Tlačidlo
Klepetá cvakajú, biče plieskajú a mŕtvoly vyznačujú tajné cesty. Navyše hlavného hrdinu vytáča, že je hlavný hrdina.
Vedeli ste, že deväťdesiatosem percent vojakov v bitke nemieri na nepriateľa? Poviete si, čo je toto za blbosť? A čo tie milióny obetí? Presne toto som sa pýtal aj ja. Odpoveď je jednoduchá. Bombardovanie a delostrelectvo. Ok, tak prečo potom idú bojovať, keď nie sú schopní zabíjať? No a vojenskí psychológovia povedia: oni chcú a idú bojovať, lebo sú presvedčení o oprávnenosti svojho boja. Nabehnú do zákopu, vylezú z neho a so šialeným revom na perách, a desivým strachom v duši sa rútia na rovnako nasraného nepriateľa. Strach vypne ich predný mozog, a tak ani netušia, že mieria kde – tade, len nie medzi oči tých hajzlov, ktorí majú robiť to isté, ale nerobia.
Keď si uvedomíte toto, napadne vás ďalšia vec. A čo tie zvyšné dve percentá? Dobrá otázka. Poslední dvaja vojaci zo sto člennej roty mieria presne tam, kam treba. Na hlavu. Sú však úplne rozdielni. Jeden je hrdina, ktorý to robí z presvedčenia a viery, že keď pozabíja čo najviac nepriateľov, o to viac vlastných zachráni. A ten posledný? To je rodený zabijak, ktorý vystreľuje mozgy z lebiek pre potešenie.
S odpoveďami ste spokojní a spokojne môžete odísť na nejaký chladený nápoj. Ostávam sám, kto sa pýta: A čo ja? Kam patrím? Na hlavy mierim bez zaváhania, zabíjam často, no môžete sa, kurva, staviť, že z toho nemám radosť. Je mi to totiž jedno. Tak ako aj východy slnka, vôňa kvetov, či poobedné pikniky. Takisto nie som žiadny hrdina. Tých zabíjam najradšej, pretože sú to práve oni, kto po mne ide. Ich presvedčenie a viera, že to najdôležitejšie v ich živote je zabiť ma, je mi takisto ukradnutá. No a nenávisť, ktorú ku hrdinom pociťujem mi už zovšednela do takej miery, že ju považujem za súčasť svojho života podobne ako cudzopasníkov vo svojom kabáte.
Boli to práve kamaráti mŕtvych hrdinov, ktorí ma poslali do lochu. Čo jeden nechcel, tí istí zmrdi mi dnes otvorili dvere na cele a pchali sa do mi zadku, aby som zachránil tie ich.
Všetci sa na mňa pozerali s nádejou v očiach. Všetci až na jedného. Darrena. Videl som, ako mu celé to divadlo prekáža a keby ho nestrážili ďalší piati riťolezci, skočil by po mne a narval by mi svoje klepeto možno až do žalúdka.
Bohvie, čo by to so mnou urobilo? Vedomie, že to neurobí ma povzbudilo k niečomu, čo by som za normálnych okolností nikdy neurobil. Nie, že by som sa bál smrti. Aj ona mi je ukradnutá, lenže keď hľadím na Darrena mám pocit, že pred ním má rešpekt aj smrť.
Ále, srať na smrť a srať aj na Darrena. Žmurkol som naňho a on zbledol a zaškrípal zubami, až sa jeden z tých, čo ho strážili, povracal. Aj mne z toho zvuku urobil žalúdok elá hop, no zároveň ma hrial pocit, že som vytočil najlepšieho lovca zločincov.
Už nejaký ten deň som tušil, že za mnou prídu. Okienko na mojej cele je síce malé, no aj cezeň bolo krásne vidno, ako celý týždeň pristávajú rakety podobné mojim obľúbeným projektilom. Odkedy odišli naši, vedeli sme, že nie sme sami. Lode tých, ktorí ich odviedli, však vyzerali úplne inak. Boli mierumilovnejšie.
O tom, že naši noví návštevníci neprišli na priateľský pokec, svedčili početné záblesky na horizonte sprevádzané ohlušujúcimi výbuchmi.
Dostávame na frak. Prečo by inak prišli? Som síce vrah a zabil som mnohých, no blbec nie som. Práve preto nechápem ich logiku. Najskôr ma objavia, vycvičia, ja do bodky plním rozkazy, a keď ich začínam vykonávať až príliš dobre, pošlú na mňa Darrena a jeho poskokov. A keď ma už majú pod kontrolou v lochu, oslobodzujú ma a melú čosi o nejakom tlačidle, ktoré treba nájsť a stlačiť. No kurva, a čo som ja nejaký zaolejovaný roboš z továrne? Ja mám stláčať tlačidlo? Ani bohovi.
Prikyvujem, že rozumiem, hoci som všetky informácie, ktoré sa mi snažili natlačiť do hlavy, z nej okamžite vypustil. V tom momente, keď budem na slobode, ma viac žiadne tlačidlo zaujímať nebude. Poznám na tejto planéte miesta, o ktorých nemá nikto ani páru. Všetci Nájazdníci, hrdinovia aj Darrenovia mi budú ukradnutí.
Vyšiel som z hlavnej brány väzenia a vydal sa cestou do prístavu, kde na mňa mala čakať loď. Malé mólo bolo prázdne, a keď sa z neďalekej búdy na mňa vyrútil Darren, stalo sa mi to, čo ešte nikdy. Ostal som prekvapením stáť. Zúrivosťou zatínal zuby a jeho veľké červené oči ma doslova pribili na mieste. Videl som len šialene rýchly pohyb jeho klepeta. Napadlo ma, že som naňho asi nemal žmurkať a potom sa zablyslo a vzápätí zotmelo.
Svetlo. Šero. Tma a opäť svetlo. Oči ešte chvíľu držím privreté. Lepšie tak vnímam svoje telo. Ok, zlomené nemám nič, hlava ma bolí ako fras a z nej trčí ako maják v mori bolesti môj nos. Bolesť sa ťahá jeho vnútrom až ku...no to hádam nie.
Otvorím oči. Tesne pred sebou vidím Darrenov ksicht. Smrdí mu z úst a moju boľavú hlavu drží pevne. Presnejšie povedané, stojí mi na nej. V rukách drží...no kurva, tak predsa som sa nemýlil. Myšlienková nastreľovačka. Na dlani, ktorou hladká jej hlaveň sa mu blysne biela jazva. Žiari ako Felis.
„Tlačidlo, sústreď sa naň, ty zmrd,“ vyzval ma vľúdne. Nebolo to nadávkou. Tých som už počul toľko, že by som o nich mohol napísať román. Bol to tón Darrenovho hlasu. Nemohol som si pomôcť. Je to Boh v presviedčaní. Ani som sa moc nebránil a v hlave som si vytvoril myšlienku tlačidla, ktoré tak veľmi chceli, aby som našiel.
Na zápästí mi blikla synchronizačná fosfáda. Tak a som v riti. Len pár slov na objasnenie.
Myšlienková nastreľovačka je tajný vojenský projekt myšlienkovej zbrane, ktorú som mal tú česť testovať na akýchsi väzňoch. Skladá sa z nastreľovacej pištole, ktorá cez nos vystrelí do stredného mozgu náboj, ktorý sa aktivuje pri naprogramovanej vedomej myšlienke. Náboj je v podstate malý nanopočítač, bioakumulátor a detonátor. A to je asi tak všetko, čo o tom viem. Myslím technickú stránku. Prakticky to funguje asi tak, že väzňov sme napríklad prinútili myslieť, aké je hladovanie oslobodzujúce. Bioakumulátor bol dobíjaný zo sily tejto myšlienky a zabraňoval vo výbuchu. Pokiaľ sa človek tejto myšlienky nedržal, akumulátor strácal šťavu a po krátkej chvíli odblokoval detonátor. Úroveň nabitia batérie signalizuje fosfáda.
Po troch dňoch bez jedla niektorí väzni prestali veriť, že hladovanie je dobré a za odmenu im vybuchli hlavy. Jeden to vydržal do konca. Bol bez jedla dvadsať dní. Na jeho počesť sme sa nádherne ožrali.
Myšlienka na hladovanie nebola jediná, ktorú sme väzňom vtĺkali do hláv. Pekné pokusy boli aj s vetami typu: „Nemusím dýchať alebo močiť.“ Ono nešlo len o myšlienku. Oni podľa nej museli aj konať. Myseľ a telo jedno jest, hovorí naše staré príslovie, a tak sa psychický nanočip nedal oklamať. Nedalo sa nemyslieť na močenie a pri tom močiť.
Moja obľúbená veta, ktorú som predriekal väzňom, bola: „Tento drôt si v pohode vrazím do oka.“
A tak tu teraz sedím a snažím sa udržať myšlienku na nájdenie tlačidla v dostatočnej intenzite. Fosfáda zatiaľ bliká fialovo, no keď sa dostatočne rýchlo nepohnem a nezačnem to tlačidlo aj naozaj hľadať, zasvieti mi zelená, o chvíľu biela a to bude znamenať, že mi detonátor trochu prevetrá hlavu.
Pozrel som sa na Darrena. V klepete držal pokrivený, špinavý drôt.
„Hajzel ako ty nepotrebuje vedieť podrobnosti, no s niektorými ťa musím oboznámiť. Nie si jediný, kto bude hľadať tlačidlo. Sedel si v base, keď prišli Červení. Bolo to pred tromi rokmi a boli sme vo vážnych sračkách. Hladomor, choroby.“ Darren si pošúchal líca. Tak to preto mu na nich pribudli tie nádherné jazvy.
„Pomohli nám a my sme sa im chceli odmeniť. Vyžiadali si našu armádu na boj proti akýmsi Nájazdníkom. Nebolo čo riešiť. Bez nich by sme boli mŕtvi, hoci niektorým by to dosť prospelo.“ Pohľadom sa zavŕtal do mojich očí a ešte ďalej, akoby chcel skontrolovať, či náplň v detonátore je funkčná. Pokiaľ viem, nám ani raz nezlyhala.
