Sila hviezd 2. Taký obyčajný život študenta

Pokračovanie dobrodružstiev Akteb Akraj Aniratak - ovej :-D
Filmová história scifi
II. Taký obyčajný život študenta
Zasa sobota! Obloha zatiahnutá, dolu z nej sa valia prúdy vody.
Ako len tieto dni nenávidí. Všetci z intráku idú domov.
Len pár ľudí zostáva: tí čo bývajú veľmi ďaľeko, alebo siroty. Ako ona.
Vlastne, ani keď žili rodičia, nechodila často domov. Neoplatilo sa jej merať takú dlhú cestu.
Ale teraz? Je tu už rok a pól. Už jej to tu lezie na nervy.
Dlhý rok a pól už uplynul odvtedy, ako sirtelovia vtrhli do dediny. Pamätá si na to akoby to bolo len včera.
Prišla za ňou riaditeľka intráku a oznámila jej, že už nikdy neuvidí svojich rodičov. Akoby len včera bol pohreb, vlastne to ani nebol pohreb, len spomienka na všetkých, ktorí v ten deň padli. Z ich malej osady zostali dvaja, ona a starký Anirks, ktorý sa zachránil vďaka tomu, že sa práve vtedy túlal niekde po lesoch.
Márne v ten deň blúdila po dome. Prechádzala z izby do izby. Jej rodičov už nebolo.
Nikdy ich už neuvidí. Nikdy jej už nezaželajú veľa šťastia pri skúške. Už jej nedajú dobrú radu do života.
Ach tie rady, ako ich len nenávidela.
Teraz by za ne dala všetko na svete....
Prechádzala z kuchyne do izby. Potom do obývačky, no nikde nevydržala dlhšie ako pár minút. Hľadala niečo, čo by ju posunulo ďalej..... všetko porozhadzované, skrine vyhádzané, veci po zemi....
Sadla si. Zem bola chladná. Vôbec to však nevnímala. Chytila do ruky prvú vec na ktorú dosiahla...sveter...mama ho mala oblečený na vianoce. Položila ho.
Pod ním totiž upútala jej pozornosť malá vyrezávaná škatuľka z dreva. Ešte nikdy ju nevidela. Chcela ju otvoriť. Zamknutá.
Kde teraz v tomto neporiadku nájde od nej kľúč? Rozhliadla sa okolo. Nikde žiadne kľúče, všade len samé handry. Čo len môže byť v nej? Rodičia nikdy nič také nespomínali. Určite tam bude niečo tajné, alebo dôležité...
Pozrela na ňu, prevracala ju z jednej strany na druhú. Ako ju len otvoriť? Žeby skúsila silu?
Sústredila sa na skrinku. V duchu jej prikazovala: Otvor sa! Otvor sa!... Pozerala na ňu a pokúšala sa znovu sústrediť všetku svoju aktengskú silu na ten malý kus dreva.
A skutočne po chvíli sa vrchnák pohol a otvoril. Akteb s nedočkavosťou pozrela dnu.
Na hodvábnej látke ležal medajlón v tvare jej aktengského znamenia, ktoré zdobilo jej pravé rameno. Na každej jeho strane boli v strede dve iné znamenia. Nikdy predtým ich nevidela. Nevedela komu patria. Keďže jej znak bol, ako každý iný aktengský znak, jedinečný. Usúdila, že medajlón patrí jej. Prečo inak by mal tvar jej znamenia?
Ale čo znamenajú tie zvyšné dva? Prečo jej rodičia nikdy nič o ňom nepovedali? Hútala no na nič neprišla.
Neskôr, keď sa na to pýtala Anomisa, dobrého priateľa jej otca, ktorí sa stal po smrti rodičov jej opatrovníkom, tiež jej na to nevedel odpovedať.
„Akteb? Nemáš mi požičať atrament?“ prerušila prúd jej myšlienok Anita, spolužiačka, ktorá tiež zostala na internáte.
„Píšem list a práve sa mi minul.“ Dodala.
„Samozrejme.“ Povedala Akteb, zliezla z podokenice, kde doteraz sedela a premýšľala.
„Komu píšeš?“ spýtala sa a zároveň vyberala náhradnú fľaštičku atramentu, ktorú mala položenú vzadu na poličke.
„Priateľke. Chce príjsť pozrieť do Ašadu na budúci týždeň, tak jej píšem, kde sa stretneme a tak.....diky...maj sa!“ a už jej nebolo.
Akteb chytila medajlón. Odvtedy ako ho objavila, nosila ho stále na krku. Pozrela naň, nič jej však nenapadlo. Nič nové na ňom neobjavila. Zas len jej znak a dva odlišné v strede každej strany.
Čo budem robiť? Preblyslo jej v hlave. Zodvihla zrak, vonku ešte stále pršalo.
Mohla by napísať Anomisovi. Sľúbil jej, že keď skončí prácu u kráľovskej armády, môže bývať u neho. Lenže to bude až o dva mesiace, keď skončí strednú školu. Dovtedy bude trčať tu na intráku.
Písať list a posielať ich poštou bolo príliž zdĺhavé. To bude Anomis aj doma, kým mu to príde. Keby tak vedela ovládeť kulér, čo patril jej otcovi. Bolo by to oveľa jednoduchšie. Mohli by sa porozprávať. Čím dlhšie však nad tým premýšľa, utvrdzovala sa, že Anomis by bol asi proti Nemá totiž ešte osemnásť, vek od ktorého je povolené použivať silu. Anomis našťastie netuší, že silu využíva už dva roky. To by ju asi prizabil. Bolo to však jediné čo ju dokázalo vrátiť späť do života po smrti rodičov.
V pondelok zájde do školskej knižnice a skúsi nájsť niečo o používaní kuléra.
Že jej to nenapadlo skôr.
Hneď cez prvú voľnú prestávku zamierila do školskej knižnice. Nevedela síce v akej knihe má hľadať a knihovníčku s tým radšej nechcela otravovať, mala by plno zbytočných otázok. Zostala jej ešte jedna možnosť.
Túto novinku zaviedli konečne aj na ich škole. Inde na svete to už bolo bežné, len u nich akoby stále zaspali dobu. Teraz využije prvý krát vyhľadávač kníh pomocou hesiel.
Zamierila preto rovno k stene na ktorej bol zavesený zvitok papiera, naplnený aktengskou silou. Chytila ceruzku, ktorá visela vedľa neho na kuse zeleného špagáta, a napisala: kulér. Pustila papier, ktorý sa okamžite zvinul späť. Po chvíli čakania vyšla z neho oranžová žiara, znak toho, že niečo našiel. Akteb potiahla za spodný okraj. Zoznam bol dvojmo, presne vtedy ako vzala svoju kópiu sa druhá časť zmazala a zvinula späť do pôvodného stavu.
Po pár minútach hľadania našla prvú knihu zo zoznamu. Otvorila ju na príslušnej strane.
Kulér - druh drevitého farebného papiera, v súčastnosti upravený silou aktengov a používaný na posielanie rýchlych správ medzi dvoma majiteľmi kulérov. Funguje na základe kódov a sily oboch zúčastnených.
To je všetko? Začudovala sa Akteb. To jej veľmi nepomôže. Vie z toho síce čo to vydedukovať, no mala takú zlú predtuchu, že to bude trochu zložitejšie.
Vrátila knihu späť do police. Práve chcela pohľadať ďaľšiu, keď zazvonilo. Rýchlo vzala tašku, a vybehla z knižnice. Musí si pohnúť, od samého vzrušenia zabudla, že majú hodinu s Jarským. Prísť neskoro na jeho hodinu, sa rovnalo smrti. Vedel si vymyslieť tie najodpornejšie tresty a okrem toho do konca roka vám nedal na jeho hodinách dýchať. Známku zhoršil najmenej o dva stupne a ktovie čo ešte by si vymyslel, len aby študentom znepríjemnil život.
