Nemohol som tomu zabrániť. Odniesli ma to lietadlo a zavreli do klietky. Ešte viac ako pre tie rany som trpel pre poníženie. Som v klietke ako v cirkuse a hoci moja inteligencia aj sila ďaleko presahuje ľudskú, nedokážem sa oslobodiť. Jeden z nich si sadol pár krokov odo mňa a v ruke pevne zvieral zbraň. V jasnom neónovom svetle som mu konečne videl do tváre. A pozeral som sa dobre. Vyše pol hodiny, čo tam predo mnou sedel som skúmal jeho tvár. Každučkú vrásku, každý chlp, každý milimeter kože na jeho tvári som si vrýval do pamäti. Ale najmä jeho pach. A predstavy o krvavej pomste, o strachu v jeho očiach, keď ma uvidí a vytuší vo mne svoju smrť, o roztrhaných kúskoch jeho tela, o zmrzačenej tvári . . . Tieto predstavy aspoň trochu utišovali moju bolesť. Tento muž aj napriek úbohosti ktorá ho sprevádzala už od narodenia, ako každého príslušníka podradného ľudského plemena to cítil. Cítil nenávisť ktorá zo mňa vyžarovala a bál sa. Spoznal som to podľa nepatrných náznakoch, ktoré by obyčajný človek nikdy nepostrehol. Videl som jeho ruky, ktoré sa nepatrne chveli a kŕčovito zvierali zbraň. Jasne som videli zrenice jeho očí, ktoré sa rozširovali od strachu vždy keď na mňa pozrel. No teraz som nemohol nič. Len som čakal a čakal, zatiaľ čo moje rany sa hojili v zrýchlenom procese regenerácie. Mohli prejsť tak dve, dve a pol hodiny, hoci môj odhad nie je vôbec presný. Ja vnímam čas inak. Storočia pre mňa nič neznamenajú. No toto ponižujúce väzenie, akoby trvalo roky.

Začali sme spomaľovať a môj citlivý vlčí sluch zachytil nepatrnú zmenu zvuku motorov. Za chvíľu budeme na mieste. Ale kde. Zachytil som časti ich rozhovorov, cez vysielačku , ale o tom mieste nepadlo ani slovo a ak hej, tak len v mne nič nehovoriacich narážkach. Druhý muž asi pilotoval, lebo som ho nevidel celú cestu. Nevadí, nemusím vidieť jeho tvár, jeho pach mi postačí. Hoci som sa ešte nedokázal transformovať, rany už vyzerali oveľa lepšie. Jazvy po striebre mi síce ostanú, ale to ma netrápilo. Len ľudia sú vždy taký náchylní, čo sa týka ich tela. Ja som to svoje nenávidel. Nenávidel som svoju ľudskú podobu a jej slabosti. Som vlk. Vznešené zviera divo a nespútane žijúce v temnote lesa. Nie úbohý podradný tvor riadený akýmisi smiešnymi zákonmi a pravidlami.

Pristáli sme. Striehol som na svoju šancu. Nie ujsť, ale pomstiť sa. To je ďalšia vec, ktorá väčšine ľudí chýba. Česť, hrdosť. Radšej sa nechajú ponížiť, len aby si zachránili vlastnú kožu. Ja by som to nedokázal. Mňa nebude nikto beztrestne ponižovať. Všetko toto sa dalo čítať v mojich očiach jasne ako v otvorenej knihe. A strach v očiach, jeho trasúce sa ruky a bledá tvár môjho väzniteľa, keď ma nakladal na veľký biely nákladiak, mi napovedali, ako dobre si uvedomuje kto som. Odvážali ma k akejsi bielej budove, ktorú som stihol zazrieť len letmo, lebo potom mi výhľad zakrylo biele plátno obtiahnuté okolo konštrukcie nákladiaku. Keď sme prechádzali popri zadnom múre vietor mierne nadvihol látku a ja som stihol prečítať biely štítok s veľkými čiernymi písmenami: ÚSTAV PRE VÝSKUM NEBEZPEČNÝCH MODIFIKOVYNÝCH ODRÔD ĽUDSKEJ RASY A ICH GENETICKEJ PRÍSLUŠNOSTI.

