi spravil otec? Za moju matku, ktorá bola pre mňa všetkým ...“ jeho slová som musel náhle prerušiť.
„ Nemôžeš ísť proti otcovi! Proti svojmu kráľovi. Spämataj sa!“ zvolal som.
„ Drž hubu! Drž tú gebuľu zavretú! Myslíš, že kto rozhodoval za neho. On je úplne pomätený starý prepitý úbožiak a nezaslúži si už nič. To vedia všetci na tejto lodi a ja to všetko zmením. Práve ... práve v tejto chvíli som sa postaral o to, aby dožil posledné dni na smrteľnej posteli a ja sa vrátim ako nový kráľ väčšieho a silnejšieho kráľovstva.“ Dopovedal, spravil pár krokov ku mne a pritisol svoju tvár ku mne.
„ Ešte jedna vec ... Postarám sa o to, aby sa o paladínoch nikdy nikto nedozvedel. V paladistriáli bude čoskoro veľmi horúco, budú horieť plamene priateľu ... Chce to tak Boh a tak aj bude...“ jeho slová boli tak zarážajúce, že som ich už nevydržal počúvať. Pozbieral som sily a rozmachom ruky som mu zapichol klinec do hrtanu. Držal som mu krk a pomaly tlačil klinec až na doraz.
„ Ty vôbec nepoznáš Boha! Nemáš žiadne právo vysloviť jeho meno!“ zašeptal som, keď ma v tom prekvapila bolesť ramena, do ktorého sa náhle zaboril šíp. Zhodil som ho na zem a vyrval mu meč z jeho rúk. Strhol sa chaos. Princova garda a posádka sa na mňa náhle vrhla. Posledné sily plné hnevu, ktoré som nazbieral som sa snažil využiť na to, aby som sa dostal k nej. Nestrácal som ju z pohľadu a pod mojím mečom špliechala krv do všetkých strán. Nespúšťal som ju z očí a nepretržitým sekaním som spôsoboval utrpenie každému kto sa mi postavil do cesty. V momente, keď som už bol skoro pri nej, mi zrazu zmizla z dohľadu. Nechápal som tomu, ale keď som sa obzrel, zbadal som jej zamatový plášť, ktorý preletel cez palubu. Podišiel som rýchlo k okraju a zistil, že Laurien je už na loďke. Neostávalo mi nič iné len preseknúť lano. Hneď na to som schytal ďalšiu ranu šípom. Tentoraz priamo do hrude. Kľakol som s revom hneď vedľa zakrvaveného Claudiusa, ktorý si s obrovskými bolesťami vyberal klinec z krku. Naše pohľady sa stretli a ja som sa napriek bolesti pousmial. Sily mi už náhle dochádzali a zmohol som sa len na to, že som sa prekoprcol cez palubu. Dopad bol veľmi tvrdý, chladný, ale konečne upokojujúci. Nevšímal som si šípy, ktoré prerážali moje nevládne telo. S vedomím, že je Laurien v poriadku som sa ponechal unášať morským prúdom. Držal som meč pevne v ruke a v mysli som ešte stále mal chuť bojovať až do konca. Posledné čo si pamätám bolo, že ma niečo obrovskou silou vyrvalo z vody a dostalo na palubu loďky.