Našťastie trieda nebola ďaleko. Keby tak trochu meškal! Priala si Akteb. Ale keď sa blížila ku dverám, videla, že sú zavreté.
S maličkou dušičkou ich otvorila. Prvé čo zbadala bol profesor kontrolujúci dochádzku.
„Dobrý deň!“ pozdravila Akteb „Prepáčte, že meškám, ale....“ Začala sa ospravedlňovať, no ďalej sa už nedostala.
Profesor ju hneď prerušil: „Veľmi ma teší slečna, že ste nás poctili svojou prítomnosťou, budem však radšej, keď prídete za mnou aj po vyučovaní. A s tou výhovorkou si nerobte starosti. Sadnite si prosím!“ povedal profesor odporne milým hlasom.
Super, teraz bude musieť tvrdnúť u Jarského najmenej do večera. Preblyslo jej hlavou ako kráčala ku svojej lavici. Vybrala si knihu a zaumienila si, že mu nedá najmenšiu šancu niečo jej dnes vyčítať.
No to sa ľahšie zaumieni, ako spraví. Dejiny nikdy neboli jej obľúbeným predmetom. Takže, keď Jarský otvoril svoj modrý notes, aby si našiel toho úbožiaka, ktorého bude trápiť svojími nepríjamnými otázkami, vyschlo jej v ústach.
Čo sa mali naučiť??? V panike si nevedela spomenúť, čo im pred týždňom profesor zadal. A ona sa práve včera musela prechádzať s Tinou vonku, miesto toho, aby si pozrela dejepis. Rýchlo otvorila zošit. Chcela zistiť aspoň nadpis. Bolo totiž jasné, že učiteľ vyvolá ju. Nechápala načo Jarský skúma mená vo svojom notese.
Konečne našla posledné učivo: Pád dvoch meteoritov. To bolo všetko, čo stihla prečítať. Pretože práve vtedy počula Jarského hlas: „Akteb, môžete prísť zopakovať učivo z minulej hodiny?“
„Áno pán učiteľ.“ Odvetila mu skormúteným hlasom a pobrala sa ku katedre. Nemala ani tušenie čo mu povie, no bez boja sa vzdávať nemienila. Lovila po spomienkach na danú tému, čo všetko o tom počula? Ešte že to bolo také ľahké učivo. Každý rok to dookola rozoberali všetky noviny.
Ako sa otočila smerom ku spolužiačkam, videla ich šťastné tváre. Dnes ich ona zachránila.
„Pád dvoch meteoritov znamenal novú éru na našej planéte Zem.“ Začala neisto. „Stalo sa to v roku ...tritisíc...dvesto...päťdesiat...dva...“
„Prosím???“ s pobúrením v hlase ju prerušil učiteľ, a zároveň sa otočil, aby na ňu mohol lepšie zagániť.
Akteb bolo hneď jasné, že tresla riadnu hlúposť, ale tie čísla tam boli. Ako boli usporiadané?
„Hm tisíc...nie tritisíc dvesto...dvadsať päť.“ Povedala s istotou v hlase, pretože zrak jej padol na jej priateľku Tinu, ktorá jej prstami pod lavicou naznačovala číslice.
Jarský sa otočil späť nad svoj notes. Niečo si poznačil. Zdvihol hlavu a zdalo sa, že chce ďalej počúvať. Lenže Akteb nevedela ako pokračovať.
Čo sa vtedy stalo?
„Ich pád znamenal vznik nových mutovaných živočichov a...“
„Akých?“ prerušil ju znovu Jarský „Povedzte mi aspoň dvoch.“ Vyzval ju.
Akteb ticho stála. Pozerala nad hlavy spolužiačok, tu jej Tina nepomôže. Aké len boli zmutované živočíchy? Ktoré sú pôvodné? Mala v tom chaos.
„Slon.“ Povedala napokon.
„Myslíte, že slony nežili pred pádom meteoritov? A z čoho vznikli?“ spýtal sa so záujmom Jarský.
„Z koní?“ odvetila Akteb, aj keď jej bolo jasné, že tára dve na tri. Jarský totiž prešiel z vykania na tykanie čo bolo dosť zlé znamenie.
„Pokračuj ďalej!“ vyzval ju učiteľ a zároveň si znova spravil poznámku.
„Pád meteroritov podnietil aj vznik aktengov, ktorí získali silu, ktorú dovtedy ľudia nepoznali.....potom ešte vznikli sirtelovia...prestala fungovať elektrika...všetky prístroje napojené na jej zdroj sa zastavili....“ pokračovala v odpovedi.
„Život po páde meteoritov sa podobal ktorému storočiu?“ spýtal sa zrazu Jarský.
Akteb sa zahľadela na Tinu. Tá na prstoch pod lavicou znovu nelenila a ukazovala jej odpoveď.
„Podobal sa.....17. storočiu.“ Odvetila Akteb napokon.
Nastalo ticho. Akteb nevedela či má pokračovať v odpovedaní. Keby aj áno, nevedela čo by povedala. Tak radšej ticho stála a pozerala na bielu stenu oproti nej.
„To bolo strašné!“ povedal Jarský po trápnej chvíli ticha.
„Koľko si sa prosím ťa toto učila?“ otočil sa na ňu. „Vieš čo, nechcem to vedieť! Dnes je to za dva body. Sadni si!“ dohovoril, otočil sa k zvyšku triedy a ani len nečakal kým si sadne. „Dúfam, že vy ostatní nie ste na tom tak zle! Zistím si to na budúci týždeň, bude test. A dnes pokračujeme...“ vravel.
Akteb ho sotva vnímala. Iba dva body? Dal jej len dva body? Priemer z dejín jej teraz klesol na štyri a pól. Najhoršia známka s akou berú na akadémiu je päť a pól! A to by musela fakt v dačom vynikať, čo jej prípad nie je.
No nič má ešte dva mesiace do konca roka, to musí stihnúť dáko opraviť. Možno keby na teste budúci týždeň dostala deviatku alebo osmičku. O desiatke môže len snívať. To by jej Jarský po dnešnom „incidente“ nedal ani keby mu tam napísala celú knihu od slova do slova.
Najhoršie však je, že sa jej vôbec nechce sedieť nad dejinami. Pripadajú jej také nudné. Samé roky a udalosti, na ktoré si už aj tak nik nepamätá, o ľuďoch ktorých už nik nepozná. O dákych modlách, akoby to ani neboli normálni ľudia.
Načo sa toto učia? Nech jej niekto vysvetlí, aký to má význam! Nad týmto všetkým premýšľala až kým nezazvonilo. Automaticky sa postavila a pobrala sa za Tinou na ďalšiu hodinu.
„Tina dáš mi opísať poznámky?“ spýtala sa jej keď ju dohonila.
„Jasné! Počuj kde si bola?“ spýtala sa jej a zároveň jej podávala zošit z dejín.
„V knižnici. Hľadala som tam, ako sa používa kulér. Ale aj tak som tam nič nenašla.“ Odvetila jej Akteb.
„Ty si s tým používaním sily nedáš pokoj, čo? Keď ťa niekto prichytí, ja som ťa varovala.“ Povedala Tina s pobaveným výrazom na tvári. Bolo vidno, že to čo, hovorí nemyslí vážne.
„Jasné ty!“ odvetila jej Akteb. Už ani nebrala tie jej reči vážne. Zvykla si na Tinine podpichovanie a aj sama niekedy utrúsila podobné poznámky.
Pravda bola totiž taká, že Tina bola tá, čo sa vyžívala v porušovaní pravidiel a školského poriadku.
