Chodba nemocnice páchla dezinfekciou a Peter sa na dotrhanej a fľakatej lavičke mrvil, pretože ho z nej omínal zadok. Svoj kufrík držal pevne v rukách a teraz pozeral na bledú tvár svojho otca, ktorý vyšiel z dvier. Krokom starca prišiel k lavičke, sadol si vedľa Petra a tak neprítomne mu položil ruku na plece. Vedľa Petra sedel chlapec so silnými dioptrickými okuliarmi, na tvári mal pehy a v rukách držal ohmatanú knihu.

„Mama je chorá,“ zašepkal otec a ďalej neprítomne pozeral pred seba.

Musí to byť zlé, pomyslel si Peter. Mama už bola chorá aj pred tým, no nikdy kvôli tomu nešla do nemocnice a z jej choroby nebol otec taký vyplašený. Petra zamrazilo. Vstal z lavičky a postavil sa pred otca.

„Ale ja som stále tu a som zdravý,“ pomyslel si Peter a nahlas povedal: “Neboj oci, ja mamu vyliečim, veď mám svoj kufrík.“

Otec pozrel na Petra, no neusmial sa, ako to bývalo jeho zvykom pri podobných Petrových detských vyhláseniach. Petra zamrazilo znovu. Dokonca ani otcove oči sa nesmiali. Bola v nich len prázdnota.

„Ja viem,“ povedal Petrovi a postrapatil mu vlasy pričom sa pozeral niekam do diaľky. Jeho dotyk bol dotykom mŕtvoly.

„Môžem ísť za mamou a vyliečiť ju?“ Ruka mŕtvoly sa stiahla.

„Nie, maminku teraz prezerajú ujovia doktori.“

Petrovi sa zdalo, že začul v otcovom hlase náznak hnevu. Neverí mi, pomyslel si Peter a z oka sa mu vygúľala slza. Keď to zbadal otec, odvrátil zrak a ústa zrazil do tvrdej linky. Z dvier vyšiel doktor a zavolal na otca. Peter sa ticho rozplakal. Jeho kamarát dovtedy listujúci si v knihe sa postavil a položil mu ruku na plece. Petra prekvapila jej sila a hrejivé ľudské teplo. Žiaden nezáujem, žiadna mŕtvolná ľahostajnosť. Peter sa hneď cítil lepšie, pretože presne toto potreboval. Cez slzy sa zahľadel sa na Jozefa.

Ten sa naňho pozrel spoza popolníkov, ako mnohí volali jeho okuliare a povedal. „Práve som si to prečítal v knihe. Viem, čo je tvojej mame.“

Peter si utrel slzy a šokovane sa zahľadel na Jozefa.

„V bruchu sa jej zrodil MoSh, jedovatý had, ktorý ju otravuje. Treba ho vybrať a zabiť. Tak vyliečiš svoju mamu. Ten však nebude až taký problém. Väčší problém bude MoSh, ktorého má vo svojom srdci tvoj otec. Toho musíš zabiť najskôr, pretože tvoj otec ti MUSÍ dovoliť liečiť mamu a MUSÍ uveriť, že sa ti to podarí, inak bude tvoja liečba neúčinná. MoSh, ktorý je prisatý na jeho srdci tomu bude chcieť za každú cenu zabrániť a preto ho musíš zabiť prvého. Tak to stojí v knihe.“

Petra ani na okamih nepadlo Jozefovi neuveriť. Jeho sedemročný mozog prijal fakt o hadoch zahryznutých vnútri tiel rovnako ľahko, ako fakty a iných planétach a svetadieloch, o ktorých sa učili v škole a ktoré tiež nikdy nevidel. Navyše návod, ako vyliečiť mamu, ktorý mu ponúkol kamarát bol východiskom z chaosu, ktorý vnútri prežíval a s ktorým mu otec vôbec nepomohol.

Otec sa stále rozprával s doktorom a očividne mal čo robiť, aby sa udržal na nohách. Správy o zdravotnom stave mamy museli byť zlé.

„Žiadneho hada na otcovi nevidím.“ Jozef si dal dole okuliare a podal ich Petrovi.

„Je v jeho vnútri, ale cez moje sklá ho uvidíš.“

Peter si ich nasadil a hrôzou vytreštil oči. Videl dovnútra otcovho tela, akoby nemal kožu a v hrudi mu plávala hadovitá beštia. Obrovské tesáky boli zaseknuté v jeho srdci a pretínali mu ho skrz naskrz. Vtedy sa hadova hlava bez toho, aby pustila srdce otočila a nenávistné oči sa zahľadeli na Petra. Bolo v nich zlo a obrovská arogancia. Ten tvor si bol absolútne istý svojou mocou. Očividne mal Petrovho otca pevne v moci.

