Dlhý slnečný lúč presvitá cez vysoký sklenený mrakodrap práve do kancelárie riaditeľa obrovskej firmy na kečup, Toma Amičského.

Tom, arogantný, vypočítavý, a predovšetkým namyslený človek, je poctivec nadovšetko. Vždy musí mať všetko v najlepšom poriadku a keď to tak náhodou nie je, vinník je niekto iný, nie on. Nielen pre ľudí z firmy je nepríjemným človekom, ale i pre svoju rodinu. Manželka mu síce umrela pred deviatimi rokmi, no má na starosti ešte svojho syna, Mareka. Dalo by sa povedať, že je to jeden nafúkaný sedemnásťročný pubertiak, s ktorým sú vždy nejaké problémy. Navyše Marekova priateľka, Tania, nepredstavuje Tomove predstavy o jeho neveste. Hovorí sa, že aký otec, taký syn.

Tomove čierne nohavice, biela košeľa, sako s automatickými zapínacími gombíkmi, uviazaná kravata okolo krku a vždy perfektný účes predĺžuje jeho mohutnú postavu. Aj keď Tom nie je práve najchudší, no už viac ako tridsať rokov je silným magnetom na ženy, ktoré sa neskôr aj tak sklamú v jeho cholerickej a ľahostajnej povahe. Ba aj dom je kvôli dvom chlapom, ktorí sa nevedie dohodnúť, zanedbaný. Tom v svojej spálni nemá ani miesto na odpočinok. Sú tam samé počítačové tabulátory, náramkové počítače, ba aj dva starožitné počítače z roku 2002. Ani Marekova izba nie je nejako poriadna. Vždy, keď príde Tania, zapcháva si nos a začne svoju opakovane nudnú kázeň o poriadku.

Píše sa rok 2163 a mesto Prešov oslavuje už 896. výročie prvej písomnej zmienky o Prešove. „Deň ako stvorený pre nákupy v železnom páse,“ hovorí po tichu Sandra, Tomova sekretárka. „Oh, dobre, že mi pripomínate železný pás.

Musím si ísť kúpiť nový multimediálny náramkový tabulátor. Mám doma asi štyri, ale treba mi aj nejaké vo firme, keď budeme pracovať s tým receptom. Ten recept má vyše osemsto rokov a potrebuje byť preskenovaný a uložený do mojej databázy v náramkovom počítači.“ „No, len nevieme, aké bude dnes popoludní počasie.“ „Čítal som na externete, že dnes bude pršať, ale pre nás to nie je žiaden problém, pretože máme goretexové obleky a saká,“ informoval ju Tom. „A odkedy čítate informácie na tej novej elementárnej stránke?!“ „Sandra, ste včerajšia?! Ináč, čo sa mi tu rozvaľujete, bežte. Nevidíte, čaká tam nejaký zákazník, bežte, chytro!“ Sandra vstala z pohovky, prešla popri Tomovi a stisla tlačidlo na otvorenie obrovských dverí. Keď zatvárala, ozvala sa: „Keď budete niečo potrebovať, som vedľa,“ zatvorila dvere a sadla si za svoj počítačový tabulátor.

Tom si sadol na pohovku, nohy vyložil na automaticky sa zapínaciu zdvíhateľnú stoličku a zapol si veľkoplošný počítač. Zrazu mu vtrhla do pracovne Sandra. Tom vyskočil a zatriasol hlavou: „Čo sa stalo? Nepovedal som, že ma tu nikto nemá vyrušovať, a to platí aj pre vás.“ Zakričal na Sandru až mu krv vstúpila do hlavy a sadol si.

„Prepáčte, už sa to viac nestane, ale čaká tam nejaký neznámy pán, ktorý sa chce s vami rozprávať,“ oznámila Tomovi celá preľaknutá. „Kto to je?! A čo tu chce?! Tak už hovor!“ „Volá sa Mat Olinský, je profesorom na Prešovskej vyššej strednej škole a povedal, že učí vášho syna,“ povedala ostro a jasne. „A čo tu chce?“

Vtom sa vo dverách zjavila vráskavá hlava so sivými a hustými krátkymi vlasmi. Muž pri dverách vošiel na kývnutie Tomovou rukou, utrel si z čela stekajúci pot a ozval sa: „Dobrý deň! Volám sa Mat Olinský a učím vášho syna technickú vedu.“

„Komu dobrý, komu zlý, čo si prajete?“ spýtal sa flegmaticky Tom, ktorý stál opretý o stôl so založenými rukami.

