LOV

Stretli sa "Oni".
Podporte scifi.sk
Bola neskorá jeseň. Stromy už stratili všetko lístie, studený vietor zadul, bolo cítiť prichádzajúcu zimu. Slnko bolo skryté za ťažkými dážďovými mrakmi. Celé dni pršalo, ani tento deň nebol výnimkou. A práve v takýto deň sa stretli Oni, tak ako im bolo predurčené osudom. Družina, ktorá možno vykoná hrdinské činy, ktoré pozmenia dejiny a možno niekde zahynie a nik si na nich viac nespomenie...
Nad údolím sa vznášal dym. Vietor ho zanášal ďaleko od miesta, z ktorého prichádzal.
V krčme u Modrého draka panoval zdanlivý pokoj. Hostinský menom Vrták utieral veľké dubové stoly a pripravoval svoj pajzel, ktorý považoval za prvotriednu krčmu, k pohotovosti na večer, keď bývalo vždy plno a peniažky sa len tak hrnuli do jeho truhlice. Pivo už mal zriedené a tešil sa, koľko na ňom zarobí. Mohol si dovoliť všetko dolievať vodou, pretože v okolí nebolo iné miesto, kde by sa dalo zájsť na kus reči a nieco si pri tom vypiť. Dobrú náladu mu kazila iba Karla, pomocnica, ktorá dnes mala zlý deň a od rána jej všetko padalo z rúk. Z kuchyne vyšiel mladík, ktorý niesol drevo do krbu v hlavnej miestnosti hostinca. Vrták sa naňho pozrel a v jeho pohľade bola vidieť otcovská pýcha.
Yrkan bol jeho jediný syn a mal raz zdediť podnik po otcovi. Práve sa vrátil z lovu a v kuchyni boli teraz zásoby zveriny na dlhý čas. "Karla, kde sa zas motáš?" Zakričal hostinský smerom do kuchyne a utieral posledný stôl, ktorý bol najbližšie ku dverám, keď na dubovú dosku padol tieň. Vrták sa pomaly otočil. Vôbec nepočul hosťa prichádzať a ten napriek tomu stál dva kroky od neho. Jeho postava bola zahalená v ťažkom šedom plášti s kapucňou, ktorá zakrývala majiteľovi tvár. Plášť sám osebe nevzbudzoval žiadnu zvláštnu pozornosť, vyzeral celkom obyčajne, až priveľmi obyčajne, len pozorné oko mohlo zistiť, že plášť nevyrobila ľudská ruka.
Hosť určite nepatril k stálym zákazníkom a to bolo v tejto dosť rušnej dobe celkom príjemné. Vrták sa potešil - snáď sa dozvie nejaké zaujímavé novinky a v lepšom prípade tu ten nový nechá aj peknú sumičku. Zo zamyslenia ho vytrhol hlas z tieňa kapucne : "Dal by som si pivo a niečo teplé na jedenie." Cudzinec sa otočil a sadol si ku stolu v rohu miestnosti chrbtom ku stene. Hostinský sa už pobral do kuchyne, keď ho cudzinec znovu oslovil: "Môžeš mi priniesť to, čo cítim z kuchyne, nevonia to zle."
Vrták sa ospravedlnil a bežal za pípu natočiť korbeľ piva. "Karla, ty jedno lenivé nemehlo, kde si toľko, máme zákazníka! Okamžite sem prines jedlo!"
Keď niesol pivo ku stolu, uvidel niečo, čo mu vyrazilo dych. Hosť si stiahol kapucňu a na prvý pohľad bolo jasné, že to nie je človek. Tie mierne zošikmené oči a jemne zašpicatené uši, tak ako jeho dokonalé rysy tváre sa nedali s ničím pomýliť. Ale hostinského zarazilo niečo iné. Elfi kupci sa občas zastavili na pohár vychýreného vína z Carynthie, za ktoré si účtoval nehorázne peniaze, bol na nich už zvyknutý. Boli to hosťove oči, ktoré sa neprirodzene leskli a pritiahli pohľad Vrtáka, ktorý sa zrazu cítil špinavý vo svojej zástere a neohrabaný ako čerstvo narodené teľa. Elf viditeľne nepatril medzi kupcov s výrobkami z Ereisie.
Chvíľu sa na seba pozerali a elf sa zrazu spýtal: "To je tu vždy tak prázdno? To nepridáva tvojmu hostincu na dobrej povesti."
Vrták si všimol jeho medailón z čistého striebra, ktorý zobrazoval neutralitu energií znak jin-jang. Doposiaľ ešte taký medailón nevidel na vlastné oči, ale hmlisto si spomínal na dávnu legendu, ktorú mu rozprával jeho dedo o mocnom cechu Čarodejov, ktorí vládli mocnou mágiou a medailón bol ich znakom. O cechu už nebolo počuť dlhé roky, niektorí sa domnievali, že zanikol.
