Doktor Nelson

Trošku nadnesený pohľad do budúcnosti modernej medicíny. Ľudia chcú spoznať úplne, úplne všetko a nezastaví ich nič. Ale je všetko naozaj dovolené? Príjemné čítanie:)
Podporte scifi.sk
Sedel blízko okna a na ľavom predlaktí zacítil slabý májový vánok.
Hral sa mu s naježenými chĺpkami, neviditeľnými chápadlami obopínal ruku a plazil sa popod košeľu, do ďalších oblastí tela.
Bolo mu príjemne.
Vlastne veľmi príjemne.
Už dlho si nevybehol niekde do mesta, len tak sa poprechádzať letmo osvietenými nočnými uličkami a očami premeriavať tmavé tiene a obrysy prechádzajúcich postáv.
Poriadny čas nebol niekde žiť.
No dnes sa rozhodol pretrhnúť jednotvárnu nitku nudných večerov a zmeniť zabehnutý sled dní. Musí byť aktívnejší, áno, akú dobu už neprežil niečo, čo mu zanechalo v uhasnutej mysli plamienok, na ktorý môže po rokoch spomínať, zapáliť ho a opäť prežiť znovu?
V podstate sa vôbec nedokázal rozpamätať…
V tento deň boli ulice mokré a zapáchali zatuchlinou starých, odložených šiat. Zaboril si ruky hlboko do vreciek a s krkom, skrytým za vlneným golierom, vykročil.
Hádam sa niečo zaujímavé udeje, mal rád nočné dobrodružstvá, ktoré mu aspoň zamak pripomenuli tie, z jeho obľúbených večerných filmov. Boli korením života…a v poslednej dobe by korenil veľmi rád.
Počúvajúc tlmené klopkanie svojich nôh, zabočil do uličky, zaplnenej čiernou tmou, ktorá mu vylúdila na zosušených perách úsmev. Bože, ako zbožňoval tieto mestské zákutia, z ich hrôzostrašnou atmosférou, nepreniknuteľnou černotou a ovzduším, naplnením arómou mokrého mramoru.
Zbožňoval ich skoro ako smrť.
No exitus je droga…ovládne vás , poihrá sa a nakoniec zbaví toho najcennejšieho, čo vlastníte. Krátkeho života.
Obdivoval ju, úzkosť a úctu, ktorú vyvolávala v každom ľudskom srdci.
Tú pravekú pokoru k pomyslenej smrtke zahalenej v čiernom plášti a s kosou, lesknúcou sa v bielom mesačnom svite.
Pozoruhodná vec.
Spozoroval párik krýs, ňufákmi vetrili tesne nad zemou, hľadajúc pachové stopy. Živočíšna opatrnosť, reflexívne, skoro vtáčie pohyby hláv a potom strnulý útek z miesta činu.
Zbadali ho..
Rozpŕchli sa ako vrecúško guľôčok vysypaných na zem, nepočul žiaden, život prezradzujúci zvuk, len tiene, miznúce v čiernych rohoch domov.
Pripomenulo mu to detské časy, keď s partiou kamarátov likvidovali hlodavce v jednom vchode bytového domu.
Bola to čarovná doba.
A krvavá, za každého neživého potkana sa človek cítil ako samozvaný hrdina. Pamätal si, že ich zabil veľa. Vlastne mu neskôr vymysleli celkom výrečnú prezývku: Pán Deratizér…
No teraz vôbec nemal chuť mordovať špinavé krysy, dostal apetít na niečo úplne iné. Jazyk sa mu pozvoľne lepil na podnebie, ďasná mal suché a prelepené nevodnatými slinami. Musel okamžite zvlhčiť ústa.
Potreboval sa najesť, niečo šťavnaté a surové, čo by mu zaplnilo škŕkajúci žalúdok, no zároveň sa cítil chabo, čo nebola dobrá konštelácia na prekvapivý útok. Ten bol vyžadujúci.
Po prvotnom šoku to už bývalo ľahšie, zväčša sa každý triasol od strachu, vôbec nemal duševnú, tobôž fyzickú silu na obranu. Pár krátkych silných úderov a vec bola extrémne rýchlo vybavená.
Odrazu niečo zbadal. Na konci uličky sa vynoril obrys statného chlapa, odhadoval okolo 4O až 45 rokov, pravdaže iba podľa vzpriamenej chôdze, rezkejšieho kroku a držania tela. Mäso by malo byt zdravé, menej húževnaté, ten pravý darček z nebies na dobrú noc – usudzoval s úsmevom na tvári.
Presunul sa k rohu vysokého radničného domu a oprel chrbát o múr. Vedel, že muž ho nezbadá, bola tu prílišná tma a čuch ani sluch nemá určite vyvinutý na takej úrovni ako on. Prikrčil sa v kolenách a čakal na pravú chvíľku. Postava sa nezadržateľne, bez akéhokoľvek očakávania, čo nastane…približovala. Ešte sa trochu pričupil. A vyrazil.
Boli to rýchle skoky, skutočne rýchle, v duchu sa obdivoval , v akej bol fyzickej kondícii a chlap pod náporom strmhlavého útoku klesol ihneď na zem.
Všetko sa odohralo v tichosti, úplnom mĺkve, dokonca obeť nevydala jediný úzkostlivý hlások.
Trošku ho to zmiatlo, no keď zaboril rezáky do tepny na krku, všetky mylné pochybnosti z neho vyprchali ako slabulinký závan leta uprostred januára…
Krv, tekutina stelesňujúca život a činorodosť, mu stekala po spodnej pere a brade, až sa stratila v temných dlaždiciach uličky.
Bola sladká a teplá.