Peter si strhol okuliare a šokovane pozrel na kamaráta.

„Môžem si ich nechať?“ Po chvíli šok odznel a Peter sa začal zaoberať praktickými vecami. Ten had musel preč.

„Sory kámo, ale v knihe je napísané, že musíš nájsť vlastný spôsob, ako uvidieť hada.“

Cesta domov bola plná dusnej atmosféry. Nik neprehovoril a ticho bolo, aj keď zaviedli Jozefa domov.

Doma chodil otec nervózne po byte a očividne chcel Petrovi niečo povedať, no buď nenašiel odvahu, alebo správne slová. Peter so stiahnutým žalúdkom sledoval jeho tieň za sklom svojich dvier, ako sa minimálne päť krát postavil za dvere, ruku na kľučke, pohyb však nedokončil. Otočil sa a začal znovu svoj nervózny pochod po byte.

Po hodine to Peter nevydržal, vybehol z izby a postavil sa pred otca. Žiadneho hada v jeho hrudi nevidel.

„Pôjdeme zajtra za mamou?“

„Áno.“

„Môžem ju vyliečiť?“

Otcove ústa sa novu stiahli do tvrdej linky.

„Niečo si musíme ujasniť. Mama je vážne chorá. Doktori tomu hovoria rakovina žalúdka. Pôjdeme ju pozrieť, ale nechcem, aby si ju otravoval svojimi hrami. Z liekov je slabá, takže ty ju liečiť nebudeš.“ Otcov hlas znel, ako zo záhrobia.

Petra pichlo v hrudi a oči sa mu zaliali slzami. On mi povedal aby som ju neotravoval. To mi ešte nikdy nepovedal. Ako sa otec otočil a tým ukončil debatu Petrovi sa cez slzy zazdalo, že v otcovi zahliadol niečo slizké.

Mama držala Petra za ruku a jej dotyk bol ako zaviatie jesenného vetríka. Slabý a studený. Mala vpadnuté oči a za ten týždeň, čo tu bola veľmi schudla. Peter musel použiť všetky sily, aby sa nerozplakal, ale držal sa statočne, pretože to sľúbil otcovi aj sebe.

V druhej ruke držal svoj detský kufrík a prosebne pozrel na otca. Ten nebadane pokrútil hlavou. V očiach mal hrozbu. Peter to vzdal a cítil, ako sa v jeho vnútri niečo láme na drobné kúsky.

Po mesiaci sa opäť chystali na návštevu ku mame. Za ten čas sa skoro úplne stratila, bola len kosť a koža a dve temné studnice bolestia a beznádeje, ktoré kedysi bývali očami. Ten mesiac návštev u mamy bol strašný. Peter trpel, no viac, ako mamina choroba ho ničil otcov nezáujem a bolesť o ktorú sa s ním nemohol podeliť. Kufrík mal pripravený a kráčal dole schodmi do chodby, kde naňho čakal otec. Aj on pochudol, tvár mal mŕtvolne bledú, v očiach prázdno. Zdalo sa, akoby sa zmenšil a odkedy bola mama v nemocnici, chodil akýsi prikrčený, jednu ruku mal stále na srdci, akoby ho trápili bolesti.

Otec pozrel na Petra a toho zamrazilo. Takto si vo svojich zlých snoch predstavoval oči mŕtvoly.

„Dnes sa s mamou pekne rozlúčiš.“

Tak je to tu, je to tu, kolovalo v Petrovej mysli šialene rýchlo myšlienka. Je to tu a ja som nič neurobil. Nevidím hada v otcovom srdci, mamu som nevyliečil. Čo mám robiť, čo mám robiť?

„Dnes ten hlúpy kufrík necháš doma,“ otcov hlas bol hlas zo záhrobia.

„Nemôžem oci, ja musím mame pomôcť, musím ju vy...“ Otcova ruka vystrelila a naplno trafila Petrovo líce. Ten najskôr ochromený prudkou bolesťou nechápal, čo sa stalo, neveriaco pozeral na otca a potom mu to došlo. On ma udrel, on ma udrel... Toto nikdy pred tým neurobil.

