Príbehy traktoríka Sama

„Ja som Adamko a toto je Andrejka. A ty sa ako voláš?“, pýtal sa Adamko. Traktorík posmutnel. „Ja ešte nemám žiadne meno. Som nový a nikto mi ešte žiadne nevybral.“, odpovedal. „Hmm. A čo keby sme ťa volali Sam? Páčilo by sa ti to?“, spýtala sa Andrejka. Traktorík sa zamyslel a sám pre seba si opakoval meno, ktoré vyslovila Andrejka. Potom sa usmial, zažmurkal očami, zablikal svetlami a radostne si poskočil. „Sam, bude skvelé, páči sa mi to meno.“, súhlasil traktorík, teraz už Sam.
Filmová história scifi
Medzi vysokými horami, v zelenej doline popri zurčiacej rieke, vinie sa malé krásne mestečko. A v tomto mestečku žijú hovoriace autá, traktory, vlaky, autobusy ... spolu s ľuďmi svojimi priateľmi. Na okraji tohto mestečka je farma na ktorej žije traktorík Sam. Je na nej nový. Len nedávno bol skonštruovaný vo veľkej továrni, následne dovezený do obchodu, v ktorom si ho kúpil pán Veselý. Pán Veselý je naozaj veselý a milý človek, ktorý ma so svojou ženou pani Veselou, ktorá je tiež naozaj veselá a milá, dve detičky. Chlapčeka Adamka a dievčatko Andrejku, ktorí sú tak ako ich rodičia veselí a milý. Priezvisko Veselý sa pre túto rodinku naozaj veľmi hodí.
Ako to všetko začalo ...
Pán Veselý často chodieval v meste do predajní s potrebami pre svoju farmu. A tiež rád chodieval do predajní s poľnohospodárskymi strojmi. Niekedy so sebou brával aj Adamka a Andrejku, svoje deti. Podľa toho koľko mal času a koľko času mali jeho deti. Adamko a Andrejka boli veľmi šťastný, keď ich ocko zobral do mesta. Ako dnes.
Keď nakúpili v meste všetko potrebné, zašli do predajne s poľnohospodárskymi potrebami. Obdivovali všetky tie výkonné stroje a čítali si o nich v priložených informačných letáčikoch. Odrazu k ockovi pribehol Adamko, ktorí sa na chvíľočku od neho a Andrejky odpojil.
„Ocko, ocko, poď sa pozrieť sem. Poď, poď. Ponáhľaj sa!“, hovoril Adamko a ťahal ocka za ruku.
„Adamko, čo je čo sa stalo?“, ustarostene sa pýtal ocko.
Adamko neodpovedal, len ocka ťahal a ťahal. Za nimi cupitala Andrejka, zvedavá, čo im chce Adamko ukázať.
„Aha, ten je nádherný, taký by som chcel. Je akurát tak pre mňa.“, štebotal Adamko ukazujúc na menší červený traktorík.
Ocko kukol na traktor, pokyvkával hlavou a nadvihoval obočie. Andrejka pribehla k traktoríku, poobzerala si ho z každej strany a potom sa pridala k skackajúcemu Adamkovi.
„Áno, áno, ten je krásny. Aj ja by som ho chcela.“, prosíkala Andrejka a spolu s Andrejkom na ocka prosebne upierali očká.
Ocko pozrel raz na traktor, raz ne deti a potom zas na traktor a zas na deti. Pozeral a pozeral a deti s napätím čakali a čakali.
„No myslím, že by sa nám celkom zišiel, ale najskôr sa musím poradiť s mamičkou. Ak bude súhlasiť, pôjdeme ho kúpiť. Dohodnuté?“, spýtal sa ocko.
„Uhm, uhm.“, súhlasne prikyvovali Andrejka a Adamko.
Ešte chvíľočku si obzerali malý červený traktorík a potom sa vybrali naspäť domov. Ocko ich po ceste pozýval ešte na zmrzlinu, no ani Adamko ani Andrejka nechcela. Len čo auto zastavilo na dvore pred domom, obe deti z neho rýchlo vystúpili a ponáhľali sa za mamičkou. Našli ju stáť vo dverách detskej izbičky.
„Mami, mami dovolíš aby ocko kúpil nový traktorík? Pre mňa a pre Andrejku.“, kričal Adamko už zo schodov. No len, čo pribehli k mamičke ich radosť sa stratila. Mamička ukázala rukou smerom do detskej izby.
