Vlny ticho šumeli na bielom piesku pláže a žeravý kotúč klesal za tyrkysové more. Zlatoružový súmrak sfarboval oblohu do exotických odtieňov a zrkadlil sa na iskrivej hladine ako predstavenie pre bohov oceánu.

V tieni širokého baldachýnu sedela na kresle štíhla žena elegantne a lenivo ako palácová mačka. Z kadidiel na bronzových miskách stúpali dymové prsty a vinuli sa okolo jej lesklých nôh. Jednu štíhlu ruku mala vyloženú na opierke a druhou hladkala leoparda na zlatej reťazi, ktorý ležal vedľa nej na zamatovom vankúši. Bedrové rúško z hodvábu zakrývalo pramálo z jej rajských kontúr. Medzi nahými prsiami sa blyšťali zlaté náhrdelníky ozdobené drahokamami. Husté jantárové vlasy klesali pozdĺž jej ramien ako zamatová priadza.

Dvaja mladíci s okovami na nohách ju ovievali palmovými listami. V ich očiach sa odrážal strach zo ženy, pretože ich mohla jedným mávnutím ruky pripraviť o život, no aj tak pohľadmi nenápadne kĺzali po jej podmanivých krivkách. Vnímala ich, no bolo jej to jedno.

Odvrátila zrak od plamenného západu slnka a pozrela sa južným smerom. Prižmúrila modré oči. S horiacou intenzitou pozerala niekam na blankytný horizont. Tá stavba, čo vháňala zúrivosť do jej žíl tam stála rovnako ako každý deň. Nedobytná a tajomná.

Z malého ostrova, ktorý trčal nad hladinu ako chrbát korytnačky, sa mĺkvo týčila čierna kruhová veža s múrmi lesklými ako obsidián. Na jej vrchole stáli dva navzájom prepletené hady – jeden zlatý a druhý strieborný. Pod dlhými lúčmi slnka sa ligotali ako zakliate hviezdy.

Žena na pohovke zatínala päsť v tichom hneve.

Z duchapustej zúrivosti ju vytrhol žblnkot vody. Niekto plával v mori smerom k pláži a približoval sa nadľudskou rýchlosťou. So supím úsmevom na perách sledovala toho úbožiaka, možno stroskotanca, ako sa nevedomky blíži k svojej záhube.

Spod hladiny mora sa vynoril obrovský muž odetý len v otrhaných nohaviciach. Brodil sa cez príboj k brehu.

V tizianových očiach mu horel primitívny záchvev divočiny. Voda stekajúca po jeho mocných svaloch sa ligotala ako zamrznuté kvapky ohňa. Svaly cudzinca sa spínali pod bronzovou kožou, klenutá hruď sa ladne zvažovala k úzkemu pevnému bruchu. Žily na železných predlaktiach mal rozvetvené a bledé, akoby nimi prúdila biela krv.

Žena vyskočila zo svojho kresla. Leopard naježil srsť a prikrčil sa pripravený na výpad. Z palmového hája sa na pláž vyrútilo dvadsať mužov z poltucta ďalekých krajín; zvierali oštepy a rozkročení čakali na povel svojej panovníčky. Jazvy pokrývali ich opálené tváre aj šľachovité údy. Získali ich v mnohých bojoch na mori i na súši. Okolo cudzinca vytvárali polkruh.

„Odkiaľ prichádzaš?“ spýtala sa žena a ladným gestom ruky naznačila svojim mužom, aby zastali. Jej telo sa vlnilo rovnako ladne a nebezpečne ako leopard vedľa nej. Medzi ňou a zvieraťom na zlatom obojku rezonovala znepokojivá podobnosť.

Cudzinec len zdvihol ruku a ukázal na šíre more horiace pod súmrakom. Potom si odhrnul z čela prameň mokrých hnedých vlasov.

„Chceš mi povedať,“ vyriekla žena, „že si sem doplával ako nejaký morský muž?“

„Áno,“ prehovoril. „Plávam z pobrežia Magherébu.“

„To je viac než päťdesiat míľ,“ oponovala mu. „Z akej stroskotanej lode si prišiel ty luhársky pes?“

„Nikdy som nebol na lodi,“ odpovedal. „Nie som námorník.“

„A kto potom si?“ dožadovala sa. Bojovníci s oštepmi už nedočkavo prešľapovali na mieste.