Slzy bolesti, sklamania a zúfalstva vyhŕkli z Petrových očí. Ustúpil o krok, potom o druhý, naplno sa rozplakal a rozbehol sa schodmi nahor do izby. Zamkol za sebou, kufrík položil pred seba a otvoril ho. V hlave mu preletela rýchlosťou blesku spomienka, ako ho našiel. Keď sa nasťahovali do domu, bol starý a vo veľmi zlom stave. Počas prerábania sa Peter potuloval a hlavne motal robotníkom pod nohy, až sa zatúlal pod strechu. Na pôjde bolo množstvo úžasných rároh (tak im hovorila mama) ako napríklad staré fľaše, ktoré pri úderoch pekne cinkali, staré automobilové časopisy, pasce na myši a takisto jeden zaprášený detský kufrík. Po vyčistení mal bielu farbu (no dobre, šedú) s vyblednutým červeným krížom a bol plný umelohmotných piluliek, malých injekcií, nádobok, skúmaviek, na počudovanie nezhnitých obväzov, dokonca tam bol aj fonendoskop a taká tá čelenka aj s kovovým krúžkom s otvorom v strede, cez ktorý naňho raz pozeral doktor. Jednoducho bola tam celá výbava pre zábavnú hru na doktora. Peter veľa krát liečil mamu aj otca a táto hra sa mu naozaj veľmi páčila.

Teraz sedel v izbe, jeho slzy kvapkali na výbavu kufríka a on zúfalo hľadal niečo, čo by mu pomohlo. Akosi samo od seba mu do ruky vkĺzlo malé zrkadielko, ktorým sa zisťuje, či pacient dýcha. Zobral ho do ruky a pozrel sa na seba a zbadal, ako sa mu niečo čierne mihlo pred očami. Pretrel si oči a pozrel sa ešte raz. Mal čo robiť, aby sa nepovracal. V trasúcom sa zrkadielku videl čierny hadí chvost vlniaci sa mu tesne pred očami. K tomu chvostu patrilo odporné šupinaté telo a k telu rozdvojený krk a dve hlavy s rozďavenými papuľami. Jozef to síce nechápal, ale videl, ako má v každej očnej buľve zahryznutú jednu hlavu. Ako ale môže pozerať oko, ktoré má v sebe zahryznutého hada? No jasne.

„Teraz pozerám cez zrkadlo. A kvôli svojmu MoShovi nevidím otcovho. Prečo mi však o ňom nepovedal Jozef?“

Peter vytiahol mobil a vytočil Jozefovo číslo. Mama sa s otcom trochu povadili, či má mať mobil, alebo nie, ale mamin argument, že v prípade núdze môže dať vedieť, či je v poriadku nakoniec vyhral a tak otec súhlasil. Do vyzváňajúceho tónu si Peter pomyslel, „áno mamička, toto je prípad núdze.“

„Tak si ho konečne zbadal? Myslím toho na svojich očiach?“ Jozef začal reč bez privítania. Jeho hlas bol plný očakávania.

„Prečo so mi o ňom nič nepovedal? Stratil som kvôli tebe mesiac.“

Jozef zafučal: “Kniha mi povedala, že o tvojom MoShovi ti nesmiem povedať. Všetko by sa tým pokazilo. Mal si ho objaviť sám.“

„Ako sa ho mám zbaviť? Mám ho zahryznutého v očiach.“

V tom sa za Petrom ozval zvuk stlačenej kľučky a búchania na dvere.

„Peter, otvor dvere.“ Do otcovho hlasu plného nezáujmu sa vkradol hnev.

„Kniha mi povedala, že aj na to musíš prísť sám.“ Jozefov hlas sa začal strácať.

„Musím končiť,“ povedal do búchania na dvere Peter a položil. Vtedy ho napadlo, že kredit minul už pred týždňom a stále si ho neobnovil. Ako je možné, že sa Jozefovi dovolal?

Búchanie na dvere prešlo do trieskania. „Otvor, lebo tie dvere vyrazím,“ hnev v otcovom hlase začal naberať na intenzite.

Čo mám robiť, čo mám robiť, kolovalo v Petrovej hlave a vtedy sa mu v hlave mihla spomienka. Veľa krát ich spoločná hra dospela do štádia, kedy otec v roztopaši chytil Petra, otočil ho na chrbát a umelohmotným tupým skalpelom ho šteklil na bruchu so slovami: „Tak a operácia Ťa neminie.“ Všetci traja sa tomu smiali, ako blázni.

Peter už vedel, čo má spraviť. Natiahol si detské rukavice podobné tým doktorským, akurát tie jeho boli biele, bavlnené. Vytiahol z kufríka umelohmotný skalpel a zrkadielko uprel tak, aby v ňom videl seba a hada MoSha zahryznutého v jeho očiach. Jeho ľavačka sa bleskurýchle vymrštila a chytila hada za chvost. Skalpelom v pravej ruke začal prechádzať po hadovom krútiacom sa bruchu presne tak, ako to robil otec jemu. Buchot do dvier a otcove výkriky akoby zmizli. Sústredil sa na zákrok.