Akteb nebola žiadne neviniatko, veď vedome používala silu, aj keď to mohli len osoby staršie ako osemnásť rokov. No snažila sa ju používať len v ozaj nevyhnutných situáciách. Pri Tine to však bolo častejšie, ako by si predstavovala.
„Nevravela si tuším včera, že už vieš používať ten manéver neodhaliteľnosti?“ začala zrazu Tina iným tónom.
„Hm, to áno. Len som to ešte neskúšala tu v škole, takže neviem či to fakt funguje.“ Odvetila Akteb.
Zas mala čo povedať svojej priateľke. Teraz bude ešte častejšie naliehať, aby použila silu aj keď nemusí. Nevie prečo ju tak fascinuje. Najskôr to však bude tým, že Tina ju sama nemôže použiť.
„Hej to máš pravdu nemuselo by to fungovať. Minule som počula otca, ako sa rozpráva s priateľom, že je to dosť náročné sa naučiť. Vraj to dokáže len pár aktengov. Takže pochybujem, že ty to budeš vedieť.“ Podpichovala ju priateľka. Kráčali dolu schodiskom do suterénu k triede kde mali mať ďaľšiu hodinu.
„Počuj nemusíš veriť, ale minule som si požičala knihu od Anomisa. Bolo to tam presne popísané. Tak som to skúsila. Po pár pokusoch sa mi to podarilo. A viem, že sa mi to podarilo pretože sa dialo všetko tak ako tam bolo písané.“ Odvetila jej Akteb.
„No áno, ale ešte to nikto neoveril, takže nevieš isto či ťa vedia odhaliť.“ Nedala sa Tina.
Teraz Akteb svitlo kam smeruje Tina svojími rečami. „Jasné ale keď si myslíš, že ma týmito tvojími drístami donútiš spraviť zas dáku hlúposť, tak si na omyle. Na dnes mám problémov viac než dosť!“ povedala jej a vstúpila do triedy, ku ktorej práve prišli, zamierila ku stoličke. Ďalej sa s týmto rozhovorom nedostali, pretože za nimi vstúpil učiteľ.
Ani sa nenazdala a boli dve hodiny. Koniec vyučovania. Stála pred pracovňou profesora Jarského a chystala sa zaklopať na dvere. Tie sa pred ňou sami otvorili. Z miestnosti vyšiel Jarský spolu s nejakým chalanom.
„Zase idete neskoro?“ bolo prvé čo počula od Jarského. „Práve som hovoril Anemovi, že trest si odpykáte v knižnici. Poďte za mnou!“ pokračoval bez toho, že by čakal na odpoveď. Viedol ich po dlhej chodbe k učiteľskej knižnici. Akteb si premerala Anema. Už ho pár krát stretla v škole, tuším chodí do chalanskej triedy v tom istom ročníku. Prišli ku knižnici, vstúpili dnu a prvé čo Akteb upútalo bola kopa kníh na stoloch. Jarský zamieril práve k nim.
„Tieto knihy treba upratať do políc podľa zamerania a abecedy! Ja pôjdem vedľa, ak zistím, že ste použili silu, je po vás! A nebojte sa ja to zistím!“ dodal a odišiel.
Akteb za ním pozerala „ Čo si o sebe myslí? Ako chce zistiť, že sme použili silu?“ otočila sa na Anema.
„Pýtaš sa, akoby si ju vedela používať.“ Povedal Anem.
„Nerob sa, že ty si nikdy nepoužil silu nelegálne.“ Podotkla Akteb, pričom si spomenula na to ako ho videla silou posúvať kvetináč na podokenici v škole. Ten následne spadol a rozbil sa na malé kúsky rovno pred mladou učiteľkou zemepisu, ktorá z toho chytila záchvat.
„Neviem na čo narážaš!“ odvetil a chytil prvú knihu, prečítal nadpis a išiel ju položiť na miesto. Akteb tiež vzala pár kníh a pobrala sa za ním.
„Vieš videla som ťa pred pár dňami, len mi nejde do hlavy, prečo ťa nechytili, a neodhalili,že si použil silu.“ Pokračovala Akteb v rozhovore.
„To ťa nemusí trápiť!“ odbil ju znovu Anem, ani na ňu nepozrel.
„Jasné, určite si použil silu so zastieracím manévrom neodhaliteľnosti. Kde si ty na to prišiel? Knihy s návodom na tento manéver sú iba tri. A tiež si neviem predstaviť, ako si to mohol zvládnuť, mne to trvalo pekných pár týždňov.“ Hovorila Akteb počas toho ako zakladala jednotlivé knihy na ich miesta.
Anem od polovice jej reči len nemo stál a pozeral na ňu.
„Odkiaľ vieš o knihe od Almana?“ spýtal sa zarazený stojac ešte stále na mieste a čumiac na Akteb.
Tá na neho pozrela a len tak ledabolo prehodila „To ťa nemusí trápiť.“ a vybrala sa k polici s nápisom Biológia.
Anem chvíľu váhal no potom sa pobral za ňou.
„Počkaj. Ako si to vlastne myslela, že ti to trvalo pár týždňov?“ spýtal sa jej, keď ju dobehol.
„ No asi tak, že som sa to učila pár týždňov, až mi to nakoniec išlo a viem to.“ Odvetila mu.
„Odkiaľ to vieš?“ nedalo to Akteb.
„Predsa z jednej z tých troch kníh.“ Odvetil s úsmevom Anem. „Asi tak ako ty!“dodal.
„Jasné, to mi napadlo, ale ako si sa k nej dostal? Veď jedna je u kráľa, ďalšia v národnej knižnici, nedostupná pre bežného smrteľníka a tretia je v knižnici Anomisa.“ Nevedela pochopiť Akteb.
„No nejako som sa k jednej dostal.“odvetil jej Anem vyhýbavo.
„Prestaň sa vykrúcať, ja predsa nie som žiadny sudca, čo by ťa zavrel. Len chcem vedieť ako si sa k tomu dostal.“
„Poviem ti to, ak aj ty povieš, kde si k tomu prišla.“ Nedal sa Anem.
„Veľmi jednoducho bývam s Anomisom.“ Odvetila Akteb.
„Aha, no a môj starý otec je riaditeľom v štátnej knižninici, takže sem tam si prečítam dáku knihu.“ Vyšiel s pravdou von Anem.
„Ako to, že ste ešte spravili len tak málo? Kým to nespravíte, nepôjdete domov!“ ozval sa za nimi rozčúlený hlas profesora.
Obaja sa otočili a zbadali Jarského, ako stojí nad kopou kníh na stole, z ktorých ubudlo len pár kusov. Rýchlo sa pobrali k nim, obaja si vzali plné náručia a začali ich zakladať do políc podľa nadpisov. Jarský na nich pozeral pár minút a potom sa znovu pobral so vedľajšej miestnosti.
Chvíľu ešte ticho zakladali knihy, no potom sa zas začali rozprávať.
„Takže ovládaš ten manéver neodhaliteľnosti?“ spýtala sa Akteb. Tentoraz však šepkala, nechcela riskovať, že ich začuje učiteľ a vráti sa.
„Áno, no tiež my trvalo istý čas kým som prišiel na to, ako sa to robí.“ Odvetil jej Anem rovnako silným hlasom. „Je to sranda, keď učitelia nevedia prísť na to, ako je možné, že niektoré veci sú na mieste, kde byť nemajú.“dodal.
„Ani by som nepovedala. Skôr to je dobré na to, že ťa nemôžu vypátrať, kvôli nedovolenému používaniu sily. Nechce sa mi čakať, kým budem mať osemnásť.“ Povedala Akteb cestou späť k stolu, kde ešte stále bola veľká kopa kníh. Vyzeralo to tak akoby z nej ani neubudlo.