„Som Lyón z Haggoru,“ odvetil a jeho široká hruď sa začínala dvíhať čoraz rýchlejšie pod napätým dychom. Sústredene sa mračil a jeho oči šklbavo preskakovali z jedného protivníka na druhého. Žily na jeho rukách obeleli ešte viac.

„Z Haggoru,“ zamrmlala zamyslene žena a premerala si cudzinca lačným pohľadom. „To je pohorie, kde si bezbožné nomádske kmene podrezávajú hrdlá. Čo robíš takto ďaleko od domoviny?“

Nomád len mykol plecami.

Zľahka sa dotkla bruškami prstov olivovej pokožky medzi prsiami. „Ja som Ylés z Tartessie,“ predstavila sa. „Som čarodejnica Veľkého modrého mora.“

Opäť si sadla na svoju pohovku a mladíci ju ihneď začali ovievať, no teraz sa už neodvážili pozerať na jej telo. Civeli do zeme a chveli sa hrôzou, pretože dobre poznali rozmarné nálady svojej majiteľky.

Ylés nepovedala ani slovo. Stačilo len jedno panovačné gesto a jej muži sa vrhli na nomáda ako svorka šakalov.

Nomád pred seba vystrel ruku. Vyšľahol z nej mocný biely plameň a ihneď sa preformoval na žiarivý meč.

Útočníci na okamih spomalili, no potom znova zaútočili.

Lyón mával bielym mečom s primitívnou rýchlosťou, akej by sa nevyrovnali ani najlepší šermiari. V jeho bojovom štýle nebola žiadna ladnosť; bol surový a šokujúci ako lev v tanečnej sále. V bielom žiarivom víre smrti po sebe zanechával žatvu odseknutých rúk, vyvalených čriev a krvi. Krik boja sa niesol plážou a rozplýval sa v šume vĺn. Mŕtve telá sa hromadili na piesku okolo divocha, no bojovníci ho pomaly zatláčali do mora, až kým nestál po členky vo vode.

Lapal po dychu, jeho meč sa mihotal, strácal jas a s ním aj ničivú fyzickú podobu.

Vyčerpaný nomád klesol na jedno koleno do piesku a krvavej peny príboja. Meč sa rozplynul na biely plameň a ten na éterickú hmlu unášanú vetrom. Oči mu stále horeli bojovnosťou, no zmorené telo ju nedokázalo opätovať. Vyčerpanie z plávania a súboja nebolo také kruté ako zúrivosť, ktorá mu vrela v duši.

Zadýchaní muži ho obkolesili a namierili na neho hroty oštepov. Nomád sa napol, aby pod nimi zomrel.

„Dosť!“ zaznel prenikavý výkrik.

Piráti sa rozostúpili, aby pustili čarodejnicu. Rukou zrážala ich oštepy k zemi. Nezaujímala sa o mŕtve telá, ani o zakrvavenú vodu, čo objímala jej členky. Uprene hľadela do rozpálených očí nomáda. Po širokej hrudi mu stekali kvapky potu, slanej vody a krvi.

„Ó muž,“ prehovorila a štíhlymi prstami mu odhrnula pramene vlasov z čela. „Si tak divoký, nikdy som nikoho nevidela bojovať tak zúrivo. Tvoje svaly nepoznajú pohodlie palácov, tvoja duša nie je poškvrnená pýchou. Nechám ťa žiť, pretože mi poslúžiš.“

V jej očiach sa roztancovali ľadové plamene žiadostivosti, aké nikdy nemohli vzplanúť v pohľade obyčajnej ženy.

Zohla sa k nemu a nasadila mu okolo krku hrubý zlatý obojok s bielymi zafírmi osadenými po celom obvode. Tento kus šperku bol na nomádovi nemiestny ako koruna na hlave púštneho vlka.

