Lord Domenus

...takže tu je ukážka z môjho románu, zatiaľ mám len tri kapitoly ale pomaly sa to nabaluje...neviem či to je scifi alebo fantasy, ale viacerí mi povedali že fantasy a preto som dal fantasy :)) dielo je zatiaľ v základoch, čistý text nič viac, po dopísaní plánujem aj nejaké opravy a prepisy a podobné drobnosti....rád privítam akýkoľvek názor a akúkoľvek radu...a teraz už prvá kapitola :-) (dielo je bez odsekov, aj tie časom plánujem porobiť)
Podporte scifi.sk
Začiatok cesty
Písal sa rok 2006. Bol práve Silvester. Mike hľadel z okna vo svojej izbe na ohňostroj, ktorý sa konal všade naokolo. Bol trochu smutný, nakoľko (ako už dlhé roky) len u nich doma sa ohňostroj nekonal. Aspoň taký mal pocit. Bola studená noc, približne okolo polnoci. Naokolo bol čerstvý sneh, ktorý napadol deň pred Silvestrom. Nemrzlo, a preto sa sneh pomaličky topil, čo vytváralo na komunikáciách v meste dosť nepríjemnú pľačkanicu. Mike všetko sledoval bádajúc ani sám nevedel nad čím. Ponorený do vlastných myšlienok, pozrel úchytkom oka na dvor, a na okamih mu poskočilo srdce: uvidel sivú žiaru, a prvé na čo pomyslel bolo, že jeho otec predsa len nakúpil voľajakú zábavnú pyrotechniku. No tento potešujúci pocit mu zalial srdce na veľmi krátku dobu. Uvedomil si, že žiadna raketa nemá takúto podivnú farbu a ani plameň z horiaceho knôtu nemôže svietiť na čierno... Nedalo mu to. Pozeral sa tam zas a znova. Prešlo zopár minút a on stále nevedel
No napokon zvíťazila zvedavosť. Obliekol si zimný kabát, natiahol hrubé topánky a vyšiel na dvor. Pomaly sa približoval k zdroju onoho podivného svetla. Asi v polovičke sa zastavil a pozrel do okna v obývačke, kde jeho rodičia práve pozerali voľajaký zaujímavý film, a keďže sa veľmi smiali, zrejme šlo o silvestrovskú komédiu. Mikeho to nezaujímalo. Chcel len jedno, a to stoj čo stoj zistiť čo vydáva tú podivne vyzerajúcu čierňavu. V podstate nešlo o čierňavu, ale o tmavo sivé až černasté svetlo, ktoré pulzovalo z niečoho v zemi. Nebolo to ani celkom svetlo, skorej niečo ako plazma, ako plameň. Mike sa sprvu bál že ho to môže popáliť, lebo aj tvarom sa to ponášalo na plameň, aký vidíme napríklad pri sviečkach. No čím bol bližšie a bližšie, zmocňoval sa ho pocit, ktorý si nevedel vysvetliť. Pocit akéhosi duchovného vzrastu, ako keby tá žiara vplývala na jeho dušu a napĺňala ju nezvyčajnou energiou. Asi 3 metre od zdroja zastavil, a kľakol si na zem. Tu zistil že svetlo vychádza z puklinky v zemi, ktorá vznikla nevedno ako. No bolo isté, že zdroj žiarenia je v nej, čiže je pod zemou. Mike si pomyslel, že najlepšie bude predmet vykopať. Opäť vstal, a išiel do garáže pre niečo čím by mohol ten podivný zdroj vykopať zo zeme. Garáž bola pomerne veľká, bolo tu ich rodinné auto, päť bicyklov, kolobežka jeho mladšieho súrodenca, jeho vlastná motorka menšieho kalibru a veľké množstvo rozličného náradia. Bol tu pomerný poriadok, no ja tak bol menší problém niečo tu narýchlo nájsť. Po niekoľkých minútach ale našiel to, čo chcel. Opäť sa vybral na miesto vyžarovania tej podivnej žiary. Prišiel až celkom nad puklinku, čiže jeho telo sa ocitlo celé v záhadných plameňoch. Po chvíľke váhania zaryl rýľ do mokrej, jemne snehom posypanej pôdy, a pomaly otáčal jednu dávku hliny za druhou. Mal stále čudnejší a čudnejší pocit, ako keby sila žiary silnela každým zarytím rýľu do zeme. A naozaj, plazma bola čoraz sýtejšej farby, až dostala veľmi tmavý odtieň čiernej a drobným nádychom fialovej. Mike kopal