Opäť sa mi zjavil sen. Tento krát som bol veľmi pokojný a uvoľnený. Cítil som sa ako duch, ktorý lieta vzduchom. Vznášal som sa nad kráľovským mestom v obrovskej výške. Zdalo sa byť menej rozvinuté ako som ho videl naposledy. Akoby som sa vrátil späť v čase. Náhle som sa ocitol na hradbách hradu, kde postávala hŕstka vzájomne sa zhovárajúcich ľudí. Podľa spôsobu oblečenia a správania vyzerali, že patria medzi vyššie šľachtické rody. Preletel som pomedzi
nich a fakle, ktoré držali stráže sa zrazu akoby mojim pôsobením rozdúchli. Prenikol som cez malé okno do hradu a ocitol som sa v zatočenom schodisku. Započul som v diaľke rýchle kroky, ktoré som začal nasledovať. Po chvíľke sa predo mnou objavila vysoká postava v tmavohnedom plášti. Bol to akýsi muž v starších rokoch, ktorý utekal po schodoch smerom nahor. Dýchal hlboka a nevládal pokračovať v rýchlych krokoch, ale chcel za každú cenu dosiahnuť svoj cieľ. Už bol skoro na vrchole, keď sa mu podlomili nohy a tak sa oprel o kamennú stenu aby na malý moment naberal síl. Na to sa vzpriamil a vošiel do chodby, kde v tichosti stáli stráže ako sochy. Bystrou chôdzou prešiel pomedzi nich a veľmi opatrne otvoril masívne dvere, ktoré ihneď za sebou zavrel. Cez malú škáru v dverách som bez problémov prenikol dnu. Na moje prekvapenie som sa ocitol v kráľovej lóži. Okrem starca tam bol aj kráľ a pár ďalších mužov, z ktorých som rozoznal niekoľko jeho radcov. Kráľ bol o niečo mladší a vyzeral viac húževnatejšie a zdravšie ako som ho poznal. Starec k nemu rýchlo podišiel, kľakol a riekol: „ Je tu pane.“. Kráľ sa chytil za hlavu a začal nervózne kráčať po miestnosti.
„ Je toto nutné?“ spýtal sa po chvíľke. V miestnosti nastalo ticho. Nikto mu na to nevedel odpovedať.
Až po chvíľke sa o to pokúsil jeden z radcov: „ Pane, je to už piaty deň. Ak ... ak nechcete prísť o oboch musíme to skúsiť.“ riekol.
„ Prečo ma náš Hospodin opustil, povedzte mi prečo!? Prečo?“ zvolal a kľakol na kolená so slzami v očiach. Ostatní len sklonili zrak k podlahe.
„ Chcel som sedem synov ... sedem! Tak ako mi to sám Boh zdelil, keď sa mi prihováral ... a čo mám? Mám jedného, ktorý je úplne na nič! Z neho nemôže byť kráľ, to nie ... hodí sa skôr na Šaša než na kráľa.“ dopovedal a podišiel k oknu.
„ To je Vaša jediná šanca môj kráľ. Skúsili sme už všetko.“ povedal potichu ďalší z nich. Zamyslel sa a obzrel sa do diaľky.
„Nech príde.“ zašepotal a schmatol pohár s vínom, ktoré bolo položené na okne.
V momente, keď sa chcel napiť, ozvalo sa z tmavého kúta miestnosti: „ Ale ja som tu už celý čas.“. Všetkých ten hlas náhle veľmi vydesil. Z tmy zrazu pomaličky vystúpila malá postava. Bola to presne tá istá starena, ktorá sa zjavila aj mne. Podišla ku kráľovi a ten hrôzou ostal ako skamenený. Chytila ho za ruku, na ktorú ho chcela pobozkať, keď sa vtom strhol a odskočil k oknu.
„ Čo je to!? Kto si!? To nie je možné. Čo sú to za diabolské čary!? “ spytoval sa nechápavo a zhrozene. Obzrela na ostatných prítomných a tí sa ako keby na povel potichu vytratili preč z miestnosti.
Stará žena podišla pomalým krokom ku kráľovi, ktorý bol z jej prítomnosti ešte stále v šoku. Zrazu kľakol na kolená a začal dýchať zhlboka. Chytila ho za hlavu, pozrela sa mu do očí a pohladila po tvári.
„ Tvoj život je plný krutosti a zúfalstva. Tým čim si teraz, nemusíš čoskoro byť. Vyber si teraz! Práve teraz si vyber medzi skromnosťou a pýchou, medzi pokorou a slávou, ale hlavne medzi životom ženy, či životom dieťaťa. Ak zachrániš ženu, stratíš všetko čo teraz máš, ale dosiahneš to čo ti Boh v tvojich snoch ukázal. Budeš mať sedem synov, no nebudú to princovia. Kráľovstvo padne, ty budeš vo vyhnanstve a staneš sa farmárom. O všetko toto bohatstvo prídeš, ale prežiješ jednoduchý, pokojný, a šťastný život.“ riekla a nachvíľku sa od neho vzdialila.
