liečiteľka
Do susedstva zatrpknutej vdovy sa prisťahuje mladá žena, ktorá vraj dokáže zázračne liečiť.
Zvedavá vdova ju nespúšťa z očí...
Zvedavosť vdovy Schultzovej niekedy presahovala hranice všedného záujmu.
Sledovala okolie cez okno svojej izby. Nehnute hľadela z miestnosti zívajúcej prázdnotou, umiestnenej na poschodí honosného sídla. Obloky boli otočené do ulice a Helena, ukrytá za belasou záclonou, dokonale mapovala okolie ďalekohľadom po nebohom manželovi.
Jej muž hovorieval, že je vojenský, no ona medzi týmto a ponúkaným v teleshopingu nevidela rozdiel. Možno televízne kamery skresľovali, ako sa hovorí, alebo to zavinilo aj poškodenie zraku, ktoré sa jej dostavilo s vekom a všetky ďalekohľady sa jej zdali byť rovnaké.
Cez ďalekohľad uchopený pevne v rukách a pritisnutý k hrubým sklám okuliarov, však videla perfektne...
Helena sledovala náhliacu sa zavalitú postavu slúžky Kláry. Tá, pripomínajúc teperivú guľku s krátkymi nôžkami, cupitala kamennou cestičkou vedúcou k domu. Meškala a so spotenou tvárou sa snažila dohnať čas.
Niekedy je hrozná, pomyslela si vdova. Uponáhľaná a roztržitá slúžka jej občas poriadne liezla na nervy, ale pracovala dobre a za nízku mzdu... Navyše si stará pani už na ňu zvykla aj s jej neresťami, čo už dávno ukončilo pochybnosti o prepustení pomocnice.
Klára sa náhlila k schodišťu čo jej len sily stačili, lebo tušila, že vdova bude určite peniť. Stará Schultzová najskôr čaká na chodbe za vchodovými dverami alebo ju pozoruje z niektorého okna domu. Vždy sledovala každý pohyb, do všetkého strkala nos. Dokonca vlastnila aj ďalekohľad.
Určite je niekde tam, ježibaba...
V polovici schodišťa jej náhle, možno aj pričinením trhavých pohybov jej vysileného tela, povolila tenká igelitová taška. Nekvalitný produkt pochybných firiem, stavajúcich obrovské hypermarkety, nesplnil svoju funkciu a položky nákupu sa po pretrhnutí slabej fólie rozkotúľali schodmi. Plastové obaly jogurtov a smotany praskli!
Napriek viere, že viac než po dnešnom maratóne sa už spotiť nemôže, ju teraz obliala mnohonásobne ohromnejšia vlna slaných kvapiek. Vdova bude zúriť!
Nedokázala uveriť, čo tá hlúpa žena urobila! Slabomyseľná chudera! Nenaučila sa ani vložiť nadmerný nákup do dvoch tašiek. Hnev jej bublal v tele a tlačil sa do mozgu. V danom momente nerozumela svojmu rozhodnutiu, neprepustiť toto nemehlo...
Helena chcela vyraziť oproti slúžke kľačiacej na schodisku a naháňajúcej potraviny. V tom, na druhej strane cesty, zabrzdilo nízke nákladné auto, preplnené nábytkom a čudným haraburdím. Za ním zakvílilo staršie osobné auto...
Dnu sedí určite nový majiteľ, predpokladala vdova, v tejto chvíli už pozorne sledujúca dvor susedného domu oproti. Nebol prázdny dlho, jej bývalý majiteľ mal nejaké problémy, odsťahoval sa a zrejme barak predal.
Dvere sedanu sa otvorili a vystúpila mladá žena. Nebola oblečená nijak vyzývavo, no sršal z nej šarm a krása... A akýsi závan tajomna vznášajúci sa okolo, pri pohľade na ňu.
Vdova by čakala nejakého svalnatého krásavca, ktorý by stál pri nej, ale nová majiteľka susedného domu prišla úplne sama a začala navigovať pracovníkov sťahovacej firmy, vystupujúcich z nákladiaka.
Mladá susedka sa zahľadela k Heleninmu sídlu a zdvihla ruku. Kývala na pozdrav. Vdova, chvíľu zaskočená ako ju dievča mohlo zbadať za záclonou, si náhle uvedomila, že gesto bolo venované komusi inému...
Sklopila zrak k dvoru a zbadala Kláru. S úsmevom mávala neznámej žene. Helenine potraviny sa stále váľali v prachu.
Stará pani odložila ďalekohľad a vykročila ku schodom vedúcim na prízemie.
Chyžná svižne pozbierala tovar povaľujúci sa po zemi. Slušnosť jej však nedovolila, pre vlastnú nemotornosť, neopätovať pozdrav novej známej, aj keď tušila, vlastne to vedela naisto, že vdova ju čaká namosúrená vnútri.