ďalej, a bolo mu už úplne jedno akej farby je plazma, tak silno túžil konečne prísť celej veci na koreň. A po chvíli bola jeho snaha korunovaná úspechom, nakoľko jeho rýľ narazil na niečo tvrdé. Sprvu si myslel že je to hruda ílovca, nakoľko pod celým mestom sa vyskytujú ílovce. Skúšal to preseknúť, ale nešlo to, nech búchal akokoľvek, rýľ sa ďalej nedostal. Pomyslel si teda že ide o nejaký kameň väčších rozmerov, nuž teda že ho vyberie a bude pokračovať. Položil rýľ opodiaľ a zohol sa, že uskutoční svoj plán. Vnoril ruky do mokrej zeme, našiel údajný kameň, a chytil ho do rúk. No v momente zistil že sa mýlil. Kameň (ak to kameň bol) mal priveľmi podivné rozmery, pripomínal skôr hranolku veľkých rozmerov. Už na prvý dotyk pocítil že kameň je užasne hladký, ako keby bol z čistého skla, ba dokonca zo skla brúseného. No tvrdosťou sa ponášal skorej na diamant, prípadne aspoň na kremeň, ono sklo by náraz rýľom určite nevydržalo. Nevedel čo si má myslieť, nevedel po hmate odhadnúť materiál, odhadol len tvar a vlastnosť povrchu. Rozhodol sa že podivné teleso vyberie a pozrie si ho zblízka, no ako keby mu nejaký vnútorný hlas našepkával, nech ho nevyberá. Zaváhal. Nevedel čo má robiť, túžba vidieť to bola obrovská, ale vnútorné varovanie bolo tiež silným protivníkom. Po niekoľkých minútach opäť raz zvíťazila zvedavosť. Pevne uchopil kameň do rúk a pomaly ho začal vyťahovať zo zeme. No opatrnosť nebola potrebná, nakoľko kameň napriek svojmu výnimočne hladkému povrchu vôbec nekĺzal... Mike to nechápal, no naďalej vyťahoval kameň z pôdy až ho celkom vybral. No v tom... Mike mal pocit že oslepne. Z kameňa ktorý držal v ruke začala svitať ohromná žiara. Jeho rodičia medzičasom odišli do mesta, a každý kto išiel okolo si pomyslel že je to len nevybuchnutá raketa na dvore. No Mike si nič podobné určite nemyslel, len v nemom úžase sledoval predmet ktorý práve vylovil zo zeme. Zistil, že aj v skutočnosti vyzerá ako hranol, vysoký približne 15-20 centimetrov, perfektne opracovaný a hladký. No napriek tomu na ňom Mike zbadal množstvo rýh, keď sa naň pozornejšie zadíval. No už na druhý pohľad mu bolo jasné že to nie sú obyčajné ryhy. Boli to totiž kresby, kreslené zlatou farbou, pokiaľ to nebolo pravé zlato. Ich význam nepoznal, no to ho ani v tom momente nezaujímalo. Stále hľadel v úžase na hranol, znova a znova ho otáčal, pozoroval úchvatné kresby, a stále si v duchu opakoval ‚Čo to len môže byť?!‘. Z myšlienok ho náhle vytrhlo zúrivé brechanie susedovho psa. ‚Ten pes je voľajaký zvláštny... Možno že je hladný‘. No pes nebol hladný. Pes, vďaka svojím zvieracím inštinktom a pudom, vycítil niečo, čo ho mohlo ohroziť, a čo sa má každú chvíľočku stať. A naozaj... Mike pocítil, že sa kameň pohol. Sprvu si myslel že sa mu to zdá, ale kameň sa naozaj pohol. Uvoľnil sa mu z ruky a vyletel do výšky približne meter nad zem. Mike nemohol uveriť vlastným očiam, pretrel si ich, no kameň sa proste vznášal vo vzduchu akoby nič, akoby to bolo úplne bežné že kamene lietajú. Zrazu z kameňa vyšľahol prúd silného svetla. Už to nebola plazma, ako predtým, keď Mike kameň vykopával, bolo to silné a jasné svetlo sivo-čiernej farby. No opäť to nebolo obyčajné svetlo, pripomínalo ako keby závoj svetla, akoby to bola nejaká veľmi tenučká záclona. Mike samozrejme nevedel čo sa deje, no po chvíľke „záclonka“ zmizla, na čo si Mike pomyslel že už to skončilo. No neskončilo, to najzaujímavejšie práve prichádzalo. Kameň sa opäť pohol, tentoraz