Cítil sa fantasticky…
Keď sa nasýtil, poobzeral sa vôkol seba a rozšírenými nozdrami vyplašeného tura zavetril po imaginárnych, znepokojujúcich pachoch.
No vzduch májovej noci bol čistý a príjemný, dnes mu naozaj všetko prialo.
Dostal chuť na ďalšie mäso...a potom ďalšie a ďalšie. To staré príslovie, že s jedlom rastie chuť, sa teraz stelesnilo na sto percent.
Opäť sa v ňom prebudil pud lovca, nemilosrdného a nespútaného zabijaka.
Potreboval niekoho ďalšieho, zabiť a znovu.
No musí počkať, kým surové mäso a vnútornosti vytrávi.
Ohlodanú mŕtvolu, na ktorej sa začali hrčiť dotieravé muchy, odtiahol k blízkemu kontajneru a vhodil ju dnu. Na veku si všimol nápis: sklo. Mŕtvoly tu nemajú, človek musí improvizovať…uchechtol sa.
Potom, dumajúc, zabočil smerom k majestátnemu gotickému kostolu, kde sa z ničoho nič prudko zháčil.
Postava starej ženy, zhrbenej rokmi života sa opatrne vydala po schodíkoch, z dverí chrámu, smerom ku zastávke. V biednej ručičke kabelka a v druhej palička na podoprenie zošúvereného tela.
Ach bože – preglgol vzrušene.
Všetky indície však nasvedčovali tomu, že toto nie je to pravé sústo. Žiadna lahôdka za výdatným obedom…no chuť zabíjať v ňom teraz jednoznačne víťazila.
Vôbec nečakal, prihnal sa dlhými zvieracími skokmi a pritom zhodil staručkú ženu surovo na zem. Ozvalo sa slabé zachrapčanie a hlboký ston…pár kostí sa pri náraze zlomilo a popraskalo.
Ďalej sa už neovládol a pustil sa s vervou do roboty…
Čo sa to s ním deje? Akoby sa menil na niečo, čo v ňom celé dlhočizné roky driemalo…zákerná choroba, z ničoho nič sa vyplavujúca na svetlo Božie.
Zastavil sa.
Po brade mu stekal jemný pramienok stareckej krvi a v nesúrodých kvapkách sa vpíjal do cesty pri kostole.
Babka mala tvrdé, šľachovité mäso, ktoré mu absolútne nekoštovalo. Pomyslel si, že takto nejako musí chutiť koženková bunda z hociktorého lacného čínskeho obchodu v centre mesta. Zakašľal a z úst vytiahol zopár sivých vlasov a kúsok kože.
Potom zavetril v smere prichádzajúceho vetra.
Niečo zacítil.
Vlastne zmes viacerých ľudských vôní. Už to nenazýval pachy: voňali mu. Strachom a človečinou. Dostával sa do extázy. Okamžite pustil bezduché telo starenky na zem a dlhými skokmi sa vydal smerom k základni novej arómy, ktorá mu zaplnila skrz na skrz dýchacie cesty.
Vetril s nosom vysoko zdvihnutým k nebu a zároveň pregĺgal posledné zvyšky kože v ústach, aj keď mu vôbec nechutili.
Uličky sa stáčali v nesúrodých zákrutách a uhloch, no to sa mu na nich páčilo, žiadna systematickosť, žiadne prehnané architektonické nároky, len jednoduché ľudské umenie a fantázia. Ten, kto také niečo robil, musel mať nespútanú dušu.
Rýchlo, ako z reťaze utrhnutý pes sa predral pomedzi spletitú cestu k ložisku nového záujmu. Bolo to neosvetlené miesto, plné zmesi vôní a pachov, čo ho doháňalo k šialenstvu…zrenice sa mu zaliali jasnočervenou krvou a na spánkoch systematicky pulzovali spletence žíl. Bože toto mi nerob- pomyslel si- to nie, toto bude hotový masaker. Zaostril zrak a zbadal, že na malom námestíčku mimo centra mesta, sa uložilo okolo sedem bezdomovcov.
Pravdaže tu prevládal pach moču a výkalov, no cez to všetko cítil omnoho intenzívnejšie mäso a krv.
Opiáš.
Áno čistý opiáš smrti...roztancovalo sa to pred ním, ako diabolský tanečný zbor, zbláznil sa a už sa to nedalo zastaviť. Mocné pohyby jeho rúk, silný stisk sánky a ostrých zubov, trhanie masa a lámanie krehkých aj silnejších kostí…agónia bolesti a krviprelievania naplnila námestie ako nevydarené ochotnícke divadlo. Už sa neovládal, trhal, hrýzol a zabíjal s tak božskou precíznosťou, že samému sa mu to zdalo úchvatné. Toto je jeho pravá tvár.
Šialene sa uškrnul a pozrel na polovičný mesiac, tvár mal zafúľanú od krvi a polepenú pramienkami vlasov a špiny. Víťazoslávne zareval.
Je dokonané…
Všetky telá, porozhadzované po zemi ako nechcené handrové bábiky ,uprostred toho on, s rukami vztýčenými naproti hviezdnatému nebu, tvár s neľudskou grimasou a hltan naplnené chuťou človečieho masa…
A v tom sa v ňom niečo pohlo.
Divný, hlboký úder...ďalší a ďalší…akoby náhle umieral. Zakolísal sa a spadol na zem. Tá slabosť, bezmocnosť, čo ho z ničoho nič opantala, ho naplnila skrz na skrz príšerným desom. Preboha….ľahol do kaluže krvi a ťaživo dýchal…toto nie. Skúšal sa zodvihnúť, napol všetky mocné svaly, ale absolútne nič nezmohol. Akoby mu niekto do tela vstrekol paralyzačný jed. Triasol sa, ako mladé žriebätko a s výčitkou v očiach sa pýtal neba prečo?