Vrták sa spamútal skôr, ako si elf všimol, na čo hľadí a odpovedal: "Ach, noo nie, nebýva tu prázdno, len je ešte skoro." V tej chvííli vstúpilo do Modrého draka pár starých zákazníkov, ktorí mali dobrú náladu a dosť hlučne sa správali. Elf si pritiahol pivo, pomaly sa napil a začal si prezerať prichádzajúcich. Budú to zrejme rybári, pomyslel si, priniesli so sebou do miestnosti pach rýb a mora. Muž v plášti sa sklonil nad svoj korbeľ, nemal náladu na rozhovor s cudzími, takmer vždy z toho boli len nepríjemnosti.
Skupina mužov hlučne pozdravila Vrtáka a objednali si pivo a niečo tvrdšie na vrch. "Vonku už je psia zima", zašklebil sa jeden z nich a pritom zacengal plným meštcom. To bola rajská hudba pre Vrtákove uši, tomu rozumel najlepšie. Zabudol na elfa a rozbehol sa nalievať. Čas pomaly plynul, vonku sa stmievalo a miestnosť sa začala napĺňať ďalšími prichádzajúcimi. Nálada upadla do klasickej atmosféry každého hostinca, zvuk, ktorý doliehal zo všetkých strán, bola zmes útržkov rozhovorov, spevu a cingania korbeľov.
Keď sa tajomný hosť najedol, objednal si ďalšie pivo a presadol si ku krbu. Plamene príjemne hriali, vrhali tiene do miestnosti, borovicové drevo pri horení vydávalo príjemnu vôňu. Zrazu sa pri krbe zastavil jeden z chlapov, ktorý si pôvodne išiel von uľaviť. "Fuj, ďalší smradľavý elf, všade vleziete ako ploštice. Mal si ostať doma v lese chytať vrany, aj tak nič iné nevieš."
Muž natiahol ruku a chcel elfa chytiť za rameno. Zrazu bolo vo bolo vzduchu cítiť napútie. Všetci stíchli, bolo počuť len štrnganie riadov z kuchyne. Elf sa začal pomaly otáčať k opitému mužovi, ktorý bol od neho o dve hlavy vyšší a raz tak široký a hoci v jeho chôdzi už nebola úplná istota, každému bolo jasné, že štíhly elf nemá žiadnu šancu.
V tej chvíli sa ozvalo odo dverí: "Moran, koľkokrát ti mám hovoriť, že nemáš obťažovať otcových zákazníkov. Neprospieva to obchodu a to by mohlo byť pre teba veľmi nezdravé. Ak sa okamžite nevrátiš k svojmu stolu, prisahám, že ťa vykopem odtiaľto ako prašivého psa."
Hostia sa otočili za hlasom, k mladíkovi, ktorý stál vo dverách spolu s dvoma ďalšími a výhražne zatínal päste. "Aaa, ale Yrkan, veď ma poznáš, ja som len žartoval, ja mám všetkých rád, však vieš. Nikomu neublíži starý dobrý Moran."
"Práve že ťa poznám a hlavne, keď máš vypité," odpovedal Yrkan a otočil sa k otcovi, ktorý stál za výčapom." Už mu dnes nenalievaj, lebo tu zas budú problémy. Ešte dodnes nezaplatil za škody, čo tu naposledy narobil pri tej bitke s barbarom." Keď Vrták mávol, že porozumel, pristúpil Yrkan k elfovi, ktorý sa viditeľne uvoľnil. Atmosféra sa znovu vrátila k svojej pôvodnej hlučnosti - nič zaujímavého sa už nebude diať.
Elf dvihol hlavu, pozrel na mladíka a zašklebil sa: "Vďaka, ale nemuselo to byť, ja sa viem o seba postarať." Popri reči odhrnul plášť na bok a Yrkan videl, že má pod ním v ruke nachystanú dýku pripravenú bodnúť. "Tento raz by vám určite nestihol narobiť škodu, ak nepočítate črevá rozhádzané po dlážke."
Jeden z mužov, ktorý prišiel s Yrkanom, zahlásil: "No, aspoň by tomu starému ožranovi niekto konečne zatrhol tie jeho večné výstupy, už nám všetkým dobre dlho pije krv." Yrkan sa naklonil k elfovi a ticho povedal: "Pane, myslim, že by ste si aspoň mohli stiahnuť kapucňu do tváre, teraz sú zlé časy, ľudia vyhľadávajú bitky a elfovia tu v okolí nie sú veľmi obľúbení." Elf sa na neho skúmavo zahľadel tými zvláštnymi očami a pri tom sa pohrával so strieborným medailónom.
"Ide mi len o vasu bezpečnosť, nezaujíma ma, kto ste, ani kam máte namierené, my sme tu pre všetkých, ktorí majú čím zaplatiť a dokážu odísť po svojich."