smerom k Mikeho pravej ruke. Tesne nad pokožkou ruky zastal. Mikeho dych sa zrýchlil... Kameň stál nad Mikeho rukou, a nečinne visel vo vzduchu, akoby na niečo čakal... Mike si už začal myslieť že tomu kameňu snáď preskočilo a už chcel odísť, no nevedel pohnúť s rukou a ani so zvyškom tela. Teraz nevedel už vôbec čo si má myslieť, skúšal sa pohnúť, skúšal to zas a znova a dookola, no akoby mu niekto odpojil nervy... a v tom sa to stalo. Kameň zažiaril strašným bielym svetlom, takej silnej intenzity, že Mike, ktorý nemohol zavrieť oči, skoro oslepol. Keď toto úžasne silné svetlo zmizlo, kameň už nevyzeral ako hranol. Bol z neho menší šesť- uholník, čo Mike opäť nepochopil. Hlavou mu vírilo množstvo otázok, napríklad koľko je hodín. Úplne stratil pojem o čase. Ohňostroj medzitým dávno prestal, takže bolo už dlhšie po polnoci. No Mike tam len stál, a hoci by už veľmi rád odišiel, nemohol sa stále ani len kúskom tela pohnúť, ako keby ho bol niekto zaklial. Napokon sa s tým zmieril, a pozorne sledoval kameň. Ten sa medzičasom zase pohol, smerom od Mikeho ruky, a vystrelili z neho štyri ostne. Mike sa zdesil. Ostne sa otočili smerom na jeho ruku, kameň sa posunul a... To, čo sa vzápätí stalo, si Mike nevedel vysvetliť a nikdy si presne nespomenul čo sa vlastne udialo. Vedel len, že kameň obrovskou rýchlosťou vystrelil smerom k jeho ruke a zapichol sa mu na vrchnej strane pravej ruky do kosti. Pocítil strašnú a mučivú bolesť, no nevydal ani hlásky, keďže mal stále stuhnuté celé telo. No tento okamih sa udial prirýchlo, a aj bodavá bolesť sa prirýchlo vytratila, akoby to bola len zlá spomienka. Mike nevedel, čo si má o tomto incidente myslieť. A ak aj predtým niečo málo vedel, teraz nevedel nič. Úchytkom oka pozrel na pravú ruku, ktorá bola červená od krvi a bol do nej zarytý kameň, ktorý ešte nedávno potichu čakal v zemi na svoju príležitosť, ktorá nastala práve teraz. Mike mal opäť plnú myseľ myšlienok, no týkali sa len a len toho kameňa, ktorý mu trčal z ruky. Prečo, a vôbec čo sa to stalo! Z akého dôvodu sa to stalo? Čo bude ďalej? Aj takéto otázky prebehovali Mikeho mysľou ktorá pracovala na plné obrátky. Tento krát ho z myšlienok nevytrhol psí brechot, ale fakt, že ho odhodilo dozadu asi 5 metrov. Nevedel kedy sa to stalo, bolo to také rýchle ako ten kameň, keď sa mu išiel vrezať do ruky. Mike sa začal báť. Myšlienky strachu nad ním nakoniec zvíťazili, a on sa začal naozaj báť. Až sa klepal od strachu. Vlastne neklepal, stále sa nevedel pohnúť, ale keby vedel, určite by sa triasol. Oči ho nesmierne štípal, keďže ich už dlho nemal zavreté. Strach sa ho zmocňoval stále viac a viac. Keď už bol úplne bez seba, uvedomil si, že ho už oči neštípu, ba dokonca že ich má zavreté. Skúsil ich otvoriť. Podarilo sa. Skúsil ich zase zavrieť, a ani to mu nerobilo problémy. Tak ich nechal zavreté a čakal, čo bude nasledovať ďalej. Stále premýšľal, nad všetkým čo sa zatiaľ stalo. Netušil, že odvtedy čo prvý krát zazrel tú plazmatickú žiaru, ubehla sotva polhodinka. Zdalo sa mu to ako večnosť, akoby tam sedel celé roky. Telo ho nesmierne bolelo, už len preto, že sedel na štrku, ktorý bol rozsypaný okolo domu ako chodník. Čo bolo horšie, štrk bol zasnežený snehom, ktorý sa práve topil, a Mike mal oblečené len tenké tepláky, tričko a zimnú bundu. Už dlhšiu dobu mu bola zima a vlhkosť ktorá prenikala odspodu cez jeho tepláky mu bola vyslovene nepríjemná a najradšej by už bol dnu v teple pri telke alebo za počítačom.