No nebo ostalo mĺkve a jednotvárne. Potom celkom potichu zamdlel.
Doktor Nelson sa neisto zakolísal, ale o chvíľu opäť nadobudol stratenú rovnováhu tela aj tvárovej mimiky.
Potreboval vyzerať sebaisto, toto nie je chvíľka na stratu koncentrácie a tým pádom,aj zdĺhavo nadobudnutého rešpektu. Pozrel na, zatiaľ bezvládne telo Mimora Sidora a rýchlymi nacvičenými hmatmi skontroloval pulz a ostatné životné funkcie.
Zdalo sa, že organizmus nejaví známky života, čo bolo na jednej strane dobré, no na druhej to pôsobilo odstrašujúco. Zľakol sa.
Hádam sa predsa len v jeho dokonalom programe nevyskytla nejaká nepredvídateľná chybička? To určite nie, túto variantu absolútne vylučoval, no jeho sebaistota nadobudla maličkú, ale stále sa rozrastajúcu trhlinku. Opäť skontroloval všetko, až na dych zákazníka a v tom niečo započul, EKG prístroj ho predsa len dostal z počínajúcej letargie…objavil sa pulz srdca, slabulinký, ale bol tu a to bolo v tejto chvíli relevantné. Uľavene si vydýchol a potom pre istotu ešte raz skontroloval znovu obrodený tep. Áno, naozaj…doktor Nelson tak je to okej, táto situácia začínala byť celkom zauzlená, ale vyriešilo sa to a to je hlavné. Môže pokračovať s kľudným svedomím ďalej.
Kľudným svedomím?
To čo robil, predsa nie je až tak správne, nie všetko tu hra s kostolným poriadkom. Možno, no to mu bolo teraz celkom ukradnuté.
Otočil sa, nech si umyje ruky a ešte raz, ponad rameno mrkol na pacienta.
Hm, prvý krát, čo sa ako tak obával, že smrť zvíťazí. No opäť vyhral on, znovu tú kráľovnú beznádeje porazil na celej čiare.
Pulz srdca sa stabilizoval a dokonca sa mu neveriacky zazdalo, že pacientova obnažená hruď sa mimovoľne nadvihla…akoby si spokojne vydýchol, doktor Nelson sa uškeril, potom vypol vodu a vyšiel z miestnosti von.
„Ala..ala“- zakričal tlmeným hlasom smerom k izbe s rozsvietením monitorom počítača. Najprv sa neozvalo nič, no po chvíľke vyšla vysoká modrooká sestrička a Nelson sa v duchu utvrdil, ako ho vždy poteší iba letmý pohľad na tak krásne dielko prírody. Blondína sa usmiala , prešla okolo neho v primeranej, pracovnej vzdialenosti, ale Nelson aj tak zacítil vôňu jej vlasov. Potreboval si dať kávu, dnes bol skutočne prepracovaný. Pacienti sa rozrastali ako zhubný rakovinový tumor a to súmernejšie a stabilnejšie než čakal. Koniec koncov to bol famózny úspech, no takisto vyčerpávajúci. Ale najhlavnejšie bolo, že financie tiekli ďalej. Áno tento biznis bol sakramentsky výnosný…
V poslednej dobe čoraz intenzívnejšie premýšľal o nejakom vhodnom spoločníkovi, v podstate si naplno uvedomil, že už na všetko nestačí a odvtedy, ako mu žena podľahla najvyššiemu štádiu rakoviny prsníkov sa nikdy necítil tak vyťažený a zahĺbený robotou. Dávalo mu to krídla a konečne nemyslel na nič, čo ho uvádzalo do stavov hlbokých depresií, ako v minulosti. Niekedy premýšľal, či už na svete nerobí niekto, niečo obdobné alebo aspoň na podobnej báze. Podľa jeho skromnej mienky, určite áno, no bezpochyby takisto skryte a partizánsky, ako on. Idea celej veci bola jednoduchá, ľudia milujú nepoznané a skryté a to všetko v sebe v plnej miere stelesňovala smrť. Veľká hromada ľudí chce zažiť smrť, z ktorej sa opätovne vynoria do života.
Len taký krátkodobý náhľad za hlboko osadené čierne múry, spoza ktorých sa už nikto nevracia. A on im to bezpečne dovolil…
Lucy Liu…minulá malá Číňanka, ktorá sa na tú herečku neskutočne podobala..( už si nepamätal ako sa volala, vždy ju volali len Lucy Liu) ...pousmial sa, chcela, aby ju nahú zabalil do veľkého priesvitného plastikového vreca a potom odsal vzduch s vákuovou pumpou.
Samozrejme, že jej s radosťou vyhovel.
Bola krásna, konečne sa bolo na čo dívať, ale keď sa začala zvíjať v smrteľných kŕčoch a darmo lapala po dychu, otočil sa…pripadal si, akoby sa díval na veľké mrazene kurča vo vrecúšku, ktoré z ničoho nič ožilo a s posledných síl sa pokúša dostať na svetlo božie. Ako náhle zamdlela konal rýchlo, oživovací proces mu už ochotne pomáhala vykonať Ala.
Lepšiu profesionálku naozaj nemohol nikde nájsť.
Bola krásna, inteligentná a bez záväzkov , no nikdy by mu nedovolila dostať sa k nej bližšie a v podstate sa tohto fantazijného nápadu už zriekol. Potom, ako ju jej bývalý muž neustále mlátil a doslova z nej vybíjal posledné kvapky života, zanevrela na celé mužské pokolenie, aspoň tak nejako to cítil, aj keď tomu s určitosťou neveril.