Peter mal pocit, akoby sa mu niekto pokúšal vytiahnuť oči z hlavy. Nepoľavil však. Šteklil hada po bruchu a ten sa zvíjal viac a viac. V jednom okamihu sa zdalo, že sa Petrovi vyšmykne, no na poslednú chvíľu zovrel hada ešte pevnejšie. Skalpel kmital po haďom bruchu a Petra začali oči príšerne páliť a zároveň pocítil, ako sa hadie čeľuste otvárajú. Najskôr veľmi pomaly vystupovali z očných buliev. Bol to odporný pocit. Postupne, ako sa had potreboval nadýchnuť čoraz viac sa čeľuste otvárali rýchlejšie. Peter zaťal zuby a vydržal bolesť. Had bojoval, ako mohol, no skalpel štekliaci jeho jemné brušné šupiny ho privádzal do šialenstva.

MoSh nechápal, čo sa s ním deje. Na nič podobné nebol pripravený. Vedel, že by vydržal akúkoľvek bolesť. Nebol by sa pustil svojej obete aj keby ho krájali na márne kúsky. Nikdy by si nepomyslel, že šteklenie môže byť také príšerné, že môže byť horšie, ako bolesť. Nahlas syčal, vzduch pri ťažkom dýchaní nemohol vychádzať z pľúc cez malé nozdry v plnom objeme a tak si hľadal cestu cez ústa. Tie však boli stále zaseknuté v chlapcových očiach. Šteklenie neprestávalo. Nedokázal už ovládať svoje žuvacie svaly, ktoré sa celkom bez jeho vôle otvárali, až sa otvorili tak, že zuby vyšli z chlapcových očných buliev von a on sa konečne mohol nahlas rozosmiať.

Peter pocítil, že je voľný. Zrak sa mu prečistil a farby okolo dostali nový nádych. Už videl hada priamo, nemusel naň hľadieť cez zrkadielko. Pozrel na skalpel. Preč bola žltá olúpaná farba. Teraz sa leskol jasným chrómovým jasom a z jeho vnútra presvitalo svetlo. Vyzeral nebezpečne a veľmi ostro. Peter nezaváhal. Rýchlym pohybom ho vrazil do hadovho srdca, ktoré videl tlkotať veľmi jasne, ako malý blikajúci mesiac odrážajúci sa na hladine jazera.

Hadovým telom prešiel kŕč a z oboch úst mu vytryskol prúd krvi. Po chvíli ostal nehybne ležať na Petrových rukách.

Vtom sa do izby s rachotom vrútil otec. Na poslednú chvíľu sa podarilo zastaviť pád, ako celou váhou trieskal do dvier a tie pod jeho váhou povolili a vyštiepili sa z rámu. Mal sinavú tvár a s rukami napriahnutými pred seba sa vyrútil na Petra. Konečne mohol dať svojmu niekoľko týždňovému hnevu nad nespravodlivosťou sveta voľný priebeh. Jeho syn ho neuposlúchol a bude potrestaný.

Peter videl blížiaceho sa otca a pred telom sa mu hompáľal asi metrový čierny plaz. Hlavu mal ponorenú v otcovej hrudi približne v miestach, kde je srdce.

„Tu šteklenie nepomôže,“ pomyslel si Peter. Svojim novým zrakom bleskurýchle prehliadol otca i MoSha. Videl ich spoločné prepojenie, ako žiariace cesty kolujúce oboma telami. Videl, že had otravuje otcovu krv priamo v srdci a ten sa v jede doslova kúpe. Bol to jed výčitiek, bezmocnosti a nekonečného smútku. Tu sa vyžadoval rýchly odborný zákrok. Najskôr treba odvrátiť pacientovu pozornosť od samotného zákroku, pretože ten sa bude vykonávať bez anestézie.

„Zabiješ ma oci?“ Petrove slová šľahli otca, ako bič. Zastal v strede pohybu.

„Nesmiem prestať, nesmiem prestať,“ opakoval si Peter.

„Zabiješ ma a ja zomriem, ako mama? Toto chceš? Aby sme boli obaja mŕtvy?“ Otec sa pred prívalom slov doslova skrčil. Po dlhej dobe otupenosti sa nevedel rýchlo vysporiadať s rýchlo meniacou sa situáciou. Najskôr udrel syna, čo predtým nikdy neurobil, potom ho prenasledoval do zamknutej izby, musel vyvaliť dvere, aby ho mohol poriadne zbiť a nakoniec ho jeho osemročný syn obviní, že ho chce zabiť. Najhoršie bolo, že podobné myšlienky niekde v temnom vnútri naozaj mal.

„Ako je možné, že si ma nechal samotného v bolesti? Ty sám si s ňou poradiť nevieš, tak ako to asi má zvládať ja sám?

