Peter sa znova usadil na zadnom sedadle a od zlosti päsťou udrel do sedačky vodiča.

„Sprostá sestra! Blbá stanovačka! Idiotské počasie!!!“ nadával opretý hlavou o sklo ľavých dverí a očami sledoval mihotanie bielych lúčov vonku pred sebou.

Potom si len nešťastne vydýchol a náročky zahmlil celé okno dverí. Reflexne ho pretrel rukou, aby ho očistil a práve vtedy to zbadal. Niečo�

Rýchlo siahol po kľučke a stiahol si okno, aby videl lepšie. Naľavo od útesu a lúky, kde stálo aj auto, sa ťahal hustý les. A práve doň sa zahľadel! V tom hustom a temnom lese bola cestička. Avšak vôbec by si ju nebol všimol, keby tam nezbadal ešte niečo. Svetlo! Slabé mihotavé svetlo. Ihneď sa prehupol dopredu, aby sa napriahol po tretej baterke, otvoril si dvere a �

Ešte v tú noc sa rozpršalo natoľko, že by vám dážď naplnil dlaň behom chvíľky. Z jednej strany sa zablyslo a hneď na to sa ozvalo strašlivé dunenie hromu. Človek by povedal, že v takom počasí by bolo najlepšie sedieť doma. Ale na druhej strane, neustále klopanie dažďa na veľké zelené listy nízkych kríkov a na stromy hustého lesa, vytváralo v aute priam romantickú atmosféru.

Červená škodovka stála na malilinkej čistinke obklopenej čiernym lesom a nízkou trávou.

Z reproduktorov hrala príjemná hudba a mladý párik bol práve v najlepšom, keď sa vášnivo a dlho bozkával. Štefan zachádzal jednou rukou do Júliiných dlhých červených vlasov a druhou ju končekmi prstov jemne dráždil v rozkroku pod sukňou. Práve spolu prežívali jednu z tých chvíľ, kedy pre nich okolitý svet rázom prestal existovať. Keď sa to napokon všetko začalo.

Odrazu sa vozidlo otriaslo, akoby sa oň niečo šuchlo. A Števo to ihneď zacítil.

Vrátil sa do reality a odtrhol sa od sladkých pier svojej priateľky.

„Cítila si to?“ opýtal sa a bezhlavo hľadel do všetkých okien. No kvôli kvapkám neustále nalepeným na oknách nevidel absolútne nič.

„Ale, to sa ti len zazdalo,“ upokojila ho Júlia a naklonila sa k nemu s úmyslom prisať sa mu na pery. Skôr však ako sa jej to podarilo sa auto opätovne zatriaslo. No teraz už o niečo silnejšie.

„Čo to bolo?!“ opýtala sa zdesene a takmer vyskočila zo sedadla. A potom prišiel ďalší náraz, ktorý vozidlo takmer rozhojdal. Zostali však ticho sedieť a ani sa len nepohli.

Naraz čosi udrelo do okna vodiča a oni zdesene vykríkli!

Bola to dlaň, ktorá zostala chvíľu na skle, ale potom zmizla. Vystriedala ju hlava ukrytá v kapucni a svetlo baterky.

Števo dobre poznal tú tvár a tak ho ihneď na miesto strachu vystriedal hnev. Prudko otvoril dvere a vyletel von.

„To vôbec nebolo vtipné Peter!!! Čo tu chceš?!“ zúril.

„Len som šiel po cestičke lesom za svetlom,“ vysvetľoval chlapec v okuliaroch a ukazoval na smer, ktorým prišiel. „Nevedel som, že ma to zavedie až sem a že tu nájdem práve vás. Sme hneď vedľa,“ dohovoril a baterkou zasvietil do auta na Júliu, ktorá sa rýchlo snažila upraviť a stiahnuť vykasanú sukňu.

„A čo vy tu vlastne robíte?“ spýtal sa po chvíli.

„Do toho ťa nič sopliak!!!“ chytil ho za golier Števo a odtiahol od auta. „A ak chceš ešte jednu dobrú radu, tak tu prestaň obsmŕdať a vráť sa odkiaľ si prišiel! Je ti to jasné?!“ pohrozil mu päsťou.

„No tak Števo. Nechaj ho tak a vráť sa už konečne do auta,“ ozvala sa milo Júlia, ktorá sa tackavo vystrčila z auta a chytila ho ťahajúc za ruku. A čo on na to? Poslúchol ju. Ešte raz však pohrozil malému rukou, posadil sa a zavrel dvere.

Peter tam v daždi postával už len chvíľu. Potom si napravil kapucňu a zamieril naspäť po cestičke, ktorou prišiel. Opustil čistinku a prechádzal lesom s pohľadom namiereným na zem, kam si svietil baterkou.