"Ale ja nemám strach z opitého chlapa, ktorý ledva stojí na nohách, verte mi, že som už zažil iné hrôzy, ako že vám niekto ovracia šaty." Dýka zmizla pod plášťom a tajomný hosť sa otočil chrbtom k Yrkanovi dávajúc najavo, že debata skončila. Ten iba na chvíľu pocítil moc, ktorá tohto zvláštneho elfa obklopovala a zamrazilo ho. Pochopil, že má aj iné prostriedky k svojej ochrane ako dýku a rozhodol sa, že radšej nebude ďalej skúmať, čo je zač.
V tej chvili sa dvere znovu otvorili a v nich sa s úsmevom na tvári objavili dvaja ďalší zákazníci.
Podľa výzoru boli obaja žoldnieri. Jeden z nich, vyšší, svalnatý mal na sebe šupinovú zbroj na mnohých miestach pretlačenú. Na širokom opasku mal pripnutý dlhý meč, ktorý vyzeral, ako keby ho vyrobili trpaslíci, solídna zbraň, na ktorú sa dá vždy spoľahnúť. Podľa tváre nemal za sebou viac ako dvadsať zim.
Druhý muž, približne v tom istom veku bol oblečený v krúžkovej košeli, ktorá páchla kovom a potom. Za ľavým ramenom mu vyčnieval dlhý luk.
Obaja sa navzájom dobre poznali od detstva.
Prvý z nich sa rozhliadol po hostinci a povedal: "Ha, Golan, tuším sme prišli o nejakú zábavu."
Ten druhý so širokým mečom a krúžkovou košeľou pozrel na neho a zasmial sa: "No, veď sa o nejakú postaráme sami, Saky. Dnes je tu ale plno. Určite sa niečo naskytne."
Neovplývali veľkou charizmou, no oni neboli stvorení pre krásu, ale pre boj a v ňom sa nedali zahanbiť. Hoci by sa na prvý pohľad zdalo, že vzhľadom na ich vek nemôžu mať veľa skúseností , obaja boli vynikajúci bojovníci.
Saky bol najlepší žiak známeho šermiara Talesa, ktorý bol veliteľom kráľovskej gardy. Keďže Sakyho otec bol dlhé roky pod jeho velením, Tales jeho syna prijal veľmi ochotne a vycvičil ho vo všetkých druhoch šermu najlepšie, ako vedel.
Golanov otec bol rovnako ako Sakyho vojakom Kalavejských pešiakov , ktorí boli obávanými bojovníkmi po celom kraji, ale Golana tiahla viac príroda, a preto sa stal hraničiarom. Dokázal
stopovať vo voľnej prírode a ani streľba z dlhého luku mu nerobila problémy. Pomaly sa zasvecoval do hraničiarskeho umenia liečenia a kúziel, čo by sa z jeho výzoru nedalo vyčítať.
Keďže boli obaja veľmi mladí, nelákal ich život v pravidelnej Kalavejskej armáde a slabý žold. Túžili konať hrdinské činy, vybrať sa hľadať škretie zlato, loviť Trollov. Snívali o sláve, vzrušení a a zábave, o tom, že sa raz možno stanú Rytiermi.
Neuvedomali si, že takéto dobrodružstvo by ich mohlo stáť život a keby aj, veľmi na budúcnosť nemysleli.
Hostinec bol vo chvíli ich príchodu preplnený až do prasknutia, Vrták už dávno pridal všetky stoličky, čo mal odložene vzadu v kuchyni. Napriek tomu si niektorí hostia nemali kde sadnúť a postávali v skupinkách medzi stolmi. Karla behala od jedného stolu k druhému a nestíhala roznášať. Už sa jej ušlo párkrát po zadku od tých, čo toho viac vypili, no Yrkan všetkých rýchlo vyprevadil z dverí. Zatiaľ to vyzeralo, že sa dnes nič zvláštneho nestane.
Dvaja priatelia chvíľu nerozhodne postávali a hľadali voľné miesto. Prekročili pár ležiacich postáv a zbadali, že jedine okolo krbu je nejako podivne prázdno. "Hej, Golan, poďme tam," ukázal Saky smerom do rohu miestnosti. Pomaly sa obaja predrali ku krbu, kde sa ohrieval zvláštny elf. Ľudia, ktorí boli svedkami výstupu s Moranom, udržiavali od neho bezpečný odstup, len kde-tu sa jeho smerom zamračene zadívali. Saky sa obzeral po niečom na sedenie a zbadal v rohu veľký sud asi obsahu 200 štvrtiek . S úsmevom na perách sa k nemu rozbehol a na prekvapenie okolosediacich zdvihol sud ako pierko. Takéto sudy vážili asi toľko ako dospelý muž v plnej zbroji. Dovliekol ho až pred elfa, zľahka ho položil na zem a sadol si. Elf si ho pozornejšie prezrel a pomyslel si: "Hm, ako by obstál v boji." Golan sa tiež nedal zahanbiť.Jemnocitne zodvihol jedného hosťa, ktorý zaspal na vedľajšom stole, položil ho na dlážku a vzal si jeho stoličku. S úškrnom sa posadil k elfovmu stolu. "Môžme si prisadnúť? ... Vďaka." Elf sa usmial. "No, myslím, že ste jediní, ktorí si chcú ku mne prisadnúť. Tunajší ľudia sú nejakí čudní."