Peter pokračoval v slovnej kanonáde, vety mu samé plávali na jazyk a on ich len vypľúval do otcovho srdca, aby prerazil bariéru hnevu, ktorú had okolo neho vytvoril. Zároveň sa pomaly približoval, krôčik za krôčikom k ochromenému otcovi čoraz bližšie, skalpel ukrytý za chrbtom sa začínal zahrievať.

„Celý ten čas hľadáš niekoho, koho by si mohol obviniť z maminej choroby. A čo keď za ňu nikto nemôže?“ Jozef bol krok od otca. Ten sa nechápavo pozeral na syna, tak ako sa nechápavo pozerá srna na rútiace sa kužele svetiel rútiacich sa ňu z tmy.

„A možno si za ňu môže mama sama.“ Po tejto vete sa otec prebral z tranzu. Jeho syn práve pomenoval jeho najčernejšiu, najskrytejšiu a najpríšernejšiu myšlienku, ktorú si nechcel pripustiť. Áno, Joja sa stravovala skutočne hrozne. Možno toto a stres, ktorý mala v robote... Otec pocítil, ako sa niečo v jeho srdci uvoľňuje. Vtedy Peter vystrelil, ako pružina a vrazil ruku na ktorej mal ešte stále rukavicu dovnútra otcovho hrudníka. Novým zrakom videl, že telo nie je až také pevné, ako sa zdá byť, treba len doňho vedieť nájsť cestu a tú Peter videl.

Ako zovrel hadovu hlavu vnútri hrudníka, ktorá nachvíľu povolila zovretie, otec od bolesti zakričal a vo výkriku zaklonil hlavu. Peter prudko trhol smerom od otcovho hrudníka a had sa ešte pokúsil zahryznúť späť do srdca, no to už bola jeho hlava von z tela a Jozefova ruka so skalpelom kmitla. Skalpel svietil ako rozžeravený. Hadova krvavá hlava padla na zem a otec sa zrútil k nej. Hadovo telo sa po chvíli prestalo hýbať a potom v tenkých dymiacich sa prúžkoch začalo miznúť.

Otec sa posadil, potriasol hlavou, ako po údere a pravou rukou sa chytil za srdce. Preč bol pohľad mŕtvoly, do očí sa mu vrátil život. Striedavo pozrel na Peter a hadovo miznúce telo. Pozrel na Petra a v pohľade sa mu objavilo pochopenie. Spomenul si, ako syna udrel, ako mu chcel ublížiť ešte viac a ako jeho malý Peťko z neho niečo vytiahol. Niečo slizké, páchnuce a jedovaté.

„No, čo? Ideme za mamou, oco? Môžem ju vyliečiť?“

Otec prišiel k Petrovi, položil mu ruku na hlavu a usmial sa. Prvý krát odkedy mama ochorela.

„Ak ju nevyliečiš ty, tak už nikto.“

Izba v ktorej ležala mama páchla chorobou a smrťou. Súcitné pohľady lekárov boli plné bezmocnosti. Hovorili: „Tak málo toho vieme, tak málo je v našich silách a tak veľmi by sme chceli. Vieme je to strašné, že sa s ňou musíte rozlúčiť, spravili sme, čo sme mohli.“

Dvere sa zatvorili, otec podľa Petrovej prosby ostal vonku dohliadnuť, aby nik nevošiel dnu. Peter pristúpil k posteli. Mama k nemu otočila hlavu. Bola to len lebka potiahnutá kožou. Oči boli potiahnuté beľmom bolesti.

„Ahoj chrústik,“ zašepkala mama a pokúsila sa o úsmev. Chcela Petra pohladkať, no ruka jej len bezmocne odvisla vedľa postele. Jozef ju zachytil a na dlaň jej vtlačil pusu.

„Ahoj mami,“ pohladil ju po vlasoch. Jeho pohyby nepatrili druhákovi základnej školy, ale doktorovi s tridsaťročnou praxou.

„Mám tu aj svoj kufrík, môžem ťa vyliečiť?“

„Samozrejme zlatko.“ Z očí sa mame skotúľala slza. Chcela sa so svojim synom hrať, no nedokázala sa ani pohnúť. Nechcela, aby ju videl takúto, no zároveň s ním chcela byť. Pôsobil na ňu lepšie, ako všetky lieky voči bolesti.

„Urobím, čo poviete pán doktor,“ povedala mu, pretože takto začínala ich hra na doktora. Jej hlas však znel unavene a veľmi vzdialene. Oči privrela pri návale ďalšej bolesti.