„Blbec jeden namyslený!!! Vraj obsmŕdam! Nech si nemyslí, že mi nedošlo čo v tom aute robili. A aj tak je to pekný �

“ nedopovedal. Z hlbokým myšlienok ho odrazu prerušilo akési zapraskanie. Zodvihol hlavu a obzrel sa raz na jednu, potom na druhú stranu. Z pravej strany sa ozvalo ďalšie zapraskanie a šum nízkych kríkov. Akoby cez ne niečo rýchlo prebehlo.

„Je tam niekto?!“ zvolal. Ticho. Peter sa chcel napokon obrátiť a pokračovať v ceste, keď sa šum kríkov zopakoval. Preto zišiel z cestičky a pomalým krokom sa k nim približoval. Cítil strach, ale napriek neukojiteľnej zvedavosti sa čoraz viac približoval. Bol už celkom blízko, keď natiahol ruku a chcel ňou odhrnúť zopár konárov. Srdce mu bilo ako splašené a v tom�

sa ozval šumot a hŕba malých vrabcov vyletela z kríku nevedno kam. Petra to vydesilo. Spravil zopár krokov dozadu, potkol sa a spadol na chrbát. Pád mu síce na okamih vyrazil dych, ale hneď na to sa dal do smiechu. Napokon vstal, zodvihol svietiacu baterku a ešte s úsmevom na perách sa vybral po cestičke preč. Ešte aj potom počul za sebou nejaký praskot a šumot. Ale tomu už nevenoval žiadnu pozornosť. A mal by? Mal!!!

Pretože keby sa teraz otočil, videl by to, čo v kútiku svojej prehnanej fantázii hľadal. Videl by toho netvora, ktorého očakával. Mátohu v čiernom plášti a kapucni, ktorá stála priamo za ním a sledovala jeho odchod.

Števo s Júliou sa vrátili k svojim vášnivým bozkom a dotykom, čím rýchlo doháňali zmeškané minúty. Jeho ruky začali opäť blúdiť po Júliiných najintímnejších miestach, keď ich zasa niečo vyrušilo. Tentoraz však niečo prudko narazilo do vozidla zozadu a o kúsok ho postrčilo. Števo sa rýchlo oslobodil zo sladkého náručia svojej priateľky a pozrel dozadu.

Na zadnom skle na moment zazrel tmavé obrysy, ktoré sa však potom rýchlo stratili.

„Ja asi toho fagana snáď zabijem!“ dožral sa a opätovne vyletel z auta, pričom zabudol zavrieť dvere. Zmetená Júlia sa preto prehupla na sedadlo šoféra a sledovala ho.

Števo zašiel až k cestičke v lese a tam zastal.

„No tak sopliak! Vylez, nech ti môžem konečne napráskať!!!“ kričal. Júlia taktiež hľadela do lesa a snažila sa malého Petra zazrieť. V tej chvíli cez cestičku niečo veľmi rýchlo prebehlo.

„Máš to márne! Aj tak som ťa videl!“ kričal chrabro Števo.

Júliu to však naopak vystrašilo a tak rýchlo vybehla z auta do dažďa.

„Števo?“ zvolala neisto. Ten sa ihneď otočil.

„Neboj sa. Je to len jeden z tých jeho strašne trápnych vtipov,“ upokojoval ju a ani nezaregistroval, že sa kríky v lese za ním pohli a niečo z nich vyšlo von.

„Š�

Števo,“ vyšlo z Júliiných rozochvených úst a snažila sa ukázať prstom.

Ten sa hneď otočil a doslova ním trhlo. Priamo pred ním tvárou tvár stála čierna postava v plášti a kapucni, ktorá naň civela. Nevidel jej síce do tváre, ale o to viac ho zaujal predmet, ktorý držala v pravej ruke. Predmet v podobe strieborného disku, ktorý bol však zakončený desiatimi zahnutými ostrými hrotmi.

„Čo?! �

Kto do r�

“ nestihol ani vysloviť, pretože mátoha sekla svojim desivým predmetom dvakrát zo strany na stranu a Števo zacítil ako hlboko sa mu ním zarezal do brucha. Ochromene sa sklenenými očami pozrel dolu a uvidel veľkú otvorenú ranu s prečnievajúcimi črevami a valiacou sa krvou.

„Števo!!!“ vykríkla zdesene Júlia, ktorá nemohla uveriť tomu čo práve videla.

Ten však v smrtiacej agónii hneď padol na kolená a s posledným zodvihnutým pohľadom na vražednú mátohu zacítil posledný sek, ktorý mu prešiel krkom a rozsekol hrtan s tryskom červenej krvi, čo sa rozprskla na všetky strany.

„Števo!!!“ revala Júlia, keď videla jeho telo prevaliť sa na bok na zem, kde už nejavil žiadne známky života. Bola zdesená a preľaknutá. Držala sa za hlavu a začala vzlykať. Volala jeho meno. Civela na jeho mŕtvolu a mrazil ju pohľad na krvilačné zviera, ktoré sa ponášalo na človeka. Nie! Človek by predsa niečoho takého nemohol byť schopný!