"No, v dnešnej dobe ľudia neveria nikomu ani sami sebe, nie to ešte cudzincom, ktorí majú zvláštny výzor," snažil sa vysvetliť elfovi situáciu Saky. Golan potľapkal elfa po ramene. "Haha, nič si z toho nerob, aspoň si nám podržal miesto." Ako sa Golanova ruka dotkla elfovho odevu, zrazu si uvedomil, že nie je taký obyčajný, ako sa zdalo. Ihneď ucitil tok energie, vzácny elfský výrobok, ktorý chráni majiteľa pred nečakaným napadnutím od chrbta. Bol vyhotovený náročnou kombináciou kúziel a špeciálneho spracovania určitého druhu magických rastlín takým spôsobom, že vydáva strašidelný zvuk. Tomuto zvuku sa najviac podobá jačanie umierajúcej strigy prebodnutej mečom. Plášť mal ešte ďalšiu nezvyčajnú vlastnosť - v lese dokonale splýval s okolím. Také plášte mali len elfi lučišníci.
Sakyho plášť nezaujímal. Skríkol na Vrtáka: "Dones nám súdok tej medoviny zo severu a keď ucítim, že je riedená, tak ti z tejto špinavej krčmy spravím kolničku."
Vrták dobehol s 5-štvrtkovým súdkom a 3 pohármi zo skla, ktoré mal odložené
pre lepších zákazníkov.
Pripili si. " Som Prablesk a vy vyzeráte na správnych chlapov." "Ja som Golan a to je saky," odpovedal Golan a mávol rukou ku kamáratovi.
V tú noc prebrali pri medovine dávne ságy o pokladoch mocných čarodejov, o temných mágoch a mocných bojovníkoch.
To bol vznik družiny vedenej elfom kúzelníkom - Prableskom.
V ten deň bola hrozná búrka a krupobitie.
Čas pomaly plynul v príjemnom prostredí Modrého draka .
Medovina bola dobrá, pravá, neriedená, ale to malo na svedomí, že Kalavejské zlaťáky sa pomaly rozkotúľali. Nastal čas vybrať sa za dobrodružstvom.
Bolo zasa jedna studená noc.
Čas rýchlo plynul. Vonku sa spustilo krupobitie a Vrták utekal zavrieť okenice.
Medovina bola dobrá, neriedená a to malo na svedomí, že sa kalavejské
zlatky pomaly rozkotúľali.
Saky dopil posledný pohár a smutne pozrel na dno. "Golan, mali by
sme už ísť. Inak ostaneme úplne bez peňazí ako minule." Golan pozrel na
Prableska a prikývol: "Poďme, ak nájdeme nejaké prácu, budú peniažky
a ešte aj zábava."
Všetci traja vstali od stola, kývli Vrtákovi a vyšli von pred
Modrého draka. "Psie počasie, fuj....," Prablesk sa zabalil do plášťa, aby sa
chránil pred nepríjemným dažďom a vetrom. Golan sledoval, ako mu voda steká
po krúžkovej košeli a po zjazvenej tváry , zasmial sa. "My sme na takéto veci zvyknutí. Už si
niekedy nocoval za takéhoto počasia v bažinách? To je zážitok a nehovorím o
pijaviciach, ktoré ti zalezú, kam sa len dá. Keď si na to spomeniem, vtedy
boli pijavice a počasie vačší nepriateľ ako barbari, kvôli ktorým sme tam
boli," uškrnul sa Saky. Golan sa na neho pozrel. "No, neviem, komu vtedy tie
pijavice zaliezli na horšie miesta. Vtedy som sa od teba vážne naučil pár
nadávok, ktoré som predtým nepočul.
Družina vyšla južnou bránou mesta Elsumy.
Pred nimi sa objavila cesta z údolia. Na jej konci sa rozbiehala
dvomi smermi. Saky sa otočil na priatelov: "Kade pôjdeme? Prvou sa dostaneme
do Ife, tou druhou na sever, do Trollých hôr,
mala by viesť okolo Jaskyne tmy a tade nikto, kto má trochu rozumu, nechodí.
Prablesk s Golanom sa na seba pozreli: "Druhou." Ako sa cesta
stáčala, tri postavy pomaly zmizli medzi stromami.