Vošla dnu, z nákupom v náručí a zazrela kamennú tvár panej domu, týčiacu sa nad ňou ako vysoká vŕba. Dve ženy stojace teraz nepohnute na opačných koncoch miestnosti, pôsobili v každom smere protikladne. Vdova, štíhla a vysoká, bola bledá a cez uši jej viseli pramene šedivých vlasov. Oproti nej, Klára, len málo presahujúca hranicu 150 – tich centimetrov a s nadváhou, ktorá dotvárala smiešny tvar oválu jej tela, pripomínajúceho hrušku s trvalou. Líca slúžky boli po namáhavej ceste červené a koža na tvári napnutá.
„Prepáčte, madam. Zameškala som sa s deťmi. Peter je znova chorí a ...,“ začala ospravedlňujúco Klára, keď ju vdova vzdorovitým a nervóznym hlasom prehlučala:
„Nezaujímajú ma tvoje problémy. Dúfam, že ma nenakazíš nejakou chorobou. Platím ti v plnej sume a vždy na čas, preto si vyprosujem nedochvíľnosť.“
„Veľmi ma to mrzí, madam...“
„Nevyhováraj sa! Nech sa to už nestane! Inak ti strhnem príplatok na cestovné,“ kázala nepríjemná vdova s vystrčeným ukazovákom, bodajúcim do vzduchu a zdôrazňujúcim každú vetu.
„Keby si nebola taká roztržitá, nestávali by sa ti obdobné hlúpe nehody ako pred chvíľou,“ dokončila Helena s rukami založenými v bok.
Klára ticho stála so sklonenou hlavou a ako už mnohokrát, očakávala ďalšie výčitky, možno aj prepustenie. Nič horšie sa jej nemohlo stať. Bez muža a pri dvoch deťoch to znamenalo bezvýchodiskovú a nezávideniahodnú situáciu.
„Načo čakáš?“ vyštekla odrazu vdova. „Odnes nákup do kuchyne a uprac schody. Páli slnko, čoskoro to tam zaschne.“ Narážala na rozkydané mliečne výrobky na schodišti pred vchodom.
Slúžka bez slova odkráčala do kuchyne a rozložila náklad po stole. Vyšla pred dom, odkiaľ priniesla aj druhú tašku. Napriek nepríjemnej situácii výpoveď nedostala, preto bola, ak sa to dá pri tak nemožnej pani domu, spokojná...
Namosúrená vdova sa opierala o šporák.
„Poznáš tú ženu, čo sa prisťahovala?“ opýtala sa Helena, tentoraz pokojnejšie, pričom cez oblôčik sledovala chlapov ako vláčia nábytok novej susedy.
„Odporučila mi ju jedna známa,“ začala pomocnica. „Hovorí si Izidora. Asi pracovná prezývka. Je to liečiteľka. Mala som problémy s kĺbmi, ráno som sa takmer nedokázala postaviť na nohy.“ Na moment zmĺkla, lebo nechcela aby si vdova myslela, že sa sťažuje na ťažkú prácu. Stará pani však ďalej, bez mihnutia oka, pozorovala upotených mužov. Vyzerala zamyslene.
Slúžka pokračovala:
„Navštívila som ju dvakrát. Ale už po prvej návšteve som na boľavé kosti úplne zabudla. Bola som taká šťastná, že som jej chcela osobne poďakovať. Počas rozhovoru pri druhej návšteve sa ukázalo, že hľadá ubytovanie. Malý jednoizbový byt, v ktorom žila vyzeral naozaj otrasne. Tak som jej poradila opustený dom vášho suseda...“
Posledná Klárina veta, vdovu nahnevala. Liečiteľka Izidora... Hlúpa chyžná sem prilákala túto podvodnícku háveď. Vraj, liečiteľka... Pche... Klamárka! Spomenula si na svoje dieťa a po líci jej skĺzla horúca slza.
Helena sa narovnala.
„Dobre, dobre... Nemám chuť sa baviť o podobných podvodníkoch ťahajúcich od ľudí peniaze. Venuj sa svojej robote, Klára.“
Vdova ráznym krokom odkráčala z kuchyne.
Klára sa takmer neudržala a zakričala za vdovou, že Izidora je iná. Pomohla jej, vyliečila choré kosti a pritom zadarmo! Nakoniec však myšlienku zavrhla, veď zatrpknutá pani mala aj tak na všetko vlastný, neoblomný názor.
Nová nájomníčka sa ešte nemohla ani vybaliť, keď sa pred jej domom zjavila prvá návšteva. Izidora pozvala pár postarších manželov dovnútra a zavrela ťažké dvojkrídlové dvere. Helena ich sledovala verným ďalekohľadom.
Izidora... Ako jej na to môže niekto skočiť? Pri tejto myšlienke sa vdova zarazila.
Ona na to tiež skočila...
Myslela na veselého chlapčeka z jagavými svetlými vlasmi, dlhými, ktoré mu padali do belasých očí aj napriek malým kučierkam na ich koncoch. Vyzeral ako anjelik.
Takmer sa jej od žiaľu podlomili kolená. Šarlatánka od naproti oživila v mysli starej panej časom hlboko potlačené, udusené a zabudnuté spomienky.