Vychovávala dieťa a zdalo sa že všetko, čo v sebe má, venuje už len jemu. Mal ju rád…..naozaj ľudsky rád…
Tá žena stelesňovala všetko, čo na tomto skazenom svete obdivoval, zanietenosť, zmysel pre česť a spravodlivosť. Na prvý pohľad neviditeľnú, ale pre neho už zrejmú, skromnosť.
Odpil si z kávy a vychutnával jej chuť a aspoň pár minútok božského pokoja.
Vtom vtrhla dnu Ala.
„ Pán doktor, do prčíc…lapala po dychu…ja, ja som ho nemohla zastaviť- jednou rukou sa pridŕžala zárubne a druhou jemne dotýkala prudko sa zdvíhajúcich pŕs.
„Čože?“
Nelson sa postavil a na tvári vystrúhal tvrdú, prísnu grimasu.
„Ja, ja…on proste zdrhol.“
Aline líca boli červené od zahanbenia, strachu a šoku. Zdalo sa, že do pekných očí sa jej nezastaviteľne rinú slzy.
Doktor Nelson nečakal a rozbehol sa smerom k operačnej sále.
Naozaj, posteľ bola prázdna a na zemi sa zvíjalo niekoľko mŕtvych infúznych hadičiek. Do prdele, pre Krista pána, toto sa nemalo stať…ten hajzlík, má moc každému vyzradiť, kde ma skryté svoje zakázané imaginárne kráľovstvo. Musí ho bezpodmienečne dostať. Premýšľal, myšlienky a mu točili v hlave závratnou rýchlosťou, potreboval vyselektovať tú správnu, nejaký plán na záchranu jeho práve sa posierajúceho života.
Ach to nie…zálohu mal aspoň splatenú, ale ostatnej čiastky sa asi nedočká, boh vie, čo a kto je v skutočnosti Martin Sidor.
Čo ak to, čo o ňom vie, je obyčajná fatamorgána informácií...možno vie úplné, ale úplné hovno.
„Ala zavolám niekomu a on ho dostane, musíme ho chytiť, on môže prekaziť všetko, čo sme spolu kedy budovali. Chápeš to?“
Ala sa zmohla iba na horúčkovité prikývnutie.
Doktor Nelson premýšľal, čo všetko sa môže stať a aké dôsledky Sidorovho konania, môžu doľahnúť na jeho maličkosť a celú organizáciu. Už dávnejšie nosil v sebe zárodok myšlienky, pomáhať ľuďom k smrti, no to robí veľmi veľa takzvaných doktorov…ale on ideu posunul ešte ďalej, dal ľuďom okúsiť smrť a potom ich oživil, opäť prinavrátil na tento bezfarebný svet.
Zo začiatku vôbec nečakal taký úspech, no postupne sa dostal do povedomia rôznych skupín a etník. Darilo sa mu, bolo to síce mimo zákon, ale šlo to. Aj keď s problémami, no kto dnes nemá problémy? Aj najobyčajnejší predavač jabĺk na mestskom trhu ma svoje problémy. A tu šlo o nepomerne väčšiu a významnejšiu záležitosť. Zahĺbil sa do svojej novej životnej role a zušľachtil a vycibril rôzne techniky pomysleného umierania a znovu obrodenia. Páčila sa mu rola pozemského boha, ktorý vie život brať aj dávať. Predtým ako sa vydal na svoju súkromnú cestičku, pracoval na neochirurgii v miestnej štátnej nemocnici svätého Michala. Bola to trpká skúsenosť nepochopenia, intrigánstva a bezprecedentnej rozrastajúcej sa ľudskej zloby, ktorou bol obklopený neustále a so všemožných svetových strán. Nikto tam nedokázal pochopiť jeho revolučné myšlienky…alebo ich skôr ovládal strach. Tam zistil, že človek bez strachu dokáže neuveriteľné veci. Kašlal na Hypokratovu prísahu, začal dávať svojej mysli voľnosť.
No teraz nastala vážna komplikácia. Ešte nikdy sa nestalo, aby pacient ušiel, ešte nikdy…nerozumel tomu, bál sa, aby niečo nevyviedol.
Ala ho zľahka poklepala po pleci a keď sa otočil zbadal, že možno po prvý krát v živote vidí na jej tvári naozajstný a hlboký strach.
„ Doktor viete, ja… musím vám niečo povedať.“
Nelson vnímal krájateľné ticho a Ala ťažko preglgla.
„Dostala som informácie že Lucy Liu aj pacient predtým niečo vyviedli, Lucy zabila svojo manžela, dokonca s pilníkom na nechty- šeptala- a ten predtým Morgan, skočil na predmestskom nádraží pod vlak. Ja, nechcela som vám to hovoriť, brala som to ako hlúpy sled, ešte hlúpejších udalostí, no teraz sa naozaj bojím.“
A úplne na dôvažok sa začínal báť aj on. O svoju vystlanú budúcnosť, o sny, ktoré si vykonštruoval v mysli a hlavne o celkovú finančnú zabezpečenosť…tá sa mohla zrútiť, úplne jednoducho a bez problémov, zo dňa na deň. Dokonca z minúty na minútu. Okamžite vytáčal mobilné číslo svojho človeka, ktorý ho dostával z tých najnáročnejších šlamastík a problémov.
„ Foster?“
„Áno Doktor? Čo sa deje?“
Jeho hlas znel za každých okolností chladne a neohrabane, akoby sa práve rozprával so vzkriesenou mŕtvolou, niekde v prostriedku mestského cintorína.