„Armáda odišla a Červení nám tu zanechali tlačidlo. Keďže planéta ostala bez ochrany, malo sa stlačiť iba v prípade núdze a Červení prisahali, že nech by boj prebiehal akokoľvek, prepustili by tých, ktorí z armády ostali, aby sa mohli vrátiť domov.
A potom prišli Nájazdníci. Odpor bol skoro nulový. Starci, ženy a deti nemali šancu. Bolo ich príliš veľa. Rýchlo obsadili dôležité strategické body a ostalo len pár ohnísk odporu. Jedným z nich bola aj naša basa, no o tú rýchlo stratili záujem. Zvedovia hlásia, že na dobytých územiach sa zabarikádovali a ťažia na nich suroviny, len taká rozkoš. Našich zajatých používajú ako otrokov.
Armáda sa musí vrátiť, problém je v tom, že nik z nás nevie, kde tlačidlo je. Toto vedeli len Veľkí šéfovia a tí sú vnútri okupovaných zón. Musíš nejakého nájsť, potom zistiť, kde tlačidlo je a nakoniec ho stlačiť. Keď to urobíš, detonátor sa deaktivuje a ty budeš voľný.“
Pousmial som sa. „Tvoj príbeh je taký smutný. Asi budem plakať. Čo sú toto za kecy?“ Fosfáda blikla zelenou. Príliš som sa vzdialil od myšlienky na nájdenie tlačidla.
Pozrel som na Darrena. Teraz sa pre zmenu usmieval on. „Zavediem ťa k priechodu do okupovanej zóny, v ktorej by mal byť Veľký šéf Zombia. On by mal vedieť, kde tlačidlo je.“
„Zombia? Ten malý, večne potiaci sa smrad? Tomu by som najradšej nastrelil niečo v tom zmysle, že už nebudem pozerať na zadky malým dievčatám. To je on?“
Odpoveďou mi bol kopanec do brinómu a hrdelné zavrčanie. Bolelo to a mne sa na tvári rozhostil úsmev. Bitiek som si v base užil dosť, a aby som svojich mučiteľov poriadne nasral, naučil som sa miesto bolestnej grimasy túto nahradiť sladkým úsmevom. Väčšinou som si za to vyslúžil ďalšiu bitku.
Keď som sa pohol, fosfáda blikla povzbudivou fialovou, Darren sa tak smutne pozrel na drôt a potom ho s povzdychom zahodil do krovia.
Zombiu som našiel. Bol všade navôkol. Jeho telo, respektíve hnijúce zvyšky sa povaľovali zhruba na ploche malého terpinálneho močiara.
Nájazdníci ho opásali granátmi a donútili utekať. Nepovedali mu, že jeden má na krúžku poistky lanko ukotvené o konár. Takto po krátkej chvíli a peknom výbuchu pokračoval v behu, lenže všetkými smermi.
Aspoň tak mi to povedala Karla, asi trinásťročné dievča zo zajateckého tábora, ktoré malo dosť guráže, aby ma na to miesto zaviedla. V noci je totiž zakázané vychádzať von. Trestom je smrť a tuším nie každého stretne rovnako milosrdná ako Zombiu.
Lenže Nájazdníci nevedia, že mám implantovaný brinóm a s ním vidím bez problémov aj v noci. Obišli sme hliadky miestami, na ktoré sú aj ich infravizéry krátke, a tak som si mohol prezrieť miesto výbuchu. Po Zombiovi neostalo nič, čo by ma zaviedlo o niečo bližšie ku tlačidlu.
No nič, budem si musieť nájsť nového Veľkého šéfa. Pozrel som na Karlu, ktorej oči v tej nepreniknuteľnej tme slepo hľadeli dopredu. Bola špinavá, vychudnutá a strašne smrdela. Čeľuste jej klepeta boli vyštrbené. Malo to na mňa pôsobiť súcitným dojmom. Moje city však ostali kdesi tam, vo výcvikových táboroch Kararitu. Bola pre mňa len ďalšou z nespočetného zástupu zúfalých bytostí, ktoré sa za každých okolností držali biedneho života v nádeji, že ich niekto zachráni. Keby tušila, že tou nádejou mám byť ja, asi by si ten granátový zväzok išla vypýtať dobrovoľne a lanko na krúžok poistky by si uviazala sama.
„Vieš o nejakom ďalšom Veľkom šéfovi?“
Karla potriasla hlavou. Ako to urobila, z jej špinavých vlasov na mňa odfrklo čosi mazľavé. Bola to larva meurga. Výcvik nakoniec zvíťazil nad odporom. Prehltol som ju. Inštruktori nás nútili jesť ďaleko väčšie svinstvá, aj keď priznávam, všetky boli výživné.
Karla vyvalila oči, až som sa bál, že keď jej vypadnú z hlavy, cinknú o zem a prezradia nás. Nevypadli.
Mal som sto chutí sa jej opýtať, či Veľký šéf Zombia poskytol jej chutnému zadku aj niečo viac, ako pohľad, no čušal som. Asi mäknem.
Odprevadil som ju nazad a vybral som sa hľadať ďalší pracovný tábor. Možno budem mať väčšie šťastie.
Urobil som to tak isto, ako minule. Nechal som sa chytiť. Nájazdníci majú aj tak v počtoch poriadny chaos. Na druhej strane, kto by nemal, keď denne pri brutálnej drine zomrú stovky otrokov? Preto Nájazdníci pravidelne vyrážajú mimo svojich území a lovia ďalších a ďalších.
Keď ma Darren zaviedol cestičkou divej zveri až ku prvému pracovnému táboru, asi deň sme pozorovali, ako Nájazdníci lovia ďalších otrokov.
Vtedy som ich prvýkrát uvidel a čudoval sa, ako mohli takíto trpaslíci ovládnuť našu planétu. Siahali nám asi po plecia, nemali žiadne ochlpenie okrem toho na hlave, mali dve horné a dve dolné končatiny a boli strašne hluční. Klepetá žiadne.
Keď som ich však videl v akcii, v duchu som sa im ospravedlnil za podceňovanie. Pri love boli veľmi efektívni, aj keď používali primitívne pušky s uspávacími nábojmi. Bolo ich veľa a boli úžasne zohratí a krutí. Ich démonický zmysel pre rozdávanie bolesti mi kohosi pripomenul.
Fosfáda sa rozblikala na zeleno, a tak som svoje myšlienky venované Nájazdníkom musel potlačiť.
Tak ako aj vtedy, vystriehol som si vhodný okamih a zamotal som sa do skupiny vreštiacich a chaoticky utekajúcich žien. Uspávaciu šípku som brinómom zaregistroval hneď, ako vyletela z hlavne, a tak som jej nastavil plece miesto krku, kam mala pôvodne dopadnúť.
Pád som zahral dostatočne realisticky a tesne predtým, ako som zaspal, spomenul som si, ako ma budili prvý raz. Netešil som sa na to.
Z čistej zvedavosti som makal na ťažbe panetového dreva asi dva dni a začal som pociťovať niečo ako obdiv ku svojim vlastným. Boli tu aj takí, ktorí robili v tomto tempe mesiac a ešte stále žili. Ja som po dvoch dňoch brutálne ťažkej driny videl len dve možnosti. Buď zomrieť, alebo vyvraždiť dozorcov a verte, že v myšlienkach na druhú možnosť som sa doslova kúpal a preberal v hlave desiatky možností, ako ju naplniť. Boli časy, kedy by som im klepetom odtínal hlavy až by si nezávislý pozorovateľ mohol myslieť, že prišla búrka s extrémne veľkými krúpami.
Neurobil som to. Sám poriadne netuším prečo. Autopsychoanalýze príliš neholdujem. Vedel som z rozprávania otrokov, že pri akomkoľvek pokuse o útek, pri ktorom zomrel dozorca, prišli na oplátku jatky. Čo by asi prišlo, keby som ich pobil všetkých sedemnásť na čele s desivým démonom, ktorého bič nikdy nezaháľal a jeho pehavým kamošom, s ktorým dosť často udržiaval tesný telesný kontakt?
Prvý mal bledú tvár a bolo jedno aká bola teplota, vždy bol oblečený od hlavy po päty. Druhý mal hrdzavé chlpy na hlave a slepé pravé oko.
Ruky mi brneli, chrbát som mal v jednom ohni a také sucho v ústach som nemával ani počas výcviku. Ako sa asi museli cítiť ostatní? A tak mimovoľne mi napadlo, že by asi mali dostať šancu, ktorú by som ja svojou krvilačnosťou zlikvidoval skôr, akoby ste povedali chrazek.
V noci ma Basek, starý otrok makajúci tu od začiatku invázie, zaviedol k stromu, na ktorom obesili oboch Veľkých šéfov, ktorí v tomto tábore boli.
Do kundy veľkej Rhagezy. Nejako sa mi začínajú míňať. Vyzeralo to, akoby mi ich niekto vraždil priamo pod nosom, čo naozaj neznášam. To by ale znamenalo, že sa mi niekto snaží zabrániť, aby som našiel tlačidlo. Je tu však aj možnosť, že ich smrť s ním vôbec nesúvisí. Nevedel som sa z toho vymotať. V taktike a plánovaní som nikdy nebol dobrý. Na to bol borec Darren a ten sa túla bohvie kde.
Urobil som preto jedinú vec, ktorá ma napadla. Uniesol som Bledú tvár. Všimol som si, že po tých pár mesiacoch invázie rozkazuje a nadáva celkom plynulo naším jazykom. Má síce príšerný prízvuk, ale to nevadí. Na pár vecí sa ho určite opýtam.
Ako som ho niesol v bezvedomí priechodom do neďalekého močiara na pekné odľahlé miesto, klepeto sa mi chvelo nedočkavosťou. Jeho bič sa mi priateľsky udomácnil za opaskom.
Výkriky Bledej tváre boli bez prízvuku. Krásne sa niesli ponad močiar a ja som sa bezvýsledne pokúsil predstaviť, ako sa pri tých zvukoch tvária Nájazdníci.
Odhadoval som, že asi osemdesiat percent všetkého, čo povedal, boli nadávky. Niektorým som rozumel, iným nie, čo ma však tešilo, všetky boli venované len mne. Priznám sa, nepamätám sa, kedy mi niekto venoval toľko prirovnaní, prívlastkov, času, energie a tvorivosti. Opisy pohlavných orgánov či súloží s mojimi príbuznými boli detailne prepracované a Bledá tvár im svojou rozsiahlou mimikou dodal nový rozmer.