Lyón sa pokúsil trhnúť, no márne. Telo odmietalo koordinovaný pohyb.

„Tvoj éter,“ pokračovala, „je obdivuhodný. Nikdy som si nemyslela, že takú silu uvidím na vlastné oči. Teraz verím, že si plával päťdesiat míľ, ale upadol si do svalového vyčerpania. Kamene v tomto obojku sú napustené éterom. Pusti ho do seba a vráti sa ti časť síl.“

Biele zafíry v obojku sa rozžiarili a pulzovali ako živé bytosti. Svaly nomáda sa kŕčovito zduli do kopcov. Hrdelne zavrčal a pomaly vstával na rozochvené nohy. Mála časť éterickej esencie prúdila z kameňov do jeho tela, no dávala mu len štipku sily, dosť na to, aby mohol stáť a nič viac.

Ylés ho zaujato sledovala. „Pustím do teba len toľko sily, koľko uznám za vhodné. A platí to aj opačne. Dokážem z teba vysať všetok tvoj éter a vložiť ho do tých drahokamov. Ak sa o niečo pokúsiš, padneš v takých mukách, aké by ti nespôsobil ani Mot, boh smrti a podsvetia.“

Nomád spaľoval ženu pred sebou pohľadom, no mlčal.

„Ten náhrdelník som ulúpila z lode vykrádačov hrobiek,“ pokračovala Ylés. „Pochádza z Kemetu, kde sa z dún týčia k rozpálenej oblohe opustené pyramídové chrámy.“ Zdvihla ruku vysoko a zakričala: „Hasdrubal!“

Pribehol k nej statný pirát vo voľnej halene. Čiernu bradu mal zviazanú stuhou. „Pani moja,“ uklonil sa.

„Tento muž,“ pokynula hlavou na nomáda, „je náš hosť. Daj mu najesť a napiť koľko bude chcieť. Večer ho pošli za mnou na vrchol pyramídy.“

„Ako si želáte,“ prikývol pirát.

Ylés sa vrátila na svoje kreslo pod baldachýnom a opäť sa posadila. Ruku vyložila na opierku, zložila bradu do dlane a zamyslene sa pozerala ako jej muži vlečú nomáda preč.

„Aké ľahké je skrotiť divoké zviera,“ pošepkala a vrhla pohľad na leoparda vedľa nej.

Nocou duneli rituálne bubny. Na čiernej oblohe viselo oko démona – veľký krvavý mesiac, vrhal svoj karmínový svit na zrúcaniny starobylého mesta. Ohne planuli medzi rozvalinami divoko ako jazyky naťahujúce sa z pekla. Okolo nich tancovali nahé ženy, ohýbali pružné telá v omamných pohyboch a ich spotená pokožka sa zvodne leskla.

Piráti postávali v mihotavých tieňoch, popíjali z čaší víno a pálčivými pohľadmi sa pozerali na ceremoniálne tance. Tváre týchto mužov patrili severanom aj južanom. Boli zozbieraní z ďalekých krajín kde ich odvrhla spoločnosť po tom, čo dobojovali vo vojnách.

Na toto všetko sa pozerala Ylés, čarodejnica Veľkého modrého mora, z vrcholu zrúcanej pyramídy týčiacej sa vysoko ponad rozoklané múry. Krvavý svit mesiaca zalieval jej strhujúce telo.

Odtiaľto mala výhľad aj na obrysy dvoch veľkých lodí, ktoré sa v diaľke za rozvalinami húpali na temných vlnách. Ich sťažne sa hrdo dvíhali k temnej oblohe.

„Rabujeme od Čierneho piliera sveta až po brehy Foinície,“ povedala a vrhla pohľad na nomáda stojaceho vedľa nej. Modré oči čarodejnice zažiarili ako ľadové iskry. „A keď nedrancujeme, tak tancujeme, pijeme a milujeme sa. Nikto nám nemôže hovoriť čo máme robiť, nik nám nevnúti takzvané zákony.“

Myknutie pliec bolo Lyónovou jedinou odpoveďou.