„Potrebujem akútnu pomoc, ale naozaj akútnu.“
„Tak spustite“
A Nelson so svojou príslovečnou urputnosťou a zúfalým tónom v hlase spustil. Toho hajzlíka musia bezpodmienečne dostať. Niečo sa deje, možno dokonca niečo nie je v poriadku s jeho programom, ale to nevedel naisto. Prípady Lucy a Morgana mohli byť len sakramentské zhody náhod a preto vôbec nemal chuť vyvolávať paniku. No jasné, že ho z pomyslenia na to, že operácia má na jeho pacientov neuspokojivý vplyv, mrazilo až niekde vysoko nad šijou…
Sidor sa ešte raz zhnusene otriasol a postupne, s ďalšími nastávajúcimi krokmi sa cítil silnejší a vitálnejší.
Potreboval sa dosýta najesť.
Dať si veľký hamburger alebo stejk, niečo, čo ho zaplní a zneškodní tu hnusnú prázdnu bublinu, ktorú mal v žalúdku. Vyvoláva v ňom desivý nepokoj…Čo to v skutočnosti zažil? Preboha akú slasť a radosť cítil, keď sa napájal ľudskou krvou, keď trhal na kašu bezbranné obeti v svojom posmrtnom sne…no bol to skutočne sen? Hm, to naozaj nevedel, pre istotu si prešiel jazykom po vnútornej strane zubov, ale žiadne ostatky stuhnutej krvi, či mäsa neucítil.
Ach bože.
Všetko to bolo až nereálne reálne.
Ale to mu vôbec nevadilo. Cítil, že jeho duša je až po samý vrch naplnená šťastím a životným zadosťučinením. Pociťoval neskutočnú katarziu. Toto, naozaj na toto čakal celý život?
Zdalo sa, že áno.
No predsa len, bol to predsmrtný sen, niečo, čo má od reality nesmierne ďaleko…ale akosi šípil, že to mu absolútne nebude prekážať. Zabočil za roh hlavnej cesty a nasmeroval si to do menej frekventovanej uličky, čo mu v hlave vyvolalo neistú otázku? Chce opäť okúsiť to, čo ho tak naplnilo v smrteľnej agónii? Prečo mimovoľne zabočil do tohto temného zátišia a akosi niekde v útrobách mysle tušil, že tu vyplní sfučaný žalúdok?
Netušil.
No niečo zavetril.
Z hlbokej tmy sa vynorila, kolísajúca sa postava ošarpaného chlapa.
Skrčil sa, aby ho nevidel a čakal.
Všetky svaly sa v jednoliatej symfónii pripravili na dlhý smrteľný skok.
„Myslíte, že predsmrtný stav môže tých ľudí zmeniť na niečo, čo zažili vo svojom tuneli…povedzme sne?“ Doktor _Nelson bol očividne nervózny a na Alu sa jeho nervozita takisto úspešne prenášala.
„Neviem doktor…odmlčala sa..ale prípady Lucy aj Morgana môžu byť mementom, nerozumiem tomu, ale bojím sa, aby to tak nebolo.“
„Toho sa kurevsky bojím aj ja Ala“
Nebola zvyknutá , že sa doktor vyjadroval vulgárne, toto bol jasný znak, že situácia sa absolútne vytrhla z normálu, na ich pomyslené Pompeje sa začína valiť vriaca sopečná láva.
Ala si neisto sadla na stoličku a potom stiahla kolená blízko ku sebe, to robila vždy, ako malé dievčatko, keď sa pre nejakú príčinu išla pocikať strachom…
Foster nebol typický nájomný vrah, no vykonával pre svojich klientov aj takéto služby. Vojnový veterán s dlhou, tiahlou jazvou, ktorá mu lemovala ľavé oko až ku končeku ucha, s neoblomným výrazom na červenej tvári a jasnými modrými očami preplnenými nenormálnymi životnými zážitkami …nemal Doktora Nelsona príliš v láske. Predstavoval pre neho arogantného, samoľúbeho človeka, ktorý sa na staré kolená vydal na cestu Boha. A z tej niet kladného návratu.
Skontroloval zbraň, rukou si prehrabol blonďavé vlasy, ostrihané na praktického ježka a potom na seba hodil jesennú, koženú bundu Brugi. Rád sa obliekal noblesne, mal pocit, že to dáva jeho práci šmrnc.
Keď vykročil na sychravým počasím pofŕkané ulice, stiahol krk za golier. Nie že by mu bola zima, na to bol až priveľmi trénovaný a skúsenosťami zocelený človek, ale opäť sa u neho objavil starý pracovný tik. Za každých okolností sa kryl, nechcel aby ho nejaké jatrivé oči na ulici spoznali.
Jeho identita sa menila častejšie, ako si niekto mení zubnú pastu alebo spodničky, a len veľmi málo ľudí v skutočnosti vedelo, kde sa práve nachádza, či od neho obdržali aktuálny kontakt.
Medzi úzku skupinku vyvolených patril aj doktor Nelson, nebol síce jeho obľúbenec, ale platil dobre a na dôvažok načas. A takisto, ako každý iný, aj on poznal reč peňazí. Ňou ste sa dohovorili úplne s každým. Bez rozdielu.
Pred odchodom ešte skontroloval fotku a opis svojho nového záujmu a v duchu si pomyslel, že vyzerá ako úplne neškodný a priemerne normálny chlapík. Ktovie, prečo ho chce Nelson odpratať z tohto sveta, no to ho až tak netrápilo. Nikdy sa nezaťažoval prílišnými emóciami alebo poznatkami o obetiach, to by mu mohlo spôsobiť zbytočné problémy pri vykonaní aktu. Radšej vedel, čo najmenej. Tak prebieha všetko istejšie.