„A toto je čo?“, nahnevane sa spýtala.
Na zemi sa povaľovali snáď všetky hračky, ktoré deti mali. Rozprávkové knižky boli rozhádzané po jednej aj po druhej postieľke. Špinavé oblečenie ležalo na stoličkách. Všade bol taký neporiadok.
Andrejka sa schovala za Adamka a len len, že sa nerozplakala. Adamko chvíľku stál a pozeral na ten neporiadok. Bolo to naozaj hrozné. Teraz, keď tu tak stál a pozeral sa do izbičky, samému sa mu to nepáčilo. Pomyslel si, že bude ťažké presvedčiť mamičku na kúpu traktoríka. Ale skúsiť to musí. Podišiel do stredu izbičky, postavil sa smerom k mamičke a potichučky rozprával.
„Prepáč ten neporiadok. Viem, že si veľmi nahnevaná. Ale sľubujem, že s Andrejkou si upraceme izbu a už nikdy neurobíme taký neporiadok. A sľubujem, že ti pomôžeme so všetkým, čo od nás budeš chcieť. Len dovoľ ockovi kúpiť ten traktor. Prosím a sľubujem. Andrejka povedz, že aj ty sľubuješ.“
„Sľubujem.“, tíško povedala Andrejka.
Mamička stála a pozerala sa na svoje deťúrence. Na Adamka odhodlane stojaceho v strede izbičky a Andrejku schovávajúcu sa za jej chrbtom. Boli taký presvedčivý až sa jej chcelo ich objať a postískať, ale to by bolo veľmi jednoduché. Rozhodla sa nechať ich ešte v napätí.
„No, začneme tým, že tu urobíte vzorný poriadok. A ja porozmýšľam o vašom návrhu. “
Adamko a Andrejka zostali v izbičke sami. Okamžite sa pustili do upratovania. Adamko poukladal všetky knižky na poličku, Andrejka odniesla špinavé oblečenie do práčovne. Spolu poupratovali hračky. Každý si popravil perinu na svojej posteli, urobil poriadok na svojom písacom stole. Keď skončili s upratovaním, vonku už bola tma. V bruškách im škvŕkalo od hladu a viečka im zatváralo od únavy. Mamička prišla ako na zavolanie. Doniesla im sladké pečivko a teplé kakavko. Keď sa najedli, prezliekli sa do pyžamiek, umyli si zúbky a šup do postieľky. Mamička ich pochválila za upratanú izbičku a chystala sa prečítať im rozprávočku. No len, čo vytiahla knižku a nalistovala prvú stránku obe deti sladko spali. Zhasla teda svetlo a potichučky odišla z izby.
Ráno sa obaja ponáhľali do kuchyne, zjedli raňajky a pýtali sa mamičky s čím treba pomôcť. Mamička chvíľku akože rozmýšľala a potom ich poprosila, aby poupratovali stajňu v stodole. Vraj je tam veľký neporiadok a ona potrebuje aby celý spodný priestor zostal prázdny a priechodný. Adamko ani Andrejka sa nepýtali k čomu to mamička potrebuje, ihneď sa vybrali zadanú úlohu splniť. Upratovali celé dopoludnie. Dokonca sa zabudli ísť aj naobedovať. Mamička ich preto musela ísť zavolať. Kráčala smerom k stodole a už hodný kus od nej počula ako sa deti skvelo bavia. Vošla k nim dnu. Deti odviedli obrovský kus práce aj keď zďaleka ešte neskončili. Mamička ich pochválila a pozvala ich na chutný obed. Po ceste k domu sa tvárila tajomne a veľa sa usmievala. Keďže do domu vchádzali zadným vchodom, nemohli vidieť prekvapenie, ktoré ich čakalo pred predným vchodom. Mamička počkala kým sa obaja najedli a potom ich poslala von na dvor. Vraj tam niekto na nich čaká. Ponáhľali sa teda k dverám. Vybehli na dvor a zostali prekvapený. Priamo pred nimi stál novučký malý traktorík, ktorý včera obdivovali v meste. Rozbehli sa k nemu a natešene si ho obzerali. Traktorík sa usmieval, deti sa mu páčili. Vlastne páčili sa mu už včera a veľmi si prial aby ho ich ocko kúpil.