Dva dni putovali lesom, až prišli na miesto, kde Saky povedal: "Tak,
odtiaľto už je to pre mňa úplne neznáme. Mali by sme začať byť trochu
opatrnejší. Začneme držať v noci hliadky a všetci sa pripravte na hocičo
nepredvídateľné. Takže ruky na zbrane a oči otvorené." Elf sa nejakým
spôsobom stal vodcom družiny, nebolo možné nerešpektovať jeho názor. Golan
sa zaškaredil, ale nepovedal nič. V noci sa uložili na čistinke neďaleko
cesty. Ich spánok nič nerušilo a hliadkujúci nič zvláštne nezbadali. Ráno
dojedli zásoby a vybrali sa ďalej cestou, o ktorej nikto z nich nič nevedel.
Okolo obeda Golan poznamenal: "No, buď narazíme na nejaké obývané miesto,
alebo budeme musieť niečo uloviť, tie sucháre mi už idú hore krkom."
Prablesk pridal do kroku. Zrazu sa zastavil. "Čo je to?
Vy nič nepočujete?" Golan za započúval. "Hej, ide to odtiaľ!" Rozbehli sa
hlbšie do lesa. Zrazu ho zbadali. Opieral sa o strom, ledva stál na nohách.
Bol vysilený a celý od krvi.
Keď si ich všimol, slabo sa usmial, spadol na zem a nehýbal sa.
Pribehli bližšie a sklonili sa k nemu.
Bol to muž v strednom veku. Na sebe mal oblečené hnedé pracovné
šaty, ktoré boli roztrhané a bolo vidieť jeho zranenia. Niektoré vyzerali
vážne, na nohe bielo svietila pomedzi svaly kosť.
Golan sa ho snažil prebrať, ale muž stratil veľa krvi a bol v
bezvedomí. Prablesk prezrel mužovo zranenie. " Vyzerá to ako od dravého
zvieraťa, ale poriadne veľkého, pozrite sa na tú nohu. Už bude navždy krívať
- ak sa z toho vôbec dostane." "Medveď," pozrel na neho Golan. "Ak mu
nepomôžeme, vykrváca. Skús ho aspoň trochu ošetriť, potom ho znesieme dole
do dediny." Kým sa Golan staral o cudzinca, Saky a Prablesk pracovali na obvezoch zo šiat.
Cudzincovi stúpla horúčka a začal sa celý triasť. "Medveď,
medveď....obrovský...aach nieee...." Golan odbehol k potôčku a priniesol
plátno namočené v studenej vode. "Obklady by mu mali horúčku trochu
stiahnuť, ale bude to rušná noc. Mali by sme sa striedať na stráži a to po
celú noc, možno je to zviera niekde blízko." Saky sa znepokojene zahľadel do
tmy. "Vezmem si prvú hliadku, " zdvihol sa Prablesk a vzal si zbrane."Vy sa
pokúste vyspať, Golan, teba zobudím na ďalšiu hliadku." Saky sa uložil k
ohňu a zakrátko už spal. Golan ešte mužovi vymenil obklady a tiež si ľahol
spať. Noc prebehla rýchlo a bez nepríjemností, jediné, čo ich ťažilo, boli zlé
sny.
Ráno sa neznámy prebral a spomenul niečo o dedine. Potom upadol do
spánku. Prablesk sa natiahol, aby rozohnal spánok a povedal: "Mali by sme
spravit nosidlá, do dediny je to ešte kus cesty."
Saky narezal konáre, zviazal ich dohromady a za chvíľku boliy nosidlá
hotové. Opatrne položili muža na ne a s Golanom ich dvihli. Vydali sa smerom ku
kameňolomu. Cesta sa stáčala a napriek tomu, že dedinku chvíľami videli v
diaľke, nedalo sa k nej dostať priamo. Bol už podvečer, keď vstúpili medzi
prvé domy.
V tej chvili sa pred nimi otvoril v diaľke výhľad na malú dedinku
skrčenú pod skalným previsom. Tvorilo ju iba pár malých domčekov a dve
väčšie budovy. Za dedinou bola píla a tiekol tade malý potok, ktorý sa
strácal v lese. Cesta končila kamennými schodmi, ktorými sa dalo zísť dole k
domčekom
Prešli ulicu a vošli dnu.
Šenk bol prázdny - ani človiečika.
Hostinský keď videl, ako nesú na nosidlách človeka, okamžite pribehol
k nim.
"Tod," kričal a triasol mužom. " Vy ho poznáte ?" ozval sa elf .
"Či ho poznám ?" kričal hostinský. "To je Tod, drevorubač z našej
dediny! Pred dvoma dňami odišiel so šiestimi ďalšími chlapmi do hory zvážať
drevo!"