Zamyslenie odviedlo jej pozornosť, pretože pri dverách odrazu čakal ďalší hosť. Muž v stredných rokoch spokojne vošiel do domu, sprevádzaný úsmevom takzvanej liečiteľky. Manželia na dôchodku boli stále vnútri, o čom svedčilo aj ich auto zaparkované na ceste.
Aj pri jej návšteve, už dávno v časoch, na ktoré sa snažila roky zabudnúť, sedelo v liečiteľovej „pracovni“ plno neznámych ľudí. Už si nespomínala koľko ich mohlo byť. A jej chlapček kričal! Všetci civeli na zdrvenú, zostarnutú ženu nesúcu v náručí revúceho chlapca, ktorého telo zmietala bolesť. A nikto im nepomohol... Ani falošný liečiteľ!
Odvrátila sa od okna a so zaslzenými očami padla do kresla, kde sa s tvárou v dlaniach dlho plakala.
S každým uplynulým dňom pribúdalo v susedstve návštev. Neznámych ľudí striedali dlhoročný obyvatelia mesta, až si Helena nedokázala predstaviť koho zo spoluobčanov ešte u liečiteľky nezazrela. Všetci uverili, že jej schopnosti sú skutočné? To zas nedokázala pochopiť vdova. Mesto preplnené slabomyseľnými hlupákmi si podvodníčka obkrútila okolo prsta.
Helena si držala nad tvárou očné kvapky, keď vošla do izby chyžná.
„Znova vás režú oči, madam? Dúfam, že máte ešte dosť tých kvapiek, lekáreň je dnes zatvorená.“
„To je v poriadku, Klára. Netráp sa.“
Pokojný, ba dokonca milý tón hlasu starej panej uvoľnil napätie, s ktorým slúžka vchádzala do miestnosti. Pracovala v tomto dome už roky, ale nespomínala si, že by niekedy madam hovorila milo a pokorne. Možno ju niečo trápilo? Ale vtedy väčšinou zúrila a kričala ešte viac.
Po vráskavých lícach stekali Helene pramienky očných kvapiek. Bolo ich však priveľa a poťahovanie zasopleného nosa priviedlo slúžku k myšlienke, že vdova musela tesne pred jej príchodom plakať.
„Madam,“ oslovila ju nesmelo slúžka.
„Áno Klára. Čo sa deje?“ Opäť priateľský tón. Kláru posmelil.
„Madam, ja... Myslím... Myslím si, že Izidora by vám mohla naučiť zbaviť sa nepríjemnej boles...“
Dokončiť vetu už nestihla. Pokora a milosť sa stratili a Helena vykríkla s jej zaužívaným hnevlivým a arogantným tónom hlasu:
„Prestaň! Ty...“ Vyskočila na rovné nohy a natiahla sa celou výškou jej zoschnutého tela ponad nízku postavu slúžky. Klára zdvihla ruky pred tvár a zavrela oči.
„Ako sa opovažuješ, ty jedna... Ako sa opovažuješ,“ pričom už revala na plné hrdlo.
Klára očakávala úder. Nerozumela prečo ju návrh na návštevu liečiteľky tak rozzúril.
„Staraj sa o to, začo ti platím. Rozumieš? Inak si zbalíš svoje handry a vypadneš z tohto domu tak rýchlo, že sa ti zatočí hlava.“ Vdova s hundraním vyšla z izby, treskla dverami, pričom sa papiere, rozložené na stole vedľa vchodu, rozleteli po celej miestnosti. Medzi nimi stála na roztrasených nohách vyľakaná slúžka.
Na ulici viedla Klára s liečiteľkou oduševnený rozhovor. Obe rozhadzovali rukami, živo diskutovali a veselo sa chichúňali. Za posledné dni od Heleninho zúrivého výstupu sa slúžka s Izidorou zblížila. Na druhej strane s vdovou spolu odvtedy takmer neprehovorili, len čo sa týkalo povinného pracovného styku.
Pred pár dňami neudržala temperament na uzde. Helenu trápilo, že kvôli svojmu nešťastiu ublížila nevinnej žene. A tú opustila aj posledná štipka rešpektu, ktorý možno k vdove pociťovala.
Pohladila fotku usmiateho chlapčeka. Keby len vtedy dala na slová lekárov, pomyslela si. Chlapcov stav sa každodenne zhoršoval. Doktori si nevedeli rady, no presviedčali pacientovu matku, ktorá bola očividne v koncoch, aby ho nechala v nemocnici.
Snažili sa zmierniť jeho trápenie, ale ani najsilnejšie lieky neutíšili obrovské bolesti. Na naliehanie priateliek, Helena, odhodlaná vyskúšať všetky možnosti, vzala chlapca s pod opatere vyštudovaných odborníkov a priniesla ho k slávnemu liečiteľovi.
A chlapec pred očami vlastnej matky umrel. Skonal jej v náručí!
Klára sa rozlúčila s mladou susedkou, pretože pri nich zastavilo auto s Izidorinými zákazníkmi a poberala sa na krátkych nôžkach k Heleninmu sídlu. Zo zaparkovaného vozu vystúpili dvaja mladý muži. Fešáci vybozkávali vítajúcu slečnu a Izidora ich držiac rukami okolo pásov, odprevadila do vnútra...