Nelson mu dal telefónom nejaké poznatky o klientovi, ktoré samozrejme súviseli s jeho vystopovaním, bol vzrušený a koktal, muselo mu naozaj sakramentsky záležať na tom, aby ho dostal. Preto si zapýtal aj vyššiu sumu, správal sa za každých okolností trhovo. Nerozumel presne tomu, čo doktor vo svojej krysej diere koná, ale pravdepodobne to príliš neladilo so všeobecnými zákonmi.
Tušil, kde svoju obeť nájde…a preto zabočil z centra pozornosti, smerom ku predmestiu…
Doktor Nelson si nervózne ohrýzal nehet na ľavom malíčku a Ala ho pritom bez záujmu pozorovala.
Už tu takto mĺkvo sedeli pekných pár hodín- premýšľala- alebo aspoň celý deň. Jediné, čo v hrobovom tichu počula, bol praskavý dopad doktorových rozkúskovaných nechtov na umytú a navoskovanú podlahu.
„ Myslíte, že to môže na ľudí pôsobiť? Nejakých spôsobom zmeniť ich správanie v realite? Kontinuita príbehov tomu iba nasvedčuje, nie?“
Nelson prestal so svojim nechutným rituálom a pozrel na svoju sestričku, ako vystrašený chlapec na zjavenie z iného sveta.
„ Ne… neviem Ala- zakoktal nesúvislo -naozaj neviem, no nepochopil by som, prečo by sa to prejavilo alebo prečo by sme to zistili až teraz? Veď už máme toľko úspešných zákrokov nie?“
V duchu si nesúrodo spomenul na všetky kvázi úmrtia, ktoré spôsobil svojim zákazníkom a potom ich nejakým šikovným spôsobom opäť prebudil z tmy do svetla. Bola to hra z ohňom, vedel to, ale cítil sa natoľko šikovný a zdatný, že si nepripúšťal žiadnu chybu. A zatiaľ sa mu v tomto smere aj zvyklo dariť.
„ Možno sme zistili len malý útržok z hrôzostrašného celku, ktovie, či sa až teraz celá pravda nezačínať vyplavovať na povrch.“
Doktor sa nervózne pohnieždil. Zdalo sa mu, že jej slová plávajú v miestnosti ešte niekoľko desiatok mrazivých sekúnd.
Sidor trhal z obete kusy masa s veľkou vervou.
Zuby mal mocné a zdravé, zdalo sa mu, že oveľa mocnejšie ako pred predsmrtným snom, no mohol to byť len mylný pocit a tak sa tým hlbšie nezapodieval.
Špinavými prstami vylúpol asi 45 ročnému bezdomovcovi obidve oči a elegantne si ich vložil na jazyk. Chutnali dobre, ba priam okázalo, pripomenulo mu to mušle s cesnakom a pohárom vína, ktoré jedol minulý rok na dovolenke v Primorsku. S radosťou zamľaskal jazykom a potom hltavo sal odtekajúcu teplú krv zo žily na šľachovitom krku.
Opäť zamedzil rozrastajúcej sa prázdnote v jeho žalúdku a opäť pocítil kľud a pokoj. Naozaj, to príslovečné porekadlo, čo mu matka spomenula vždy, keď to okolnosti vyžadovali( pravdaže len podľa nej) sa teraz ukázalo až okázalo pravdivé.
S prázdnym žalúdkom sa naozaj nedá nič zvládnuť…a Sidorovi teraz absolútne nie, ba zdalo sa mu, že keď je prázdny, od nervozity by likvidoval všetko, čo sa len nepatrne hne.
Naplnil sa úmerne z jeho hltavou dychtivosťou, pregĺgal kusy rozžutej svaloviny zmiešanej so sladkastou krvou a znovu, po druhý krát v jeho biednom živte, naozaj cítil, že vie, čo chce a kam patrí.
Doslova a do písmena dostal ukrutánsku chuť, zavyť na oblohu, strhnúť si ťaživé šaty a nahý utekať do lesov, kde by ho v náručí prikryla sama matka príroda.
Foster nemohol veriť vlastný očiam, no život ho naučil pri každej situácii zachovať aspoň najzákladnejší pokoj, nedávať najavo prekvapenie ani strach. Bola to stará bojová taktika, ktorú si za dlhé roky praxe osvojil a pomohla mu vo veľmi veľa, zle sa vyvíjajúcich prípadoch. Tak isto sa naučil ovládať bolesť. Značne náročná a zdĺhavá záležitosť…
No teraz si pozabudol zatvoriť ústa.
Jeho potenciálna obeť čupela nad zdeformovaným telom nejakého ošarpaného chlapa a plochými zubami trhala z brucha zmes mäsa a vnútorností. Pripomenulo mu to scénu, z nejakého lacného, zombijského hororu, ktoré pozeral ako násťročný. Preglgol hrudu plnú odporu k tejto bytosti pár metrov pred ním a potom pomaličky, aby nevydal ani ten najmenší, neočakávaný zvuk či hlások, vybral z vnútorného vrecka bundy zbraň.
Ten úkon trval hádam dobré 4 minúty, musel to robiť nanajvýš opatrne a trpezlivo, pretože ako sa zdalo, pred sebou mal naozajstného pychopata alebo bezbrehého fanatika. Už stretol v živote pekné množstvo podobných indivíduí , no niečo takéto, ešte skutočne nezazrel.
Akiste na ňom Nelson previedol niektorý, z jeho príslovečne šialených pokusov…tomu by sa vôbec, ale vôbec nečudoval. Naozaj nenávidel toho samozvaného Boha.
Rozhodol sa, že bude pozorný.