„ Ak zachrániš dieťa, stratíš ženu a nikdy už viac inú mať nebudeš. Získaš, ale to po čom možno odjakživa túžiš. Kniežatá a okolité kráľovstvá ti budú padať k nohám. Toto kráľovstvo bude mať armádu, ktorej sa len máloktorá vyrovná. Všetci budú mať pred tebou rešpekt a úctu. Budeš mať takú moc, že si tvoje meno budú pamätať ešte veľmi dlho po tvojej smrti. Kráľ kráľov.“ povedala a otočila sa smerom ku mne. Akoby ma zahliadla. Snažil som sa uniknúť jej imponujúcemu pohľadu, no nedalo sa. Otočila sa späť ku kráľovi a riekla: „ Už teraz cítim po čom tvoje srdce túži. Ak to naozaj chceš pamätaj na to, že to dieťa nebude obyčajné. Bude mať schopnosti, o ktorých sa ti ani nesnívalo. Musíš sa oňho starať a chrániť ho. Nikto sa nesmie dozvedieť o tom, že je iné. Ak ho zatratíš, pamätaj, že sa ti to vráti. Tvoj osud sa vyplní v to, čím naozaj si a po čom naozaj túžiš. Vyslov v duchu to čo chceš, aby sa stalo. Voľba je na tebe ...len na tebe.“ dopovedala a pomaly kráčala k tmavej časti miestnosti, z ktorej vystúpila. Kráľ sa oprel o stenu a pomaly klesol až k zemi. Keď sa úplne stratila v temnote, zakryl si tvár rukami a rozplakal sa ako malý chlapec. Utieral si oči od slz a upriamil svoj pohľad na ruky, ktoré sa mu neskutočne triasli. Z jeho stavu bolo vidno, že má očividne strach zo svojho nastávajúceho rozhodnutia. Hneď na to vstal, siahol rukou po krčahu a začal preglgať víno, ktoré mu stekalo hrdlom ako voda smädnému. Nachvíľku sa zastavil a obzrel sa von oknom. Vietor mu vial do tváre, no on ostal stáť ako prikovaný. Jediné na čo sa zmohol bolo, že si poutieral bradu a bez dychu sa so zamračeným pohľadom zahľadel na oblohu.
„Nie som žiaden prekliaty farmár!“ zamrmlal zo zaťatými zubami a náhle sa ozval prenikavý ženský výkrik, ktorý vychádzal spoza dverí do vedľajšej miestnosti. Ten zvuk ho prebudil z polo bdelého stavu a rýchlo otvoril dvere, ktoré spájali lóžu s ďalšou miestnosťou.
Nachádzalo sa tu niekoľko žien zo služobníctva, ktoré postávali okolo postele, kde v urputných bolestiach ležala žena. Podišiel k nej a inštinktívne jej začal utierať handričkou pot z tváre akoby to robil už večnosť. Blúznila, no vedela, že sa už nachádza pri nej. Zrazu ho chytila za ruku a on zmeravel. Neprestala kričať od bolesti, ktorá ju sužovala.
„ Ostaň pri mne. Už ide ... cítim to. “ volala naňho, no on pomaly púšťal jej zovretie a strácal sa v dave žien, ktoré ju náhle celú obkolesili.
„ Neopúšťaj ma, kráľ môj!“ volala naňho, no on spravil pár krokov vzad a posadil sa do kresla, ktoré bolo v tmavej časti miestnosti. Po chvíľke plnej výkrikov sa posteľ sfarbila do červena a kráľovná napokon úplne stíchla. Jej posledné výkriky boja zo životom, napokon vystriedal detský plač.
„ Je to dievča! Pane máte dcéru!“ ozvalo sa náhle z pomedzi húfu starostlivých žien. Kráľ nereagoval. Jeho pohľad úplne vychladol a desivo sa strácal v temnote rovnako ako plameň v srdci, ktorý do tej chvíli ešte mal.
