Odvrátila hlavu, po chvíli pozrela na vajíčko

-Si zázrak. Budem ťa teda volať Simael.“ podišla k tvorovi vo vajci, strhla si plášť z pliec a zavinula ho doň. Telo dračice začalo chladnúť a meniť sa. Dievča sa zľaklo a pár krokov ustúpilo. Ešte nikdy nevidela draka umierať. Obrovské šupiny spriesvitneli, takisto ako celé dračie telo. Zmenila sa na nádhernú ľadovú sochu. Shae´lea to pozorovala s vytreštenými očami. Pomaly natiahla ruku a dotkla sa bieleho krídla. Na ruke jej ostali kvapky vody. Socha bola skutočne z ľadu. A tak sa začala pomaly topiť. Dievčaťu sa menilo telo jej opatrovkyne pred očami na kaluž, z ktorej sa okamžite stávala para. Nemohla nič robiť. Zachytávala vodu do rúk, no tá jej so syčaním unikala. Nepomohol ani plač, ani prosby, Chatan navždy odišla.

Už sa ďalej nemohla trápiť, musela vymyslieť, čo ďalej. Nechcú ma tu, pomyslela si. Tolerovali ma len pre to, lebo sa ma ujala ich vodkyňa. Nebudú vedieť, že je to jej dráča a vyženú ma, možno aj zabijú. Musíme ujsť... Konečne uplatnila ťažko nahromadené informácie slúžiace k útekom, ktoré plánovala po príchode k drakom. Nevedeli zniesť medzi sebou votrelca, bytosť tak veľmi sa líšiacu od drakov. Veď nemala ani krídla! Mala šťastie, že Chatan na ňu dávala neustále pozor, lebo by ju čo najskôr ostatní draci zhodili z vysokých útesov. Draci si stavali svoje obydlia výlučne vo vysokých horách, kde sa človek nemohol dostať. Pre nich nebol problém zdolávať obrovské vzdialenosti kvôli potrave, mali predsa silné krídla. A presne to bol ten problém. Shae´lea nemala krídla, a tak sa nemohla dostať z útesov. Sedela vo svojej malej izbičke, v ruke dečku s pár vecami ako bola široká nočná košeľa, v ktorej prišla, jej obľúbená kniha o ľuďoch a ich dejinách a plášť z dračej kože. Košeľu si obliekla, plášť prehodila cez plecia a do batôžka ku knihe priložila vajce zabalené v koži z vlka. Jediná šanca, ako sa mohla dostať z ríše bola poprosiť o pomoc. Veď ju tam predsa nemali radi tak budú určite spokojní, keď sa jej budú môcť zbaviť. Prechádzala medzi skalami, mierila k najbližšiemu dračiemu obydliu. V jaskyni bývala dračia rodina s dvoma malými dráčatami. No vlastne neboli až také malé, na to, že mali len tri mesiace mohli by v pohode uniesť na chrbte dieťa. A presne to mala v pláne. Presvedčiť mláďatá, aby ju odniesli. Potichu sa vkradla do jaskyne. Šla veľmi opatrne, aby ju nik nezačul. Pomaly sa zakrádala po tmavých chodbách....

Skoro umrela od preľaknutia. Keď opäť začala poriadne dýchať, zdvihla hlavu. Toto sa nemalo stať. Stál pred ňou drak a jej plány na útek sa ihneď rozplynuli ako jemné zrnko prachu.

-Innesor ane, faree a mi u´tia ignis?“ Zadunel v jej hlave strašný hlas. Na chrbte jej naskočili zimomriavky a oblial ju studený pot. Drak bol veľký a nahnevaný.

-Sinnea, ne reom ti vamne. Le´suiim.“ Radšej odpovedala. Klamať sa v dračej ríši nevyplácalo, a ona potrebovala pomoc. Teraz jej mohol pomôcť len on. Veľký drak chcel vedieť, prečo ho tak neskoro otravuje. Aj keď nechcela klamať, celú pravdu mu povedať nemohla. Skúsila ho aspoň požiadať o pomoc.

-Chcete, aby som odišla. už od začiatku ma nenávidíte, tak mi pomôž odísť. Le´suiim-prosím.“

-Prečo by som mal pomáhať odpornému červovi, ako si ty?“ Premeral si ju spaľujúcim červeným pohľadom.