„Dokedy tu dnes budeme trčať?“ spýtala sa Akteb s pobúrením v hlase. „Toto nám bude trvať až do zajtra!“
„No netrvalo by ak by sme použili silu.“ Navrhol Anem.
„To nie, ale bolo by nápadné, že sme to spravili tak rýchlo.“ Podotkla Akteb a vzala ďalšie knihy zo stola, prečítala nadpis. „Ale mohli by sme knihy zoradiť tu do istých skupín, aby sme nemuseli chodiť toľko po celej knižnici.“ Dodala a vrátila knihy naspäť na stôl. Porozhliadla sa po ňom, sústredila sa, knihy sa začali sami ukladať na úhľadné kôpky. Anem zbystril pozornosť, obzrel sa ku dverám, či nik nejde a spravil presne to isté čo Akteb. Keď mali už pár kôpok, ktorých zoradenie mimochodom trvalo tri sekundy, Akteb vzala prvú z nich pozrela na vrchnú knihu a zamierila k polici, kde knihy patrili. Takto to išlo do štvrtej hodiny, vtedy sa zjavil profesor. Z kopy ubudlo, no ešte stále sa tam týčila asi polovica. Jarský pozrel na nich ako ukladajú knihy, potom na stôl. Pousmial sa, otočil sa a odišiel. Akteb s Anemom za ním pozerali so znechuteným výrazom na tvári.
Nič iného im neostávalo len znovu pokračovať v začatej práci.
Aj keď použili silu na triedenie, trvalo im do šiestej kým uložili aj poslednú knihu do správneho regála. Jarský akoby to tušil, práve vtedy vpochodoval do miestnosti. Spolu s ním však prišiel aj Avalis, hlavný kontrolór používania sily neplnoletými na škole. Akteb s Anemom pozreli na seba so znechuteným pohľadom. Akteb nervózne prestupovala: ,Čo ak zistí, že použili silu?´
Túto myšlienku hneď zahnala do kúta svojej mysle. Isto spravila všetko tak ako sa má aby nič neodhalili.
„Pán profesor vy nám nedôverujete?“ opýtal sa s pobúrením v hlase Anem.
„Prosím pán Avalis môžete mi povedať, či použili silu. Nezdá sa mi totiž, že by to tak rýchlo stihli bez nej.“ Otočil sa na kontrolóra ignorujúc Anemovu otázku. Avalis sa priblížil k stolu. Bolo vidno ako sa sústreďuje, ale nič sa nedialo, len Jarský prestupoval na mieste.
„Nič tu nie je, je mi ľúto profesor ale nepoužili silu.“ Povedal napokon kontrolór a odišiel.
Jarský kyslo na nich pozrel a s viditeľnou ľútosťou v hlase povedal: „Môžete ísť.“
Akteb s Anemom ani nečakali kým to dopovie, vzali si svoje veci a už ich nebolo.
Ticho kráčali prázdnou chodbou školy, ozývali sa len ich kroky.
Konečne vyšli von. Svet sa im zrazu zdal oveľa krajší. Vtedy Akteb napado prečo meškala na hodinu dejín.
„Vravel si, že tvoj starý otec je riaditeľom Národnej knižnice?“ spýtala sa Anema.
„Áno je.“
„Nevieš o dákej knihe, kde by sa písalo o kulére a jeho použití?“
„Kulér? Neviem, ale môžem ti to zistiť... neboj nik sa to nedozvie. Viem ako na to.“ Dodal keď videl ako sa Akteb tvári.
„To by bolo super. Ozaj prečo si bol dnes poškole?“ nedalo jej neopýtať sa, keď kráčali ulicou smerujúcou ku kráľovskému palácu. Šli pomaly, nemali sa kam ponáhľať.
„Prišiel som neskoro na hodinu. Trochu som sa zdržal na chodbe pri skrinke.“ Odvetil jej Anem. „Načo chceš zistiť ako sa požíva kulér?“
„Len tak. Je to zaujímavé, keď si môžeš pokecať s niekým kto je od teba vzdialený desiatky kilometrov. Nemyslíš?“
„No áno, ale zišlo by sa to aj na hodinách, keď nevieš, čo napísať do písomky.“odvetil so zápalom v hlase Anem.
„Prestaň. Prečo stále myslíš len na to ako oklamať systém?“
„Nevrav, že teba to nenapadlo. Po dnešnej skúsenosti neverím, že si také neviniatko na aké sa hráš.“ Povedal s iróniou v hlase Anem.
„No nechcelo sa my trčať v škole do polnoci.“ Usmiala sa Akteb. „Kde bývaš?“ spýtala sa ho.
„Pod hradom. A ty kam ideš?“
„Na intrák, keď Anomis nie je doma, teda skoro celý školský rok som na intráku.“odpovedala mu, keď sa blížili ku križovatke. „Tak sa maj a díky, že pozrieš niečo o kulére.“ Povedala a zamierila do opačnej ulice akou sa vybral Anem.
„Maj sa!“odvetil jej Anem.
Na druhý deň v škole čakala, kedy sa jej Anem ozve.
„Asi ešte nezistil ako sa to používa.“ Povedala jej Tina, ktorej sa zdôverila.
„Možno máš pravdu.“ Usúdila napokon Akteb. „Tina, čo sme mali na úlohu z matiky?“ otočila sa zrazu Akteb na priateľku. Práve jej napadlo, že včera im profesor matematiky diktoval nejaké zadania príkladov. Keďže vtedy ešte stále premýšľala nad Jarským, veľmi ho nevnímala.
„Pár príkladov. Nevrav, že ich nemáš! Azazel naznačil niečo v tom zmysle, že to bude známkovať.“ Povedala Tina.
Jasné, že nemala ani jednu úlohu. Na intrák prišla večer taká unavená, že bola rada, že sa navečerala a ľahla si spať.
„Ukáž mi to, prosím. Niečo ešte stihnem napísať.“ Vyzvala Akteb Tinu.
„Ale rýchlo! Nemáš veľa času.“ Hovorila Tina a zároveň jej podávala svoj zošit. Akteb nebolo treba pripomínať, že má do začiatku hodiny pár minút. Stačil jej jeden pohľad dookola. Spolužiačky pomaly zapĺňali prázdne lavice, čo bol neklamný znak začiatku prvej hodiny. Rýchlo otvorila zošity. Našla Tininu vypracovanú úlohu. Chytila pero a začala opisovať.
Po pár ťahoch perom však len rukou pohybovala povedľa neho. Pero sa samo pohybovalo po papieri tak rýchlo, že Tina, ktorú to upútalo, nestačila ani čítať čo píše. S otvorenými ústami sledovala ako sa zapĺňa papier. Kým zazvonilo mala Akteb napísanú úlohu, zavretý zošit a tváriac sa nevinne sledovala profesora Azazela, ako kráča pomaly ku katedre, sadá si a otvára zoznam žiakov ich triedy.
Nikdy nechápala, ako sa môže akteng dať na dráhu učiteľa matematiky. Buď nie je dobrý v ovládaní sily, alebo je fakt zažratý do toho predmetu. Nad týmto premýšľala popri tom, ako sa učiteľ spýtal služby, či niekto nechýba.
Ako akteng by to mal vedieť. Preblyslo jej mysľou už po niekoľký krát v tento rok. Ale asi má Tina pravdu a majú to v pravidlách učiteľa školy, pýtať sa kto chýba a nie používať silu.
„Kto nemá domácu úlohu?“ spýtal sa takmer okamžite učiteľ po tom ako odložil zoznam žiakov, do ktorého zaznačil, že všetci sú prítomní.
Nik mu neodpovedal. Profesor vstal. Pohľadom pešiel po triede. Akteb pri tom mala pocit, akoby si kontorloval či mu všetci vravia pravdu. Aj keď vedela, že nič také nie je možné. Dokonca ani akteng sa nemohol dostať do mysle druhého človeka a zisiť niečo, ak to ten dotyčný nechcel. No predsa sa nedokázala toho pocitu zbaviť.