Nasledoval prenikavý záblesk prechádzajúci do svetla a náhle som sa ocitol späť v mojom tele. Nadýchol som sa zhlboka a upriamil pohľad na svetlo, ktoré dráždilo môj zrak. Zakašľal som a prevalil sa na bok. Moje zmysly boli veľmi slabé, ale všetko na vôkol bolo neuveriteľne pestrofarebné a svetlé. Nevládal som vstať ani vysloviť čokoľvek z úst. Natiahol som ruku a siahol na niečo neuveriteľne horúce. Pritiahol som ju k sebe a uvedomil si, že z dlane sa sype rozžhavený piesok sfarbený do červena. Vedel som, že moje telo umiera. Cítil som každú bunku tela ako sa mrví a oddeľuje od mojej mysle. Nepociťoval som bolesť ani strach. Počul som Boha ako sa ku mne prihovára a volá ma k sebe. Jeho láska bola mocná a priťahovala ma k silnému svetlu na nebi, no niečo ma stále držalo na mieste a nechcelo pustiť. Preklínal som všetky hriechy, ktoré som v živote spravil a prosil o odpustenie. Náhle môj pohľad na nebo zahalil akýsi temný objekt. Obkolesil ma chlad a strach začal rozožierať moje vedomie.
V posledných momentoch môjho pozemského života som sa zahliadol do očí Laurien, ktorá sa nadomnou zohýnala. Jej tvár sa v tej temnote rozžiarila a ja som zrazu pocítil teplo vchádzajúce cez moje ústa do zmeraveného korpusu. Stŕpnuté údy a žily v ktorých krv prestala prúdiť sa ihneď prebudili naspäť k životu. Energia, ktorá do mňa vnikla ma celého pohltila natoľko, že som mal pocit akoby som sa vznášal v oblakoch. Neprestávala prebúdzať pudy, ktoré som dovtedy nepoznal. Bažil som po tom blaženom pocite a nasycoval sa do sústa. Neovládal
som sa a zvíjal som sa v diabolskom tanci mojej telesnej schránky. To čo mi dávalo tú silu som avšak ešte stále nepoznal. Zrazu všetko prestalo a mne sa pomaly navracali stratené zmysly. Pocítil som páľavu na hrudi a rukách akoby ma niekto vložil do rozpálenej pece.
Pootvoril som oči a žasol nad tým čo som zbadal. Celý svet sa v mojich očiach zrazu úplne zmenil. Kľačal som uprostred akejsi pláže. V okolí boli zvláštne stromy aké som nikdy predtým nevidel. More bolo azúrovo modré a piesok zázračne čistý a trblietavý. Vnímal som všetko vôkol seba, každý pohyb, či jemný zvuk bol niekoľkokrát znásobený. Mal som pocit akoby som sa znovu narodil. To znovuzrodenie avšak zmenilo pohľad na vychádzajúce slnko, ktoré spôsobovalo neskutočné pálenie. V očiach sa mi vyronili slzy. Obtrel som si ich a na dlaniach sa mi zjavila krv. Od strachu som skočil k stromom, kde som sa skryl do tieňa. Úľava prišla okamžite a ja som ešte stále nerozumel čo sa so mnou deje. Dýchal som zhlboka a snažil sa nemyslieť na hlad po niečom, čo mi dodávalo energiu. Pozrel som sa na hruď, kde sa nenachádzali žiadne stopy po ranách. Nemohol som tomu uveriť. Stále som nechápal, ako som sa na to miesto dostal a koľko času ubehlo od nášho úteku z lode. Neďaleko pomedzi stromy som náhle zbadal zapichnutý meč v zemi. Podišiel som k nemu a uchopil ho. Všimol som si zaschnutú krv nachádzajúcu sa všade vôkol neho. Zahľadel som sa nad seba a zbadal rozkladajúce sa telá akýchsi ľudí zavesených dolu hlavou. Na moje prekvapenie som k tomu nemal žiaden odpor. Sledoval som skôr spôsobom akoby som to už predtým videl a dobre poznal. Náhle som pocítil bolesť v mojich ušiach, čo spôsobil akýsi piskľavý zvuk. Klesol som k zemi a prikryl si uši dlaňami. Uvedomil som si, že ten zvuk neprichádza z okolia ale priamo z mojej hlavy. Bolesť neprestávala a tak som sa zvíjal na zemi ako porazené zviera.