-Chcem odísť. To predsa všetci chcete, nie? Nepýtaj sa ma prečo, jednoducho ma zavez dolu a ja sa vám už nikdy neukážem na oči.“ prehnala som to-pomyslela si. Teraz ma akurát kvôli mojej drzosti zhodí dolu, alebo spáli jedných dychom na kôpku popola. Prikrčila sa, lebo drakova tlapa s ostrými, dlhými drápmi po nej nebezpečne chňapla. Chytil ju za golier a vyhodil si ju na chrbát. Veľmi sa začudovala, veď si myslela, že ju zabije. Vyšiel z jaskyne a vzlietol. Pomaly krúžil nad skalami, až sa nakoniec strmhlav pustil dolu. Letel blízko skál, až malo dievča pocit, že sa čoskoro začne šúchať o kamenné múry. Zleteli spolu do doliny, kde opäť zakrúžil nad zemou. Chystala sa na pristátie, ale drak sa prudko otočil bruchom nahor, až spadla na trávu. Keď ju nezhodil z brál nemohol si odpustiť aspoň malý pád. Keď sa pozviechala, zistila, že drak odletel a ona zostala sama v noci, v tmavom lese.

Skontrolovala vajce, musela ho prehmatať v rukách. Bolo v poriadku. Aj keď svietil Mesiac, na lúke pri lese bola stále tma, kvôli ktorej na vajce poriadne nevidela. Ďakovala bohu, že ju drak zhodil ešte blízko hôr, lebo ako jej raz Chatan povedala, pri hraniciach sme už vyhubili všetky divé zvery. Dúfala, že je to pravda a že ju do rána nič nezožerie. Bola dosť vyspatá, najedla sa ešte pred odchodom a tak sa rozhodla cestovať už túto noc. Často, kým ešte bola u elfov, vo svojom rodnom meste Rianoe, ju otec učil určovať smer pomocou hviezd. Tiriia vždy ukazuje sever. zo starých máp, ktoré našla pár krát na Chataninom stole zistila, že dračie hory sú úplne na severe ľuďom a elfom známej ríše. Hory sa nachádzali presne v pravom, hornom rohu mapy, to znamená na severovýchode. Rianoe leží v strede severnej strany elfskej ríše, takže sa musí vydať smerom na juhozápad. Tiriiu už našla. Ešte musela zistiť kde je východ, alebo západ a mohla vyraziť. Západ našla podľa Mesiaca, otočila sa chrbtom ku hviezde Tiriii a dala sa do kroku.

Putovala nocou po neznámej krajine a ani poriadne nevadela, kam mieri. Veľmi sa bála. Zastavovala sa vždy po pár metroch a načúvala, či v lese nič nečíha. Pri každom zaševelení lístia jej útroby pevne zovrela chladná ruka strachu. Musím ísť. Nemôžem skončiť túto púť len tak.

Spávala cez deň, keď bolo trochu teplejšie a mohla pokojne naberať nové sily. V noci sa snažila rozprúdiť krv rýchlejším, ale šetrným pochodom. Aj keď si jedlo mohla ľahko vyhľadať,nejdedla veľa. Strach jej zabránil zastavovať, pokiaľ to nebolo nevyhnutné.

*

O pár dní prišla do Rianoe. Triasla sa zimou a strachom, omdlievala od hladu. Musím vydržať, stále si opakovala. Zamierila k domu, kde vyrastala a všimla si, že sa vôbec nezmenil až na to, že bol prázdny. Keď vyšla na terasu, zbadala sochy jej rodičov, vedela čo sa stalo.

-Sú mŕtvi.“ ozval sa za ňou hlas mladého chlapca. Hovoril rečou, ktorú nepoužívala a nepočula už roky. Vo dverách stál mladý muž s krátkymi, svetlými vlasmi a modrými očami. Ako oceán-pomyslela si pri pohľade na ne.

-Nathaniel!“ vykríkla rozochveným detským hláskom.

-Ako? Kedy? Prečo umreli?“ zrazu sa jej v hlave vyrojilo strašne veľa otázok.

-Bola vojna, ľudia zaútočili na hlavné mesto. Zabili nášho otca a tvojich rodičov našli tiež medzi obeťami.“ podišiel k nej, lebo si myslel, že bude potrebovať niekoho o koho by sa mohla oprieť, alebo vyplakať sa na jeho pleciach. Mýlil sa. Veľmi sa zmenila. Nejavila ani náznak smútku, súcitu,alebo prekvapenia.