Potichučky odistil kohútik a ostré hrany mohutnej sánky mu ešte viac zatvrdli, takže sa vo večernom prítmí zdalo, že by ňou prerazil aj 15 cm hrubú trezorovú stenu. Bol celkom pokojný. Aj keď kdesi v zátylku cítil mrazivé vzrušenie, no to ho prekvapilo pred každou väčšou akciou a celkom reálne sa dovtípil, že toto práve taká akcia bude.
Áno, to nechutné dielko prírody, alebo doktora Nelsona určite nebude ľahké sústo ani jednohubka pred večerným spaním. Opatrne urobil prvý krok a potom sa začal prikrádať bližšie.
Musel si byť istý, že zaistí čistý priestrel a mozog monštra bude o pár sekúnd zdobiť povrch zababraného mestského chodníka. Pomáhalo mu, že pri konzumácii masa nervózne vrčí, vlastne mu úplne vo všetkom pripomínal divoké zviera, medveďa alebo jaguára, čo po týždni hladovania ulovil opäť šťavnatú korisť.
Sidor zreteľne cítil, že ho niekto sleduje, no sprvoti tomu neprináležal väčšiu pozornosť. Vedel, že je silnejší a že teraz zvládne veci, ktoré by inokedy vôbec nezvládol. Nedokázal to pochopiť, ale ten sen pred „akože“ smrťou ho dokázal zmeniť. Kurevský zázrak však?
Hltavo jedol ďalej a popritom našponoval všetky zmysly na totálne maximum. Ak by ho niečo nečakaného prekvapilo. Nie, nebál sa. Zdalo a mu, že teraz ani nedokáže pochopiť podstatu toho, čo je vlastne strach. Cítil sa ako vládca, ako stvorenie z iného, impozantnejšieho sveta.
Foster bol už celkom blízko, rozhodol sa, že urobí ešte jeden, posledný nečujný krok a potom to skoncuje. Pohyboval sa nenáhlivo, telo už bolo strnulé a cítil že pravé rameno mu začína nečakane tŕpnuť. Chcel to vybaviť rýchlo a hlavne bez ujmy, mal by to byť ľahko zarobený, slušný balíček peňazí.
No musí sa mať na pozore, bohvie, čo toto sadistické stvorenie v skutočnosti ešte dokáže.
Sidor dobre vedel, že ten niekto sa k nemu pomaličky blíži, počul šelestivý štrkot uvoľneného kamienka, každý hlboký výdych, zdalo sa mu, že tie zvuky burácajú, ako z obrovskej stereo sústavy.
Naozaj sa zmenil.
Na nepoznanie.
Keď tušil, že je už celkom blízko a dokonca na koži zacítil sálavé teplo jeho tela, bleskurýchle a bez väčších okolkov šmaril bezvládne zvyšky chlapa pár metrov nabok. Vymrštil sa a zasadil mužovi za ním, jediný zúrivý úder.
Všetko trvalo pár stotín sekundy, no aj tak stihol jeho záchrbtový nepriateľ vystreliť, šklblo ho, v ramene pocítil pálčivú bolesť a neľudsky, hrdelne zareval. Jeho rana preťala nepriateľovi hrdlo, čisto a presne akoby mal namiesto prstov kvalitnú chirurgickú čepeľ.
Videl že polovica hrtana je otvorená, muž sa sípavo snažil chytiť dych, no na to sa už nezmôže. S rukami v otvorenej rane a s nechápavou grimasou na smrteľnými kŕčmi popretkávanej tvári sa sklátil na zem.
Sidor sa naňho ešte šialene vrhol.
Potom čo dokončil masaker a vôkol neho sa váľalo nespočetne množstvo krvavých kúskov…šiat, svalov, kostí, zubov a vlasov….zodvihol svoje mocné telo zo zeme a s obludnou bolesťou v ramene, ktorá pulzovala presnejšie ako kuchynské nástenné hodiny, sa rozbehol smerom k novému záujmu. Vedel, kto poslal toho človeka, s ľahšou hádankou sa dosiaľ v živote určite nestretol.
Rozhodol sa, že ešte dnes doktora zabije…
Doktor Nelson sa tváril ako kôpka nešťastia a Ala si uvedomila, že teraz vidí jeho pravú tvár, podstatu, ktorá jej za roky spolupráce ostala skrytá. Pripomínal jej malé decko, prvý krát pri úpornom pozeraní dospeláckeho hrôzostrašného filmu.
„Kurva Ala, toto vôbec nedopadne dobre- skuvíňal- toto dopadne pekne na hovno ,vieš o tom? Veď doposiaľ išlo všetko ako po masle!“
Horekovanie nám nepomôže- pomyslela si- ale ostala ticho.
„Myslíš že sa naozaj mohol stať…hm, že moji alebo naši pacienti boli predsmrtnou extázou nejakým spôsobom poznačení? To hádam nie, prečo sa potom všetko dostáva na povrch až teraz?“
Ala ho nechala tak, vedela, že doktor vôbec nepotrebuje odpoveď, viedol iba jednostranný monológ, ako už mnohokrát predtým.
„Prečo preboha, vôbec mi to nejde do hlavy?“- zaboril si tvár do dlaní a potom sa náhle a vzrušene postavil a začal zamyslene krúžiť po miestnosti.
„Vieš, nikdy som nechcel, aby som mal z toho nejaký osoh, vlastne nechcel som ho dávať do popredia, išlo mi o pomoc ľuďom naozaj a…
..toto sa jej hnusilo, ten človek vedome klamal a prišlo jej to odporné a na dôvažok nudné.
…veď ma poznáš...a….“
Sidor vyrazil dvere úplne bez námahy, preleteli dva metre a rachotiac narazili do regála s lekárskym náradím, ktoré sa s nesúhlasným bengálom rozletelo na všetky strany.
Pozrel na obidvoch.