V momente, keď som sa začal sústrediť na intenzitu zvuku, bolesť prestala a piskot sa zmenil na hlas - Laurienin hlas. Obzrel som sa okolo seba, ale nikde som ju nevidel. Zrazu som počul jej hlas už z určitého smeru , ktorý vychádzal niekam z húštin toho zvláštneho lesa kam som sa ihneď vydal.
Presekával som sa rôznymi kríkmi a nepoznanými rastlinami. Každým krokom moje telo sužovala núdza niečoho čo mi chýbalo. Vedel som, že to nie je voda či jedlo, ale voľačo úplne iné. Lesom som postupne míňal telá, ktoré viseli nehybne na stromoch a nasledoval jej hlas až pokiaľ sa predo mnou neobjavili akési väčšie zarastené kamene tvoriace akoby stavby uprostred lesa. Na týchto kameňoch bolo množstvo kresieb a cudzích písiem. Tušil som, že sa nachádzam niekde veľmi ďaleko od môjho kráľovstva. Prechádzal som prstami rytiny a snažil sa ich pochopiť, keď ma v tom niečo trafilo do krku. Siahol som po tom a vytiahol si z neho malú šípku. Bola celá z dreva a mazľavá od akéhosi zapáchajúceho extraktu. Zamotala sa mi hlava, ale po chvíľke to prešlo. Obzrel som sa po okolí, ale nikoho som nevidel, keď ma v tom zasiahla ďalšia šípka priamo do hrude. Ochabli mi kolená, padol som k zemi a oprel sa o meč. V momente, keď som sa snažil vzchopiť a vstať obdržal som niekoľko ďalších rán. Všetko na vôkol sa mi zatočilo a predo mnou sa objavili akýsi podivný polonahý ľudkovia. Odlišovali sa od všetkého čo som doposiaľ videl. Mali tmavú pleť, nízku postavu, číre zuby a čierne vlasy. Podobali sa jeden druhému akoby patrili od jednej matky. Sily mi ochabovali a vracali sa späť, tušil som, že moje telo bojovalo s nejakým omamným jedom. Rozmachol som sa mečom, no oni odskakovali a uhýbali sa. Zrazu ich okolo mňa bolo niekoľko desiatok. Reval som a snažil sa vzdorovať, no moje telo nezvládalo nápor šípiek, ktoré tí mužíci vystreľovali ústami cez akúsi dutú palicu. Klesol som k zemi a odtrhával si ich z tela, keď sa v tom pomedzi nich zjavil akýsi starec so zvláštnymi kresbami po tvári a drevenými náhrdelníkmi. Všetci náhle zastali a sledovali starca ako podišiel ku mne a vzal mi meč, ktorý mi už samovoľne padal z rúk. Obzeral si ho s neskutočným obdivom a začal niečo volať na ostatných. Tí začali poskakovať na mieste a kričať niečo svojou rečou. Chytil mi vlasy a vytrhol pár kusov, ktoré začal ukazovať ostatným. Nastal ruch a mnohí sa zrazu rozutekali preč.