„Dobre, prepočítame si tie príklady pri tabuli. Adel poď vypočítať prvý príklad!“ povedal.
Akteb si pohľadom prekontrolovala ďalší príklad. Bol celkom ľahký. Ak by ju aj vyvolal, vedla by ho vypočítať. To ju ukludnilo natoľko, že si konečne všimla papierik, čo jej ležal na lavici poskŕčaný vedľa zošita. Potichu ho zobrala a otvorila. Azazel sledoval Adel ako počíta pri tabuli.
To s tým perom bolo super!!! Odkedy to vieš? Inak mali sme úlohu aj z jazyka. Napísať príbeh o tom ako aktengovia využívajú silu.
Stálo na ňom písane úhľadným Tininým písmom.
Akteb rýchlo pozrela spýtavým pohľadom na Tinu sediacu v susednej lavici. Tá sledovala Adel, ale keď zachytilia jej pohľad pochopila, čo Akteb chce a prikývla.
Takže je to pravda. Teraz bude musieť vymýšľať príbeh. Super to jej ešte chýbalo.
Vytiahla papier, vložila ho pod lavicu a zamyslela sa nad témou. Myšlienky jej len tak lietali po všetkom inom, len nad aktengskou silou nie. Nedokázala sa sústrediť.
Napokon, keď profesor vyvolal asi tretiu spolužiačku k tabuli počítať príklad z domácej úlohy, a keď predtým rozdal osem a deväť bodov, ju konečne napadla dáka veta, čo by sa mohla hodiť. Pozrela na pero v lavici, to sa samo od seba zodvihlo a začalo písať, zatiaľ čo Akteb bezvýrazne pozerala na tabuľu a snežila sa silou písať vety, čo sa jej rojili v hlave. Kým prekontrolovali úlohu mala napísanú asi polovicu. Šťastie, že ju učiteľ nevyvolal. Zato o Tine sa to povedať nedalo. Vytiahol ju na posledný, najtažší príklad, s ktorým, ako jej stihla povedať pred hodinou, mala najväčšie problémy. A to sa odzrkadlilo aj na jej bodoch. Dostala len šesť.
Teraz sedela v lavici a potichu nadávala na profesora, ktorý začal vysvetľovať nové učivo.
Toto všetko Akteb vnímala na pól ucha a popri tom pokračovala v písaní práce pod lavicou. Keď zazvonilo, ako tak sa je podarilo to dokončiť. Nespĺňalo to síce jej úroveň, ktorú dosahovala, keď mala čas na písanie, ale dalo sa to použiť. A čo bolo najdôležitejšie Azazel si nič nevšimol.
„Mali sme ešte niečo?“ spýtala sa Tiny cez prestávku.
„Myslím, že nie. No radšej sa pozriem. A ty zatiaľ vyklop, ako to robíš s tým perom!“ bola zvedavá jej spolužiačka.
„Normálne pomocou sily, je to jednoduché. Chce to len cvik. Tak ako, mali sme niečo?“
„Nie nič:“ odvetila Tina, keď prekontrolovala aj posledný zošit. Popri chôdzi k labáku, kde mali ďalšiu hodinu, to nebolo najľahšie. Takže keď ho zavrela boli skoro pri dverách. Stála tam skupinka spolužiačok a čakala na profesorku.
„Dnes ráno som stretla Averovú, vyzerala akoby mala dobrú náladu.“ Začuli povedať niektorú z nich. To by bolo celkom fajn. Pomyslela si Akteb. vzhľadom na to, že profesorka biológie bola odporná zakrpatená ženská, ktorá bola každý deň podráždená. Aspoň tak to vyzeralo. Každopádne spolu s Jarským patrila medzi dvoch učiteľov, ktorých Akteb neznášala.
Dvere labáku sa otvorili. Dnu stála žena menšej štíhlej postavy. Jej sivo biele vlasy akoby chceli ladiť s bielym plášťom, ktorý mala na sebe. Na tvári ako vždy nahodený výraz, ktorý nič neprezrádzal.
Akteb s Tinou zamierili do poslednej lavice. Averová okamžite sedela za katedrou a vyťahovala zoznam žiakov. Ešte ani poriadne nesedeli, už vedela, že nik nechýba. No ešte stále pozerala do zoznamu.
„Akteb máte tu dve absencie, kedy si to nahradíte?“ spýtala sa zrazu, ani brvou pri tom nepohla.
„Nemyslite si, že v poslednom týždni prídete odpovedať. Ak to dovtedy nebudete mať, nepustím vás ďaľej!“
„Áno, ja viem pani profesorka.“ Spustila Akteb. Toto teda nečakala. Hneď takto na ňu vybehla? A vraj má dobrú náladu. „Kedy si to môžem prísť nahradiť?“ spýtala sa duchaprítomne a s malou dušičkou čakala na odpoveď.
„Budúci týždeň príďte po cvičení! Vyskúšam vás!“ odpovedala učiteľka s takým odporom v hlase akoby rozprávala s najposlednejším sirtelom.
Toto jej Akteb nedaruje! Len nech počká. Uvidí ako sa to naučí! Bude len oči vyvaľovať! Zastrájala sa v duchu.
„A to platí aj pre ostatných, ktorým chýbajú cvičenia!“ dodala ešte profesorka a zavrala zoznam.
Počkať, takže nielen ona chýbla? A to si musela vybiť zlosť práve na nej? Rozčuľovala sa Akteb nad nepochopiteľným správaním profesorky, ktorá ako jediná na škole vyžadovala sto percentnú účasť na hodinách. Nezáležalo na tom či ste boli chorí, alebo sa ulievali, jednoducho, keď ste vymeškali hodinu museli ste ísť k nej a odpovedať z učiva, ktoré sa v ten deň preberalo.
„Nevravel náhodou dnes niekto, že má dobrú náladu?“ spýtala sa pošepky Tiny a popri tom otvárala zošit. Tá sa len chabo usmiala. Obe dobre vedeli, že u Averovej si nemohli byť ničím isté. Jej dobrá nálada by bola super zmena po tých jej strašných hodinách. Ešte stále si pamätali, ako im na prvej hodine vykričala, akí sú všetci sprostí, banda tupcov, že nič nevedia a pri každom pokuse spraviť niečo dobre ich zastavila a povdala, že to robia zle. Nakoniec to dopadlo tak, že nik nerobil nič podľa seba. Teda tak ako ich naučil prdchádzajúci učiteľ. Lež čakali na ňu nech im ukáže ako sa to robí „správne“, čo tiež nebola výhra. Potom totiž nestíhali spraviť všetko do konca hodiny. A profesorka bola ešte horšia.
Akteb si vážne začala myslieť, že je sirtel, a len si zmenila meno za aktengské, aby sa mohla vkradnúť do Ašadu a získať dáke tajné informácie. Keď sa so svojím podozrením raz zverila Tine, tá len s úsmevom poznamenala: „Hej, aj to sa o nej hovorí.“
„Prečo si len musela vybyť zlosť práve na mne, keď nás je viac?“ spýtala sa Tiny pri prvej možnej príležitosti, tak aby to profesorka nezbadala.
„Nechaj to tak! Veď ju poznáš. Myslela tým predsa celú triedu nie teba konkrétne!“
„Ale nevyznelo to tak!“ nedalo to Akteb.
„Ste banda tupcov, ako ste sa mohli dostať až sem? Akteb prečo ešte nemáte nastavený mikroskop?“ doberala si ju zmeneným hlasom priateľka.