Do šenku vošiel ďalší muž a ako zbadal zraneného vykríkol: "Zas ten
medveď!"
Prablesk sa otočil na hostinského: "Upokoj sa a povedz mi niečo o
tom medveďovi."
"Tento medveď sa tu objavil asi pred troma týždňami, prišiel
odniekiaľ z hôr a už stihol skántriť pätnásť chlapov," zahromžil
hostinský.
"Už aj richtár naňho vypísal odmenu, ale zatiaľ sa neprihlásili
žiadni lovci."
To je niečo pre nás, potešil sa Saky. "Dones nám tri pivá a
priprav izbu, uvidíme, čo sa s tým bude dať spraviť."
Zotmelo sa, nastala noc a búrkové mračná sa ako keby pretrhli.
Blesky osvetľovali oblohu ako za dňa. Sedeli okolo stola a dohadovali sa, co s vypísanou odmenou.
Saky bol nadšený predstavou ľahko zarobených peňazíi a mädlil si ruky, koľko zhrabnú za medveďa, ktorý pozabíjal viac ako 10 ľudí.
Golan ho hneď vyviedol z omylu o ľahkej poľovačke. " To je grizly a žiadny medvedík mýval, ty kopa svalov, nemôžeš sa mu postaviť s mečom ako škretovi. " Rozčúlený hraničiar buchol do stola: "Ako môžeš byť taký tupý? Myslíš, že keď ťa medveď uvidí, od strachu zdochne?" "No, o mňa sa neboj, ty jeden veľký mozog, nemám ešte chuť voňať fialky od spodu, ale medveď je len medveď," zakrochtal Saky. "Ostalo nám už len 20 zlatých, musíme toho medveďa nejako dostať," ozval sa elf. "Inak budeme jesť len korienky a sucháre, brrrr."
"Musíme vytĺcť z richtára dobrú cenu, aspoň 100 zlatých, čistých a nezdanených, aby bolo aj za čo piť," zamyslel sa Saky.
Golan sa na neho pozrel a zahučal: " Sto? Iba sto? Teba niekto nedávno udrel poriadne do hlavy, že trepeš také voloviny, 50 dostaneme len za jeho kožuch, ale za zabitie musí byť aspoň 400 a to neokresaných!!!
"Až 400? Myslíš? No za to by sa dalo aj trochu investovať v otcovej fialiálke," počítal Prablesk a zamyslene prevracal v prstoch medailón.
"Investovat a to je čo? Hlúposti! Radšej dobrú novú zbroj, šikla by sa mi aj nejaká bojová
sekera," zakrochtal Saky a poškrabal sa za uchom.
" Jaaaj a mne zas elfský Zigring pošle šíp s presnosťou jedného cólu na vzdialenosť 100 siah, " zasníval sa Golan.
Vtom udrel blesk a obloha sa rozžiarila. Dvere do šenku sa otvorili, dnu vstúpila mierne ohnutá premoknutá postava, riadny kolohnát - mohol mať asi 3 siahy.
Družina sa otočila ako jeden muž a nedôverčivo si príchodzieho prehliadala. Mal oblečený pancier a kožušiny. Jeho tvár toho veľa neprezrádzala, ale zato vzbudzovala strach.
Bola pokrytá mnohými jazvami a na pravej strane sa jedna z nich tiahla od ucha až po bradu.
Najskôr stará rana spôsobená mečom alebo podobnou zbraňou. Bol na ňu škaredý pohľad.
Zvláštne neľudské oči podliate krvou sa zahľadeli na troch priateľov. Vlasy mal stiahnuté remienkom do copu a uši ako netopier, na viacerých miestach prepichnuté.
"Kroll, nech ma trafí hneď na mieste blesk, ak nie," rozrehotal sa Saky.
Obor spravil pár krokov do miestnosti a podoprel sa o svoj kyj, ktorý bol na konci pokrytý hrotmi z kalenej ocele. "Uf, vrrrrrrr, uf, pii...vo," zavrčal kroll a vyceril pri tom zažltlé tesáky .
"Hm, ako každý kroll aj tento ovplýva veľkou inteligenciou," ozval sa Prablesk a prestal si pochybnú postavu všímať.
Saky však mal iný názor. "Neprisadneš si k nám?" zakrochtal.
Elfa až striaslo, ako keby mal zimnicu a zhnusene sa odtiahol čo najďalej od krolla.
"Uf , chrr - a...nno."
"Uuf ,vrrr, odkiaľ si, uff? Ku ktorému klanu patríš, uf, uff ?" Vydal zo seba Saky krollsky.
Elf sa otočil na Sakyho a prevrátil očami, rozhodne sa mu bratríčkovanie s krollom nepáčilo.
"Saky bol vo vojsku na severe," obhajoval Golan kamaráta.