Nevládal som sa udržať na nohách, no starec zrazu rozkázal ostatným, aby ma zdvihli a začali ma ťahať pomedzi kamene. Okolo mňa sa zrazu objavilo kopec podobných mužov, žien a detí. Mnohí z nich mali drevom prerazené nosy či pery a podivné obrazce na tvári. Vychádzali z malých chatrč či posedávali pri ohniskách, ktoré boli pri nich. Starec ma zrazu dostal na akúsi vyvýšenú plochu pod ktorou sa rozprestieral ľud a začal akúsi reč, pričom všetkým ukazoval meč s obrovským obdivom. Myslel som na Laurien, no celý svet sa mi motal. Ten jed porážal moje zmysly a tak som ostal bezmocný. Starec náhle ukázal na rytiny z kameňa, kde sa nachádzali akési kresby. Vyzerali byť novšie vryté ako tie ostatné. Boli tam zobrazené malé postavy s rohmi, mečom a štítom v ruke, ktoré vychádzajú z lode a zabíjajú menšie postavy s kopijami v rukách. Hneď som vedel o čo ide. Pochopil som, že pred nami tu už z nášho sveta niekto dávnejšie bol, no nemohol som uveriť, že tie kresby sedia práve na severanov. Dovtípil som sa, že ma považujú za jedného z nich. Netušil som, čo to má znamenať a čo chcú so mnou robiť, no zrazu sa stalo niečo nečakané. Starcovi zrazu uklzol meč, ktorý mu porezal dlaň a spadol nižšie k rozbúrenému davu. Môj zrak sa náhle upútal na jeho krv, ktorá neprestávala tiecť. Hlad, ktorý ma dovtedy sužoval ma začal zožierať stonásobne viac. Nedokázal som sa ovládať. Akoby tá červená tekutina pre mňa vtedy znamenala úplne všetko. Skočil som k nemu a snažil sa mu chytiť ruku, aby som ochutnal aspoň kvapku z jeho krvi, keď ma v tom niekto odhodil dozadu. Vzrástol vo mne hnev a núdza po tej životodarnej tekutine. Zreval som a snažil sa dostať k nemu, no nedalo sa. Ostal som obkolesený mužmi, ktorý ma dráždili kopijami ako nejakú zver. Hnali ma akousi skalnatou cestou popri malom vodopáde. Nevládal som im odporovať a tak mi neostávalo nič iné ako ustupovať. Strach v ich očiach mi nahováral, že ma vedú k akémusi podivnému miestu. Zrazu sa spoza mňa ozval neskutočne silný piskot, ktorý vydesil aj mňa. Otočil som sa a uvidel vchod do temnej jaskyne. Mužíci mi nedali na výber a hneď ako som vnikol dnu, vytratili sa preč.
Zápach hniloby sa rozprestieral úplne všade. Nevidel som ani na krok no môj zrak sa uprel na miesto niekoľko krokov predo mnou, kde cez štrbiny v skale prerážali slnečné lúče. Zbadal som tam rovnakú zamatovú farbu akou bol sfarbený aj Laurienin plášť. Spravil som krok v pred a nechtiac zakopol o kameň, ktorý vydal ozývajúci sa zvuk. Zrazu sa v tom mieste objavil prudký pohyb. V tme sa náhle zjavili priezračne žlté žiarivé oči a zmizli v tme.
„ Laurien?“ vyšlo zo mňa náhle. V temnote sa opäť ozval pohyb, ale žiadna odpoveď. Podišiel som pomaly bližšie a dával pozor na každú časť, ktorú táto jaskyňa skrývala.
„ Choď preč! Zmizni, toto miesto nie je pre teba!“ ozvalo sa náhle chrapľavým hlasom. Ten hlas bol iný, ale vedel som, že určite patrí jej.
„ Laurien, si to ty?“ spýtal som sa nechápavo.
„ Ja nie som Laurien, už nie ... nevolaj ma tak!“ riekla náhle.
„ Čo sa to deje! Musím ... musím ťa vidieť! Ukáž sa mi!“ naliehal som.
„ Nie! nemôžeš ma vidieť takúto. Odíď, rýchlo!“ zvolala.
„ Ty umieraš! Cítim to v sebe. Niečo s teba je vo mne a nahovára mi to.“ zašeptal som.
„ Tomu nemôžeš chápať ... Keď sme sa tu napokon dostali, umieral si práve ty ... Ja som ťa nemohla nechať zomrieť. Darovala som ti život, ale nevedela ... nevedela som, že ma potom prepadne nepretržitá túžba a hlad.“ vysvetľovala.
„ Túžba po krvi, však!? Prečo to mám aj ja?“ spytoval som sa.
„ U teba je to iné, musíš s tým bojovať, vyvarovať sa slnka a krvi. Nie si úplne zmenený. Po niekoľkých dňoch to prejde a budeš opäť človekom. To som ti nestihla povedať ... Prosím ťa, nechaj ma tak. Stala som sa monštrom pre týchto ľudí. Odíď nech môžem ...“ povedala Laurien.