‚Načo som ja blbec sem chodil, načo len! Keby som toto bol vedel, nikdy by som ani len nevstal... Ach jaj, kedy to už skončí? A čo keď... čo keď to neskončí nikdy?! Oh čo budem robiť? Ako to vysvetlím? Keď neviem ani ústa otvoriť?‘.
Mike bol už zúfalý. No v tom sa zase stalo niečo, čo nečakal. Ako tam tak sedel s privretými očami, začali sa mu hlavou premietať obrazy. No neboli to obrazy ktoré si chcel predstavovať. Bolo to ako keby mu niekto tie obrazy „premietal“ v hlave. Mike sa do nich zadíval, a uvidel tam pyramídy. Tri nesmierne veľké pyramídy, staré niekoľko tisíc rokov. Svietilo na ne oranžové Slnko, ktoré práve zapadalo. V tom sa okolie pyramíd rozmazalo, no pyramídy samotné stáli neporušené. Po malej chvíľke sa obraz ustálil. Boli tam opäť pyramídy, ale okolo nich bolo rušno. Boli tam kamenné domy, palmy, tržnice, zvieratá a hlavne, boli tam ľudia! Áno, boli tam skutoční ľudia. Pred Mikeovým zrakom stálo skutočné mesto, no nebolo to mesto súčasnosti. Vyzeralo to na mesto zo starého Egypta. Zrazu sa obraz pohol smerom k pyramíde, ktorá bola celkom vľavo. Mike sa medzitým úplne prestal báť a znovu sa nechal strhnúť nádherným úkazom. Obraz sa zastavil pri vchode do pyramídy a po krátkom čase vošiel dovnútra. Zrazu bol obraz plný svetla veľmi vysokej intenzity, ktoré Mike už poznal. Bolo to to svetlo, ktoré Mikeho skoro oslepilo, keď sa kameň menil na šesťuholník. Mike bol v úplnom vytržení, niečo mu totiž našepkávalo, že sa dozvie čo to má vlastne na ruke a čo bude nasledovať... no nedozvedel sa nič. Strhol sa a obraz skončil.
„Hej mladý, čo tam tak sedíš? Hádam si nezaspal,“ smial sa na neho sused spoza plota. Mike nevedel čo robiť, no zrazu si uvedomil že jeho telo ho už zase plne poslúcha, a preto pohol pomali rukou a povedal
„Ale nie pán Sanderson. Len som trošku oddychoval“.
„No len aby, len aby,“ pokračoval Sanderson, „nie je dobré takto v zime vysedávať na roztopenom snehu v teplákoch. Môžeš prechladnúť!“
‚To viem aj sám ty mudrlant,‘ pomyslel si Mike,‘ si myslíš že som tam sedel nachváľ?! Jáj, ty nič zrejme netušíš... Zrejme určite nič netuší, akoby aj mohol.‘
„Som v poriadku pán Sanderson, ale je mi už trochu zima, tak pôjdem pomaly dnu. Želám vám šťastný Nový rok. Dovidenia!“ Mike sa rozlúčil, a išiel dovnútra. Tu konečne zistil, koľko je hodín a veľmi ho prekvapilo že len necelých štyridsať minút nebol doma. Rodičia boli stále v meste. Rozhodol sa že pôjde do izby a všetko si premyslí, tak sa chytil zábradlia na schodoch a ... v tom zazrel ruku s kameňom a uvedomil si, že je stále krvavá a preto zabočil do kúpeľne, že si ruku umyje a skontroluje. No krom krvy na nej nebolo nič, čo by ho mohlo znepokojiť. Ruka bola v perfektnom stave a plne funkčná. Keď si ju osušil a vybral sa splniť svoj predošlý plán, uvidel na stole v kuchyni tácku s chlebíkmi. Svoj plán okamžite zmenil, totiž pri pohľade na tie chutné, šunkou a zeleninou obložené chlebíčky sa ho zmocnil obrovský hlad. Vybral z šuflíka tanier, sadol si za stôl a pustil sa do lákavo vyzerajúcich chlebíkov. Ani nie o päť minút už chlebíky neboli. Mike odložil tanier do umývačky a pobral sa do svojej izby tak, ako to mal predtým v pláne. Ked vošiel dnu, v prvom momente otvoril skriňu, vybral z nej suché tepláky a prezliekol sa. Potom si sadol na posteľ a hľadel do okna. Nevedel čo má robiť ani čo si má myslieť, nevedel čo bude, bál sa budúcnosti, bál sa kameňa, bál sa aj ticha, ktoré bolo všade naokolo. V tom sa pozrel na miesto, kde zazrel onú plazmu.