Peter si mamu už dávno prehliadol. Jej telo bolo doslova omotané obrovským čiernym hadom. Bola ako omotaná hrubým káblom z ktorého jej trčala len hlava. Hadova papuľa bola ukrytá pod slučkami tela, no Peter vedel, kde je zahryznutá. Bola v maminom žalúdku.

Uvidel prepojenie. Čierne cesty kolujúcej energie začínali v maminom tele a končili v hadovi. Mama bola nádrž, na ktorú bol had napojený a nenásytnými dúškami z nej odčerpával energiu, ktorej už bolo tak málo. Sotva na pár nadýchnutí. Had ju skoro celú vysal a teraz bol veľký a silný.

„Tak sa do toho pustime,“ zašomral si Peter. Na zemi otvoril kufrík a do tváre mu zažiarili nástroje. Umelohmotné pilulky svietili ako hviezdy, v injekčných striekačkách čakali pestrofarebné tajuplné látky. Skalpel mal chromový povrch a zvnútra sálala sila. Toto tu bolo vždy, len ja som to nevidel, pomyslel si Peter.

Na ruky si natiahol biele rukavice. Čím začať na takého veľkého Tvora? Obalil mamu ako potrubie a vyciaciava ju ako...ako ...parazit, prišlo Petrovi na um to správne slovo. No jasne parazit. Jeho kamarát Jozef má psa, ktorého museli jeho rodičia zbaviť akýchsi parazitov. Dostal tabletku a bol pokoj.

Zahľadel sa do kufríka a zbadal tú pravú. Vyzerala, ako guľka žeravej lávy v čiernom temne priesvitnom obale.

„Mamička, teraz dostaneš pilulku, po ktorej ti bude lepšie. Urob Á,“ Peter si stúpol na špičky, žeravú pilulku v prstoch. Z jej vnútra sálal ohromná horúčava, ktorú Peter cítil aj pod rukavicami. Tušil, že keby ich nemal, asi by sa škaredo popálil.

Mama nikdy nepokazila zábavu a preto aj teraz hoci s námahou otvorila ústa a Peter jej na sivý jazyk položil malú guličku. Na nej bolo neskutočne malinkými písmenkami napísané „jed na hady.“

Mama už prehltla toľko liekov, že už to robila automaticky a tak prehltla aj túto a až neskôr si uvedomila, že je umelá.

Peter sa spokojne usmial. Svojim novým zrakom videl, ako sa pilulka dostala do maminho žalúdka, kde ju okamžite rozpustila jeho kyselina a tak mohla voľne putovať pomocou krvi do tela a teda aj do hada. Peter sa zohol ku kufríku a zobral do rúk dve plastové doštičky. Jed na hady sa už dostal aj do MoShovho obehu. Čierne cesty sa rozžiarili farbou bublajúcej lávy. Hada začala stravovať zvnútra jeho vlastná žravosť. Nasával maminu životnú energiu spolu s jedom, ktorá jej kolovala v krvi. Cítil, ako sa mu niečo žeravé prepaľuje vnútornosťami, no nedokázal prestať a tak mu liek pálil telo zvnútra, no pustiť sa nedokázal. Miesto toho stiahol okolo maminho tela silnejšie slučku z toho svojho. Mama otvorila oči a prehla sa bolesťou ako luk. Jej telo bolo príliš slabé, aby zvládlo aj jed na hady aj hadov škrtiaci útok. Posledný krát vykríkla a ostala bez pohybu ležať. Prístroj, na ktorý bola napojená začal hlasno pípať.

Peter nevedel odkiaľ berie istotu, že takto je to správne začal počítať v duchu do desať. Aj pri svojom aj otcovom MoShovi sa nechal viesť náhlym popudom a ten ho teraz viedol, ako sprievodca v spletitom múzeu.

Keď sa dostal v počítaní ku osmičke, dvere sa prudko otvorili a cez otca sa izby snažil dostať lekár so sestrou. Pípajúci stroj upozornil službukonajúci personál na smrť pacientky a len si chceli robiť svoju prácu. Petrov otec im v tom bránil. Peter v rukách stále držal dve doštičky. Už nevyzerali umelo detsky. Podobali sa na dve malé žehličky s čiernymi držadlami na ktorých svietil malé červené svetielko. Prístroj oznamujúci maminu smrť stále nezúčastnene pípal.

„Pustite ma, musíme pomôcť vašej žene,“ dožadoval sa lekár.

„Peter, rýchlo,“ z otcovho hlasu presakovalo čisté zúfalstvo. Stále stál vo dverách, tlak dvoch tiel naňho však rýchlo narastal.

„Deväť,“ povedal si Peter v duchu a otočil sa na otca zápasiaceho s lekárom.

„Veríš mi oci?“ Pohľady otca a syna sa stretli.