Ylés širokým gestom rúk zahrnula tisícveké ruiny utopené v zlovestnej žiare ohňov a mesiaca. „Tu nás nesúdia žiadne oči falošných aristokratov, ktorí vo svojich palácoch konajú oveľa väčšie zvrhlosti. Je spoločnosť v rozklade, alebo je toto jej bežný stav? Aštarta je bohyňa telesnej túžby, plodnosti, vojny a moci. Kto som ja, aby som sa priečila samotnej bohyni?“

„Ako vieš,“ zamrmlal Lyón, „čo chce bohyňa?“

„Lebo to cítim tu,“ priložila dlaň medzi nahé prsia. „V srdci.“

„To nie je bohyňa,“ namietal nomád. „To je tvoja vlastná túžba. Videl som niekoľko miest v Maghrébe a všetci ľudia čo žijú medzi múrmi sú rovnakí. Hľadajú len obohatenie a rozkoš.“

„Nezabíjate sa snáď vy nomádi navzájom kvôli tomu, kto práve považuje nejaký kus vyprahnutej zeme za svoj?“ zasyčala. „Prečo nám dali bohovia život, ak si ho nemôžeme vychutnávať podľa vlastného uváženia?“

„Na úkor druhých,“ zavrčal Lyón a prstom poklepal po zlatom obojku.

„Vlk loví vlka,“ riekla a odmietla jeho slová panovačným mávnutím ruky. „Prežijú len najsilnejší. Kto nedokáže bojovať za svoje túžby, nezaslúži si ich.“

Natisla sa k nomádovi tak blízko, až cítil jej horúci dych na koži. Jemnou rukou sa dotkla jeho predlaktia a bruškami prstov kĺzala hore po oceľovej paži, po ramene, hrubom krku a napokon po líci.

„Vládcovia bojujú za zlato a moc na súši,“ povedala. „Ja bojujem za to isté na mori. Ale dnes bojovať nemusíme. Muž púšte, môžem byť celá tvoja. Ochutnaj moje pery, spoznaj rozkoš, akú ti žiadna iná nedá.“

Nomád sa naklonil bližšie, tak blízko, že cítil ženskú vôňu slaného tela, a zašepkal jej do ucha: „Nikdy nestrávim intímne chvíle s niekým, kto mi berie slobodu.“

Ylés sa od neho odtiahla a rozhodila rukami. Pod žiarou krvavého mesiaca mohla byť sama bohyňou. „Počuješ to, Aštarta? Čarodejnicu Veľkého modrého mora odmietol prostoduchý nomád!“

Lyón prekrížil ruky na obnaženej hrudi. „Spievaš o slobode a nasadíš mi obojok.“

„Kam si chcel doplávať, Lyón? A prečo?“

„Do Tartessie,“ odpovedal. „Nik ma nechcel zobrať na loď, lebo som nemal zlato na cestu, a tak som skočil do mora. A prečo?“ pokrčil nedbalo plecami. „Chcem vidieť svet a dostať sa čo najďalej od Haggoru.“

Čarodejnica ľstivo prižmúrila oči. „Urob čo od teba chcem a dám ti slobodu. Ukážem ti svet.“

Nomád zdvihol pohľad a uvidel myriady hviezd na ohromnom čiernom plátne oblohy. Potom sa zahľadel ponad ruiny na diaľavy mora lesknúceho sa ako čierne zrkadlo preťaté červeným pásom mesačného svitu. Do uší mu doliehalo odľahlé dunenie vĺn prerušované hýrivým smiechom a bubnovaním. Či takto znelo volanie slobody nevedel, ale jeho duša sa zaplnila diabolskými túžbami.

Čarodejnica pokračovala chladným hlasom: „Do Tartessie by si nedoplával ani s tvojim éterom. Áno, dala som ti obojok, ale keď vojdeš do brlohu beštie, ušetrí ťa? Ja som ťa nechala žiť, dala som ti jedlo a vodu aj keď si zabil mojich mužov.“

Keď sa na ňu Nomád pozrel, lev v jeho srdci nezareval hnevom, ale priadol divokou vášňou.