Akteb sa na tom dobre pobavila, hneď však zistila, že si vážne má nastaviť mikroskop. Tina už rozrezala cibuľu, ktorú mali v danú hodinu pozerať. Stiahla z nej tenkú šupku a položila ju do kvapky vody, prasne ako im naznačila profesorka. Preto rýchlo siahla po mikroskope, pri ktorom sedela. Zažala svetelný zdroj poháňaný aktengskou silou. Rozsvietil sa.
Averová sa práve vtedy pristavila pri prvom stole a nazrela do mikroskopu.
„Daj to konečne do toho mikroskopu! O chvíľu je pri nás a my to nemáme ani nájdené.“ Povedal Akteb Tine, sledujúc učiteľku približujúcu sa postupne i ich lavici. Tina vložila sklíčko do mikroskopu a zaostrila. Mali nájsť bunky cibuľovej šupky, zakresliť ich a popísať čo videli pri akom zväčšení. Toto boli trápne cvičenia. Akteb nechápala na čo jej kedy bude vedieť ako vyzerá bunka cibule. Veď sa predsa nechce stať liečiteľkou.
Konečne zazvonilo na koniec hodiny. Akteb s Tinou sa čo najrýchlejšie pobalili a vyšli na chodbu. Pomaly kráčali späť ku svojej triede. Práve vtedy Akteb zazrela Anema ako stojí s priateľmi na rohu. Na niečom sa dobre zabávali.
„Hej, to je on.“ Drgla do Tiny a hlavou ukázala k skupinke chalanov. „Ten v tmavom tričku.“ Dodala.
„Ten s ktorým si bola po škole?! Zvedavo sa spýtala Tina. „Prečo sa ho nespýtaš na ten kulér?“
„Ja neviem, je tam nejak veľa chalanov, a dosť dobre sa bavia, bolo by to trápne.“ Nechcelo sa Akteb.
„No a?“
„Keby niečo vedel prišiel by predsa aj sám, nie?“ povedala Akteb a zamierila do triedy. Sadla si do lavice.
„Ty si hrozná!“ nechápala ju Tina „Kedy sa už konečne prestaneš hanbiť a začneš sa normálne baviť s ľuďmí?“
„Ja sa nehanbím!“
„Nie? A to vonku malo byť čo?“
„Len som o tom nechcela hovoriť pred toľkými ľuďmi. Je to predsa len nezákonne.“ Rozumne argumentovala Akteb. A na to ani Tina nič nemohla povedať, dobre totiž vedela, že používať silu bez dozoru dospelých, mladiství aktengovia nesmeli. A dospelými sa stali až po dovŕšení osemnsteho roku života.
Po škole sa spolu s priateľkou pobrali do mesta. Zastavili sa v cukrárni, kde takmer pravidelne chodili na zrzlinové poháre, alebo horúcu čokoládu.
Sadli si s plnými pohármi horúceho nápoja, ktorého lahodná pena sa týčila vysoko nad ich okraj a sledovali ľudí za oknom. Bol celkom pekný deň. Po troch upršaných, konečne vykuklo slnko, takže vonku sa prechádzalo mnoho ľudí.
„Hej to je Anem!“ povedala zrazu Akteb, keď zazrela siluetu Anema spolu s jeho bandou.
No on si ju očividne tiež všimol, pretože sa zrazu zastavil. Povedal niečo svojím priateľom a vošiel do cukrárne. Akteb s Tinou ho ticho sledovali ako smeruje k ich stolu.
„Čaute!“ povedal, keď prišiel k nim a sadol si.
„Ahoj!“ odvetila Akteb s Tinou jednohlasne.
„Našiel som niečo k tomu kuléru.“ Hneď zhurta povedal. „Tu je to všetko napísané. Keď budeš vedieť ako, napíš!“ dopovedal, podal jej poskladaný kus papiera, postavil sa a odišiel.
Tina len nemo na neho pozerala.
„To malo čo znamenať?“ spýtala sa: „Nie je dáky divný?“
„Neviem, ale pozri!“ odpovedala jej Akteb a ukazovala na podrobný popis použávania kuléru. Naspodu bolo pár číslic spolu s menom Anem. „To je jeho identifikačný kód kuléru. Musíme to skúsiť! Je niekto u vás doma?“ spýtala sa Tiny.
„Nie, poďme! U mňa v izbe budeme mať pokoj.“ Odvetila jej priateľka. Zodvihla sa zo stoličky, vzala si veci, nedopitú čokoládu nechali na stole a zamierili k Tine domov.
„Ešte že mám kulér so sebou.“ Povedala Akteb. „A že otec mi kedysi povedal svoj IKK.“
Hneď ako prišli k Tine, zavreli dvere na jej izbe, rozprestreli Anemov návod a Akteb zväčšila otcov kulér. Na posteli začali študovať návod.
„Nie je to také zložité.“skonštatovala po chvíli Tina. „Skús to! Napíš niečo na kulér, dáku správu Anemovi!“
„Dobre, ale čo?“ spýtala sa Akteb, pričom ešte stále študovala návod. Tiež sa jej to nezdalo zložité. Len napísať správu, IKK a silou poslať.
No malo to jeden háčik, ak ste správu neposlali správnou silou, mohla zablúdiť, neprísť a tým veľmi zariskovať hlavne pri dôležitých tajných správach.
Akteb sa napokon odhodlala a napísala: Ahoj A. Píšem ti ako sme sa dohodli. Neviem či ti to príde. Tak sa teda potom ozvi! A.
„Môže byť?“ spýtala sa Tiny ako dopísala.
„Áno, teraz napíš jeho IKK.“
„Počkaj, on nevie môj!“ zarazila sa Akteb. „Mám mu ho napísať?“ nevedela.
„To je asi jediná cesta.“ Povedala Tina čítajúc návod, či tam niečo o tom nie je.
„1911 Aniratak? To je tvoj IKK?“ nechápala Tina, keď jej zrak padol na to čo Akteb napísala.
„Je to kulér môjho otca. Ešte neviem zmeniť IKK.“ Odvetila jej Akteb.
„Fajn, teraz jeho IKK. Tu do toho modrého. Píše sa tu, že keď posielaš správu viackrát tomu istému po sebe, nemusíš to písať znovu. Automaticky zaradí posledne použitý IKK.“ Mudrovala Tina. „Vzhľadom na to, že máš iba jeden IKK, tak si ho ani nemusíš pamatať.“ Vravela a zároveň ukazovala Akteb IKK napísaný na spodnej strane papiera s návodom.
„1718 Anem? Zaujímavé.“ Povedala Akteb ako ho opisovala do modro označenej plochy na spodnom okraji kuléru. „Čo asi môže znamenať?“ bola zvedavá.
Tina len s pobavením pozerala na to číslo. „Neviem....čo ak to je takto: má sedemnásť rokov, ale chce mať osemnásť aby už mohol používať silu legálne?“ spýtala sa.
„Môže to byť a zároveň to môže byť aj niečo úplne iné. Alebo len vymyslené číslo, ktoré nedáva zmysel.“ Povedala Akteb a pozrela na návod.
„Teraz sústrediť silu na červené políčko, perom prejsť po ňom a napísať znovu doň IKK:“ mrmlala si popod nod. Vzala pero a začala sa sústreďovať. Červené políčko zmenilo farbu na modré.
„To tam tiež píše, že sa zmení na modro?“ zľakla sa a vytrhla Tine návod z ruky. „Nie nič také tu nie je.“ Odpovedla si sama. Čo teraz? Pozerala spýtavým pohľadom na Tinu.
„Skús to znova. Ak sa zmení na modro, asi to tak má byť.“ Poradila jej.
Akteb sa teda znovu sústredila. Tina videla ako svetlý lúč sily zameriava na červenú farbu na kuléri. Tá znovu zmodrela. Tentoraz však Akteb neprestala. Vzala pero a napísala naň 1718 Anem.