„Verím ti Peťko.“ Vtedy sa na čiernych rukoviatkach zmenilo svetielko na zelené.

Peter vnoril ruky pomedzi hadie telo, ktoré sa chvelo, ako ho rozkladal jed na hady až k maminej studenej pokožke a priložil obe doštičky na jej hruď.

„Desať.“

Nemocničnou izbou otriasol náhly výboj, mamino telo sa prehlo tak prudko, že nadskočilo skoro meter nad posteľ. Šoková vlna odhodila tri zápasiace telá na chodbu. Len Peter videl, ako hadovo telo doslova rozmetané na kúsky dopadá za sprievodu mľaskavých zvukou na steny a nábytok. Strop bol od hadovej dymiacej sa otrávenej krvi skoro celý čierny. Mamino telo na posteli pripomínalo zabudnutú pohodenú handrovú bábiku. Peter pristúpil k mame a pohladil ju po bezvlasej hlave. Jej hruď sa nepatrne dvíhala a klesala. Z elektród v Petrových rukách stúpala para.

Mama sa pomrvila, zastenala, otvorila oči a pozrela na syna. Smrť a bolesť boli preč. V jej unavených očiach sa zapálila iskra života. Pohla perami, no nevyšiel z nich žiaden zvuk.

Peter sa usmial. Presne vedel, čo mu chcela povedať. Takto sa ich hra na doktora vždy končila.

Pohladil ju znovu a povedal:“ Nie neboj, dnes už injekciu nedostaneš, až zajtra.“

Doktor Fleisch si zapálil cigaretu. Na piktogram znázorňujúci cigaretu preškrtnutú červeným pruhom sa ironicky zaškľabil. Po jeho šokujúcej skúsenosti mu boli malichernosti ukradnuté. On doktor s dvadsaťročnou onkologickou praxou, praktik, realista a tvrdý ateista bol svedkom zázraku. Ako mal však svojmu šéfovi profesorovi Zeitsovi tridsať päť ročnému praktikovi, realistovi a ešte tvrdšiemu ateistovi vysvetliť, že to, čo stalo na izbe číslo dvanásť nebol zázrak, ale racionálne pôsobenie vedy? Opäť sa pozrel na preškrtnutú cigaretu. Keby tak všetky veci boli takéto jednoduché.

Do miestnosti vošiel profesor Zeits. Bol to dobre vyzerajúci šesťdesiatnik, s vážnou sivou bradou a živými očami ku ktorým pribudli ustarostené vrásky. V tvári bol dosť bledý.

„Pozrel som si ten videozáznam,“ začal bez pozdravu. Jeho oči sa upierali niekam do diaľky nad hlavu doktora Fleischa.

„Je dosť nekvalitný, akoby bol niečím rušený, no dopĺňa vašu chaotickú správu. Vidno na ňom, ako si chlapec prezerá svoju matku, potom si rozloží pri posteli kufrík, niečo z neho vyberie a dá jej to do úst. Potom vyberie tie prekliate detské elektródy, ktoré tam neskôr narobili taký bordel a len tak tam pár sekúnd stojí. Na zábere ďalej vidno súboj otca s vami, potom si niečo so synom hovoria a potom chlapec tie elektródy priloží na matkino telo vtedy sa záber končí. Technik mi potvrdil, že obvody v kamerovom systéme sú spálené na uhoľ.“

Doktor Fleisch si potiahol z cigarety. Dnes to bola jeho sedemnásta.

„Ja som to videl len odtiaľ, ako malý povedal deväť. Mal som službu, mašina mi oznámila, že pacientka na izbe číslo dvanásť nemá pulz a išiel som to zo sestrou skontrolovať. Otec nás nechcel pustiť dnu, no videl som, ako priložil tie veci na hruď pacientky. Inak priložil ich presne tam, kde sa prikladajú pri zástave srdca. V momente, keď sa dotkli jej tela, no poviem vám také prdu som ešte nezažil. Asi som bol aj chvíľu v bezvedomí. Ten malý ma normálne kriesil a pomohol mi vstať. Poviem vám šéfe, tak profesionálny prístup som už dlho nevidel. Dokonca mi vyšetril zrak, či nemám otras mozgu. Potom som to prevzal ja, zavolal som ochranku a aj policajtov. Tí nás vypočuli a otcovi naparili pokutu za to, že nám bránil v práci. Vyzeralo to, že je mu to jedno. Stále sa tak čudne pozeral na toho svojho chlapca.“

„A čo pacientka?“ Opýtal sa profesor.