Ala nepríjemne jačala, spadla na zem a z očí sa jej rinuli slané slzy zmiešané s kvantami beznádejného strachu. Návaly adrenalínu mu vyšponovali zmysli na úplné maximum, vnímal ich pot, parfém, vôňu podlahy, pohyby prestrašených tiel a stále sa kotúľajúce lekárske náčinie.
Rozhodol sa že ju zabije až potom.
Svoj záujem sústredil len a len na svojho sploditela.
„Doktor Nelson - usmial sa- pomohol ste mi nájsť moju podstatu, a za to vám s radosťou pomôžem aj ja. Takisto zažijete smrť, no návrat sa rozhodne konať nebude.“
Hlasito sa zasmial a popritom sa so živelnou zúrivosťou vrhol na stonajúceho starca. Chuť zabíjať bola taká enormná, že ho privádzala do predorgazmických stavov. Áno, teraz si už bol istý, potreboval zabíjať, zmenil sa na zviera a v novej podobe sa cítil fantasticky.
„Nie preboha, pomôžem vám dať sa znovu do poriadku, naozaj, len mi dovoľte vás opäť uviesť do…
Nedovolil mu…ani dopovedať. Zovrel ho mocnejšie ako matka svoje stratené, znovu objavené dieťa a jazykom prešiel s chuťou po trasúcom sa hrdle.
Bolo suché a studené…no vábilo ho.
Ja som teraz Boh, len ja a nikto iný starček –pomyslel si -stvoril ste nového človeka a hoci v ňom už nič ľudské nie je, budem vám až do smrti vďačný.
Potom sa zahryzol.

Roman Kulich

Roman Kulich

Diskusia

jurinko
Uvodna scena so zabijanim bola prilis nerealna (ani vyhladovany lev by nezjedol 9 ludi na posedenie, nie to este clovek) – potom sa sice ukazalo, ze to bol sen alebo co, ale aj tak to posobilo kostrbato (nehovoriac o tom, ze potom si tu scenu v podstate uplne zbytocne zopakoval..). Kostrbaty bol aj neustaly opis myslienok ludi, pricom vsetky opisy vsetkych postav boli uplne rovnake – opisne, z pohladu autora, nie z pohladu postavy, postavy sa musia vnutorne odlisovat. V celej poviedke bolo casto zle s/z, cechizmy, zly slovosled, zle vykanie, nevhodne slova, skripanie prirovnani a vetnych konstrukcii, napriklad “krk skryty za vlnenym golierom” (skor by sa hodilo: “zababuseny vo vlnenom svetri vykrocil”..). Co za spojenie je “utok bol vyzadujuci”? “mlkvo” ako podstatne meno? “zachrbtovy”? To myslis vazne? ...
26.01.2011

jurinko
[pokr.] Chlapik, ktory ma jazvu cez pol ksichtu, by mal asi tazkosti menit identity tak casto, ako opisujes, a skuseny veteran nebude tahat zbran 4 minuty, ani keby chcel byt neviemako ticho. Najomni vrahovia nestrielaju do hlavy, dolezita je identifikacia obete. Strelil by ho z bezpecnej vzdialenosti viackrat do oblasti trupu, nepriblizoval by sa k nemu ako skolacik. Ked vie tak dobre strielat, ze sa tym dokaze zivit, tak musi trafit cloveka na 50 metrov uplne bez problemov. Hm, kolem a kolem – nieco na sposob Horizontu udalosti a zombie vyvrazdovaciek, ale nie dost dobre napisane, aby to bol skutocny horor. ...
26.01.2011

jurinko
[pokr.] Dielo na polceste, jasne inspiracie, krivajuce spracovanie, chyba nieco nove (preco by zrovna blizkost smrti mala robit z ludi zabijakov, som nejako nepochopil a aj keby, tak to nestaci na to, aby to prinieslo dostatok originality do vyvrazdovacky. Stale je to len sposob, ako spravit z cloveka priseru - Marvel na to pouziva radiaciu ;-) ). Tiez nie je jasne, preco sa to vola "Doktor Nelson", ked doktor Nelson je uplne vedlajsia postava.. No nic, nabuduce to hadam bude lepsie ;-) Dal som 4
26.01.2011

Roman Kulich (Anonym)
tak, ja musím iba súhlasiť, nebolo to celko vydarené dielko, ale aspon si si zgustol:) Páčila sa mi tá myšlienka, no nenapísal som to dobre. Priznávam. ale hádam sú tam aj nejaké pozitíva. Ak nie, tak to nie je so mnou dobré:) Zatimmm
30.01.2011

milanko (Anonym)
Pre nenáročného čitateľa celkom veľmi dobré. ďakujem
31.01.2011

jurinko
Roman: Keby tam nebolo aspon citit potencial, tak urcite nedostanes 4/10 ;-) Posli dalsie diela, nech vieme, ci to s tebou je zle, alebo z teba nieco bude :-)
31.01.2011

draculin
Pociatocne odstavve az prilis lyrizujuce na to, ze ma ist o nasilne opisy - takze nemaju dynamiku a pripominaju prepis rozhovoru u psychoanalytika. To sa opakuje aj dalej, kde sa striedaju s "beznym" dejom. Vsetko plynie jednym tempom, nezrychluje, nespomaluje. Na splatter malo krvi a napatia, na horor nijaky strach...Ak to mal byt nahlad do duse monstra, tak slaby a ak moralizujuce dielo, tak... V podstate to najdolezitejsie uz napisal Jurinko. Za mna to bolo roztahane a hodilo by sa si jednoznacne urcit, ake je smerovanie poviedky - a tomu podriadit formu. Vyhodit spustu zbytocnosti v opisoch. Nasilne sceny urobit nasilne.
08.02.2011
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.