„Nie! Počkaj!“ zvolala zrazu Tina. „Máš to zle! Tu na tom mordom má byť iba Anem. A do toho červeného len 1718.“ Povedala už tichšie, bo pri pohľade na vystrašenú Akteb jej došlo, že vykríkla asi hlasno.
„Vieš to iste?“
„Áno, sprav to tak!“
Akteb teda zmazala silou číslice z modrého poľa a znovu sa sústredila na červené. Tentorez nezmenilo farbu, a Akteb mala pocit, že sa im to teraz podarí. Napísala doň 1718. Ako dopísala poslednú číslicu, text správy sa začal postupne strácať až zostal prázdny papier s dvomi farebnými políčkami naspodu.
Správa bola úspešne doručená na 1718 Anem. Objavilo sa po chvíli na ňom.
„Super!“ zvolala Tina. „ Teraz už len čakaj kedy ti odpíše.“
„To môže trochu trvať. Čo keby sme si zatiaľ spravili úlohy?“
„Prečo musíš vždy pokaziť zábavu?“ s trpiteľským hlasom sa spýtala Tina. No zároveň siahla po svojom batohu. Vybrala si zošit matematiky a otvorila ho. Vedela totiž, že tak či tak si tie úlohy bude musieť spraviť.
„Ahoj! Už som doma!“ ozval sa od vchodových dverí práve vtedy Tinin otec.
Akteb okamžite zmenšila kulér, pripla si ho na náramok na ruke, kde ho vždy nosila. Návod od Anema prikryla zošitom z matematiky. Keby im Tinin otec prišiel na to, čo s jeho dcérou práve spravili, čakala by ich minimálne hodinová prednáška o nezákonnom používaní sily maloletými. Ak by ich teda nebonzol a neposlal na nich svojich kolegov.
Patril totiž k vyvoleným aktengom, ako ich Akteb volala. Pracovali ako modrí aktengovia a boli nedotknuteľní. Moc nad nimi mali len členovia Rady dvanástky. Overovali používanie sily, dodržiavanie zákonov v krajine a mnoho ďaľších vecí vrátane ochrany krajiny pred sirtelmi a samozrejme ochrany kráľa a jeho rodiny.
„Akteb ty si tu tiež?“ spýtal sa jej, ako vošiel do Tininej izby skontrolovať, či je doma. Podľa Tininých rodičov si musela najskôr napísať úlohy, pripraviť sa na ďalší deň do školy a až potom si mohla užívať. Takže mali veľké šťastie, že Tinin otec videl otvorené zošity a knihy v ich rukách.
„Ahoj oci. Spolu s Akteb si píšeme úlohy a potom by sme chceli ísť von. Čo povieš?“usmiala sa na neho Tina a nahodila svoj najnevinnejší pohľad.
„Dobrý pán Alechim!“
„Dobre poznáš môj názor Tina, keď budeš mať hotové úlohy môžeš ísť von, ale len do deviatej!“
„Len do deviatej?“ nebola spokojná Tina.
„Áno do deviatej, zajtra ideš do školy! Čo by si vlastne chcela robiť tak neskoro v meste, vieš aké je to nebezpečné! Akteb ty aj tak musíš byť na internáte skôr, nie?“ otočil sa na Tininu priateľku ako by hľadal u nej pomoc.
„Áno musíme byť do pol deviatej na izbe. A nebojte nepôjdeme von kým nebudeme mať hotové úlohy.“ Dodala.
„Dobre tak sa učte!“ Pre neho tým bola diskusia ukončená. Zavrel devere a odišiel do kuchyne.
„Prečo si ma nenechala! Už som ho skoro mala, mohla som byť dlhšie vonku.“ Zazrela na ňu Tina.
„Prosím ťa, už sa o to pokúšaš dva roky! Pochybujem, že by ti skočil na ten tvoj pohľad.“
„Áno pokúšam sa o to dva roky, a mám už o dva roky viac. Práve preto by mi mal predĺžiť večierku!“ šomrala si Tina.
„Na čo prosím ťa chceš byť tak dlho vonku?“ bola zvedavá Akteb, popri tom však stihla vypočítať prvý príklad z ich domácej úlohy.
„Teraz na nič, ale čo ak sa mi to niekedy zíde?“ mudrovala Tina a pozerala na plagát ktorý jej visel nad posteľou, ani ju nenapadlo začať počítať.
„Fajn! Ale teraz prosím ťa začni počítať pretože sa dnes von nedostaneme!“ posúrila ju Akteb. Na Tinu to však nemalo žiadny účinok.
„Počuj, teraz ma napadlo, ako chcete používať kulér v škole, keď je vidieť tvoju silu?“ spýtala sa po chvíľke ticha.
„Po prvé: kulér nemienim používať v škole! A po druhé: keď sa ho naučím používať dostatočne dobre silu nebude vidno, veď vieš nejde o dáke veľké veci je to len odosielanie správy. Na začiatku je silu vždy vidno. Po čase už nevidíš nič!“ odvetila jej Akteb a vrátila sa k príkladom, ktoré im zadal Azazel, boli dosť ťažké.
„A po tretie?“ spýtala sa Tina.
„Čo po tretie?“ nechápavo zodvihla hlavu od zošita Akteb.
„Začala si po prvé, potom po druhé, a ja chcem vedieť čo je po tretie!“
„Ak nezačneš počítať, tak ten kulér už nepoužijem! To je po tretie!“ povedala Akteb, potrebovala totiž pohnúť s ďaľším príkladom.
„Jasné to ti tak verím!“ povedala s úsmevom na tvári Tina, ale aj napriek tomu chytila do ruky pero a naklonila sa k Akteb a začala s ňou počítať. Sústrediť sa na príklady bolo pre nich dosť ťažké. Každú chvíľu totiž pozerali na kulér či sa neozval Anem.
Už ani nedúfali, že niečo príde, keď zrazu Akteb zjojkla.
„Čo je?“ nechápavo hľadela na ňu Tina.
„Niečo ma poštípalo na ruke.“ Povedala jej Akteb. „Počkaj....to bol kulér!“ zvolala zrazu, siahla si na zápästie, zvesila malý štvorček do ktorého zmenšila kulér a zäčšila ho.
Máte novú správu! Stálo na ňom.
„Čo teraz?“ nechápala Tina. Akteb však už sústreďovala svoju silu na červené políčko na spodu kuléra. Iba chvíľu trvalo, kým sa na ňom objavila Anemova správa.
Ahoj. Tak sa ti to podarilo? Neveril som, že to dokážeš!
„No jasné. Myslí si, že len on to dokáže!“ naštvalo Akteb jeho sebavedomie. Zmenšila kulér, pripla si ho naspäť na zápästie a rozhodla sa Anema ignorovať.
Na druhý deň v škole sedeli s Tinou cez veľkú prestávku na školskom dvore a bavili sa o tom, ako by sa dal ešte kulér využiť. Komu by mohli písať a tak.
„Nedávno som počula, že niekto vyvynul nový prístroj na ovládanie sily. Je to vraj niečo podobné peru. Len stlačíš gombík a on ti vyšle upravenú silu smerom, ktorý potrebuješ.“ Začala Akteb.
„Hej otec čosi také spomínal. Ale čo to má spoločné s kulérom?“ nechápala Tina.
„No vieš, mohlo by sa to dať využiť pri jeho používaní. Tak by si ho mohla využívať aj ty!“ odpovedala jej Akteb.
„Jasné!“ zaplo konečne Tine. „Myslíš, že by to fungovalo?“ nemohla uveriť Tina toľkému šťastiu.