Každý neplatí peniazmi, napadlo vdove... Helena nemala ľudí príliš v láske, no pobehlice nenávidela. Ženy bez zdržanlivosti, sebaúcty a mravov. Kurvy!
Ten dom ju magicky priťahoval! Väčšinu dní trávila sediac na stoličke, nalepená na okne, očami pozerala cez dve sklá ďalekohľadu a okuliarov a dokonale pozorovala dianie na ulici. Nemohla sa odtrhnúť od sledovania susedného domu ani na okamih bez toho, aby o podivnej liečiteľke aspoň nepremýšľala...
Neustále návštevy sa naplno rozmohli. Neverila, že obyvatelia celého mestečka až do takej miery trpeli rôznymi chorobami. Bolo to viac než zvláštne!
Možno sa všetci chceli naučiť liečiť, napadlo ju... Možno budú všetci „úžasný“ lekári, ktorý poznajú liek na každú chorobu... Pred očami videla svojho chlapčeka...
Autá z ulice sa rozchádzali na všetky strany, niektorí ľudia ešte len nastupovali a konverzovali. Nad horizontom zapadalo slnko, ktoré čiastočne zakrývali malé obláčiky prichádzajúcej búrky.
V posledných dňoch si vdova všimla, že k večeru v rôznych hodinách ostáva dom opustený. Bez akýchkoľvek návštevníkov. Presne ako dnes...
Vstala zo stoličky a pomaly začala chodiť po miestnosti, aby si rozhýbala stŕpnuté nohy. Pravdupovediac ju bolel aj chrbát a v očiach mala režúce piliny.
Stará pani hľadala očné kvapky na uľavenie nepríjemnej bolesti, keď na parapet okna padli prvé kvapky dažďa.
Dážď bol riedky, kvapky malé. Niekedy takmer ustal. Blesky osvetľovali oblohu a okolité kopce zatiaľ len z diaľky. Ticho, ktoré nastalo však predpovedalo príchod pekla!
Zafúkol prvý vietor, ktorý prihnal niekoľko kvapiek a tie narazili na sklo okna, odkiaľ stekali k parapete.
Helena len posunula stoličku trochu doľava, aby jej kvapky vody neskresľovali obraz v ďalekohľade.
Dvere susedného domu sa otvorili. Nie hlavný vchod smerujúci k ulici, ale zadné dvere vedúce do dvora za vysokým kovovým plotom, kam dovidela iba vdova zo svojej izby na poschodí.
Objavila sa Izidora. Chvíľu sledovala oblohu a pomaly vyrazila naprieč pozemkom. Sklá Heleninho ďalekohľadu ju sledovali ako zhypnotizované.
Asi na polceste si vdova všimla, že Izidora vykračuje k malej drevenej búde vzadu vo dvore, ktorú si nikdy predtým nevšimla. Alebo tam predtým nebola? Na to si teraz nedokázala spomenúť.
Navyše liečiteľka niesla čosi pritisnuté rukami k prsiam. Z okna domu dobre nevidela, pretože mladá žena bola otočená takmer chrbtom a rýchlo kráčala trávnikom k drevenici. Keď k nej prišla, pritiahla si ľavou rukou náklad k ramenu a to „čosi“ vykuklo ponad rameno.
V nohách zacítila Helena bodnutie desiatok ihiel a srdce sa jej rozbúšilo na plné obrátky. Izidora niesla v rukách dieťa!
Vdova vyskočila z drevenej stoličky na rovné nohy. Oblial ju studený pot. V tých rukách si predstavila svojho synčeka!
Už sa takmer zotmelo. Búrkové mraky sa valili nebom oproti sebe ako dve znepriatelené armády dažďovej vody, z ktorých padlí v boji, doslova padli a dodali vlahu zemi i živému.
Reťaze bleskov osvetľovali všetko na okolí a hromy sa ozývali takmer nad hlavou vdovy, zabalenej v dvoch županoch a nepremokavej bunde. Vlasy si zahalila kapucňou. Poznať ju bolo len podľa hrubých okuliarov, ktoré si v prudkom daždi, bičujúcom do tváre, musela neustále utierať.
Prebehla ulicou a ponáhľala sa k vchodu vedúcemu na zadný dvor Izidorinho domu. Síce sledovala a strkala nos do všetkého naokolo, nezniesla ak by ju niekto pri tom prichytil. Prebehla cestou, skrčená v nepohodlných šatách a šľahaná ostrým vetrom.
Drevená bránka bola prichytená o plot jednoduchým háčikom. Pri pohybe pánty jemne vŕzgali a stará pani za sebou hneď zavrela.
Rýchlo sa pohybovala nekoseným trávnikom. Pod nohami jej čvachtalo a na členkoch cítila stekať chladnú vodu, zrazenú krokmi zo stebiel trávy. Obzerala sa naokolo, samozrejme pokiaľ jej to zúžený obraz kapucne stiahnutej do tváre dovolil.