„ Môžeš čo!? Zomrieť!? To nedovolím! Nie si monštrum ... pre mňa nie.“ zvolal som a priblížil sa k nej bližšie.
„ Prebudil si vo mne lásku, ktorú som doposiaľ nepoznala. To sa nemalo stať. Môjmu pánovi sa to nepáči. Nathaniel, nie ... prosím ťa choď. Ak si ma miloval, tak odíď a uchovaj si ma v spomienkach takú aká som bola a nechaj ma tu. Nemám už viac síl.“ riekla
„ Musím ťa zachrániť! Napi sa mojej krvi. Musíš žiť!“ zreval som a spravil pár ďalších krokov až som sa nachádzal úplne pri nej.
„ Ty tomu nechápeš! To mi už nepomôže. Môj pán ma volá k sebe. Viem, že tu už byť nemôžem.“ rozplakala sa. Skočil som ku nej a privinul si ju k sebe. Bola stuhnutá a chladná ako ľad. Snažil som sa ju pohladiť po tvári, no tá bola celá zvráskavená a tvrdá ako kameň.
„ Už som pri tebe. Už som tu láska moja. Viem všetko. Videl som to v mojich snoch. Ukázala mi to.“ zašeptal som. Odtiahla sa a ustupovala ďalej do jaskyne.
„ Nepočúvaj ju! Slúži môjmu pánovi, ešte stále to môžeš zmeniť. Tvoj pán je na úplne inom brehu ako ten môj. Dá ti šancu a odpustí ti. Odíď a ži svoj život, Nathaniel.“ naliehala opäť.
Nasledoval som ju až pokiaľ sme nedosiahli otvor jaskyne, ktorý vychádzal na úpätie skál, kde zastala.
„ Nemôžem ťa opustiť. Život bez teba nebude mať žiadnu cenu a aj po mojej smrti sa naše duše nemôžu stretnúť. Musí byť nejaké riešenie!“ zúfalo som nariekal. Triasol som sa od chladu vychádzajúci z jej tela, no pritisol som si ju ešte viac k sebe. Hneď na to odskočila a vykročila na denné svetlo zahalená vo svojom plášti.
„ Zbohom Nathaniel. Zavri oči a ostaň tam kde si. Nechaj ma odísť v pokoji.“ riekla a mne neostávalo nič iné len vykonať to čo tak zúfalo odo mňa žiadala. Zavrel som oči, z ktorých mi pomaly vykĺzli slzy. Nedokázal som sa s ňou rozlúčiť bez toho, aby som sa na ňu posledný krát nepozrel. Tá myšlienka mi zožierala myseľ. Vedel som, žeby som to nemal robiť, ale srdce mi bilo ako zvon a dúfal som, že spravím tú správnu vec. Pootvoril som oči a zahliadol sa na ňu. Zložila plášť a zjavila sa mi vo svojej pôvodnej podobe - kráse, ktorou ma tak zúfalo priťahovala. Zrazu sa vedľa z tmy jaskyne zjavila starena, ktorá ku mne podišla a riekla: „ Vidím, že tvoja túžba je silnejšia ako život, či smrť. Ak chceš, aby si ju naozaj mal, musíš vykonať niečo, čo ťa ukotví v tomto pozemskom svete.“
„ Nechaj ho! Nathaniel nepočúvaj ju!“ zvolala Laurien.
„Náš pán ti s ňou dovolí byť navždy, ak sa naveky staneš jeho poslom, sluhom a synom, po ktorom tak dlho baží. Choď k nej a sprav to po čom túžiš, alebo sa s trať preč a vráť sa k svojmu Bohovi, ktorý o tomto tu mieste na zemi nemá ani poňatia. Voľba je na tebe, len na tebe.“ dopovedala a zmizla v temnote. Vedel som čo som chcel vykonať, ale stál som na mieste a obával sa z toho, čo môže nasledovať. Z Laurienovho tela pomaly odpadávali kúsky pripomínajúce popol a strácali sa vo vzduchu. Mizla mi pred očami a vtedy som si uvedomil, že moja láska k nej je silnejšia ako láska k samotnému Bohovi. Pobehol som ku nej a pobozkal ju na pery.