"Fulo Kyj, vrrrrrr m...odre ce..pele, uff - zo se..veru vrrrrrrrr, ufff ľadová ze..m," zreval kroll hrdo, vypäl hruď a trikrát udrel kyjom o stôl, čím sa z neho stalo dobré drevo na kúrenie.
Prablesk sa neprítomne pozrel na Golana a krútil hlavou. Ten ledva zadržiaval smiech.
Hostinský sa chytil za hlavu a v duchu si hovoril: "Panebože, za čo ma tresceš, veď až tak hrozne neokrádam!"
Natočil pivo a bežal ku krollovi.
"Nechcete si niečo odložiť? Pekne v kľude sa posadiť? Trošku sa uvoľniť?" opýtal sa ho.
"Uf.....chej scem si," odvetil v pokuse o obecnú reč kroll a podal hostinskému kyj.
Ten ho nadšene zobral, ale hneď ho aj pustil. Privolal pomocníka a odviekli ho spoločne preč s myšlienkou na ušetrený nábytok.
"Čo tu robíš, tak ďaleko na juhu?" prešiel do obecnej reči Saky.
"Uf, maa..lo jedla vrrrrrr a tých chrr...... vrr pena..zi," zavrčal kroll
Saky ho objal okolo ramien. "A nechcel by si sa k nám pridať?"
Prablesk sa zatváril, ako keby do niečoho mimoriadne hnusného stúpil. Naklonil sa ku Golanovi a povedal potichu, aby to Saky s krollom nepočuli. "Raz nám pes dovliekol domov dobre odležanú zdochnutú líšku a zahrabal ju pod moju posteľ. Vtedy som mal podobné pocity ako teraz."
"Uff aa penia...ze?" vymačkol zo seba Fulo.
Saky sa uškrnul: "Ale samozrejme - par dobrodružstiev , ženy , medvede a tak......."
"Toho psa som zastrelil," poznamenal Prablesk zlovestne.
"Takže vy by ste sa pokúsili zabiť toho grizlyho?" Ozval sa richtár a pohodlne sa uvelibil vo svojom veľkom vyrezávanom kresle z duba, ktoré nieslo jeho ťažkú postavu obrastenú tukom. Jeho dom, ak sa to dalo nazvať domom a nie vilou, uprostred dediny bol nadpriemerne vybavený. Sem-tam bolo vidieť elfie gobelíny, strieborné kalichy a taniere, ktoré nepatrili rozhodne k žiadnej lacnej záležitosti.
"Samozrejme, ináč by sme vás ani neobťažovali," povedal Golan a utiahol si remienok na chrániči ruky a obhliadol si lepšie miestnosť.
"Môžem vám ponúknuť 300 zlatých, ale kožuch bude môj," povedal richtár po chvíľke ticha.
"300? To snáď nie a ešte k tomu kožuch! Minimálne 450 a to neokresaných," zavracal Saky.
"Uff, vrrrrrr, tak tak, vrrrrr," pridal sa Fulo a jemne svojmu slovu dodal na váhe kyjom o naleštenú podlahu .
"Páni, kde by som toľko vzal?" pokrcil ramenami richtár. "Môžem vám dať maximálne 400 a to nezdanených, čo činí 365 čistých.
Tak čo, plácneme si?" dodal a pustil sa do hrozna, ktoré mal pred sebou.
Vzduch okolo Prableska ako keby zhmotnel, jeho ruka urobila pár pohybov a ticho preniesol niečo v nejakom jazyku, nik si nič nevšimol okrem Golana, ktorý stál vedľa neho.
"Takže 600," povedal so strašne zvláštnym hlasom elf. Jeho oči ako keby svietili plameňom.
Áno, páni, však vám to vravím už od začiatku," zamumlal richtár s plnými ústami . "Tak čo, tlapneme si?"
"Uf, vrrrr, hej, uff," zavrčal Fulo a skoro masívnemu richtárovi utrhol ruku v ramennom kĺbe.
"Takže budeme potrebovať len nejakú návnadu, nebolo by dobré sa postaviť tomu medveďovi na dosah jeho tlapy," povedal Golan.
"A prečo ni "? Zavrčal Saky a stisol rukoväť svojho meča.
"Ufff, vrrr, návnada, vrrrrrr, jama, vrrrrrrr, koly, uff, vrrrrr," dodal Fulo Kyj.
"Fulo, ty zožen niečo ako návnadu a s tebou, Saky, sa nechcem baviť na tému prečo, už som sa ti to pokúšal vysvetliť," odvetil Golan.
Elf, ktorému bola zima v tomto jesennom počasí, sa len lepšie zabalil do svojho plášťa.
Cesta lesnou mýtinou trvala len pár hodín, pokiaľ sa dostali na mýtinu, kde drevorubačov napadol grizly. Mýtinu spoznali podľa zrubu, v ktorom prespávali drevorubači, ako im bolo povedané.