Ylés postrehla krotkosť jeho pohľadu. „Tisíc rokov dozadu mágovia odhalili nekonečné sily éteru, ale z ich chrámov ostali len ruiny ako sú tieto. Zmienky o éteri zapadli prachom storočí. A teraz sa éterická sila objavila v nomádovi, len aby z nej vytvoril malicherný meč.“

Lyón sa uškrnul. „Možno to tak chceli bohovia. Stále si mi nepovedala, čo odo mňa chceš.“

„Mnohí sa pokúsili dostať do veže dvoch hadov, no každý, kto vkročí na ten ostrov zahynie strašnou smrťou. Ale do veže vedie tajná cesta – zaplavený tunel. Nik ho nedokázal preplávať, ale verím, že s tvojim éterom to dokážeš.“

„Aj keby,“ reagoval Lyón, „čo mám v tej veži hľadať?“

„Neviem,“ odpovedala. „Zisti čo sa tam ukrýva a sloboda bude tvoja. Na ostrove je stará studňa a vedie do podmorských tunelov. Tak hovoria staré zvitky.“

Nomád sa zhlboka nadýchol a jeho široká hruď sa mocne vydula. „Dobre,“ povedal. „Urobím čo žiadaš, ale prisahaj, že strhneš tento obojok, vrátiš mi slobodu a zavezieš ma do Tartessie.“

„Vrátim ti slobodu a moje lode ťa odvezú hoc aj za čierne piliere sveta.“ Ylés siahla rukou za svoje kríže a vytiahla ukrytú dýku. „Zober si toto.“

„Mám éter,“ odsekol.

„Nie dosť na vytvorenie zbrane,“ pripomenula mu. „Éter sa minie, ale oceľ ťa neopustí.“

Vložila mu dýku na dlane. Jej hrana ostrá ako žiletka vystrelila odlesk mesačného svetla. Štíhlymi prstami ho donútila zovrieť rukoväť a potom jeho ruku pomaly nabádala k svojmu hrdlu tak, že sa čepeľ dotkla jej pokožky.

„Urob to,“ pošepkala. „Podrež mi hrdlo. Ukáž ako veľmi túžiš po slobode.“

Démon pomsty recitoval v duši nomáda verše krvi. Zovrel rukoväť tak pevne, až mu zapraskali hánky. Zavrčal a prudko strhol ruku dozadu.

„Do pekiel s tebou,“ zaklial. „Šialená žena.“

Ylés sa malicherne zasmiala. „Zajtra odhalíme tajomstvo hadej veže.“

Zlovestné ticho viselo nad ostrovom. Zožltnuté kostry ležali obrastené trávou, opustené meče zožierala hrdza a spráchnivené trosky člnov hnili vyvrhnuté na brehu. Nad tým všetkým stála ohromná čierna veža v zvrátenom kontraste s azúrovým nebom. Neboli v nej žiadne okná či dvere. Na jej vrchole žiarili dva prepletené hady – jeden zlatý, druhý strieborný. Zdalo sa, akoby chceli svojim ľstivým jagotom prilákať pirátov a naivných lovcov tajomstiev.

Ale nomád dobre poznal zákernú nehybnosť, ktorá panovala celému ostrovu. Rovnako nehybný bol vzduch v jaskyniach hory Haggor tesne predtým, ako z temnoty vyskákali bojovníci nepriateľských kmeňov. A všetky tieto kostry tu ostali po ľuďoch, ktorí ignorovali toto tiché varovanie.

Zem sa jemne zachvela, tráva zašuchotala. Lyón spozornel a celkom podvedome vyslal štipku éterickej sily do svalov.

Veľký had vyletel z trávy s roztvorenými čeľusťami. Obyčajný muž by skončil s tesákmi hlboko v stehne, ale nomád sa strhol nadľudskou rýchlosťou, zdrapil hada tesne pod hlavou s takou silou, až mu rozdrvil chrbticu. V ruke mu ostal visieť ako kus zvädnutého povrazu.

Jeho šupinatá koža mala jedovatý zelený odtieň a oči boli diabolsky červené, hoci z nich vyprchal život. Z ostrých tesákov kvapkal slizký jed. Lyón ho znechutene vrhol do mora za sebou.