Búda vyzerala staro, no Helena nedokázala pochopiť ako to, že si ju nikdy predtým nevšimla... Kúsky tmavozeleného machu, ktorý bujne rástol a sivastého druhu, vytvárajúceho len povlak či vrstvu, prekrývali hojné porasty húb vegetujúcich priamo na dreve.
Neveľká drevenica mala predný vchod, ktorým vošla nedávno liečiteľka Izidora. Vedľa bolo okienko umiestnené až smiešne nízko. Okrem tohto jediného ďalšie okná nevidela.
Kráčala popri stene...
Na rohu sa zastavila, pretože vzadu drevenej búdy bol ďalší vchod s preskleným okienkom. Chvíľu váhala, lebo sa nedokázala sústrediť. Myslela na svojho malého chlapčeka, čo jej dodalo odvahy aby sem prišla, no na druhej strane sa tu, v strede cudzieho dvora, bičovaná tlstými kvapkami studeného dažďa, cítila neskutočne ohrozená. Sama... stratená!
Prenikavé svetlo blesku ožiarilo nebo i okolie. Helena sa strhla z úzkostných myšlienok a vzápätí zaburácal hrom.
Rozhodla sa.
Dvomi ráznymi krokmi prišla k zadnému vchodu a nenápadne, kútikom oka, nazrela cez jeho presklenú časť dovnútra.
Videla však len akúsi vstupnú chodbu, predizbu, zapratanú ohromným množstvom záhradného náradia, nástrojov, rôznych fliaš, nádob a vriec, ktoré tu pravdepodobne ostali po predošlom majiteľovi.
Vdova sa pokúsila otvoriť dvere. Našťastie neboli zamknuté a otvárali sa smerom von, takže hromady náradia a šrotu prekážali v pohybe iba starej pani. Pomaly, zľahka a čo najtichšie sa pokúšala obkračovať lopaty a dlhé hrable, hľadala centimetre voľného miestečka kam mohla vstúpiť bez obáv, že spôsobí rámus, ktorý by určite zaujal Izidorinu pozornosť.
Z vnútra drevenice, pravdepodobne z miestnosti za kusom koberca visiacom ako náhrada dverí, počula len slabé zvuky neurčitej činnosti. Dieťatko neplakalo, bolo úplne ticho... Cez medzery medzi kobercom a pokrivenou zárubňou presvitalo mihotavé svetlo sviečok.
Špinavý koberec mala takmer na dosah ruky. Ostával posledný krok. Dvíhala nohu opatrne, preložila ju ponad hromadu kovových riadov, no dostúpila príliš nedočkavo a na neznámom predmete, na ktorý stúpla, sa jej zvrtlo chodidlo. Stratila rovnováhu udržiavanú len jednou nohou a zadkom sa oprela o kopu záhradníckych potrieb a rôznych palíc. Náhly pohyb vyvolal hrmotavý hluk, keď drevené žrde o seba jemne narazili. Preľaknutá a prekvapená Helena skamenela.
Nejasný šepot od vedľa náhle stíchol. Vdova prestala aj dýchať...
Ak ju tu tá striga objaví, zažije hanbu akú ešte v živote nemala! Hanba! Ako o nej budú ľudia rozprávať? Ako o zlodejke? Hanba...
A Izidora možno zavolá políciu. Bože a ju odvedú ako nejakého kriminálnika!
Pri týchto myšlienkach stŕpla v celom tele. Neuvedomila si, že monotónny šepot za plentou opäť pokračoval.
Veľmi pomaly, aby už nespôsobila ďalší hluk sa odlepila od kopy drevených palíc, prehupla ponad prekážku druhou nohou a pritisla sa k priečke so smrekových dosiek, hneď vedľa dverí s visiacim kobercom.
Po niekoľkých hlbokých výdychoch sa trochu upokojila, čupla si a cez medzeru medzi kobercom a rámom dverí nazrela do miestnosti k Izidore.
Klára fučala ako slon a kropaje potu jej zmáčali čelo. Pri prekonávaní schodov stúpajúcich na poschodie sídla vdovy Heleny sa cítila vždy ako horolezec pred vrcholným výkonom. Vždy s plnými rukami a ťažkým, hoci malým, ale neforemným telom dychčala a funela nad každým prekonaným schodom.
Ako môže mať niekto také strmé schodisko? Neraz, keď naň hľadela odspodu s obývačky, musela až neprirodzene zakloniť hlavu.
Konečne sa dotrepala až na poschodie. Odbočila do prvej otvorenej miestnosti a zhodila náklad bielizne na ustlanú posteľ. Tlak v rukách, trasúcich sa od napätia, povolil. Klára mala pocit, že sa jej paže mimovoľne dvíhajú, no nebolo to tak. Sama sa posadila na kreslo vedľa a rýchlymi a plytkými nádychmi sa snažila upokojiť srdce a vyrovnať kyslíkový dlh v jej tele.
Necítila sa dobre!