„Prišiel som, aby...“ vtom sa prv pozrel na Sandru a potom na Toma. Tom hneď pochopil, o čo ide a „poprosil“ Sandru, aby odišla. Keď sa za ňou zatvorili dvere, Tom sa ozval: „No tak, o čo ide, pán profesor?“

„Viete, nehovorím to rád, ale mali by ste sa viac starať o vášho syna, ktorý prepadá z viac ako piatich predmetov. Neviem, ako prebieha vaša výchova, ale myslím si, že ani neviete, čo robí vo svojom voľnom čase.“ Tom vyzeral ako sopka, ktorá každú chvíľu vybuchne, no napokon sa asi po troch minútach upokojil a pokojne povedal: „Pán profesor, nemajte obavy, o výchovu môjho syna je dôkladne postarané a teraz vás poprosím, aby ste opustili túto kanceláriu, lebo mám veľa práce.“ „Áno, počul som, že ste našli manželkine staré recepty na výrobu kečupu z roku 1998 a tým ste samozrejme dlhodobo zamestnaný. Chcem sa len opýtať, či už tie recepty prebehli výberovou komisiou?“ Spýtal sa uštipačne profesor. „Tak už dosť! Vypadnite z mojej kancelárie, už vás nemienim počúvať, vypadnite!“ Vybehol na neho Tom. „Počkajte, ešte som neskončil. Dokonca viem o tom, že ste si Elizabet, moju dobrú priateľku a vašu bývalú ženu, zobrali iba z vypočítavosti, aby ste si mohli, keď umrie, ponechať všetky podiely tejto firmy. Nič mi nezakrývajte, o všetkom viem, a dokonca aj Elizabet vás dokonale prekukla. Vedela o tom, ale predsa vás neprestala milovať, aj keď vedela, aký ste človek.“ Tom ho už nedokázal počúvať, päsťou mu trafil do nosa, z ktorého mu okamžite začala tiecť krv.

Tom bol taký rozrušený, že si nevšimol, že ktosi stojí pri dverách. Bol to jeho syn Marek, ktorému jedna slza tiekla za druhou. Keď konečne pochopil, aký je jeho otec vypočítavý, nechcel s ním mať nič. Otvoril rýchlo dvere, že si to ani otec nevšimol. „Tak už vypadnite, inak zavolám ochranku!“ V Tomových ušiach krv tak silno pulzovala, že ani nepočul, čo hovoril.

Vtom sa už konečne profesor postavil a povedal: „Mne nič nemusíte vysvetlovať, jediný, komu treba vysvetlovať, je váš syn, ktorý tu pred malou chvíľou bol a počul náš rozhovor.“ Prv než Tom chcel niečo povedať, profesor odišiel. V pracovni už dávno nebolo tak ticho ako v túto chvíľu. Tom si sadol na pohovku a ako keby sa nič nestalo, zapol si hodinkový počítač. Ale predsa v tej jeho hlave je nejaký záujem o jeho syna. „Dúfam, že nepočul tú pasáž, v ktorej sme hovorili o jeho matke,“ zamrmlal potichu a oprel si hlavu o operadlo. Zatvoril oči a snáď po prvýkrát v živote pomyslel na svoju ženu. Zrazu sa postavil, do ruky vzal kartu od autovzduchu a utekal ako o život. Autovzduch je najnovší model lietajúcej lode, ktorá má rýchlosť 300 km za hodinu a dostane sa všade, kde chce. Tom vošiel do autovzduchu, zapol elektromotor a vyletel.