Avšak ani zvyšných dvadsať percent v ničom nezaostávalo. Opísal mi v nich, ako do ich tábora prišiel obrovský Krab a povedal im, že na planéte existuje núdzové tlačidlo, ktoré po stlačení vyšle signál. Ten privolá armádu bojujúcu mnoho svetelných rokov ďaleko späť domov. Prišiel, aby ich varoval pred hľadačmi tohto tlačidla a poradil, aby všetkých Veľkých šéfov radšej okamžite vypočuli, aby prezradili, kde je. Ak neprehovoria a on tvrdil, že neprehovoria, treba ich okamžite popraviť.
Opýtali sa ho, prečo im to prezrádza a on odpovedal, že sám to tlačidlo hľadá a chce ho zničiť, lebo svoju vlastnú rasu nenávidí a presne takýto osud jej vždy prial.
Spýtal som sa Bielej tváre, ako ten Krab vyzeral a povzbudivo mu klepetom odcvakol kus svaloviny z ramena. Keď doznel výkrik a on popadol dych, odpovedal, že bol obrovský, na tvári mal jazvy a na dlani ruky bielu skoro žiariacu jazvu.
Šokom som stuhol a tým mu odcvakol ruku v zápästí. Omdlel. Brinóm mi brnel prepätím z absorbovaných emócií. Veľmi dobre si pamätám, kde som takú jazvu naposledy videl.
Aj tak som sa však neudržal a zareval na jeho nevládne telo: „Kto si, kurva, myslíš, že si? Ako sa opovažuješ obviniť Darrena zo zrady?“ Bolo mi však jasné, že zúrim zbytočne. Brinóm mi potvrdil, že hovoril pravdu.
Takže Darren, Veľký Darren nám pravdepodobne zobral aj poslednú nádej, ako sa Nájazdníkov zbaviť.
Keď som si tak v duchu povedal, že tlačidlo je v prdeli, fosfáda blikla hnusnou zelenou, a tak som rýchlo Bledú tvár prebral, aby som vyzvedal ďalšie podrobnosti o Darrenovej návšteve a dúfal, že počítač myšlienkového náboja moju snahu ocení.
Ocenil. Keď sa Bledá tvár prebral, zo zápästia na mňa povzbudivo žmurkla fialová.
Inak Bledá tvár už dávno nie je bledá, len s jednoznačným určením nového odtieňa bude trochu problém. Je rozdelené do farebných zón. Niektoré sú ostro ohraničené, ďalšie medzi sebou plynulo prechádzajú. Sú tam krvavočervené časti, sem-tam nezdravo sinavé a niekde aj ružovo zvratkové.
Ďalej som sa dozvedel už len dve veci. Prvou bolo, že Darrena v putách odviedli kamsi na špeciálne vypočúvanie ďalej na západ a tou druhou, že sa nevolajú Nájazdníci, ale ešte predtým ako si zdevastovali planétu, sa volali ľudia. ĽUDIA. To slovo mi znelo ako trikrát vygrcnutý meurg. Keď som sa snažil to slovo vysloviť, skoro som sa zadusil jazykom. No hnus.
Bolo načase sa ho zbaviť. Niečo ma napadlo. Keď som mu strkal rúčku jeho biča do otvoru na vylučovanie, zdalo sa mi, že sa mu to celkom páči. Jeho radosť však skončila asi po dvadsiatich centimetroch. Keď v ňom zmizlo ďalšieho pol metra medzi vzlykmi a kvílením prosil o život. Po ďalšom pol metri prosil o smrť. Chápal som to. Nasledovala totiž časť, kde mal v biči vpletené rôzne ostré kovové hroty, na ktorých boli napichnuté kúsky smradľavého mäsa vytrhnutého z mnohých krabích tiel.
Máme u nás také príslovie. Z vlastnej misy rozdávaj štedro. Určite ho poznal, pretože on z tej svojej rozdal slušnú časť. Netušil, že sú aj iní, ktorí majú čo rozdávať. Napríklad ja.
Keď Bledá tvár prestal revať a vlastne aj žiť, oceľový bič ležal v jeho vnútornostiach ako mŕtvy cudzopasník a rúčka, ktorá si prerazila cestu z brucha von, pripomínala zdeformovanú tretiu ruku.
Ľudia. Odpľul som si. S takým menom si to zaslúžil. Začal som premýšľať, čo ďalej a vtedy môj brinóm dostal správu od iného brinómu. V momente spojenia som zistil jeho pozíciu aj majiteľa. Darren chcel, aby som ho našiel. Prišlo mi to vhod. Potrebujem sa ho pár vecí opýtať. Klepeto mi nedočkavo cvaklo.
Skôr, ako som sa vydal za signálom Darrenovho brinómu, vrátil som sa do tej časti tábora, v ktorej som dva dni otročil.
Ak by som náhodou prežil, to čo som urobil v tábore sa nesmie nikto dozvedieť. Nemyslím tých pätnásť ľudských hláv, z ktorých som urobil milú pyramídu v strede tábora.
To, že som sa vrátil do tábora oslobodiť na smrť unavených väzňov, asi šokovalo viac mňa ako ich. Nech ostane navždy v tajnosti, že som ich oslobodil ja. Mohlo by to pokaziť môj imidž.
Zarastenými a skoro neschodnými cestičkami divej zveri som ich odviedol na slobodné územia, z ktorých ich ľudia uniesli. Z tábora sme vyrazili tridsiati piati. Do bezpečia som ich dostal trinástich. Boli príliš slabí, a keďže sa Darrenov brinóm ozýval so stále väčšou naliehavosťou, musel som ich nechať ich osudu. Tým som ich odsúdil na smrť, pretože sami neboli schopní dôjsť do tábora, kde by sa o nich postarali. So svojím koncom však boli zmierení a nik ma neprosil, aby som ostal. Za to som im pridal ďalší plusový bod.
Cesty lesných predátorov už viac nie sú bezpečné. Tých pár číhajúcich ľudských zabijakov brinómom odhalím ešte skôr, ako ich zacítim. Neskutočne páchnu.
Navyše cesty lemujú mŕtvoly mojich ľudí. Obesenci majú na krkoch tabuľky s textom, aby sa vzdali všetci hľadači tlačidla, pretože každý ďalší deň našej slobody bude stáť život ďalších krabov. Bezhlavé mŕtvoly majú podobné hovadiny vyryté nožom na bruchách. Netušia, že mne na životoch tých chudákov absolútne nezáleží. Ale prečo som pridal do kroku, to fakt neviem.
Budem sa musieť opýtať Darrena, či náhodou netuší, kto ľuďom vyzradil naše tajné cesty.
Po dvoch týždňoch hľadania som Darrena našiel. Bol totálne na sračky, no usmieval sa. Vyzeral, akoby ho dali do nejakého obrovského mixéra a schválne ho v ňom nechali o deň viac ako bolo potrebné. Okolitá džungľa sálal teplo, no mnou drgľovala zimnica.
Čeľuste môjho klepeta odporne škrípali. To jeho odťaté ležalo celé dolámané pohodené obďaleč. Neexistuje pre Kraba väčšia potupa, ako keď príde o klepeto.
Ako si tie malé, krehké zkurvené červy dovolili pripraviť veľkého Darrena o klepeto? Zaťal som päste zúrivosťou a bezmocne som udieral do vzduchu. Zlosť a omračujúca nenávisť ma pohltili. Ako si dovolili urobiť niečo, na čo som si nárokoval ja? To klepeto som mu plánoval odtrhnúť v zúrivom boji a tým mu vrátiť všetko ponižovanie, ktoré do mňa investoval. Miesto toho oň prišiel zviazaný ako nejaký prašivý Huákel.
Bezmocnosť mi zatemnila rozum a ktovie koľko som sa potuloval po okolí a búšil do všetkého, čo mi prišlo na dosah.
Keď som sa ako tak spamätal, pristúpil som k jeho zohavenému telu a klepetom som mu z neho vyrezal brinóm. Implantujú ho do tiel príslušníkom špeciálnych jednotiek. Voláme ho duša vojaka. Má veľa podporných funkcií a jednou z nich je aj zaznamenávanie bojovej činnosti.
Naladil som sa naň a prehral si posledné Darrenove dni. Bol tam jeho dobrovoľný príchod do tábora, ktorému vládol Bledá tvár, vyzradenie podrobností o tlačidle, Veľkých šéfoch, ktorých podrobne popísal, ako aj poznámka o hľadačoch, ktorí chcú jeho stlačením privolať pomoc. Ďalej na zázname bola jedna otázka, ktorú mu kládli stále dookola. Kde je tlačidlo?
Skúšali všetko. Kladivá, mačety, ihly. Tým sa Darren smial. Chemikálie ho vyslovene bavili, pretože brinóm tlmil ich účinky. Potom prišli na rad svetelné a zvukové efekty. Ohlušujúce, nepretržité hučanie a blikanie malo takú intenzitu, že som musel brinóm na chvíľu vypnúť.
Po chvíli oddychu som pokračoval v prehrávaní záznamu. Ľudia boli v umení mučenia neuveriteľne vynaliezaví. Keby ich objektom nebol Darren, asi by mi začali byť sympatickí. Viem oceniť dôkladnosť a zapálenie pre vec. Takto som len mlčky trpel a dvojhlasne škrípal čeľusťami. Klepetími i vlastnými.
Nedostali z neho nič. Nechápal som to. Prečo sa im vydal do rúk, keď vedel, ako dopadne, hoci on mal najväčšie šance to tlačidlo nájsť?
Asi po týždni mučenia mu dali oddych, pretože im prezradil, kadiaľ sa presúvajú hľadači. Len ja som vedel, že im na mapách ukázal len okrajové a nie príliš dôležité cesty. Tie potom ľudia ozdobili mŕtvolami Krabov a ja som zas tými ľudskými ich prácu vyšperkoval.