Nepríjemný pocit však nemal pôvod len vo vyčerpaní z prekliatych schodov, ale aj v niečom inom. Čosi sa zmenilo... Občas, najmä posledných pár dní mala pocit... Pocit, že je niekde inde.
Nerozumela tomu. Niekedy sa zamyslela a ocitla sa v inej izbe osamelého domu, prekvapená ako sa tam nevedomky dostala.
Raz dokonca, asi predvčerom v pivnici, v miestnosti s pecou počula šepot. Prišla po staré noviny a ako sa v nich hrabala, uvedomila si, že niečo počuje. Vystrela sa, rozhliadla sa okolo, ale nikoho nevidela. Šepot, tichú neartikulovanú cudziu reč, však určite naokolo počula. Akoby tajomný priškrtený hlas vychádzal priamo zo stien.
Upokojovala sa myšlienkou, že hrôzu naháňajúce zvuky vydáva potrubie odpojeného kotla pece, čomu sama ani na moment neuverila. Napriek všemožnému upokojovaniu, strhla niekoľko starých výtlačkov novín, strčila si ich pod pazuchu a utekala preč...
Mrazivé spomienky jej spôsobili husiu kožu, keď sa prebrala so zadumania. Predošlé mrazenie na chrbte však vystriedal nový strach.
Slúžka bola v Heleninej spálni a samozrejme ani netušila ako sa sem dostala. Klára stála pred oknom bičovaným prudkým dažďom a priamo pred ňou sa vo svetle bleskov týčil dom patriaci liečiteľke.
Mladá žena kľačala uprostred priestrannej miestnosti pri širokom stole. Bol kruhového tvaru s nápadne krátkymi nohami zrezanými tak, aby doska stola siahala Izidore, v polohe na kolenách po prsia. Liečiteľka, otočená k Helene chrbtom so sklonenou hlavou potichu odriekavala akúsi modlitbu.
Nielen stolík, ale aj celá izba boli doslova obložené sviečkami, ktorých mihotavé svetlo dotvárali ponurý vzhľad miestnosti.
V rohu, v slamenom košíku bábätko mávalo rukami a kopalo nôžkami. Ale neplakalo, ani nevydávalo žiadne zvuky. Pôsobilo úplne spokojne.
To však Helenu ani zďaleka neupokojilo a pokračovala v sledovaní schúlenej ženy, pohrúženej do modlitieb.
Odrazu svit sviečok poľavil, ich knôty však naďalej horeli dlhými plameňmi. Akoby svetlo pohlcovali steny, biedny nábytok či samotný vzduch. Bolo to veľmi podivné!
Tichý šepot narastal na intenzite až prerástol do hlasitej reči, ktorej slová už dokonale počula aj vdova ukrytá za drevenou priečkou, no neznámemu jazyku nerozumela. Izidora odriekavala zaklínadlá čoraz hlasnejšie. Temnota v miestnosti sa stupňovala a Helena zacítila na tvári silný chlad sálajúci od vedľa.
Izidora sa náhle vystrela a natiahla ruky ponad hlavu. V týchto chvíľach už slová v cudzej reči kričala na plné hrdlo. Chlad sa zintenzívnil až do takej miery, že vdova videla sivú, ním kondenzovanú paru vlastného dychu.
Sviečky zlyhali vo svojej podstate. Čosi vysávalo svetelné lúče a premieňalo ich na absolútnu tmu. Vzniknuté hrubé a nepreniknuteľné tiene v rohoch ožili a zdalo sa, že sa plazia stropom a stenami vlastnou vôľou. Helena si všimla, že dokonca plamene sviec sa ohýbali, akoby bol prievan. Čudné bolo, že ich žeravé hroty smerovali do stredu k stolu a kľačúcej liečiteľke s rukami vypätými k nebu.
Mladá žena vo svojej polohe, na plné hrdlo kričiac hrôzostrašnú modlitbu, vyzerala impozantne!
Helene búchalo srdce tak silno až cítila vlastný tep na krku. Nedokázala sa však spamätať a odtrhnúť oči, tak len hlúpo s pootvorenými ústami sledovala zvláštne udalosti, halucinácie zhmotnené priamo pred jej očami.
Odrazu sa plaziace tiene spojili v centre miestnosti. Chvíľu sa chaoticky premiešavali, vytvorili čiernu guľu, na ktorej povrchu sa zhmotňovali črty akýchsi tvárí. Podľa ich výrazu, nesmierne trpiacich tvárí! Hmota stvorená z tieňov vyzerala ako okno do pekla.
Rozrastala sa, zmršťovala a opäť sa nadúvala. Postupne klesala k zemi, snáď vlastnou váhou hustej čiernej hmoty a priam nad doskou modlitebného stola sa začala rozpínať a naťahovať.
Helena si uvedomila, že živá hmota vytvorila akýsi neforemný obrys postavy. Ohromne vysokej, so širokými ramenami. Desivý zjav sa naťahoval ponad Izidoru, ziapajúcu nezrozumiteľnou rečou, až k stropu. Na vrchole v obryse masívnej hlavy sa znenazdajky rozsvietili dva červené body pripomínajúce oči. V nepreniknuteľnej temnote tieňa vyzerali ako by vysielali lúče z obrovskej diaľky či skôr neuveriteľnej hĺbky.