Očami sústredene prehľadával zradný porast ostrova. Na pol ceste k veži postrehol nízky kamenný lem studne.

Z mora za ním sa ozval neprirodzený žblnkot. Had, ktorého práve rozdrvil, sa plazil z z vody. Oči na klinovitej hlave zažiarili. Tvor zasyčal a zaútočil.

Nomád uskočil nabok, had okolo neho preletel a dopadol na zem. Vtedy sa rozozvučal celý ostrov, tráva sa zavlnila; medzi steblami preblyskovali karmínové oči.

Lyón sa závratnou rýchlosťou rozbehol k studni s dvomi tuctami hadov za pätami.

Prehupol sa cez okraj a skočil do temného hrdla. Pohltila ho tma. Padal hlbšie a hlbšie. Podvedome sa nadýchol a nasal do seba toľko vzduchu, čo mu dovolili pľúca.

Dopadol do vody a potopil sa hlboko pod čiernu hladinu. Biele zafíry v obojku sa tlmene rozžiarili a vytvorili okolo neho rozmazaný a zvlnený chumáč svetla.

Prúd ho strhol hlbšie do neznámej temnoty. V spánkoch mu udieral tlak, v ušiach mu zaľahlo. Len matne pred sebou vnímal úzky tunel čo sa otváral do hrdla studne ako skamenené črevá obrovského monštra. Vplával do neho. Pod sebou videl v tlmenej žiare utopené kosti a lebky.

Okolo nôh sa mu omotali dlhé chaluhy a zarývali sa do kože.

V tieňoch rias zaiskrili červené oči. Hadia hlava vyletela prudko hore a zaútočila na nomáda.

Lyón od prekvapenia skríkol, jeho hlas pohltila voda a z úst mu unikli bubliny drahocenného vzduchu. Had omotával svoje závity okolo jeho ruky a cvakal mu čeľusťami pred tvárou.

Ako rozzúrené zviera sa Lyón zahryzol do hada, kŕčovite zatínal sánku a zubami trhal šupinatú kožu i mäso. V ústach sa mu rozliala kyslá pachuť.

Hadom otriasol záchvev smrti, uvoľnil závity a klesol medzi riasy – nomád však vedel, že neostane mŕtvy dlho. Ihneď vytasil dýku priviazanú k opasku a začal sekať riasy ťahajúce sa po jeho nohách. Zarezávali sa mu do kože ako britvy a slaná voda v ranách pálila horšie než tekuté železo.

Presekol poslednú riasu a ostal voľný. Dýka mu vykĺzla z ruky. Šialeným tempom plával tunelom ďalej. V hrudi ho pálili gejzíry pekla a pudy vštepené do samotného ľudského bytia ho nútili nadýchnuť sa. Jeho zmysly pohltilo ohlušujúce dunenie a šumenie vody.

Konečne vplával do ozrutnej zatopenej sály a nad sebou videl nejasný kruh svetla. Plával hore a šklbalo ním pri kŕčovitých pokusoch o nádych. Všetko začínalo černieť a jeho myseľ sa začala topiť rovnako ako mohutné telo. Svetlo sa približovalo, už len jeden záber...

Za šplechu sa vynoril z vody. Vytiahol sa von a zvalil sa na chrbát. Zúrivo lapal po dychu. V spánkoch mu besnel tep a biele žily sa rozvetvovali pod kožou. Zo škrabancov na nohách mu vytekala krv.

Dlaňou si pretrel oči a vtedy rozmazaným pohľadom postrehol tmavé siluety postáv týčiace sa nad ním. Prevalil sa na bok a pomaly sa postavil na rozochvené nohy. Potriasol hlavou, až mu z hnedej hrivy vyletela spŕška kvapiek. Zatínal päste pripravený odraziť útok.

Lenže žiaden neprišiel.