Prvé čo ma napadlo bola bolesť a potom postupne ďalšie obrazy, výtvory mojej väzením vybičovanej fantázie: ľudia v bielych plášťoch, skúmavky, injekčné striekačky. . . Áno. Cítil som strach. Strach aký som predtým nikdy nepoznal. Strach z nasledujúcich dlhých dní poníženia a bolesti. Z toho, že som im ľahostajný, že JA som pre nich len exemplár. Exemplár. Ja a exemplár! Nie! Nikdy! Ani strach nezmohol nič, proti hnevu, ktorý ma ovládol. Bol čas konať a nie krčiť sa od strachu. Pokúsil som sa transformovať. Zozbieral som všetku svoju energiu. Triasol som sa od psychického aj fyzického vypätia. A. Áno. Podarilo sa mi to. Tvár sa mi predĺžila a celé telo zarástlo srsťou. Zuby sa mi ligotali v zlomyseľnom úškrne. Vo svojom šialenstve som si sotva všímal, že mreže, ktoré ma držia sú strieborné. Pokojne som ich roztiahol takmer nevnímajúc bolesť, ktorá zraňovala moju vlčiu podstatu. Možno som mal nejaký plán, keď som bol človek, ale teraz som bol zviera, ktoré nedbalo na hlúpe plány a postupy. Jediný pocit, ktorý som cítil bola chuť trhať. Zraniť tých, čo ma ponížili a všetkých, čo sa ma pokúsia zastaviť. Pazúrmi som roztrhol priečku medzi nákladným priestorom a kabínou ako papier. Títo dvaja ľudský úbožiaci mi vôbec nemohli konkurovať. Ich reflexy boli tak neskutočne pomalé, že kým si stihli uvedomiť, čo sa stalo jednému chýbala už takmer polovica tváre. Jeho krv postriekala kapotu a predné sklo. Drobné červené kvapky pomaly stekali dolu nevšímavé voči zdesenému kriku, ktorý sa rozľahol kabínou. Áno. Mohol som ho zabiť hneď a rýchlo, ale to som nechcel. Chcel som si to vychutnať. Chcel som vidieť ako trpia. Driapal som ho pazúrmi a pohľad na krv striekajúcu všade naokolo ma ovládol hrejivý pocit pomsty. No druhý už mal v ruke strieborný nôž. Bodol ma do ramena a namiesto toho aby nôž vytiahol nechal ho tam a okamžite mal v ruke ďalší. Z hrdla sa mi vydral prenikavý výkrik . Bolo to niečo medzi zavrčaním a zavytím. Moja podoba sa zamihala. Vlk-človek-vlk-človek‒ vlk, ale nakoniec sa mi podarilo zostať transformovaný. Obrátil som sa k druhému mužovi a nechal som druhého zvíjať sa na sedadle. Cítil som ako mi aj tú trochu energie, ktorú som mal odčerpával dotyk striebra. Triasol som sa no napriek tomu som sa naňho vrhol so všetkou svojou divosťou. Tesáky som mu zaboril hlboko do pleca a prudko som trhol. Zacítil som v ústach jeho horúcu krv a ten pocit som si naplno vychutnával.

Zreval od bolesti a keďže som bol pri ňom úplne blízko, ten zvuk mi rezonoval až v kostiach. Ale on sa nenechal zmiasť bolesťou. To ako beznádejne som sa zmýlil v tomto ľudskom tvorovi a ako hrozne som ho podcenil sa mi nakoniec stalo osudným. Ďalší nôž ma zasiahol rovno do hrude a toto zranenie odplavilo aj posledné zvyšky mojich síl. Padol som späť do nákladného priestoru a moja vlčia podstata sa vyparila.

Chrčavo som dýchal a každý nádych mi spôsoboval neskonalú bolesť. Nevnímal som nič okolo seba. Len bolesť. Celý svet bol iba bolesť, ktorá sa začínala meniť na otupenosť. Vedel som čo príde ak nič neurobím. Už som to zažil. Dávno. Veľmi dávno. No ani tak som na to nezabudol. Ten chlad sa mi navždy vryl do pamäti. Nechcel som zomrieť a cez ten strach zo smrti som takmer nevnímal bolesť. Obyčajný človek by už bol dávno stratil vedomie, ale ja nie. Hoci som mal ľudskú podobu niekde vo mne stále driemalo to nespútané, obávané zviera, ktoré mi dodávalo silu. Bola to moja duša, ktorá riadila celý môj život. od ktorej závisel celý môj život. Musel som niečo urobiť. Takmer poslepiačky som nahmatal rukoväť noža zapichnutého hlboko v mojom pravom ramene a začal ho pomaly vyťahovať, pričom som od bolesti zatínal zuby. Chvíľu som zhlboka dýchal aby som sa upokojil a pripravila na ďalšiu bolesť a potom som opatrne vytiahol aj druhý nôž uviaznutý v mojej hrudi tesne vedľa srdca. Videl som ako sa mi z rany vyvalila krv, ale spaľujúca sila striebra, ktorá ma mrazila až do kostí bola preč a ja som dovolil svojej mysli aby sa odpútala od tela a blúdila v spomienkach.

Bodavá bolesť mi dokazovala, že ešte stále žijem . Zvuková vlna mi udrela do uší a ja som začul desiatky zvukov prichádzajúcich zo všetkých strán. Citlivý vlčí sluch mi vždy dovoľoval zachytiť aj tie najjemnejšie zvuky, ale teraz . . . Všetko bolo akési nejasné a slabšie zvuky sa mi zlievali dohromady. Nevedel som odhadnúť čo sa deje. Mohol som len tipovať, že mi podali nejaké sedatíva. Rozum som mal zvláštne zatemnený a zmätený. Dokonca aj všetky farby boli posunuté. Čierna a červená boli pre mňa zvyčajne najvýraznejšie. Čierna ako noc a červená ako krv. Ostatné boli potláčané. Teraz dominovala žltá, oranžová. Teplé farby slnka. Priam mi ťahali oči, vždy keď som zrakom letmo prechádzal miestnosť. Pobiehalo tam veľa ľudí v bielych plášťoch, ako vystrihnutých z mojich predstáv. Okamžite si všimli moje prebudenie a podozrievavo ma pozorovali. Jeden kývol hlavou na akúsi ženu, takisto v bielom plášti stojacu obďaleč.