Stará pani, preľaknutá a s rozumom momentálne nechápajúcim okolitú realitu, rázne vyskočila na rovné nohy.
Od vedľa naraz hlasitú modlitbu prerušil hrubý, až neprirodzene tvrdý a hlboký hlas.
Rozprával cudzou rečou podobnou slovám liečiteľky. To však už Helena neregistrovala. Rozutekala sa nehľadiac na navŕšené kopy rôznych vecí. Absolútne sa už nesnažila byť čo najtichšie. Narážala a zakopávala. Noha sa jej zachytila o porisko lopaty a vdova stiahla za sebou plno harabúrd, ktoré sa s hrmotom zrútili.
Vyrazila zadné dvere drevenej chyže a vybehla do prudkého dažďa.
Utekala popri stene vedľa búdy, dvorom, okolo Izidorinho domu až k bránke vedúcej na ulicu. Pokúšala sa čo najrýchlejšie ju otvoriť, no bola tak rozrušená, že nedokázala vykonať ani tak triviálnu vec.
Keď sa jej to konečne podarilo, zanechala ju za sebou dokorán roztvorenú a hnala sa cez ulicu k svojmu domu.
Vôbec si nevšimla, že mladá liečiteľka medzitým vyšla na dvor a pozorovala ju ako smiešne poskakuje pri bráne. Žena, zmáčaná padajúcou vodou sa však len pousmiala a pokojne vošla späť do drevenej chyže.
Helena tresla dverami, zamkla a na chvíľu sa oprela o zaistené dvere. Po pár sekundách sa však zviezla až na podlahu a ostala sedieť s vystretými nohami. Premočené šaty ju chladili a po riedkych vlasoch a tvári jej stekali kropaje vody.
Preboha, čo to bolo, napadlo vdovu. Videla som to alebo som sa už načisto pomiatla, premýšľala ďalej. Dúfala, že liečiteľka ju nevidela ani nezačula.
Napriek strachu a paradoxne aj absurdnosti, ktorú pociťovala z udalostí uplynulých minút, vedela, že všetko čo videla bolo skutočné. Úplne reálne!
Jej strach narastal.
Tá žena musí byť šialená, pomyslela si. Vyvoláva duchov, či démonov? Alebo hovorí zo samotným diablom? Pri týchto myšlienkach Helenin strach viac a viac narastal.
Vdova teraz videla početné návštevy v novom svetle! Stretávky satanistov, skupinové seánsi a to nešťastné dieťa je v ich pazúroch.
Náhle si uvedomila, čo jej nedávno hovorila Klára. Izidora aj „učila liečiť“. To najskôr znamenalo, že všetci alebo aspoň väčšina jej zákazníkov sa pravdepodobne tiež dokážu spojiť s démonom alebo čo to vlastne bolo.
Tak či onak, to nevinné dieťa tam určite nenechá napospas nejakým sektárom, ktorý možno... Nedokázalo si predstaviť, že by niekto dokázal... dokázal obetovať bábätko?
Zhrozená sa aj napriek vyčerpaniu zdvihla zo zeme a vyrazila cez vstupnú halu do obývačky. Vládlo tu prítmie prerušované ostrými zábleskmi pustenej televízie.
Helena, nevnímajúc okolie ani práve vysielanú reláciu, pristúpila k úzkemu stolíku vedľa kresla a roztrasenou rukou zdvihla slúchadlo telefónu. Napadlo ju, či by radšej nemala zavolať niekam vyššie, keďže Izidoru navštevovalo celé mesto. Ale žeby bol jej mocou oblbnutý úplne každý?
Vytočila číslo na miestnu políciu. Počas vyzváňania na druhej strane linky sa zahľadela na televíziu.
Podlomili sa jej kolená a mimovoľne sa posadila do kresla. Slúchadlo držala pri uchu ďalej, no vnímala len obraz pred sebou.
„Nová neuveriteľná liečba!“ kričal mladý moderátor sprevádzaný šarmantnou partnerkou v reklame celoštátnej televízie. V tejto chvíli to mohli sledovať milióny ľudí!
V slúchadle medzitým cvaklo a ozval sa ženský hlas policajnej spojovateľky: „Polícia, prosím!“
„Aj najväčší skeptici uveria,“ revala televízia. „Uvidia a pochopia! Príďte nás navštíviť, máme liečebne už takmer v každom veľkom meste.“
Izidoriny zákazníci, poučení v čiernej mágii sa zrejme rozhodli podnikať. Alebo to nie je náhoda, ale veľký premyslený plán? Ak áno tak koho? Čarodejnici alebo samotného...satana?
„Haló, počujete ma? Je tam niekto? Haló!“ ozývalo sa v telefóne.
„Najväčšia bomba však je,“ kričal ďalej chlapík v televízii, „že vás našu úžasnú liečbu aj naučíme! Áno, priatelia! Počujete dobre! Zadarmo získate schopnosti, ktorými dokážete pomôcť svojim blízkym!“
Hrozba bola neodvratná a nezastaviteľne sa šírila krajinou. Vdova civela na obrazovku
neveriac vlastným očiam ani ušiam.