Vracal sa mu zrak a dych sa upokojoval. Bol uprostred čiernej sály vedľa kruhového jazierka. Dvanásť obsidiánových sôch, vytesaných do znepokojivých detailov, stálo okolo tohto jazierka s rukami natiahnutými k nemu. Všetky na sebe mali rúcho, tak isto vytesané z kameňa, a tváre im zakrývali hlboké kapucne. Každá z tých sôch držala v rukách stočeného hada, buď zlatého, alebo strieborného, akoby núkali obetu čomukoľvek, čo by sa spod hladiny mohlo vynoriť.

Lyón chodil okolo sôch a prezeral si ich. Každý záhyb odevu bol až príliš dokonalý na to, aby ho vytesala ľudská ruka. Prítmie pod kapucňami ukrývalo kamenné tváre s výrazmi hysterického desu.

Nomádom otriasol šok. Toto neboli obyčajné sochy, ale ľudia zakliati do obsidiánu!

Vtedy sa hladina jazierka zachvela, vlnky sa rozširovali od stredu k okrajom.

Spomenul si na nesmrteľných hadov. Rozhliadal sa a hľadal únik. Za kruhom sôch postrehol v múre úzky zatemnený prechod. Bez váhania sa k nemu rozbehol. Jeho nohy v sandáloch ticho šuchotali na lesklej podlahe.

Voda v jazierku vyšplechla nahor ako gejzír. Kým Lyón utekal, letmo sa obzrel cez rameno. V klesajúcom závoji vody postrehol karmínové oči a zelené šupiny. Vrútil sa cez klenutý prechod, zabuchol za sebou dvere a vrhol sa na točité schodisko; vinulo sa strmo nahor ako vývrtka.

Stúpal a stúpal v objatí tmy a hoci nevidel žiadne okná, odhadol, že musí byť pod vrcholom veže. Odrazu sa z temnoty na vrchu schodiska vynorili dvere zdobené vyrezanými šupinami a so zlatou kľučkou v tvare hadej hlavy.

Otvoril ich, vbehol do rotundovej sály s vysokou kupolou a zamrzol. Z úst nomáda sa vydral povzdych úžasu.

Hladké steny z čierneho opálu boli osadené bielymi kameňmi, čo sa ligotali ako hviezdy zamrznuté na čiernej tapisérii nočnej oblohy. Ale to, čo stálo priamo uprostred haly, vyvolávalo fascináciu oveľa hlbšiu než najdivokejšia ľudská predstavivosť – trón vytesaný z hematitu, dokonale ligotavý a zrkadlovo hladký ako naleštený mesiac. Sedela na ňom ľudská kostra a na jej lebke spočívala zlatá koruna zdobená bielymi drahokamami. Podobali sa zafírom v obojku nomáda.

Ktokoľvek sedel na tróne musel odísť zo sveta živých pred stáročiami a predsa jeho kostra pôsobila zvláštne živo. Vyžarovala z nej morbídna a zlovestná sila.

„Démoni pekla!“ zvolal Lyón a ozvena jeho hlasu sa rozbíjala o čierne múry. Civel pred seba v ohromení ako keď ľudoop prvýkrát uzrel zatmenie slnka v dávnych dobách. Celkom ignoroval pálivú bolesť a rany, z ktorých vyvierali karmínové prúdy.

Prikročil ku kostlivcovi na ligotavom tróne a zahľadel sa do čiernoty prázdnych očných dier.

Celá sála sa rozmazala a zatočila.

Do mysle nomáda vnikali cudzie obrazy. Zarývali svoje ostré pazúre priamo do jeho mozgu. Zrazu videl očami boha a čas prestal jestvovať.

Ľudia vyšli z tieňov jaskýň, nahromadili na kopy kamene a obdivovali ich. Tieto kopy vyformovali na prvé domy. Z domov sa stali chrámy a paláce. Okolo miest vyrástli múry. Prvý éter sa objavil v ľuďoch. Najskôr slúžil ako svetlo v noci, potom ako žiarivá zbraň čo zotína hlavy a neskôr ako zdroj absolútnej moci, ktorej zmysel nomád nedokázal pochopiť. Kráľom na trónoch sa pod nohami kopilo zlato a mŕtve duše. V snahe nakŕmiť bezodnú pýchu zavrhli svoje vlastné posolstvo do pekelných roklín. Civilizácie sa hubili navzájom a upadali do zabudnutia. Čas ich pochoval pod zhnitým prepychom.