„ Tvoja krv bude kolovať v mojich žilách a tak ostane naozaj aj v mojom srdci, kde je tvoje miesto. Jedine tak dokážeme byť spolu naveky.“ zašeptal som a zahryzol sa jej do krku. Jej krv náhle plnila moje žily. Hlad vystriedala neuveriteľná energia. Nevadilo mi ani slnko, ktoré začalo spaľovať moju pokožku. Hltal som a sal krv až kým som sa úplne nenabažil a jej telo sa rozpadlo na milión malých kúskov, ktoré zmizli v povetrí. Pocítil som vzrastajúcu silu, ktorá menila moje zvíjajúce sa telo. Temnota sa zrazu rozprestrela po celom okolí a na nebi sa zjavili rýchlo šíriace sa tmavé mraky.
Povstal som a zahliadol sa pod seba, kde pár metrov podo mnou celú tú udalosť sledovalo desiatky vystrašených očí. Spomedzi toho podivného ľudu sa zjavil starec, ktorý rýchlo vybehol skalnatým výbežkom až ku mne. Rozpršalo sa v takej intenzite, akoby plakal samotný Boh. Ja som už, ale okrem hrejivej Laurieninej krvi v sebe necítil vôbec nič. Starec zastal, kľakol na kolená a podával mi meč. Všetci zrazu kľakli a upäli svoj pohľad k zemi akoby sa zrazu stali mojimi služobníkmi.
Už som sa nebál toho, čo bude nasledovať. Budem čakať aj niekoľko stoviek rokov až kým sa tu opäť neobjavia severania, aby som sa dostal späť na svoje územie a stiahol do temnoty každého, v ktorom bude prúdiť kráľovská krv.
A zatiaľ ... zatiaľ ochutnám niečo z tamojšieho prostredia, čo mi skráti chvíle čakania.

Robert Sidor

Robert Sidor

Diskusia

Rose
No to bola tiez pekne dlha poviedka... ale nejak som sa cez to preluskala. Urcite sa da o tom vselico povedat, no teraz ani neviem presne, aky mam z toho dojem. Pozor na pravopisne chyby (klasicke i/y, chybajuce ciarky, atd.) a chyby vyjadrovania. No to sa mi uz nechce riesit dopodrobna. Prva polovica sa mi celkom aj pacila, ta druha mi vsak pripada akosi rozbito, nejak to nedrzi cele spolu. Zrazu sa tam objavi banda divochov, nejake temne sily (Diabol?)... ci kto? Kto je ta starena? Ta princezna je dobra, ci zla? Aku rolu vlastne ma? OK, je specialna, ale naco? Ci to len ja som nepostrehla? Chyba mi tam vysvetlenie niektorych veci :|
14.09.2011
jurinko
Robert, malokedy si nieco neprecitam. Ale v tejto poviedke som sa dostal po tretiu stranu a pocitil som marnost. Vravis, ze si prestal s pisanim, takze je asi jedno, co ti k tomu napisem, pretoze nebude ziadne "nabuduce", kedy by bolo vidiet, ci sa zlepsujes. Podla mna si to dielo sam kazis. Aj by ma to mozno bavilo citat, ale neuveritelne zle pospajane slova, chybajuce ciarky a priserna gramatika, ma od toho odradzaju. Pri tvojej poviedke som zistil, ze ak nie je na urovni autorova "rec", a zaroven autor sa neplanuje nikam posunut, tak akokolvek zaujimavy dej nestaci. Mozno som divny, ale na tejto stranke ma viac nez akekolvek pribehy, obsiahnute v poviedkach, bavi byt svedkom pribehov jednotlivych autorov, ich vyvinu a pokroku. U teba viem, ze nic take nepride, a technicka uroven tvojich poviedok je taka priserna, ze akosi nemam motivaciu tvoje dielo citat. Prepac. Nehodnotil som.
15.09.2011
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.