Potom ju zamrazilo ešte viac, keď sa vrah z nekonečného postávania naraz pohol. Prekročil nehybnú mŕtvolu a mieril si to rovno k nej zrýchľujúcim sa krokom. Dážď pri tom zmýval jeho krvou špinavý oblek a vietor, ktorý sa objavil tak nečakane ako toto monštrum, ovieval jeho plášť pri každom pohybe.

Akoby kúzlom odložil svoju vražednú zbraň niekam pod čierny oblek a na výmenu z poza neho vybral nejakú tyč. Potom na ňu zatlačil približne v strede a s cvaknutím sa predĺžila a zmenila na oštep s dlhým lesklým hrotom.

Júlia skamenela. Ale potom�

Dvere auta boli stále otvorené. Nebol už čas váhať. Rozbehla sa, rýchlo nasadla a zabuchla za sebou dvere. Prehupla sa na sedačku spolujazdca a čakala. Nič. Ticho. Zachvátila ju panika.

„Kde je?!“ Sedela a chrbtom sa opierala o chladné kovové dvere. Nastalo neznesiteľné ticho. Bol tam. Tam vonku určite niekde bol! Tak prečo sa nič nedeje?!

Prekvapil ju prudký náraz do dverí za chrbtom a v šoku preskočila až k volantu. Prišiel ďalší náraz a cvakanie kľučky. Dvere boli našťastie zamknuté. Nevedela kedy a ako, ale ďakovala Bohu.

Za sklom dverí sa však stále mihotala čierna postava, ktorá sa snažila agresívne dostať dnu.

Jej vytrvalosť Júliu opäť donútila kričať a nariekať o pomoc. Zavrela oči a rukami si pretierala slzy, keď sa stalo niečo nečakané. Ďalšie ticho. Absolútny kľud.

Opäť ich otvorila a nevidela nič a nikoho. Veľmi opatrne sa začala obzerať okolo seba, ale cez okná videla len dážď a tmu. Snažila sa upokojiť, ale moc jej to nešlo. Mala ten pocit. Zlý pocit! Tušila to. Tušila, že tu stále je. Nech je to čokoľvek, ešte to neodišlo. Nie, pokiaľ ona bude žiť. A mala pravdu. V jedinom okamihu sa vozidlo zakolísalo, akoby naň niekto vyliezol a potom sa na niektorých miestach začala prehýbať strecha v sprievode mučivých praskaní.

Júlia začala opäť jačať. So zvieraním volantu trasľavými rukami sledovala, ako po škripotavom náraze prerazil strechu dlhý oštep a to len necelých desať centimetrov od jej hlavy. Potom sa vytiahol a po ďalšom náraze sa zjavil znova iným otvorom.

Nebezpečný vrah po celú dobu stál rozkročmo na streche a neúnavne bodal svojim oštepom do strechy. Júlia sa snažila všemožne uhýbať preťahovaním sa z jedného sedadla na druhé, keď napokon dostala prvý zásah. Hrot oštepu sa vynoril z ďalšieho nečakaného miesta a bodol ju rovno do pravého ramena. Dievča zajačalo od bolesti a chytilo si ranu sediac práve na sedadle spolujazdca. Oštep sa opätovne vytiahnutím vytratil a vozidlo sa nečakane zakolísalo dopredu a dozadu, keď útoky ustali. Prikrčená Júlia najprv nechápavo pozrela hore, z kadiaľ na ňu cez trhliny kvapkala dažďová voda a pri ďalšom záblesku búrky si napokon všimla, ako čierna postava zo strechy preskočila na prednú kapotu, kde zostala stáť. Spočiatku sa nedialo nič. Zostala sedieť s upreným pohľadom na čelné sklo, kde trhane dýchala a vzlykala. A on? Len tam stál. Pôsobil tak neskutočne a nereálne. No bol tam. Možno to vyzeralo ako sen, no bola to skutočnosť. Cítila strach, bolesť a slzy čo jej stekali po tvári. To všetko bolo skutočné. Smrť existuje! A čakala na ňu tam vonku. Pozerala sa na ňu a �

Mátoha urobila ďalší pohyb. Bol to dosť pomalý a opatrný pohyb. No bola to len príprava na to, čo malo prísť teraz. S posledným úderom oštep prerazil čelné sklo priamo pred Júliou a tá už nestihla uhnúť hlavou. Ostrý hrot ju zasiahol priamo do ľavého oka, prerazil hlavu a operadlo sedačky. Prebodnuté dievča sa ešte chvíľu triaslo ako pri elektrickom šoku so zúboženým výrazom na tvári. Ústa mala dokorán, párkrát sa snažila nadýchnuť a niečo povedať, no ozývalo sa len chrapčanie. Z ľavého oka jej stekali nezastaviteľné pramienky krvi, pričom z pravého len bezmocné slzy. Pomaly strácala vedomie a s poslednými myšlienkami na hrozivé utrpenie napokon skonala neľudskou smrťou ...

POKRAČOVANIE NABUDÚCE