‚ jáj, veď som to zabudol zakopať... Eh zase do tej zimy otrasnej...,‘ pomyslel si Mike, a zišiel dolu zakopať jamu a odložiť rýľ.

Domenus

Domenus

Diskusia

Domenus
Len by som chcel oznámiť verejnosti, že pripravujem poviedku...dúfam že sa podarí:)
26.10.2007
marcus
Uf tak po nekonecnom cakani novinka. Tak podme na to.
Opat je tu tá vec, ze to nie je cele, cize sa to velmi tazko posudzuje. Jedno velke a asi najsamvacsie minus je odstavec. Prosim ta preco si tie odstavce nerobil? nechapem to. Otrasne to vyzera, otrasne sa to cita. Je to ako ta hranolka co Mike vypokal, len nie je hladka. Je kostrbata.
CElkovo text ma svoje muchy ale tie daju zvladnut, len nemusuis vsetko vysvetlovat. Par viet s vysvetlenim typu : "Prisiel k ziare, cize bol uplne osvetleny" ... to od cize dalej vyhod. nemusi to tam byt kazdy ma predstavivost domysli si. Potom jedna vec. Je december, sneh, kosa strasna vonku a chlapec ide kopat do zeme? aj keby sa sneh topil tak by nevykopal ani prd. Mozno tak krompacom po dvoch hodinach. Dalsia nejasnost: Pisal si ze rodicia pozeraju telku a potom, ze uz odrazu su v meste. To mi chces povedat, ze si nevsimli ze syna maju na dvore a pokusa sa nieco vykopat?
:-) Inak zaujimave miestami som sa stracal ale to je tym, ze to nema odseky a ciastocne tym, ze som mal dlhu noc. Dam sedem, preco nie.
Skus tu poviedku.
27.10.2007
jurinko
Hm, ked mne sa zda, ze to nema pointu, ani nic, co by sa dalo hodnotit z hladiska deja. Takze sa zameriam na formu: Velmi podivna, strasne nevypisana, caste opakovanie slov (napokon, no, ...), pridlhe vety, spojene velmi vela "ktory". Stylovo to bolo take strasne po povrchu, iba si pisal, ako sa postava citila, ale nebolo to z nej naozaj citit, bol to iba opis citov, nemal som z toho taky autenticky pocit. A este ma napadlo (ale to uz minule pri citani niecoho ineho), ze cierne svetlo neexistuje, takze aj ked vyzera zaujimavo magicky a spaja sa velmi prijemne s ciernou (chapete tu paralelu? ciernou:-)) magiou, tak je to dost velka sprostost. Cierne svetlo je UV (to nie je vidiet) alebo jednoducho absencia svetla, co je cierna tma. Ale nie je mozne vidiet ciernu ziaru (ale toto je len taka moja uvaha nad ciernym svetlom, neber si to osobne, uz som to cital aj v normalnej knihe). Inak, ked prides so zaujimavym pribehom a budes viac pisat, tak sa do toho dostanes. Len sa nedaj znechutit:-). Dal som 4
29.10.2007
Domenus
hahah :) znechutiť sa určite nenechám, ani odradiť...sám som už prišiel na mnohé až chujoviny ak to mám vulgárne nazvať. tiež mi nie je jasné, ako môžem hneď písať román... začal som písať poviedku, uvidíme čo bude z toho... teda ak to niekedy bude že :D
ale určite sa nenechám znechutiť :)
31.10.2007
jurinko
A ozaj, ze sem tu poviedku potom posles, nech ju mozeme zadupat do zeme (co vsetci aj tak robia najradsej)? :-D
04.11.2007
Domenus
samozrejme že ju sem pošlem ;)
23.11.2007
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.