„Isto veď celé používanie kuléru je postavené na používaní sily. Len kde zoženieme ten prístroj?“ nadhodila Akteb. „Keby sa aj dostal do obchodu nepredajú nám ho. Na osemnásť nevyzeráme. S mojím výzorom štrnásťročnej pubertiačky, mi nič nepredajú, ani keď tých osemnásť budem mať.“ Dokončila svoj monológ. Tina pri tom pozerala na skupinu chalanov, ako hrajú dáku stupídnu hru.
„Čo keby som skúsila poprosiť otca nech mi to dá na narodky!“ ožila zrazu Tina. „Ale budem musieť využiť dáku vhodnú chvíľu, keď bude mať dobrú náladu.“ Dopovedala práve v momente, ako sa Akteb chytila za zápästie. Očividne jej prišla nová správa. Preto odopla kulér z retiazky a kontrolovala pohľadom, čo robia ostatní. Našťastie spolužiačky sa venovali Adel a jej rozprávaniu o nedávnom večierku, na ktorom boli. Chalani ešte stále hrali, ale Anema nebolo medzi nimi vidno.
Akteb nenápadne zväčšila kulér, Tina sa k nej naklonila. Silou otvorila správu. Mohla čakať, že bude od Anema.
Čauko čo si sa včera neozvala? Počul som, že zajtra píšete test u Jarského. My píšeme po vás. Môžeš mi prosím poslať otázky? Súrne potrebujem dostať dobrú známku!
„Je milý! Ani nevyrýva ked niečo potrebuje!“ podotkla Akteb. „Čo by sa stalo, ak by som mu nič neposlala?“ spýtala sa Tiny.
„Nič! Len by sa musel začať poriadne učiť. A spadol by mu hrebienok!“ odvetila jej Tina.
„Možno by sa mu tým zhoršil priemer natoľko, že by ho neprijali na školu na akú chce ísť. Možno by som mu tým pokazila celý život.“ Napadlo Akteb.
„Kedy prestaneš myslieť na druhých a začneš sa zaoberať sebou? Chudáčik isto by si mu tým skazila celý život.“ Bola z nej znechutená Tina. „Ja na tvojom mieste by som mu nič nenapísala!“ dodala po chvíli, ktorú si vyplnila pozeraním na dvoch chalanov bežiacich za malou loptou.
„Hm neviem.“
„Pozri, my si to tu vydrieme a oni si len tak pre nič za nič získajú dobré známky? To je fér?“ rozhorčovala sa Tina.
„No áno, ale...“
„Aké ale? Akteb je to predsa podvod! Keď ti na to prídu, môžeš letieť zo školy!“ nedala jej Tina dohovoriť.
„Ty mi budeš hovoriť niečo o podvodoch?“ nechápavo hľadela Akteb na rozzúrenú priateľku. „Ty predsa tiež často opisuješ.“
„To áno, ale povedz mi v čom ti on pomohol?“
„Tina, čo ťa žerie?“ nechápala Akteb správanie osoby, o ktorej si myslala, že ju pozná.
„Nič!“ odvetila jej, otočila sa a zamierila do triedy na najbližšiu hodinu.
Akteb so záujmom sledovala vzďaľujúcu sa Tinu. Čo sa to s ňou deje? Veď Tina nikdy nebola proti porušovaniu školského poriadku. Práve naopak vždy to bola ona, čo ju nabádala na jeho porušovanie. Pohľadom prešla na kulér. Čo odpíše Anemovi?
Keď sa bude dať, tak ti ich napíšem, ale nič nesľubujem. A.
Keď dopísala zamierila svoju silu na dve farebné políčka v dolnom okraji kuléru a odoslala správu. Nechcela totiž riskovať jeho kariéru. Veď aj jej by tiež dobre padlo, keby získala dopredu otázky na test z histórie. Jarský isto sedel na Anemovi podobne ako na nej. Bol u neho po škole a to znamenalo len jedno: Jarský vás mal plné zuby!

Aliyz

Aliyz

Diskusia

Simcsa
Pripadalo mi to hodne inšpirované Harry Potterom. Opis hodín, učiteľov, domácich úloh... Celé to však bolo akési zmätené, mala som problém odlíšiť Aktebine spomienky od prítomnosti a aj dialógy ma občas miatli. A ďalšia vec - v 1. časti, keď Aktebin otec použil slovo počítač, tak nemala ani poňatia, čo to je a o pár rokov neskôr majú zrazu mikroskop? A škola tak ako je dnes o tisíc rokov? Akosi mi to k sebe nejde. Matematika, biológia, dejepis... Pochybujem, že v budúcnosti zostanú presne tie isté predmety, chcelo by to viac fantázie a vymyslieť niečo nové. A dosť ma dostalo - nie je pól roka, ale pol roka. S dĺžňom je to pri zemských póloch (severný, južný pól)
16.10.2010
draculin
Poviedka je jasne dieta Potterovskej manie.Tazko radit, ale clovek ktory je "uprostred" niecoho to vacsinou nedokaze dobre opisat.Preto o vojne dokazu ti co ju zazili napisat v retrospektive a nie ked do nich niekto striela.Ked je niekto na intraku, je to jeho svet, ale tazko moze ziskat dostatocny odstup, aby to kvalitne opisal, pokial nie je literarny genius. Rowlingova pisala s PORIADNYM odstupov. Hlavny hrdina ako sirota je klise...a tu sluzi len samoucelne, aby sa mal hrdina cim trapit a pripadne sme ho mohli lutovat.Ale aby sme ho lutovali,emocie by sa museli aspon tvarit trosku skutocnejsie.Zase chyba nadhlad... Nema zmysel hladat jednotlive chyby a opravovat gramatiku. Aky zmysel ma kopirovat nieco vsetkym zname a vyborne - tym,ze sa to okopiruje horsie??? Pisat vcelku vies, pisat chces, fantaziu mas. Neopisuj, vymyslaj bez hranic :)
17.10.2010
jurinko
Prve co mi udrelo do oci boli tiez tie pooly - WTF? Inac suhlasim so vsetkym povedanym vyssie. Zbytocne dielo, opisuje deti, co chodia do skoly (co tu uz bolo viackrat a casto lepsie). A v podstate ide o normalnu dnesnu skolu, akurat deti nemaju mobily a SMSky, ale podivne pseudoemaily, pouzivajuce silu. Takze mi najviac vadili gramaticke chyby, casto prilis sekane vety, absencia skutocnych emocii (vid draculinov prispevok) - iba povrchny opis, taka celkova neucesanost. No a najvacsia chyba je, ked pouzivas mena a nazvy ludi a veci, ktore si nijako neopisala. Kym sa vysvetlilo, co je kuler, tak som bol peknu chvilu zmateny. Rovnako neviem, kto je ten Anomis, co s nim ona byva. Pouzivaj mena na opisanie toho, co citatel pozna. Meno musi byt opisna skratka. Nie zalezitost sama osebe. Ako Anomis vyzera? Kto je, co robi, comu veri, co zaziva? Neviem. Viem iba ako sa vola. Chyba. Dal som 4
18.10.2010
draculin
Mozno by som este Jurinka doplnil. Nejde len o pouzivanie neznamych vyrazov a "veci". Zobrat to mechanicky, k poviedke by pribudli 4 strany detailnych opisov a poviedke by to nepomohlo. Vzdy ked sa pracuje s uplne novym a neznamym, vymyslenym prostredim, treba fakt velmi citlivo odhadnut, co sa oplati predstavovat a opisovat. Spisovatelsky kumst, aby to neskoncilo zabite drobnostami,alebo plne neznamych pojmov. V tomto pripade, ak by si chcela silou-mocou pokracovat, radsej sa sustred na dej, postavy, emocie, zapletku. Nove pojmy alebo zariadenia, ich vysvetlenie musi vyplynut nejak same od seba, bez hlbkovel analyzy priamo z textu, trebars len-tak prehodene medzi recou.
18.10.2010
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.