Až teraz som pochopil, že cesty vyzradil, lebo potreboval v mučení prestávku. Ani taký borec, akým bol Darren, by nedokázal uložiť do brinómu kódovanú správu určenú špeciálne pre mňa so žeravým uhlím napchatým v ušiach.
Správa znela: „Ešte nenašli všetkých. Posledného som ukryl u nás doma.“
Za ňou nasledoval záznam ešte asi trojdňového mučenia. Začali tým, že mu odťali klepeto. Bol to človek, ktorému mučenie išlo obzvlášť dobre. Hnusnú, poloslepú ryšavú hlavu som dobre poznával. Tak preto mi jedna hlava na pyramíde chýbala. Už som sa začal báť, že si sa mi stratil, Ryšavec.
Akoby tušil, že celé to Darren nahráva, pozeral sa mu dosť dlho do očí, aby som si ho mohol pozorne poobzerať. Aj som to urobil. Keď ho stretnem najbližšie, tiež budem niečo robiť dlho. Hľadenie do jeho zdravého oka to však nebude. Ďalšie mučenie som ignoroval. Rozmýšľal som.
Darren vyzradil Veľkých šéfov, no mne nepovedal ani o jednom. Prečo by to robil, keď chcel, aby som to tlačidlo našiel? A ak bol zradca, prečo sa im vydával do rúk? Darren bol síce zmrd, hlupák však nebol a mohol tušiť, že mu ľudia zradu nebudú veriť a zabijú ho, obzvlášť, keď im neprezradí, kde to tlačidlo je. On by to urobil presne tak isto.
No nič, zrada, nezrada, mať myšlienkový náboj v hlave a zeleno blikajúcu fosfádu je vec, ktorá jedného nakopne. Mal som sa čoho chytiť, správa hovorila jasne. Nie všetci Veľkí šéfovia sú mŕtvi a jeden z nich je u nás doma.
Skôr, ako som sa vydal na cestu, stisol som veľkej mŕtvole ruku. Pod prstami som pocítil drsné ryhovanie. Biela jazva na Darrenovej dlani stratila jas a teraz vyzerala ako dve sivé Skije krúžiace okolo seba. Nikdy predtým som ten obrazec nevidel.
Bol som na odchode. Tuším sa pri takýchto lúčeniach niečo hovorí. Mal som silu povedať iba „zbohom.“ Na „brat môj“ som ju už nenašiel.
Som už pol roka na ceste domov. Nie že by som sa flákal, to nie. Čo keď je hacienda, kde som s Darrenom vyrastal na druhom kontinente? No dobre, vzdialenosť nie je až taký problém. Tým odťatým klepetom ma však ľudia fakt nasrali.
Viete, môj výcvik bol síce dlhý, ale v podstate jednoduchý. Skladal sa z dvoch častí. Ukrývanie a teror. Priznám sa, ukrývania som už mal dosť.
Pomaly sa presúvam domov a robím to, v čom som dobrý. Zabíjam ľudí. Oni na oplátku zabíjajú mojich a používajú ich na označovanie tajných chodníkov. Hráme takú hru. Ja zabijem desiatich, oni tridsiatich. Ja oslobodím dvadsiatich, oni päťdesiatich obesia. Napriek nepomeru, ktorý tu medzi mŕtvolami panuje, nesťažujem si. Život ku mne nebol nikdy spravodlivý, prečo by to malo byť teraz inak?
Oslobodení väzni na mňa hľadia s úctou a ich pohľady sa mi vôbec nepáčia. Keď na mňa pozerajú, vyzerajú ako sfetovaní, toľko šťastia a pokoja v tvárach som už dávno nevidel.
V škole mi často hovorili, že zo mňa nikdy nič nebude a vidíš ho. Začínam sa meniť na modlu. No čo, mohol som dopadnúť aj horšie. Napríklad ako mŕtvola.
Mnohí z otrokov sa vrhajú do striel, ktoré po mne ľudia pri mojich nájazdoch v hojnom počte strieľajú. Nejedna však napriek tomu prekĺzne a aj z toho dôvodu som prišiel o brinóm. Guľka v ňom pekne uviazla, čím mi na záver svojej služby aspoň zachránil život.
Pri operácii, ktorou som si ho z tela odstránil a vložil si miesto neho ten Darrenov, som ľuďom prisahal také akčné predstavenie, až som sa čudoval, odkiaľ sa tie nápady vo mne berú? No schválne, skúste si niečo vystrihovať z tela klepetom, ktoré je určené k drveniu kostí palonauta. Nebudem vám to opisovať, len spomeniem, že som pri tom tuším trikrát skrivil tvár bolesťou.
Darrenov brinóm som zformátoval. Všetko sa mi podarilo vymazať až na jednu správu, ktorá bola chránená časovým zámkom. Otvoriť sa mi ju podarí až o tri týždne. Vtedy to bude niečo málo vyše roka, čo na našej planéte pristáli ľudia.
Z operácie som sa zotavoval asi týždeň. Hovoril som vám, že na tejto planéte poznám miesta, o ktorých sa nikomu ani nesníva? Celý ten čas som sa ukrýval na mieste, kde kladú vajíčka papilanti. V tomto období sú mimoriadne zúriví, a aj keď sú malinkí, sú ich tu miliardy. Na obranu používajú žihadlá aj hryzadlá, a tak ich obchádzajú všetci ich prirodzení nepriatelia. Brinóm však dokáže zachytiť ich feromóny a dostať ich do môjho krvného obehu, takže ma pokladajú za svojho. Až na to šteklenie nekonečného množstva malých nožičiek lezúcich mi po tele, to bolo v pohode.
K tomu akčnému predstaveniu, ktoré som ľuďom sľuboval, som sa nakoniec nedostal. Chytili ma asi deň cesty od môjho domu. Bolo to také jednoduché. Jednu pascu – bola to obyčajná sieť majstrovsky ukrytá v korune stromu som odhalil, a keď som sa jej vyhýbal, spadol som do jamy, na ktorú pristála ďalšia sieť. Bol som bez šance. Aj tak som si hovoril, že mi to akosi už dosť dlho vychádza. Sám proti všetkým fungovalo jedine v seriáli, ktorý sme ako malí hltali. Bol o Chackovi Harrisovi, nezničiteľnom hrdinovi, ktorý sa vysekal z každej prdele a hajzlov si špáral zo zubov strelami dam – dam.
Až príliš dlho som mal šťastie, a asi aj preto som mal teraz ruky a nohy pribité na veľkom panetovom strome, ktorý stál v strede ďalšieho pracovného tábora. Visel som tam prišpendlený ako papilant v nejakej biologickej, školskej zbierke. Nemal som strach. Nemohli mi urobiť nič, čo by som už nezažil na výcviku alebo v base. Bol som skrátka zvedavý, čo pre mňa majú nachystané. Rozsekajú ma? Upália? Zahrabú?
Prekvapili ma. Neurobili nič. Teda ak za nič možno považovať odťatie klepeta pred nastúpeným táborom. Urobil to Ryšavec, ktorému sa na boku hompáľal mne dobre známy bič. Potom nasledoval jeho zúrivý výstup, v ktorom mi sľuboval bolesti všetkých odtieňov a stupníc. Mal na rozdiel od Bledej tváre celkom dobrý prízvuk. Stále dookola opakoval slovo Patrik a oči sa mu tak čudne leskli. Neviem, čo tým chcel povedať, divokým gestám s bičom som však rozumel veľmi dobre.
Koža a kúsky kovu sa ligotali čistotou a chcel som sa ho opýtať, čo použil na odstránenie hovien a koľko ľudí bolo treba na jeho vytiahnutie. Technická stránka vecí ma vždy zaujímala, zlomená čeľusť, ktorú mi daroval jedným z úderov Ryšavec, mi zabránila v hlbšej konverzácii.
Iní ľudia ho o chvíľu odviedli násilím kamsi preč a mňa sňali zo stromu. Začínal som už mať stuhnuté svaly. Potom ma zavreli do malej temnej škatule, ktorej obalom nepreniklo nič, dokonca ani senzory brinómu, a tak som netušil, kam ma vezú.
Či to bolo šťastie, osud, alebo náhoda, neviem. Výsledkom tej zhody okolností však bolo, že som sa vrátil domov, pretože práve tam ma doviezli. Na druhej strane to bolo logické. Naša rozľahlá hacienda stála nad staferitovou baňou, kde si ľudia zriadili ďalší pracovný tábor.
Priamo v dome boli ubytovaní ľudskí Veľkí šéfovia, z tretej obývačky urobil labák a z pivnice väzenie.
Hodili ma do ma studenú zem ako kus údeného palonauta, hlava mi povzbudivo chrupla o podlahu a ja som sa pokúsil nasal známu vôňu. Vdýchol som len pach hniloby, potu a toho neznesiteľného ľudského zápachu. Len som dúfal, že aj my im smrdíme rovnako, aby mali z návštevy našej planéty aspoň nejaký zážitok.
Ani sa nenamáhali dať mi z hlavy dolu kuklu. Nevadí, na svet pozerám frekvenciami brinómu. Ruky som mal zviazané za chrbtom spolu s nohami a ľutoval som, že som sformátoval Darrenov brinóm. Mohol som si aspoň nejako skrátiť čas.
Netrvalo to dlho a prišli po mňa. Položili ma na krásny, no trochu chladný stôl. Priviazali ma do takej istej polohy, v akej som visel na strome. Mohol som prikázal brinómu, aby ma na mieste zabil alebo som si mohol vsugerovať, že hľadanie tlačidla je zbytočné a o ostatné by sa postaral detonátor. No stále tu bola tá správa chránená časovým zámkom. Do jej otvorenia ostávalo ešte desať dní. Povedal som si, že nech sa so mnou deje čokoľvek, do jej otvorenia to vydržím.
Konečne mi sňali kuklu a ja som mohol vypnúť vizuálne funkcie brinómu. Stojí ma to dosť energie.
V miestnosti, kde sme sa s Darrenom občas hrávali na skrývačku a kde sme toho dosť porozbíjali, stáli piati ľudia. Traja boli oblečení v bielom, na tvárach mali rúška. Jeden z nich bol Ryšavec. Jeho slepé oko na mňa povzbudivo hľadelo.