Fulo sa dal kopať pascu, ktorú vymysleli .
Saky s Golanom vybehli skoliť pár mladých stromčekov na koly. Elf si sadol na mýtinu a upadol do akéhosi zvláštneho tranzu na dobrú pol hodinku. Keď sa prebral, Saky s Golanom práve ostrili hroty na stromčekoch.
Fulo len kopal a kopal a pritom ryčal to svoje uffff vrrrrrrrrr.
Asi aby nevišiel z cviku, pomyslel si elf a pozrel sa na oblohu, ktorá bola zatiahnutá hustými a ťažkými mrakmi, ktoré sa každú chvíľku chystali pretrhnúť v príliv hustého a studeného dažďa.
K večeru bola pasca pripravená, jama bola asi 2 siahy široká, dlhá a 2 siahy hlboká a na dne bolo plno ostrých kolov.
"Fulo, dones návnadu," povedal Golan.
"Vrrr, ufff, návnadu, uffff."
"Ty si nič nezobral? Žiadnu tuhú ovcu, nič?" odvetil Golan a chytil sa za hlavu.
"Ja som vravel, že toho psa som zastrelil," ozvalo sa spod kapy.
Nastala noc a s ňou prišlo aj chladné a dáždivé počasie. Pancier a krúžková zbroj proti chladu nič nezmôžu . Golan vyliezol na strom, upravil si chrániče rúk a pripravil luk. Ostatní ho nasledovali až na Prableska, ktorý učinil zložité gesto rukou a zvolal: "Vola." Fulovi vypadla flaša grogu z ruky, ktorú popíjali so Sakym, aby zahnali zimu, keď zbadal, čo sa deje s elfom, bojovník ho drgol a povedal: "Prablesk je mocný čarodej. Kroll iba dodal: "Vrrrrrrr, ufufuf."
Elf vo svojom ťažkom plášti sa pomaly a plynule vznášal do koruny stromu, kde sa usadil. Jeho plášť splýval s prosdredím, bolo vidieť iba jeho oči, ktore svietili tajomným svetlom.
Čas pomaly plynul, keď tu nad ránom začul Fulo, ako sa niečo vlekle prediera cez stromy asi 40 siahov severne. Dal ostatným znamenie a Golan vsadil šíp do tetivy. Elf upadol akoby do tranzu, niečo si mrmlal a celý sa triasol. Medailón mu začal žiariť bileym chladným svetlom.
Bohu vďaka, že fúka vietor od medveďa k nám a nie naopak, pomyslel si Golan a natiahol tetivu, až div nepraskla.
Medveď smeroval presne k pasci, bol na svojej ceste za lovom . Zrazu tesne pred ňou zastal a začal vetriť. Jeho inštinkt bol takmer dokonalý,vtom zadrnčala tetiva. To Golan vypustil svoj šíp smerom k medveďovi, ale ten sa stihol otočiť, čo malo za následok to, že šíp, ktorý mal smerovať k srdcu, sa zabodol miesto toho do zadného ľavého stehna až po operenie. Medveď strašne zreval a postavil sa na zadné. Mohol mať asi 5 siah. Golan potichu zanadával.
Elf bol v agónii, jeho telo sa začalo triasť, predriekal zvláštne modlitby a potom ukázal na medveďa a z jeho rúk sa začali rinúť plamene, ktoré sa spájali v jeden veľký, ktorý hladne oblizoval medveďa.
Fulo sa zhrozil a Saky stiskol rukoväť meča a povedal: "Z kožucha nebude nič. Zasvišťala tetiva po druhýkrát a šíp preletel cez bok medveďa. Ten zreval, z úst mu tiekli sliny a pohol sa smerom k pasci, do ktorej sa prepadol. Ozvalo sa strašné zavytie a praskot dreva. Koly sa zaryli do medveďa, ale nie tak, aby ho usmrtili. Fulo Kyj sa vrhol k medveďovi a začal ho dorážať svojím kyjom. Dorazil ho troma ranami, ktoré boli take silné, že keby zasiahli ľudskú hlavu, zostala by z nej len kaša.
Medveď podľahol a z mnohých rán sa mu rinula krv. Jeho kožuch bol čiastočne ohorený a na pravom boku mal vypálenú veľkú dieru. Fulo Kyj vytiahol dýku, vyrezal kus mäsa, zaryčal a odhryzol si z neho ako symbol víťazstva. Pramienok krvi mu stekal z pery.

Mario Mucska

Mario Mucska

Diskusia

Prablesk (Anonym)
Hehehe Talen, pekne pekne. Zdravim Sakiho, Fula a Golana :)
20.08.2003
BUBO
je to vazne zaujimave len spravanie toho elfa sa mi nejak nepacilo. Elfovia maju byt vzneseny, hrdy a tento bol taky "divy"
22.10.2007
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.