„Aj tak si už mŕtva, sviňa!“ ozvalo sa so slúchadla telefónu.
Vdove prebehol mráz po chrbte a v tej istej chvíli ju čosi zdraplo za vlasy, silno jej trhlo hlavu dozadu a zasvišťala čepeľ. Dlhý a široký nôž jej preťal na krku tepny, z ktorých vystrekla krv a valila sa vdove po hrudi.
Chvíľu ju niekoľkokrát myklo a trhlo, až jej telo ostalo v posmrtnom kŕči so skrivenou tvárou a doširoka roztvorenými, prekvapenými očami.
Slúžka Klára, stojaca za kreslom, pustila zakrvavený nôž na koberec a pokojne odkráčala preč...
pavel terek
Diskusia
jurinko
Mne sa to pacilo. Az na obcasne Y/I a s/z to bolo normalne dobre. Akurat ma trocha stve ten otvoreny koniec, pretoze jedna reklama v telke hadam neznamena koniec sveta, rovnako ako neznamena koniec sveta, ze nejaka vdova pride o zivot. Nie vsetci pozeraju telku a nie vsetci veria liecitelom.. A (vychadzajuc z nejakeho svetoveho principu usporiadanosti) ak existuje takto ponimane zlo, musi nutne existovat jeho protipol, nejaka biela magia, dobro, oponent. Takze aj keby sme chceli spravit temny koniec, kde vsetko ovladnu satanisti, musel by prebehnut najprv nejaky boj. Z coho mi vychadza, ze tvoja poviedka nemala uzatvoreny koniec, co ma stve, lebo a) nemam rad otvorene konce vo vseobecnosti b) zaujimalo by ma, ako dopadne toto konkretne dielo. Ale inac velmi dobre, trochu plocha psychologia postav, ale pri natiahnuti a prepracovani s velkym potencialom. Dal som 8
30.08.2010
Mne sa to pacilo. Az na obcasne Y/I a s/z to bolo normalne dobre. Akurat ma trocha stve ten otvoreny koniec, pretoze jedna reklama v telke hadam neznamena koniec sveta, rovnako ako neznamena koniec sveta, ze nejaka vdova pride o zivot. Nie vsetci pozeraju telku a nie vsetci veria liecitelom.. A (vychadzajuc z nejakeho svetoveho principu usporiadanosti) ak existuje takto ponimane zlo, musi nutne existovat jeho protipol, nejaka biela magia, dobro, oponent. Takze aj keby sme chceli spravit temny koniec, kde vsetko ovladnu satanisti, musel by prebehnut najprv nejaky boj. Z coho mi vychadza, ze tvoja poviedka nemala uzatvoreny koniec, co ma stve, lebo a) nemam rad otvorene konce vo vseobecnosti b) zaujimalo by ma, ako dopadne toto konkretne dielo. Ale inac velmi dobre, trochu plocha psychologia postav, ale pri natiahnuti a prepracovani s velkym potencialom. Dal som 8
30.08.2010
jurinko
A ozaj, k psychologii (ale aj k deju): mohla si sa viac vyhrat s tym, ako ta liecitelka skutocne lieci, ako pomaha ludom, ako jej vsetci doveruju, ako si ich ziska a az postupne a pomaly ich obrati na zlo a postupne a pomaly sa ukaze jej prava podstata. Takto to bolo prilis narychlo. Ale to by chcelo vacsi rozsah. Mozno bola forma poviedky na tvoj napad prilis kratka a nevhodna, mozno by sa viac hodila nejaka novela alebo co, s vacsim rozsahom a prepracovanostou. Boj dobra so zlom v takomto meradle a v psychike a dusi cloveka je pomerne komplikovany, neda sa to takto nakratko odbit.
30.08.2010
A ozaj, k psychologii (ale aj k deju): mohla si sa viac vyhrat s tym, ako ta liecitelka skutocne lieci, ako pomaha ludom, ako jej vsetci doveruju, ako si ich ziska a az postupne a pomaly ich obrati na zlo a postupne a pomaly sa ukaze jej prava podstata. Takto to bolo prilis narychlo. Ale to by chcelo vacsi rozsah. Mozno bola forma poviedky na tvoj napad prilis kratka a nevhodna, mozno by sa viac hodila nejaka novela alebo co, s vacsim rozsahom a prepracovanostou. Boj dobra so zlom v takomto meradle a v psychike a dusi cloveka je pomerne komplikovany, neda sa to takto nakratko odbit.
30.08.2010
zuna
v poslednej dobe jedno z najlepsich dielok, co som tu citala. sa mi to celkom lubilo, dobre opisy, podarilo sa ti udrzat napatie, slusna stylistika
05.09.2010
v poslednej dobe jedno z najlepsich dielok, co som tu citala. sa mi to celkom lubilo, dobre opisy, podarilo sa ti udrzat napatie, slusna stylistika
05.09.2010