Ďalší bol oblečený v maskovacích nohaviciach a košeli a stál trošku ďalej vzadu. Posledný stál pri mojej hlave a v jeho nehybnej tvári sa zračila ľahostajnosť. Na sebe mal modré montérky.
Prehovoril Maskáč. Nerozumel som mu ani slovo, no na to tu bol Prekladateľ v modrom.
„Nosíte v sebe krásne technológie, až mi je ľúto, že stojíme proti sebe.
Trvalo nám dlho, kým sme zamerali frekvenciu vášho podporného vojenského modulu, no keď ste ho týždeň používali v kolónii toho odporného hmyzu, konečne sme vás mali. Keby ste sa nechytili do tejto pasce, chytili by ste sa do inej. Naše satelity vás mali dobre zameraného.“
Maskáč si pozrel na nechty, jeden si zaryl medzi zuby a očistil si ho tam. Špinu potom párkrát prežul a vypľul ju na mňa. Uznávam, osobnú hygienu je dôležité udržiavať aj v časoch vojnových konfliktov, no netreba to preháňať.
Nik z ostatných sa neopovážil narušiť ticho. Po chvíli Maskáč pokračoval:
“Najskôr sme si mysleli, že Boh vytvoril všetky skvosty Zeme, aby sme si ich my mohli brať pre svoje potešenie. No neskôr sme prišli na náš omyl. On nevytvoril skvosty len na Zemi. On ich pre nás pripravil roztrúsené v celom vesmíre. Sme tu, aby sme si ich zobrali aj z tejto planéty.
Ak pristúpiš na spoluprácu dobrovoľne, môžeš sa stať jedným z tých, ktorí poklady vašej planéty využijú aj pre seba. Ak nie... svoje aj tak dosiahneme. Naša krížová výprava...“
Ďalej som ho nepočúval. Jednak som moc nerozumel, o čom točí a na druhej strane som zaspal. Maskáč mal krásny melodický hlas, ktorý sa monotónne šíril priestorom, až ma ukolísal do driemot.
Prebrala ma bolesť. To, že ma otvorili, som si skoro ani nevšimol, stláčanie a prepichovanie brinómu som už nebol schopný ignorovať. A že to bola, kurva, bolesť. Na takú ma veru výcvik nepripravil, pretože podobne ako bolo odtínanie klepeta niečo nepredstaviteľné, podobne to bolo aj s priamym, mechanickým manipulovaním brinómu.
Pamätáte, keď som vám povedal, že je „dušou vojaka“? Tak už som vedel, ako bolí zabíjaná duša. Pri tej bolesti som nebol schopný sa usmievať. Najviac sa činil Ryšavec a musím uznať, že po jeho výkone som začal ľudí podozrievať, že hlavným predmetom v ich školách je mučenie. Jeho vynaliezavosť bola bezhraničná rovnako, ako moja nenávisť k nemu. Ona vlastne tie hranica prekročila, až mi niečo urobila s mozgom a ja som prestal byť ľahostajný k svojmu osudu.
Zúfalo som začal uvažovať, ako z týchto sračiek. Nehovorím, že dovtedy som o tom neuvažoval. Lenže doteraz som bol v kľude. Hovoril som si, keď bude najhoršie, vyseriem sa na hľadanie tlačidla a detonátor v hlave to všetko ukončí. Lenže ako sa mi Ryšavec a spol. vŕtali v brinóme a bolesť presiahla rozumnú hranicu napadlo ma, že keby im to malo prejsť len pofŕkaním mojou mozgovou hmotou, nebolo by to fér.
Krútil som hlavou dookola a zahmleným zrakom som hľadal niečo, čo by som mohol použiť.
Maskáč na mňa hľadel trochu urazene, zrejme mi nevedel zabudnúť, že som prespal jeho príhovor.
Hľadanie pomoci zvonku som rýchlo zavrhol, aj tak som bol dosť silno spútaný. Obrátil som sa dovnútra. No jasne brinóm. Darrenov veliteľský brinóm. Je iný, ako som mal ja, pretože Darren sa nachádzal na hodnostnom rebríčku vyššie, a tým mal nárok na viac funkcií. Preskenoval som si ich, a aj keď mi Ryšavec práve polieval brinóm akousi pálivou látkou, bez zaváhania na moje výzvy zareagoval. Po krátkej chvíli som sa zorientoval a nestíhal som sa čudovať, koľko zaujímavých hračiek mal Darren k dispozícii. Tak s týmto by ma nechytili ani do konca sveta.
Takže Darren sa nechal chytiť. On sa dokonca nechal zabiť, pretože keby chcel, so svojím výcvikom, schopnosťami a týmto tu v tele by ľuďom prdel priamo do ksichtu a neboli by schopní ho pri tom prichytiť. No dobre, prdením by to všetko len začínalo.
Spustil som jednu zaujímavú funkciu brinómu. Skrátka som neodolal. Ryšavec a ďalší dvaja bielopláštnici začali vrieskať. Ako by aj nie, krátke, no intenzívne mikrovlnné ochranné pole vytvorené po obvode môjho tela im upálilo ruky až po lakťe, a tak tu teraz všetci traja predvádzali dynamický tanec využívajúc celú plochu laboratória. Myslím, že keby spolu trochu dlhšie potrénovali a viac sa zladili, výsledok mohol byť minimálne zaujímavý. Oni svoj pohybový prednes zrejme až tak neocenili, pretože neustále z plných pľúc vrešťali a vrážali do všetkého, čo im stálo v ceste.
Na druhej strane Maskáč ich sledoval viac, ako pozorne. Svedčil o tom jeho pravý ukazovák, ktorý mal vrazený skoro celý v nose a vyzeral, akoby si chcel poškrabať očnú guľu z druhej strany.
Ďalším efektom ochranného poľa bolo, že mi spálilo všetko oblečenie a takisto kožené putá. Na tú chvíľu, kedy som skoro celý horel, brinóm zvýšil moju kožnú sekréciu a zo mňa stúpala para, až som si pripadal ako na rekreácii v kúpeľoch.
Zábava to bola teda poriadna, čo však z toho, že si ju nevychutnám príliš dlho, pretože tých pár okamihov vytvorenia poľa ma stálo príliš veľa síl. Nedokázal som sa ani pohnúť.
Preto ma prekvapil montérkový prekladateľ, ktorý najskôr ovalil vyšokovaného Maskáča a ten sa zrútil dopredu, prst stále v nose. Potom bleskovo do oboch chodieb, odkiaľ sa už rútili posily za zvukom revu tanečného tria, hodil dva granáty, ktoré z vreciek vylovil ako pouličný kúzelník. Ozvali sa ohlušujúce výbuchy nasledované zborovými výkrikmi. Ak bude čas alebo ak ho vlastnoručne nezabijem, musím sa ho opýtať, akú nálož do granátov používajú. Podľa účinku by som mal o pár kúskov záujem.
Pomohol mi na nohy a zaviedol ma ku stene, kde ma prestrčil do otvoru, za ktorým bola šmýkačka na špinavé prádlo. Ocitol som sa v práčovni, vzápätí na mňa dopadol Prekladateľ a za ním sa ozval výbuch, ako po sebe zanechal v labáku ešte jeden horúci pozdrav.
Na to, aký bol malý, sily mal teda neúrekom a očividne sa v dome dobre orientoval. V práčovni mi vybral akési špinavé handry a potom sme sa servisnou chodbou dostali priamo ku výťahu, ktorý viedol do najvyššieho podlažia staferitovej bane.
Výťah bol síce nefunkčný, požiarne schody však boli v použiteľnom stave. Na zem mi okvapkávala krv, brinóm mi z posledných síl pumpoval do krvi anenstetiká a ja som si jednou rukou držal ranu na hrudi v celku.
Tak to som sa teda dostal do poriadnych sračiek. Kto to kedy videl, aby mňa zachraňoval človek? Asi miliónkrát som sa prichytil pri predstave, ako mu dupem po hlave, no udržal som svoju nenávisť na uzde. Vždy mi totiž hlavou blysol výraz jeho tváre, ktorý na sebe mal, keď mi Ryšavec prepichoval brinóm.
Spoza ľahostajného výrazu prebleskovala neochvejná viera, že sa z toho každú chvíľu dostanem vlastnými silami. On trpezlivo čakal, kedy sa oslobodím, pretože veril, že to dokážem. Nie, on to vedel. Preto sa aj zdržiaval pomerne ďaleko, akoby tušil, aké ohnivé chvíľky pripravím pre Ryšavca a spol.
Nakoniec sme asi po pol hodine kľučkovania chodbami skončili v opustenej šachte, ktorá viedla na povrch.
Vyšli sme na denné svetlo a mal som toho už celkom dosť. Našťastie nás Prekladateľ rýchlo doviedol do malého a dobre zašitého zrubu, kde mal aj šikovnú lekárničku s chirurgickým lepidlom a nejakými antiseptickými obväzmi. Omdlel som tuším skôr, ako som si ľahol a uvedomil si, že v zrube je aj niekto ďalší.
Volá sa Jacek a je to zradca. Jeho nenávisť k vlastnému plemenu ma však lieči rýchlejšie ako všetky lieky. Ďalšou bytosťou bola žena. Všetko na nej bolo skvostné. Telo, tvár i klepeto. Volá sa Halla. No, čo už? Krab a človek v jednej miestnosti - v tejto dobe ma už nič neprekvapí.
Moje telo prvé dni po kolapse odmietalo reagovať na akékoľvek moje pohybové výzvy, takže som len ležal a bol vydaný napospas malému človeku.
Jacek je z odbojovej skupiny, ktorá sa snaží zastaviť dobyvačné snahy ľudstva. Tvrdí, že je lepšie zomrieť tam, kde zlo vzklíčilo, ako ho šíriť ďalej. Myslí tým samozrejme domovskú planétu ľudstva, ktorá vyčerpaná umiera a z posledných síl sleduje odchod svojich najdokonalejších a najohavnejších detí.