-Zmenila si sa“ povedal na výraz jej tváre. V zápätí jeho oči spočinuli na predmete v jej rukách. Ina to spozorovala, pritisla si ho bližšie k telu.

-To je môj ochranca. Drak. Môj braček.“ Nathaniel odtrhol oči od lesklého plášťa, v ktorom bolo uložené vajce.

-To nie je drak, je to len hlúpe vajce!“ hneval sa na ňu, lebo cítila viac k vajcu, ako k vlastným rodičom. Zmenila sa-pomyslel si keď utekal čo najďalej od teraz už neznámej osoby. Zostala sama. Išla do izby, ktorá bola kedysi jej, ľahla si na tvrdú lavičku a po chvíli zaspala.

*

Keď ju tam našiel ležať, ešte spala. Ležala na mramorovej lavičke a tisla si k brade vajce. Bolo krásne. Akoby pospájané z malých kúskov skla. Niečo v ňom zapišťalo. Strhla sa a otvorila oči.

-Už je to tu.“ zašepkala a ani si nevšimla, že Ellan kľačí pri nej. Posadila sa a uložila vajce vedľa seba.

-Drak.“ z úžasom zašepkal Ellan. Až teraz sa naňho pozrela. Zmenila sa, Nathaniel mal pravdu.

-Je to môj drak, môj ochranca. Vychovám ho a splním úlohu.“ Jej oči sa naširoko otvorili a opäť obrátila zrak na vajce. Škrupinka sa zavlnila. Vajce vyplnili obrysy niečoho živého vo vnútri. Drak dýchal, videli to podľa dvíhania a klesania jeho maličkej hrude. Otvoril oči, ktoré bolo vidno aj cez obal vajca. Veľké, zlaté oči, aké Ellan nikdy nevidel.

-Iní draci majú červené oči, on je výnimočný.“ Neodpovedala. Nebolo treba, vedela, že má pravdu. Učili ho, že draci majú iba červené oči, lebo sú plní hnevu a ohňa. Tento fakt si musel zapamätať, aby ho mohol na univerzite vyvrátiť.

Škrupina povolila pod tlakom dračích krídel. Drobné nitky spájajúce kúsky priesvitného materiálu sa rozprskli na všetky strany. Pripomínalo to výbuch, keď draci zapaľovali ohne. Všetky kúsky sa rozleteli a v strede sedel drak. Zažmurkal veľkým okom, postavil sa a rozprestrel krídla. Obaja vzdychli obdivom. Takého draka ešte nevideli.

*

-Ušla! Ellan! Nie je tu!“ Nathaniel behal po dome a hľadal Inu s drakom. Ušla-pomyslel si. Nebolo pre nich nikde miesta a preto ho zobrala so sebou. Zo zamyslenia ho vytrhol klapot kopýt na dvore. Vyšiel z domu a zazrel tam stáť svojho brata

-Kam sa chystáš? Ina odišla...“

-Viem.“ prerušil ho Ellan a naložil na koňa batoh

-Idem ju hľadať. Má draka... Takého som ešte v žiadnych knihách nevidel. Bol nádherný, mal veľké zlaté oči... a keď rozprestrel krídla... mal ich zlaté, podobného povrchu ako to vajce... Zlatý drak. Musím ho nájsť.“ Nathaniel sa len udivene pozrel na brata a bežal do domu. O pár minút vybehol aj so svojimi vecami a koňom.

-Tak to idem s tebou! Budeš predsa potrebovať spoločnosť a kúzla tiež nie sú na zahodenie.“ naložil na koňa svoje veci a vyskočil do sedla. Ich matka sa objavila vo dverách krásneho elfského domu. Po lícach jej začali stekat slzy. Mala pocit, že svojich synov vidí naposledy.

*

Pár míľ išli bez slova, ale Nathaniel to dlho nevydržal.

-Ako ju chceš vlastne nájsť? Budeš behať po svete a pýtať sa na dievča s drakom?“ zatváril sa dosť prihlúplo a vzápätí vytiahol malú fľaštičku s červenou tekutinou. Keď sa na neho Ellan pozrel, iba sa usmial

-To mám zo školy“ povedal veselo a ponúkol fľaštičku Ellanovi

-Nechceš?Je to nejaký elixír na povzbudenie. Dlhšie potom vydržím v sedle“ Ellan si fľašku len nedôverčivo prezrel.

