"Všetko je to o magnetizme." vysvetľoval chlap. Zatvárila som sa neveriacky. "Tvoja teória nie je podložená žiadnymi dôkazmi" skonštatovala som. "Nie. Zatiaľ. Stačí však nasadnúť na loď a za pár dní sme na mieste a potom môžeme hľadať dôkazy" povedal. Zamyslela som sa. Ak by bola pravda, o čom hovoril Martin, bola by to senzácia. No aj tak tomu neuverím kým to neuvidím. "Tak teda...pôjdeme tam?" spýtal sa. "Ale áno, prečo nie. Malá dovolenka mi padne dobre," usúdila.

Celá Martinova teória sa naozaj zakladala na magnetizme. Podľa neho sa pod povrchom zemským nachádzala ďalšia planéta - a to pôvodná zem. Pred pár tisíckami rokov jej obyvatelia zistili, že nebude trvať dlho a nebudú mať kde bývať. Ich jedinou záchranou bolo využiť bane magnetu a jeho odpudzujúcu vlastnosť. Všetko, čo dokázali vyťažiť ukladali na zem a ostatok pridávali do zeme, ktorú neskôr pomocou zložitých strojov dávali do vzduchu. Keď urobili kompletný obal okolo zeme, všetko držalo tak ako malo. Magnety sa odpudzovali a ľudia mali kde bývať. problém so slnkom bol vyriešení ľahko - slnko presvitalo cez tenkú ale pevnú vrstvu zeme a teplo sálalo aj zdola - od jadra zeme. Lenže časom vrstva zeme začala hrubnúť. Obyvatelia tam navážali zeminu aby mali kde rásť stromy a kry a aby mali kde stavať domy. Nakoniec bola už taká hrubá, že slnko nebolo vôbec vidno. Preto sa skoro všetci vyhrnuli na povrch druhej zeme. Martin si myslí, že tam žije už len pár obyvateľov, ktorý sa normálne množili no možno o zemi nad nimi ani nevedia. Môže ich byť niečo okolo stovky. "Ale ako to že my to nevieme? Taká informácia sa predsa traduje!" oponovala som mu. "Prešlo od vtedy už veľa rokov. Nič sa nezachová na večnosť" povedal zamyslene. "Ale ako to že nás je tu tak málo? Podľa tohto by nás tu malo byť aspoň dvakrát viac." nedala som sa. "Podľa mňa tá zem bola taká, že na nej mohlo žiť vtedy okolo dvoch milióna ľudí, pričom kapacita bola okolo troch miliónov." videla som že neuspejem. Jedinou vecou, ktorá mohla povedať pravdu bol priechod do starej zeme.

Presne o mesiac sme nasadli na loď. Naša cesta mala trvať okolo ôsmych dní, pokiaľ nás nezastihne búrka. Martin sa tešil ako malé dieťa, pobehoval po palube a stále sa uisťoval že ideme dobre. To miesto je dosť ďaleko od civilizácie, niekde uprostred veľkého oceánu. Keď sme boli na vode už šiesty deň zmocnila sa aj mňa nervozita. Nevedela som čo očakávať. Niečo mi nahováralo že možno je to pravda..

Blížili sme sa k miestu. Martin nadšene vyskakoval a keď zazrel vír, ktorý mal byť tým prechodom priam sa hodil do vody. Nasadili sme si potápačské obleky a vrhli sme sa do rotujúceho víru. A naozaj, keď sme narazili na morské dno našli sme aj niečo ako poklop. Šiel ťažko otvoriť no nakoniec povolil a nás strhol prúd vody. Našli sme sa na malej lúčke kde sa pásli zvieratá podobné našim kravám. Boli však o niečo menšie a ešte tučnejšie. Pribehlo k nám dieťa. Bledé ako stena s očami veľkými ako taniere. Nepovedalo nič, iba nám naznačilo že ho máme nasledovať. Zaviedlo nás do maličkého mestečka, kde nás zoznámilo s jeho prababičkou. Takisto bola bledá a na naše prekvapenie sa nám prihovorila. "Ľudia tu už dávno zabudli hovoriť týmto jazykom. No ja ho ešte ovládam, učila ma ho mama. Vieme o tom, že prechod existuje, no nevedeli sme kde. Je dobre zamaskovaný, tí, čo ho vytvárali nechceli aby sme vedeli kde to je. Žije nás tu okolo päť tisíc. Slnko tu už nikto pár storočí nevidel." Pozreli sme sa na seba. Nevedeli sme čo povedať. "Nechceme ísť s vami. Zvykli sme si na tento svet a slnko by nás zabilo. Vráťte sa a nikomu nič nehovorte. O to vás prosím. Poklop má schopnosť vyniesť vás hore ak sa podeň postavíte. Prosím, teraz už chodte." Poslúchli sme. Pobrali sme sa preč, no stále sme nenachádzali slová. Vznieslo nás na povrch a my sme sa vrátili na loď. "A čo teraz?" spýtala som sa. "No..myslím že..máme tajomstvo aké nemá nik" skonštatoval Martin. Pozrela som na neho s otvorenými ústami. "Ako to môžeš povedať? také niečo si nemôžeme nechať pre seba!" zakričala som na neho. "budeme musieť." Loď sa pohla a ja som mala pocit, že svet tu hore sa zbláznil a ja s ním.