Väčšina ľudstva s názormi Jacekovej skupiny nesúhlasí, no im je to jedno. Dokázali sa infiltrovať do inváznych jednotiek, naviazať tam kontakt s miestnymi obyvateľmi a pomáhať im zorganizovať odboj proti Nájazdníkom. On sa po prílete skontaktoval s Darrenom, ktorý mu odovzdal učenie Veľkých šéfov, čím sa stal jedným z nich. Akýmsi mne neznámym spôsobom mu Darren zmenil mozog, a tak bol schopný zistiť, kde tlačidlo je.
Halla nič nehovorila, mlčky sa o mňa starala a jej odmerané a chladné správanie ma znervózňovalo.
Jacek mi povedal, že zajtra ma zavedie k Tlačidlu. O dva dni sa odomkne časová zámka na poslednej správe od Darrena.
Pozerám na do pol pása vyzlečenú Hallu a nechápavo krútim hlavou. Tajomne sa usmieva a kochá sa mojím zmätkom. Pahýľ, kde som kedysi mával klepeto sa mi mimovoľne zodvihne do výšky jej hlavy. Nemám rád, keď sa mi niekto smeje do ksichtu, najmä vtedy, keď sú to prvé emócie, ktoré dá najavo.
Jacek ma zaviedol do hĺbky panetového lesa a tam v šere a tichu začal Halle zobliekať bundu a tričko. Pomyslel som si, že ľudsko-krabí striptíz som ešte nevidel a celkom sa na to tešil, no potom som zbadal to, čo má na hrudi medzi exkluzívnymi kozami a naozaj hodnú chvíľu som na to civel.
Bol tam hlboký odtlačok krabej dlane a v jej strede bol obrazec pripomínajúce dve Skije krúžiace okolo seba. Presne takto vyzerala jazva na Darrenovej dlani. Okolo obrazca bola začiernená plocha, vyzerala ako spálená.
„Čo to ,kurva...“ ´znamená´ som už vysloviť nevládal.
„Nechápeš to? Svoju misiu si splnil. Našiel si tlačidlo. Ona je to tlačidlo.“ Zašepkal Jacek. Slávnostný podtón bolo počuť asi až...no skrátka ďaleko.
V momente, keď mi došlo, čo Jacek povedal, fosfáda na mojom zápästí tak nejako radostne fialovo blikla. Skoro som na teba zabudol, prihovoril som sa jej. Pristúpil som ku Halle a priložil jej ruku na obnažený hrudník. Bolo zvláštne vkladať ruku medzi jej ňadrá a tešiť sa, že sa ich nedotknem.
Kresbu pod rukou som dôverne poznal. Keď som ju hladil naposledy, bola studená a špinavá. Pri pomyslení, že sa týchto miest dotýkala aj Darrenova ruka, som sa skoro odtiahol. Prikázal som si, nemyslieť na to. Zatlačil som a... nič.
Fosfáda zhasla, kontrolný náramok cvakol, padol na zem a mne sa v hlave urobilo tak nejak...dobre.
„Čo sa stalo? Myslel som, že niečo buchne, mňa rozmetá na kúsky a naša Armáda slávnostne zostúpi z nebies. Ale ako sa tak na to pozerám, nedeje sa ani hovno.“
A potom mi to došlo. Pozrel som na Hallu.
„No do Rhagezynej kundy. On ťa už stlačil. Darren ťa už stlačil a pri tom sa mu ten znak vypálil do ruky. Vtedy si sa vybila, preto sa teraz nič neudialo. Už nemáš šťavu, veď načo aj, raz stlačiť stačí. Ale načo som ťa mal potom hľadať, keď on ťa už...?“
Neodpovedala. Rozletela sa spolu s Jacekom na kusy. Streľba z ťažkých ručných zbraní ich rozmetala široko-ďaleko.
Ľudia v maskáčových uniformách sa sem hrnuli z každej diery, ktorá v okolí bola. Nasledovali pózy s rýchlym presunom, vzájomným krytím a strážením si palebného priestoru. Bolo to dokonalé divadlo.
Mal som sto chutí sa doň zapojiť a skúsiť jednu z hlavných úloh. Napríklad padnutého hrdinu rozfrcnutého ručným raketometom, ktorých tu bolo na môj vkus až príliš veľa.
Hajzli, využili, že som musel vypnúť brinóm, aby som sa dal dokopy po tom mikrovlnnom výpadku. Inak by som ich zbadal skôr, ako za sebou zavreli dvere na záchode. Nadbytočné plyny z nervozity bolo teda cítiť poriadne, no nečudoval som sa im. Veď sa vybrali loviť MŇA.
Nakoniec som sa ani nepohol. Bol som až príliš nadržaný na zablokovanú správu v brinóme a povedal som si, že ten deň nejako vydržím.
Pristúpil ku mne Maskáč. Tvár mal doškriabanú, nos z ktorého som mu naposledy videl trčať len koniec prsta, mal opuchnutý ako prezretý purgas a dotyčný prst mal v dlahe. Urazený pohľad mu ostal, hádam len doňho pridal kus zlosti. Kývol hlavou, vojaci jeho pokyn bez slova pochopili a pristúpili ku mne, aby ma spútali.
Nedošli, pretože v tom okamihu sa začali diať KURVA VECI. Najskôr sa vzduch naplnil dunivými vibráciami. Zdalo sa, akoby hlbokým basom burácala každá molekula vzduchu. Pozrel som hore a naskytol sa mi pohľad, na ktorý do konca života nezabudnem.
Z pásma mrakov sa začali s temným bručaním vynárať vesmírne lode. Poznal som ich. Keď prišli naposledy, doniesli nám život a odniesli väčšinu bojaschopných mužov. Červení sa vrátili a vtedy to všetko do seba zapadlo a ja som pochopil.
Temné siluety tisíca lodí zostupovali na zem a v jednom okamihu sa z nich začali odliepať kŕdle malých bodiek. Dunivé hučanie vystriedalo piskľavé zavíjanie, ktoré driapalo vzduch. Bomby. Chcel som k miestu, kde mali dopadnúť, otočiť pätami, lenže oni dopadali všade.
Tak som si len ľahol na brucho, rukami som si prikryl hlavu a očakával smrť.
Výbuchy boli šialené. Niečo tak desivé som ešte nezažil. Ústa som zaryl čo najhlbšie do zeme a tam som kričal z plných pľúc od hrôzy spolu s ľuďmi naokolo. Tí v panike odhadzovali zbrane a snažili sa pred tým nepredstaviteľným zvukom nájsť nejaký úkryt.
Očakávané zemetrasenie vybuchujúcej zeme však neprišlo. Zato po lanách sa spúšťajúcich krabích vojakov bolo navôkol ako papilantov.
Takže armáda sa vrátila a dobro s láskou opäť raz zvíťazilo nad zlom a nenávisťou. Tipoval som, že do hodiny som nazad v base.
Vojaci sa s ľuďmi nesrali, kopancami a nešetrnými údermi ich hnali dokopy ako stáda bulminarov. Tí boli stále v šoku z ich návratu a dezorientovaní z výbuchov ohlušujúcich bômb.
Stál som v strede toho davu páchnuceho potom, močom a strachom a to, že som Krab, nezohrávalo žiadnu úlohu. Vojaci sa ku mne správali rovnako surovo. Pokojne som mohol byť kolaborant.
Neskôr ma zobrali a strčili spolu s ostatnými Krabmi, ktorí sa nachádzali na našej haciende alebo jej okolí, do jedného slepého banského ramena. Aspoň si v pokoji vypočujem správu. O desať hodín sa odblokuje časový zámok. To, že Palantea je opäť slobodná, mi bolo ukradnuté.
„Takže, braček, je dosť nepravdepodobné, že túto správu počúvaš. To, že by si mohol byť nažive, by ma neprekvapilo. Ty si vždy vedel, ako prežiť. Ty malý slizký hajzlík. Na takéto veci mal skrátka vždy čuch.
Nepravdepodobné je to preto, lebo si neviem predstaviť, ako by ťa mohlo napadnúť vložiť si môj brinóm do seba. Už len tá nenávisť, ktorú k sebe cítime, by ti v tom mala zabrániť.
V každom prípade musím myslieť aj na tú nepatrnú nádej, že to urobíš a poďakovať ti, že si nás zachránil, lebo ak toto počúvaš, naši sú už späť a kopú ľudí do rití, len sa tak práši.
Vsadil som na teba, na jediné eso v rukáve, ktoré som mal. Nik iný nedokáže prežiť, to čo ty. Dúfam, že si Jaceka našiel a ten ťa zaviedol k tlačidlu. Ak áno, určite si zistil, že som ho vybil, ale stlačiť si ho musel, aby sa deaktivovala nálož v tvojej hlave. Dúfam, že si si to s ňou užil, lebo bola nefunkčná. Hahaha.“
Darrenov smiech sa mi zavŕtaval do hlavy. Tak nefunkčná. Ty jeden hnusný vyjebanec. Ja sa tu naháňam za tlačidlom ako papilant za samicou a v hlave mám nefunkčnú nálož. Takto vytočený som ešte nikdy nebol.
Ležím si v prepychovom nemocničnom krídle a všetci okolo mňa chodia po špičkách. Stala sa mi tá najhoršia možná vec. Niektorí z tých, ktorých som oslobodil ako prvých z tábora Bledej tváre, to prežili a identifikovali môj ksicht. A potom ďalší a ďalší, a ďalší.
Som hrdina. Kurva fix. Prečo sa to stalo práve mne? Vedieť, že nálož je nefunkčná, nebojte sa, nikdy by ste moju prdel nevideli.
Práve, keď som si myslel, že som z najhoršieho vonku, chcú mi dávať akési vyznamenania a do toho sa mi smeje Darren svojím chripľavým ironickým chrchľaním. Musím sa opýtať Červených, ktorých sa tu potuluje celkom dosť, či nepoznajú nejaký spôsob, ako oživiť mŕtvolu. A potom Darrena zabijem. A znovu, a znovu...
Keďže správa je nahraná na brinóme a autorizáciu má len Darren, nemôžem ju vypnúť, a tak si ju musím vypočuť do konca.
„Hádam si si nemyslel, že keď nájdeš tlačidlo a stlačíš ho, armáda sa okamžite vráti späť?“ Pokračoval pokojne ďalej. „Na tú obrovskú vzdialenosť, ktorú delí Palanteu od domovskej planéty Červených, sú aj ich technológie krátke.