„Ahoj.“, pozdravili ho deti.
„Ahoj.“, odzdravil traktorík.
„Ja som Adamko a toto je Andrejka. A ty sa ako voláš?“, pýtal sa Adamko.
Traktorík posmutnel.
„Ja ešte nemám žiadne meno. Som nový a nikto mi ešte žiadne nevybral.“, odpovedal.
„Hmm. A čo keby sme ťa volali Sam? Páčilo by sa ti to?“, spýtala sa Andrejka.
Traktorík sa zamyslel a sám pre seba si opakoval meno, ktoré vyslovila Andrejka. Potom sa usmial, zažmurkal očami, zablikal svetlami a radostne si poskočil.
„Sam, bude skvelé, páči sa mi to meno.“, súhlasil traktorík, teraz už Sam.
„A nepáčilo by sa ti viac meno Ben?“, nahnevane položil otázku Adamko.
Nepáčilo sa mu, že Andrejka ho predbehla a navrhla meno pre traktorík ako prvá. On je predsa starší a je chlapec. On mal navrhnúť meno pre traktorík ako prvý.
Traktorík chvíľku rozmýšľaľ.
„Nehnevaj sa Adamko, ale Sam sa mi páči viac. Chcem sa volať Sam. Aj Ben je pekné, ale Sam sa mi naozaj páči viac.“, ospravedlňoval sa traktorík.
Adamko zmraštil obočie, prižmúril očičká a škaredo sa pozrel na Andrejku.
„Ja som mal povedať meno prvý. Keby som ho povedal ako prvý, bol by si ho určite vybral. Som starší a ty si ma nemala predbehnúť!“, zlostil sa Adam.
Andrejka sa rozplakala. Mamička podišla k Adamkovi , kľakla si k nemu na jedno kolienko a začala mu vysvetľovať.
„Adamko, tu nejde o to, kto povedal svoj návrh ako prvý, ani o to kto je chlapec alebo dievča alebo o to kto je starší a kto mladší. Tu ide o to, ktoré meno sa traktoríku páči viac. Nemôžeš niekomu vnucovať svoj názor. Obaja ste navrhli meno, ktoré sa vám páči a traktorík si vybral to, ktoré sa mu páči viac. Bola to jeho voľba a treba ju rešpektovať. Pozri, ráno si ideš obliecť tričko. Ty si chceš obliecť červené, ale mne sa páči zelené. Som staršia, takže ma musíš poslúchnuť. Páčilo by sa ti to?“
„Ale to je nefér. To tričko budem mať predsa oblečená ja.“, zháčil sa Adamko, no potom potichučky dodal, “Myslím, že by sa mi to nepáčilo.“
Mamička sa postavila a pohladila Adamka po vláskoch.
„Prepáč, že som ti hneď prvý deň u nás pokazil.“, ospravedlňoval sa Adamko traktoríku.
„A ty Andrejka prepáč, že som na teba kričal a obviňoval ťa.“, ospravedlnil sa aj Andrejke.
Na to si obe deti podali ruky.
„Kamoši?“, spýtal sa Adamko.
„Kamoši.“, odpovedala Andrejka.
„Kamoši?“, spýtal sa traktorík.
Adamko aj Andrejka sa k nemu otočili a jednohlasne odpovedali.
„Kamoši.“
A tak sa začal Samov život na farme a jeho dobrodružstvá s kamarátmi Adamkom a Andrejkou.

Petronela hercová

Petronela hercová

Diskusia

jurinko
Pekne. Mile, detske, rozpravka. Pekna prva kapitola do rozpravkovej knizky, akurat dlha na citanie pred spanim, nenasilne vychovna (pre deti) a celkovo taka akasi vhodna rozpravka. Sem tam Y/I, sem tam ciarka, ale stale mila, nenasilna rozpravka pre deti. Trosku nevyrazna, ale detom sa bude pacit. Dal som 8
23.04.2010

draculin
Nuz, ako by som to len... :) Ako scifi ci fantastika, nic moc. Ale ako rozpravka pekne. A bolo to pisane ako rozpravka, takze to vlastne splnilo to, co to malo splnit. Mat o 30 rokov menej, asi by som bol uplne nadseny :) Cize - moze byt.
26.04.2010
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.