„No veď práve to. Pacientka. Mala pred sebou asi dva dni života. Dnes je to tretí deň po incidente a zajtra ju pustíme domov. Je zdravá.“

Profesor stál a rukami sa opieral o operadlo stoličky. Hánky na rukách mal od námahy bledé a od rozčúlenia sa mu rozhoreli uši. V kontraste s bledou tvárou to vyzeralo smiešne.

„Čo mi to chcete nahovoriť? Že smrteľne chorá pacientka, ktorej chýbalo do smrti pár hodín pôjde zajtra domov? Sú tu dve možnosti. Buď ste ju zle zdiagnostikovali predtým a liečili ste zdravú, alebo ste ju zle zdiagnostikovali teraz a posielate domov chorú. Vyjadrite sa.“

Doktor Fleisch sa pohodlne rozvalil v kresle. Povestná zúrivosť jeho šéfa ho kedysi desila. Dnes nie.

„Dokumentáciu máte na stole. Všetko som si trikrát overoval a konzultoval. Vyšetrenia nikdy nerobím sám a VY to dobre viete. Na svoje závery mám svedkov. Chyba je vylúčená.“

Profesor po týchto slovách očividne schladol. Doktor Flesch je skutočne mimoriadne precízny lekár. To naozaj dobre vedel.

Profesor podišiel ku dverám, nakukol za ne, akoby si chcel overiť, či ich niekto neodpočúva. Vrátil sa za stôl a naklonil sa k doktorovi.

„Tak mi povedzte, medzi štyrmi očami, čo sa tam dopekla stalo?“

Doktor sa pozrel na špičku cigarety, ktorú sa práve chystal zapáliť a potom ju zobral a vložil nazad do škatuľky.

„Chcete to naozaj vedieť?“

Profesor prikývol.

„No dobre. Ten chlapcov kufrík som si dôkladne prezrel. Aj ja som taký mával ako malý chlapec. Hrať sa s ním bolo zábavné. Predstavoval som si, že som doktor a všetkých okolo som liečil. Veril som, že ich liečim. Raz mi mama povedala, že jej po mojej injekcii prešli bolesti chrbta. Ja som jej tú injekciu v skutočnosti nedal, to sa ani s tou umelohmotnou a tupou ihlou na striekačke nedalo. Mne to však nevadilo, lebo ja som si predstavoval, že jej tú injekciu dávam a to mi stačilo k tomu, aby som bol v tom, že sa to skutočne stalo. Moja predstavivosť bola taká, že som mal niekedy pocit, akoby nástroje v mojom kufríku boli skutočné. Skončilo to vtedy, keď ma otec vykričal, že to už preháňam a kufrík mi zobral.“

Doktor sa odmlčal, akoby hľadal správne slová.

„Čo keď predstavivosť toho chlapca bola podobná, ako moja, len niekoľkokrát rozvinutejšia? Čo keď mu nik kufrík nezobral ako mne, ale naopak ho v hraní podporoval? Čo keď to nebol len chlapec, kto veril, že to nie je len hra, čo robí? Čo keď tomu uverila aj jeho matka a to ju vyliečilo? Sakra, profesor videl som toho chlapca, ako prikladá elektródy na matkinu hruď, aby ju oživil. Sám by som to nespravil lepšie. Bol presný a rýchly. Poviem vám, veľa som o tom premýšľal a prišiel som k záveru, že som bol svedkom zázraku. Chlapec dokázal to, čo nebola schopná naša liečba a dokázal to s pomocou detského lekárskeho kufríka na hranie. Ani nie za päť minút jej vyliečil rakovinu, matka z toho skolabovala a on ju oživil umelohmotnými elektródami. Tak a je to vonku.“

Ticho, ktoré nastalo, bolo ťaživé. Prvý ho porušil profesor.

„Toto, čo ste povedali musí pán kolega ostať len medzi nami. Zázrak, či nie, nevysvetliteľné veci nemajú v modernej medicíne čo robiť. Necháme celú záležitosť vychladnúť a zatiaľ k nej nájdeme nejaké vysvetlenie. Vás zaväzujem pod hrozbou výpovede k mlčanlivosti.“

Doktor Fliesch sa pousmial.

„Mňa výpoveďou nenastrašíte, lebo som vám ju akurát prišiel oznámiť. A nebojte sa. Mlčať budem. Nebudem mať totiž na reči čas, pretože som ho už veľa stratil. Idem tam, kde ma potrebuje Boh, pretože kto iný by mi poslal takýto odkaz. Zajtra odchádzam s lekármi bez hraníc do juhovýchodnej Ázie. Tam budú moje schopnosti využité lepšie.“

Profesor bez slova sledoval odchod svojho najlepšieho onkológa a sám pred sebou sa hanbil priznať, že to, čo sa chystal urobiť doktor Fleisch napadlo aj jeho. Už veľakrát.