Zato krátke neboli na vyrobenie pár mobilných tlačidiel. Akoby som videl tvoje začudovanie. Dobre si počul. Je ich viac pre prípad, že by sa pokazili alebo ich Nájazdníci zlikvidovali. Tlačidlá sú implantované do umelých bytostí, ktoré Červení vedia vyrobiť, takže sa nečuduj, ak ti nejaká ženská s tlačidlom na hrudi neskočí na tvoje sprosté triky.
Vieš, keď Červení odišli, dohodli sme sa, že sa musia stihnúť vrátiť po doručení signálu presne o rok. Bol tu však problém. Čo by sa asi stalo, keby sa Nájazdníci dozvedeli, že tlačidlo je stlačené a oni majú ešte rok k dobru? Hm? Odpoveď poznáš. Armáda by už nemala koho zachraňovať.
Preto sa Nájazdníci NESMELI dozvedieť, že tlačidlo je stlačené. Museli sme ich udržiavať v nádeji, že ho sami nevieme nájsť a tým ich v čase, keď sa už naša armáda vracia späť, držať na planéte. Nesmeli nám ujsť a zaliezť do nejakej diery. Tú pliagu musíme pochytať a zničiť tu.
A to je dôvod, prečo mám v pláne vyzradiť im o tlačidle len to, čo mi vyhovuje, aby vedeli. Vyzradím im existenciu Tlačidla, jeho funkciu a takisto Veľkých šéfov. Nech si ich pochytajú a pozabíjajú. Ich obeť poslúži celej planéte. Teba nevyzradím, nesmú ťa chytiť príliš skoro, mohlo by to ohroziť náš plán.
Budú síce na tebe poľovať, pretože sa budeš naháňať za tlačidlom a tým pádom im určite vojdeš do cesty, no verím, že to zvládneš. Na takúto úlohu nikoho lepšieho nemáme. Nakoniec, čo je to rok ukrývania sa pred nejakými trápnymi Nájazdníkmi, keď predo mnou si sa dokázal ukrývať celých päť?
Ak si to celé náhodou prežil a ľudia sú porazení alebo ak sa nedokurvilo niečo iné, papiere na tvoje prepustenie som zariadil. Si slobodný. Len, prosím ťa, neurob zas nejakú chujovinu, nemám rád, ak sa o niečo snažím zbytočne."
Pri tej poslednej poznámke som sa musel pousmiať. Takto sme sa ako malí zdravili, keď sme v noci vyliezali spod spoločnej periny, kde sme svietiac si lampou pozerali komiks o Chackovi Harrisovi.
Zbohom, braček, odpovedal som v duchu uvedomiac si, že najväčší hrdina v dejinách celej planéty je vlastne Darren. Nechal sa mučiť a nakoniec potupne zabiť, len aby zachránil túto prašivú planétu. Ale neboj sa, braček, nik sa o tvojom hrdinstve nedozvie. Aspoň nie odo mňa. Viem, že by si si to želal práve takto. Šukni si červa.
Epilóg
Sedím v ľudskej smradľavej lodi a kovovou protézou klepeta vyťukávam rytmus ľudovej piesne „Hlavy lúskam rád.“
Maskáč sediaci oproti mne pokyvuje hlavou do rytmu. Volá sa Vincent a má hodnosť generála.
Z rozhodnutia krabieho tribunálu sme ľuďom dovolili opustiť našu planétu. Červení im dokonca darovali nejaké technológie na záchranu planéty. Inak ťažké boje na planéte Červených sa skončili prehrou ľudí len vďaka zrade niekoho z Jacekovej skupiny.
Nesúhlasil som s tým, aby sme ľuďom darovali život a slobodu. Prosil som, kričal, nadával, vyhrážal sa. Neuspel som. Darmo som argumentoval, že tým hajzlom sa nedá veriť, a len čo sa spamätajú, vrátia sa nazad a potom nám nepomôže ani kunda veľkej Rhagezy. Počúvali, ale až teraz viem, že len zo slušnosti. Veľkého hrdinu treba počúvať.
Ich dobrosrdečnosť ma vytáčala, až mi z toho skoro zoskratoval brinóm. Všetci sa ku mne správali s úctou, dostal som skvelú klepetovú, dokonale funkčnú protézu, no moje názory všetci ignorovali.
Kto iný by mal lepšie poznať top zmrdov vesmíru ako najväčší z nich?
Keď už ignorantstvo dosiahlo vrchol a Červení im darovali pár svojich lodí, rozhodol som sa, že z Palantey vypadnem. Vyhľadal som Maskáča a požiadal ho, aby ma zobral so sebou. Pozrel na mňa, a keď videl, že nežartujem, súhlasil. Pochopil, že som rovnako na dne, ako on.
Našim som povedal, že chcem ísť na Zem, ako nejaký kontrolný komisár dohliadajúci na to, aby už viac ľudstvo nepáchalo zlo. Súhlasili a ich pohľady hovorili, že sa tešia, keď odídem. Cítil som to rovnako.
Rytmus piesne ma ukolísava a ja pomaly prepadám nádhernej predstave. Myšlienky ma nesú do nákladového priestoru, kde mám naložených dvadsať kontajnerov a v každom je tisíc veliteľských brinómov. Pri predstave čoho by boli ľudia schopní s ich talentom na ničenie, s brinómami v telách a s mojim vedením ma vždy tak príjemne strasie. Možno raz príde čas, keď sa naplní moje proroctvo a ľudia sa na Palanteu vrátia aby sa z hrdinu v ich čele stal znovu ten správny, nenávidený pošuk.
culter
Diskusia
silvia (Anonym)
no teda, nikdy by som nevedela toľko písať o ľuďoch, lebo na nich prdím. Všetko je to preto, lebo sa k myšlienke správajú ako chorí na inkontinenciu a ver, že s tým neurobíš nič. :) a zdalo sa mi to pridlhé.
16.04.2011
no teda, nikdy by som nevedela toľko písať o ľuďoch, lebo na nich prdím. Všetko je to preto, lebo sa k myšlienke správajú ako chorí na inkontinenciu a ver, že s tým neurobíš nič. :) a zdalo sa mi to pridlhé.
16.04.2011
culter
Dopredu sa ospravedlňujem za vulgarizmy a nehutnosti, ktoré pácha hlavný hrdina, ale myslím si ,že takto nejako to vo vojne funguje. Nikoho sa nechcem dotknúť, ani uraziť.
17.04.2011
Dopredu sa ospravedlňujem za vulgarizmy a nehutnosti, ktoré pácha hlavný hrdina, ale myslím si ,že takto nejako to vo vojne funguje. Nikoho sa nechcem dotknúť, ani uraziť.
17.04.2011
jurinko
Chybalo mi tam niekolko veci. Hlavne logika. Myslienkove premety, ktore pachali postavy aj udalosti okolo nich, boli neuveritelne nestravitelne (Darren a hlavny hrdina sa neznasaju, ale hravali sa spolu v detstve? Ked Najazdnici nevedia o Tlacidle, preco im Darren pride o nom povedat? Aby neusli, pretoze uz ho stlacil? A odkial by asi tak zistili, ze nejake Tlacidlo, o ktorom nevedia, na neznamom mieste niekto neznamy stlacil? Ved stlacim tajne tlacidlo, sadnem si a usmievam sa, ako za rok dojde zachrana, nie?). Styl pisania je zmateny uplne rovnako, ako velmi tomu dielu chyba logika. Operujes neustale s neznamymi pojmami, akoby si sa snazil dat dielu autenticitu, ale zabudas, ze citatel nevie citat tvoje myslienky. Preto sa narazky na Rhagezu minaju ucinkom, preto sa opis klepeta, ktore je urcene na "drvenie kosti palonauta" minaju ucinkom, a preto je to cele pomerne necitatelne. ...
18.04.2011
Chybalo mi tam niekolko veci. Hlavne logika. Myslienkove premety, ktore pachali postavy aj udalosti okolo nich, boli neuveritelne nestravitelne (Darren a hlavny hrdina sa neznasaju, ale hravali sa spolu v detstve? Ked Najazdnici nevedia o Tlacidle, preco im Darren pride o nom povedat? Aby neusli, pretoze uz ho stlacil? A odkial by asi tak zistili, ze nejake Tlacidlo, o ktorom nevedia, na neznamom mieste niekto neznamy stlacil? Ved stlacim tajne tlacidlo, sadnem si a usmievam sa, ako za rok dojde zachrana, nie?). Styl pisania je zmateny uplne rovnako, ako velmi tomu dielu chyba logika. Operujes neustale s neznamymi pojmami, akoby si sa snazil dat dielu autenticitu, ale zabudas, ze citatel nevie citat tvoje myslienky. Preto sa narazky na Rhagezu minaju ucinkom, preto sa opis klepeta, ktore je urcene na "drvenie kosti palonauta" minaju ucinkom, a preto je to cele pomerne necitatelne. ...
18.04.2011
jurinko
Chybalo mi tam niekolko veci. Hlavne logika. Myslienkove premety, ktore pachali postavy aj udalosti okolo nich, boli neuveritelne nestravitelne (Darren a hlavny hrdina sa neznasaju, ale hravali sa spolu v detstve? Ked Najazdnici nevedia o Tlacidle, preco im Darren pride o nom povedat? Aby neusli, pretoze uz ho stlacil? A odkial by asi tak zistili, ze nejake Tlacidlo, o ktorom nevedia, na neznamom mieste niekto neznamy stlacil? Ved stlacim tajne tlacidlo, sadnem si a usmievam sa, ako za rok dojde zachrana, nie?). Styl pisania je zmateny uplne rovnako, ako velmi tomu dielu chyba logika. Operujes neustale s neznamymi pojmami, akoby si sa snazil dat dielu autenticitu, ale zabudas, ze citatel nevie citat tvoje myslienky. Preto sa narazky na Rhagezu minaju ucinkom, preto sa opis klepeta, ktore je urcene na "drvenie kosti palonauta" minaju ucinkom, a preto je to cele pomerne necitatelne. ...