-Podľa mňa by si to nemal piť. Nevieš čo je v tom.“

-Zasa ty a tie tvoje poučky. Tak na zdravie!“ obrátil do seba obsah fľašky.

Cesta bola pokojná. Šli cez zelený háj, popri riečke Nohma smerom na Juh. Rieku museli na dvoch miestach prebrodiť, čo nebolo ťažké, lebo v posledných mesiacoch pršalo len zriedka a hladina vody bola nízka. Možno sa to už čoskoro zmení, lebo príde Jeseň. Ale teraz bolo prvé obdobie, ktoré elfovia nazývali Lasann a patrili doň Seine a Minor, v reči ľudí Jar a Leto. Na druhý ďeň sa blížili k dedine, v ktorej si plánovali oddýchnuť a doplniť zásoby na cestu. Nathaniel trocha pobledol. Keď sa Ellan pozrel na brata, vyzeral unavene a neprítomne.

-Je ti zle?“ na miesto odpovede sa Nathaniel zosunul na zem a začal zvracať. Okolo úst mal červenú penu. Ellanovi došlo, že je to z elixíru. Rýchlo posadil brata do sedla a sadol si zaňho. Oťaže jeho koňa vzal do ruky, vydal sa klusom k najbližšej dedine a preto musel odbočiť zo stopy po ktorej išli.

Po chvíli cesty koňa popchol do cvalu. Keď prišli do dediny, zamieril rovno do hostinca a brata nechal pri koňoch.

-Kde je tu nejaký lekár, alebo liečiteľ?“ opýtal sa tučného hostinského za pultom. Ten si utrel ruky do zamastenej zástery a ukázal východným oknom.

-Tam. Tým smerom je za dedinou stará chatrč v ktorej býva liečiteľ. Či pomôže to neviem, ale my si ho celkom ctíme. Nie je až taký šarlatán, ako vyzerá.“ zobral si do rúk pohár a utieral ho do špinavej zástery.

Po chvíľke uvideli vedľa cesty malú chalúpku. Vyzerala, akoby pokope držala už len silou vôle. Napriek tomu v nej býval starý muž, ktorý sa zjavil pri dverách chatrče. Dlhé, šedivé vlasy mu v strapcoch vyčnievali spopod čiapky, stiahnutej skoro až na malé, kalné oči. Oblečenie mal ako lesný šaman, alebo bezdomovec, na každého pôsobil inak. Akurát dlhá palica v jeho ruke hovorila, že majster, ktorý ju ovláda má ozaj veľkú Moc. Ale mohla byť aj ukradnutá. Ellanovi sa starec nezdal, ale inú šancu nemal. Musel prijať jeho pomoc a musel mu aj niečím zaplatiť. Starec nechcel od elfa peniaze, namiesto toho mu prikázal opraviť chatku. Asi už tušil, že sila vôle ju pokope dlho neudrží. Našťastie sa ukázalo, že liečiteľ nebol šarlatán, ale neúspešný absolvent čarodejníckej školy. Pomohol Nathanielovi vyliečiť sa z otravy. Tekutina, ktorú vypil obsahovala Onader, ktorý mal údajne mať povzbudzujúce účinky, lenže bol jedovatý. Po pár dňoch sa Nathaniel z otravy dostal a oni mohli pokračovať v ceste. Ellan sa cítil zvláštne, keďže skoro prišiel o brata a potreboval sa vyrozprávať. V ten večer si povedali veľa vecí.

-Povedala ti Ina v ten večer niečo?“ Ellan sa pozrel do zeme pokrytej veľkou vrstvou prachu a mastnoty. Odkedy bolo Nathanielovi lepšie bývali v hostinci.

-Nie, nič“ Jeho hlas zrazu stíchol a prešiel do mlčania. Nespomenul svojmu bratovi, že dievča hovorilo o nejakej úlohe. Nechcel ho znepokojovať. Nathaniel zhlboka vzdychol a začal si leštiť svoj meč.

*

Cesta ubiehala pomaly. Ellan bol stále ponoremý do svojich myšlienok.

Tak sme sa dostali až sem. Je zvláštne, že sme v dedine kde sa Nathaniel liečil strávili približne dva týždne a aj tak sme ich v Bunshee dobehli. Po bitke v krčme sme sa vydali opäť hľadať Inu Saveth, Shae´leu, alebo inak, medzi ľuďmi volanú Imrael.

Zo spomienok ho vytrhol Nathanielov hlas.