Tarden zúril. Nebol naštvaný kvôli nehode. Nebol rozčarovaný kvôli tomu, že tu trčia už týždeň. Dokonca už nebol ani otrávený z toho, že celý ten čas musí tráviť v spoločnosti takého indivídua, aký bol Zaleb. Už na tretí deň to prestal vnímať a začal v ňom silnieť pocit, ktorý prehlušil všetky ostatné. Tarden zúril.

„Pri všetkých bohoch Chaosu! Prisahám, že ak sa dostaneme z tejto prekliatej planéty, nájdem si toho tartartkého podvodníka, aj keby ušiel na opačný koniec vesmíru, trikrát mu polámem všetky kosti v tele a utopím ho v prvej mláke, ktorá bude poruke!“

Zaleb stál vonku pred loďou, s prihlúplym výrazom si vyberal spomedzi zubov zvyšky raňajok a nezúčastnene sa pozeral niekde ponad vrchy, spoza ktorých práve vychádzalo slnko. Okrem východného horizontu nemalo oko o čo zavadiť. Všade naokolo boli iba duny piesku. Tarden znepokojene pozrel na oblohu. Bola úplne bezmračná, oblaky nad východom ale veštili, že sa chystá nová púštna búrka.

„To máme dnes pekné počasie, že?“ pokúsil sa Zaleb začať rozhovor. Ako u neho bolo zvykom, aj tentokrát to skončilo katastrofou.

„Zaleb, si nenapraviteľný idiot. Nevidíš tie mraky na východe? Ak čo najskôr nevypadneme, ostaneme tu uveznení minimálne ďalší týždeň. Vodu už máme tak na tri dni. Ak sa chceš odtiaľto dostať živý, mal by si pohnúť kostrou a pripraviť sa na to, že do pol hodiny budeme pochodovať na východ. A modli sa, aby sme to stihli skôr, ako príde vietor. Inak by sme mohli uprostred tejto púšte stanovať dlhšie, ako ti je milé.“

„Mne to nevadí, vždy som mal rád pikniky. Zakaždým som si zo sebou zobral nejakú knižku, pre prípad že by pršalo a museli sme ostať v stanoch.“ Na tvári sa mu usadil výraz, ktorý by sa možno u bežného človeka mohol nazývať nostalgický, u Zaleba vyzeral, akoby sa udrel do hlavy. Netrvalo to ale dlho. „Mám aj teraz pribaliť nejaké knihy, pane?“ spýtal sa, snažiac, aby to vyzeralo inteligentne.

Tarden si uľahčil sprostým slovom a pravačkou do Zalebovej sánky a vošiel do lode. Musí sa zas o všetko postarať sám. Nemôžu čakať. Táto planéta je síce pekný kus za Okrajom a nejavila známky obývanosti, podmienky na nej ale neboli absolútne životu nepriaznivé a bolo potrebné počítať s tým, že v púšti žijú nejakí nomádi, alebo piráti, ktorí často pred zákonom utekali za Okraj. Ich prítomnosť napriek búrke nemusela ostať utajená a nerád by sa s miestnymi spoznal príliš blízko. Ak ich doteraz tony piesku bičovaného uragánom chránili od nechcenej pozornosti, teraz pre nich predstavovali vražedného nepriateľa. Navyše musia využiť možnosť, že púšť uvoľnila putá a oni už nie sú uveznení v lodi.

Na cestu vyrazili hneď, ako zbalili potrebné zásoby a vybavenie. Netvalo to dlho, nakoľko mali týždeň času, aby sa mohli dostatočne pripraviť. Po troch hodinách pochodu slnko vystúpilo dostatočne vysoko, aby ich neznesiteľne pálilo napriek termooblekom, ktoré mali na sebe. Nakoľko museli šetriť energiu pre prípad najvyššej núdze, regulačné a ochranné obvody neboli zapnuté. Rozhorúčený a suchý vzduch ich rezal v pľúcach. Kedže planéta, na ktorej stroskotali, bola jedinou obežnicou hviezdy nemali veľmi na výber. Bola to púštna planéta s riedkou atmosférou, ktorá sa pravdepodobne sčasti vyparila aj vďaka tomu, že planéta obiehala okolo hviezdy veľmi blízko. Deň sa dĺžkou od Starého terranského dňa príliš neodlišoval, podľa chronometra trval 26,54 hodiny. O dve a pol hodiny viac v pekle, pomyslel si s trpkosťou Tarden. Nakoľko obeh okolo planéty prebiehal po takmer pravidelnej kružnici a os planéty bola vychýlená o nepatrné zlomky percenta, táto planéta pravdepodobne nepoznala niečo, čo by sa mohlo nazývať „ročné obdobia“. Napriek snahe Tarden pristál Tarden takmer na rovníku, čo bolo zapríčinené hlavne poškodeným bočným pohonom a nedostatkom energie. To, že boli nútení pristáť z dennej strany, mu tiež nepomohlo. Navigačné prístroje boli úplne zmätené, takže bol odkázaný len na skúsenosti a šťastie. A trafil to priamo doprostred piesočného uragánu. To dokonalo dielo skazy. Elektrostatické výboje prerazili už beztak takmer nefunkčný šít a loď, nechránená a vystavená napospas besniacim živlom sa stala neovládateľnou. Musel obetovať hlavnú pohonnú jednotku, ktorá začala pri prechode atmosférou horieť. Na pomocom pohone by loď neodpútal, tobôž nie bez fungujúcich stabilizátorov. Okrem toho bol plášť lode nenapraviteľne poškodený, nefungoval hyperpohon a väčšina prístrojov bola v stave, keď bolo akékoľvek pilotovanie vo vesmíre nemysliteľné. Všetky jeho nádeje sa teraz upierali k vrchom na východe.