18.04.2011
Chybalo mi tam niekolko veci. Hlavne logika. Myslienkove premety, ktore pachali postavy aj udalosti okolo nich, boli neuveritelne nestravitelne (Darren a hlavny hrdina sa neznasaju, ale hravali sa spolu v detstve? Ked Najazdnici nevedia o Tlacidle, preco im Darren pride o nom povedat? Aby neusli, pretoze uz ho stlacil? A odkial by asi tak zistili, ze nejake Tlacidlo, o ktorom nevedia, na neznamom mieste niekto neznamy stlacil? Ved stlacim tajne tlacidlo, sadnem si a usmievam sa, ako za rok dojde zachrana, nie?). Styl pisania je zmateny uplne rovnako, ako velmi tomu dielu chyba logika. Operujes neustale s neznamymi pojmami, akoby si sa snazil dat dielu autenticitu, ale zabudas, ze citatel nevie citat tvoje myslienky. Preto sa narazky na Rhagezu minaju ucinkom, preto sa opis klepeta, ktore je urcene na "drvenie kosti palonauta" minaju ucinkom, a preto je to cele pomerne necitatelne. ...
18.04.2011
jurinko
(sorry za duplicitu) [pokr.] Autor s citatelom komunikuje pomocou napisanych slov - je sice pekne, ze si si predstavil cudziu kulturu, ale ak ju aspon trocha nevysvetlis, citatel nema odkial zistit, co vlastne opisujes (maju Krabie zeny kozy? WTF?). Naproti tomu si niekedy opisoval veci uplne zbytocne - je zbytocne napisat, ze tie dvojruke dvojnohe bytosti s chlpami na hlave, same seba nazyvaju "ludia", lebo to je uplne jasne (hlavne je potom zle, pouzivat slovne spojenie "moji ludia" na opis mrtvol Krabov). Ozaj, preco mimozemstania samych seba nazyvaju Kraby? Preco ich tak nenazyvaju iba Ludia? No a Chack Harris to uplne pokazil, vadilo mi to tam tak strasne, ze az. Zhrnutie: Napriek neustalej "akcii" sa nuda a rozne kopance (logicke a stylisticke) stupnovali az do takej miery, ze ma asi od tretiny vobec nebavilo tu poviedku citat. Ale premohol som sa a docital ju. A dal som 2
18.04.2011
(sorry za duplicitu) [pokr.] Autor s citatelom komunikuje pomocou napisanych slov - je sice pekne, ze si si predstavil cudziu kulturu, ale ak ju aspon trocha nevysvetlis, citatel nema odkial zistit, co vlastne opisujes (maju Krabie zeny kozy? WTF?). Naproti tomu si niekedy opisoval veci uplne zbytocne - je zbytocne napisat, ze tie dvojruke dvojnohe bytosti s chlpami na hlave, same seba nazyvaju "ludia", lebo to je uplne jasne (hlavne je potom zle, pouzivat slovne spojenie "moji ludia" na opis mrtvol Krabov). Ozaj, preco mimozemstania samych seba nazyvaju Kraby? Preco ich tak nenazyvaju iba Ludia? No a Chack Harris to uplne pokazil, vadilo mi to tam tak strasne, ze az. Zhrnutie: Napriek neustalej "akcii" sa nuda a rozne kopance (logicke a stylisticke) stupnovali az do takej miery, ze ma asi od tretiny vobec nebavilo tu poviedku citat. Ale premohol som sa a docital ju. A dal som 2
18.04.2011
culter
Takže týmto smerom to nepôjde. Presne toto som potreboval zistiť. Ešte sa vrátim...
18.04.2011
Takže týmto smerom to nepôjde. Presne toto som potreboval zistiť. Ešte sa vrátim...
18.04.2011
chladomor (Anonym)
Zas aby to nebola len samá kritika, mne sa páčila atmósféra. S logikga asi trochu pokuľhávala, ale zas ani v reálnom svete to stou logikou nie je vždy dokonalé, však? Ja som to bral skôr ako len zvrátené hry zvrátených postáv. Je zas pravda, že rozsah mohol byť o trochu kratší (alebo omnoho dlhší, ale to by už poviedke nesvedčalo), ale celkom ma to pobavilo. Toľko k môjmu "vkusu".
18.04.2011
Zas aby to nebola len samá kritika, mne sa páčila atmósféra. S logikga asi trochu pokuľhávala, ale zas ani v reálnom svete to stou logikou nie je vždy dokonalé, však? Ja som to bral skôr ako len zvrátené hry zvrátených postáv. Je zas pravda, že rozsah mohol byť o trochu kratší (alebo omnoho dlhší, ale to by už poviedke nesvedčalo), ale celkom ma to pobavilo. Toľko k môjmu "vkusu".
18.04.2011
jurinko
Musim povedat, ze som si to nechal prejst hlavou a vyspal sa na to (vcera bol pondelok, a to nebyvam vylozene najvludnejsi), a asi som ta ohodnotil trosku prinizko - predsalen, 2ku dostanu vselijake sracky, a to, pri vsetkych chybach, ktorymi oplyvala, az tak tvoja nebola. Takze to bolo sice pomerne na hovno, ale malo to aspon nejaky dej, myslienku, dokonca aj naznak tej atmosfery tam bol. Takze oprava: Dal som 4 ;-)
19.04.2011
Musim povedat, ze som si to nechal prejst hlavou a vyspal sa na to (vcera bol pondelok, a to nebyvam vylozene najvludnejsi), a asi som ta ohodnotil trosku prinizko - predsalen, 2ku dostanu vselijake sracky, a to, pri vsetkych chybach, ktorymi oplyvala, az tak tvoja nebola. Takze to bolo sice pomerne na hovno, ale malo to aspon nejaky dej, myslienku, dokonca aj naznak tej atmosfery tam bol. Takze oprava: Dal som 4 ;-)
19.04.2011
Rose
Tak docitala som to, uff...pekne dlhe. Takmer som to vzdala. Moj celkovy dojem z toho: chyba tam poriadok. V prvej polke som sa dost stracala, len tazko som sa cez to preluskala. Je sice fajn, ze si sa snazil odhalovat veci postupne, ale chybal mi na zaciatku aspon nejaky ten naznak, ze co su zac tie postavy a kde sa nachadzaju. Cely cas som si myslela, ze su to ludia (bezne mena, rovnaka psychologia) a neslo mi do hlavy, co tam vlastne riesia. Az niekde v polke som pochopila kto to v skutocnosti su, potom mi to uz konecne davalo zmysel a uz to slo lepsie.
Je dobre, ze sa snazis, aby to znelo ako beletria, a samotna ta konstrukcia viet nie je najhorsia, aj gramatika v pohode, ale ked uz ide o spajanie tych viet a davanie toho vsetkeho dokopy... no je to nejake chaoticke. Neviem, skratka tazko sa mi to citalo, k niektorym odstavcom som sa musela vratit, aby som pochopila, o co ide :(
20.04.2011
Tak docitala som to, uff...pekne dlhe. Takmer som to vzdala. Moj celkovy dojem z toho: chyba tam poriadok. V prvej polke som sa dost stracala, len tazko som sa cez to preluskala. Je sice fajn, ze si sa snazil odhalovat veci postupne, ale chybal mi na zaciatku aspon nejaky ten naznak, ze co su zac tie postavy a kde sa nachadzaju. Cely cas som si myslela, ze su to ludia (bezne mena, rovnaka psychologia) a neslo mi do hlavy, co tam vlastne riesia. Az niekde v polke som pochopila kto to v skutocnosti su, potom mi to uz konecne davalo zmysel a uz to slo lepsie.
Je dobre, ze sa snazis, aby to znelo ako beletria, a samotna ta konstrukcia viet nie je najhorsia, aj gramatika v pohode, ale ked uz ide o spajanie tych viet a davanie toho vsetkeho dokopy... no je to nejake chaoticke. Neviem, skratka tazko sa mi to citalo, k niektorym odstavcom som sa musela vratit, aby som pochopila, o co ide :(
20.04.2011
Rose
No ale nastastie aj nieco pozitivne sa tam predsa najde :) Tak ked som docitala, som bola rada, ze to malo nakoniec nejaku myslienku (aj ked ja taketo krvaky zrovna nemusim, no na tom nezalezi) a celkovo to malo hlavu a patu, aj napriek niektorym nelogickym veciam. Nieco na tom predsa len bolo. Osobne si myslim, ze ak chces pisat, skus hlavne ucesat ten styl ;) Nie je dobre takto trapit citatela :P. Takze to len celkovo, na detaily si uz moc nepamatam, to by som si musela robit poznamky (asi ako Jurinko :))
20.04.2011
No ale nastastie aj nieco pozitivne sa tam predsa najde :) Tak ked som docitala, som bola rada, ze to malo nakoniec nejaku myslienku (aj ked ja taketo krvaky zrovna nemusim, no na tom nezalezi) a celkovo to malo hlavu a patu, aj napriek niektorym nelogickym veciam. Nieco na tom predsa len bolo. Osobne si myslim, ze ak chces pisat, skus hlavne ucesat ten styl ;) Nie je dobre takto trapit citatela :P. Takze to len celkovo, na detaily si uz moc nepamatam, to by som si musela robit poznamky (asi ako Jurinko :))
20.04.2011
culter
Som nesmierne poctený, pretože nepamätám, kedy sa Jurinko vrátil do diskusie a opravil bodové hodnotenie. Čo opravil, zdvojnásobil:))) Keby som to mal napísať znovu, tak to už asi nenapíšem, napriek všetkým zvrátenostiam, som sa pri písaní dobre zabavil. A to nie som žiadny maniak. Aspoň myslím. ;) Pre mňa uverejnenie spnilo účel a tak ešte niečo pošlem. Šuknite si červa.
20.04.2011
Som nesmierne poctený, pretože nepamätám, kedy sa Jurinko vrátil do diskusie a opravil bodové hodnotenie. Čo opravil, zdvojnásobil:))) Keby som to mal napísať znovu, tak to už asi nenapíšem, napriek všetkým zvrátenostiam, som sa pri písaní dobre zabavil. A to nie som žiadny maniak. Aspoň myslím. ;) Pre mňa uverejnenie spnilo účel a tak ešte niečo pošlem. Šuknite si červa.
20.04.2011