Vtom sa mu ozval autový tabulátor a hovoril stále o tom istom dookola: „Nie ste pripojený na elektromotor... .“ Tom si to ale nevšímal a pokračoval v ceste. Vtom mu začal poskakovať motor a od toho aj celý autovzduch. Snažil sa zrýchliť, no nešlo to. Zrazu mu zhasol elektromotor, zhasli svetlá, dvere sa automaticky zamkli a Tom začal panikáriť. Ešte sa mu to nikdy nestalo, nevedel, čo má robiť. Kričať nemohol, lebo by ho aj tak nebolo počuť. SOS tlačidlo bolo poslednou možnosťou. Stisol tlačídlo na privolanie pomoci, no ani to už nefungovalo. Zatvoril oči a spomínal. Spomínal na to, že či niekedy myslel aj na niekoho iného než na seba. Myslel si, že táto minúta bude pre neho tou poslednou. Postupne mu dochádzal kyslík, bol už zmierený so smrťou, keď vtom sa dvere otvorili a v nich sa zjavila štíhla ženská postava. Na jeho prekvapenie, bola to Sandra, jeho sekretárka. Vystúpil, napravil si oblek a zahanbene potichu zamrmlal: „Vďaka“. Sandra si dala ruky v bok a napravila si hlas. Tom sa otočil a povedal: „Ďakujem, Sandra, nikdy vám to nezabudnem. Uvedomil som si, že ma vždy vytiahnete z nejakého maléru.“ Nahol sa k nej a jemne ju pobozkal na ruku. Sandra len mlčky odkráčala, otvorila dvere na autovzduchu a nasadla. Tom šiel za ňou, nastúpil a vyleteli.

Zaparkovali na parkovisku nákupného centra železného pásu, vyšli, zatvorili dvere a hňeď po prvých krokoch sa Tom potkol o kameň. Spadol práve do blata, takže sa mu zašpinila celá košeľa. Dobre, že tam nezačal jačať od zúrivosti, potom sa pozrel na Sandru a zahundral: „No super, teraz si musím kúpiť nový oblek aj s košeľou.“ Našťastie mal ešte funkčné elektromagnetické gombíky, ktoré keď stisol a pootočil, oblek bol okamžite čistý. Sandra mu podala nejaký balíček. „Nech sa páči, dajte to svojmu synovi. Možno vám odpustí.“ Tom začal od dojatia plakať. Sandra mu chytila hlavu a povedala: „Ja verím, že nie ste zlý človek, len trochu namyslený, ale to sa napraví. Ja vás mám aj celkom rada, ste ten najlepší šéf, akého som kedy mala.“ Tom sa usmial, no bolo vidieť, že sa postupne mení na lepšieho a láskavejšieho človeka. „Ako sa ti odvďačiť? Robíš pre mňa stále viac a ja som sa k tebe tak cholericky a bezcitne správal.“ „Chcem len, aby ste boli šťastný.“ Tom sa poďakoval, vstal, nastúpil do autovzduchu a uháňal ako tiger, ktorý uteká za korisťou. Vystúpil pred veľkou vilou, vošiel do priestranného, ale zároveň pohodlného domu a vtom stretol Mareka. „Ahoj, oco, no čo, recept ti schválili?“ Povedal melancholickým a sarkastickým hlasom Marek. „Syn môj, urobil som veľa chýb, priznávam. Nielen vo výchove, ale aj v mojom vzťahu s tvojou matkou. Dúfam, že mi odpustíš.“ „To malo byť akože ospravedlnenie?“ spýtal sa prekvapene Marek. „Ber to, ako chceš, no myslel som to úprimne. Odpustíš mi niekedy?“ Marek sa pozrel na otca, ako keby sa rozhodoval. Medzi nimi bolo krátku dobu ticho, no po čase Marek podišiel k otcovi, objal ho a povedal: „Už som ti dávno odpustil, no musíš sa zmeniť, sľubuješ?“ Marek sa na otca pozrel a potom sklopil zrak. „Budem sa o to pokúšať,“ odpovedal s úsmevom Tom.

Zrazu vytiahol z vrecka na saku úhľadne zabalený balíček a podal ho Marekovi: „To je pre teba, k narodeninám.“ Marek odbalil balíček, ktorý dostal od svojho otca a uvidel to, po čom tak veľmi túžil. Bola to maličká, ale dobre viditeľná fotka otca, mamy a Mareka, keď bol ešte malý. Marek nič nepovedal, len zas objal otca a obidvaja sa rozplakali.

Po istom čase sa vrátilo všetko do starých koľají. No keď Marek doštudoval, oženil sa s Taniou. A čo náš hrdina Tom? Oženil sa so Sandrou a snažil sa žiť pre tých druhých. Rodina je silné puto, preto by v nej mali zasadiť semienko lásky, aby začalo postupne rásť a nakoniec mali z neho úžitok všetci.