„Dajte mu ešte jednu dávku. Je príliš skoro“ jeho hlas znel úplne nezaujato, ako keby jej práve oznamoval, aké je vonku počasie. Bol som preňho len exemplár. Nezaujímal som ho. Hneď ako to dopovedal sa vrátil späť k práci a už mi nevenoval ani jediný pohľad. Žena robila niečo z akýmisi hadičkami. Až teraz som si všimol, že jedna z nich vedie až k môjmu zápästiu. Prudko som si ju vytrhol, ale to už bolo neskoro. Látka mi prenikla až do krvi a ja som sa omámene zrútil na zem.

Prebudenie prišlo úplne náhle. Miestnosť bola tichá, prázdna a tmavá, osvetlená len jemným svitom mesiaca. V tom okamihu som si uvedomil, čo sa stalo a pocítil som tú hlbokú ranu v mojom vnútri. A prázdnotu. Prázdnotu, ktorá teraz nahrádzala jedinú vec, pre ktorú som žil. Vyrvali ju zo mňa. Ukradli mi ju. To jediné, čo mi bolo cenné. Jadro celého môjho života. MOJU DUŠU. Chcel som zaviť. Dostať zo seba ten žiaľ, ale namiesto zavitia mi sa mi z úst vydral len trhaný vzlyk. Vlk, to divoké zviera neuväzniteľné žiadnou klietkou či reťazami, bol preč a zostalo len telo. Úbohá ľudská telesná schránka, nepredstaviteľne vzdialená od toho vznešeného tvora, ktorým som býval. Ktorý lovil už v bájnych lesoch staroveku, keď sa ľudské plemeno ešte len vyvíjalo. Poznal som ich minulosť a prítomnosť. Tušil som ich budúcnosť a opovrhoval som nimi. A teraz som bol jedným z nich.

„Ja som človek. Človek. Som človek . . .“ opakoval som tie slová stále dookola ako blázon.

Chytil som si hlavu do dlaní a stále som šeptom opakoval to slovo.

„SOM ČLOVEK!!! ČLOVEK!!!“ Teraz som už kričal. Kričal som len tak. Na seba , na chladné steny všade okolo mňa , na mesiac v splne, ktorý už pre mňa nič neznamenal. Ako život. To nebol život. Moja duša už zomrela len telo žilo ďalej. A to už pre mňa nič neznamenalo. Chcel som byť mŕtvy. Bolo by to milosrdnejšie ako byť po celý zvyšok tohto života človekom. Bez duše, bez hrdosti na moju rasu, bez cti . . .

Ale ako?? Ako mám umrieť. Kedysi ma mohlo zabiť len striebro. Stále so si pamätal tu bolesť. Ten mrazivý pocit, ktorá ma spaľoval. Túžil som ho pocítiť. Posledný raz. V okamihu svojej smrti. Aby som vedel, kto som. Že som vlkolak. Ale toto prianie sa sotva mohlo splniť. Dotkol som sa tých chladných mreží. Priblížil som k nim svoju tvár. Ale nič sa nestalo. Jediné, čo som cítil bol chlad a nekonečný žiaľ, keď som v nich uvidel odraz svojej tváre. Tváre ľudskej bytosti. Nemohol som ten pohľad zniesť. Odvrátil som tvár. Už som bol rozhodnutý. Zabijem sa. Zabijem sa a ukončím svoje utrpenie. Priblížil som zápästie k ústam. Cítil som na perách zrýchlený tep môjho srdca. Chcel som uvoľniť tie zábrany, ktoré držali tú krv v mojich žilách a vypustiť ju von. Nech opustí toto nehodné telo. Nech za rozleje po zemi a je voľná. Tak ako moja duša. Zahryzol som. Cítil som ako sa moje zuby zarezávajú do kože a hľadajú tepnu v ktorej pulzuje môj život. Donútil som sa nevnímať bolesť. Zavrhol som všetky zvieracie aj ľudské pudy, ktoré ma nútili zabrániť blížiacej sa smrti. Moje zuby preťali žilu a krv mi vystrekla do úst. Ostriekala moju tvár a všetko naokolo. Zatvoril som oči aby som cítil ten život unikajúci z môjho tela. Sily sa mi pomaly vytrácali. Zrútil so sa na zem. Kdesi blízko som začul zvuky a bežiace kroky. Niekto otvoril dvere klietky a náhlivo mi pritláčal prsty na ranu. Nie.

„nie“ zašepkal som a z posledných síl som mu otlačil ruku. Smrť! Príď! Príď si po mňa! Ó ty čo prinášaš . . .

„slobodu“