A v poslednom prívale obrazov videl černokňažníka, ktorý zaklial sám seba vo veži a svojich akolytov premenil na sochy, pretože v zúfalom uvedomení zadržal rituál hadích bohov tesne predtým, ako privolá na svet neznáme zlo. V zlatej korune ostala ukrytá obrovská éterická moc a znalosť temného rituálu, no túlavý nomád sotva rozumel vláknam stvorenia zapleteným dávnymi mágmi; ale pirátska čarodejnica by im rozumieť mohla.

Lyón zareval ako zúrivý lev. Svaly na tele sa spínali ako lodné laná.

Zase bol pánom svojej mysle i tela. Dychčal a s otvorenými ústami hľadel na kostru na tróne.

Vtedy mu v hlave zaznel hlas prichádzajúci z odľahlých hlbín kozmu: „Po tisícich rokoch bohovia znovu zoslali dar éteru ľudom. Dali ho primitívnemu nomádovi.“

A ostalo ticho.

Nomád urobil to, čo by urobil lev keby stretol niečo nepochopiteľné – zaútočil. Holou päsťou uderil do lebky. Tá sa rozbila na úlomky a celá kostra sa zosypali pod trón k nohám nomáda. Na sedadle ostala len zlatá koruna.

Vzal ju do rúk a ihneď ním otriasol šok ozrutnej moci. Lyón zacítil spojenie s prastarým éterom. S jeho pomocou by dokázal zlomiť otrocký obojok okolo svojho krku a byť zase slobodný. Avšak ten éter v sebe ukrýval zlomyseľné vlákna zabudnutého rituálu. Nomád pochopil, že ak chce zničiť korunu a s ňou tajomstvo hadích bohov, jeho osud ostane v rozmarných rukách čarodejnice.

Nezaváhal. Civilizované ríše a vládcovia sa nechávajú zotročovať túžbou po moci, ale nomád sa riadil primitívnejším inštinktom. Žily na celom tele sa rozvetvili. V spánkoch mu zaburácal odporný éter z koruny a vnikol mu do morku kosti. Vrel v jeho žilách, no s úsilím beštie dokázal malú časť skrotiť. Zovrel sánku, zaškrípal zubami.

Zlatá koruna sa zlomila. Na podlahe zacinkali drahokamy. Ohromná sila sa ako víchor prízrakov a dunenie pekelných bubnov rozletela po čiernej sále.

Veža sa otriasla, steny praskali a burácali ako lámanie hory.

V protiľahlej stene sa zrútil kus steny a odhalil tajný prechod. Lyón sa k nemu rozbehol. Za ním sa ukrývalo krátke schodisko vedúce hore.

Vystúpil hore na vrchol veže a ihneď ho oslepili zlaté lúče slnka vystreľujúce zo zlato striebornej sochy hadov. Kývala sa rovnako ako celá veža.

Nomád ignoroval nedozerný výhľad na modré diaľavy mora. Podlaha pod jeho nohami sa nebezpečne nakláňala a praskala.

Veža sa rútila k svojej záhube.

Rozbehol sa k okraju a zvieracie inštinkty ho donútili k nepremyslenému kroku – skočiť. Len krok pred hranou zacítil všetok éter uložený v bielych zafíroch obojku. Okamžite ho do seba nasal, jeho svaly sa zaťali do oceľových uzlov.

S vypätím všetkých síl skočil tak, ako by to nedokázal ani panter. Letel vzduchom ďalej od veže, ktorá sa za ním rútila dole ako sťatý strom.

Padal a padal, more sa približovalo. Lyón aj veža narazili na hladinu v rovnakej chvíli. Jeden hlboký nádych, mohutný šplech a ponoril sa pod azúrovú hladinu prešpikovanú zlatými piliermi svetla. Masa vody ho strhla so sebou, akoby ho chcela pochovať spolu s vežou.

Ale plával hore za svetlom a keď sa vynoril, videl ako sa k nemu plaví obrovská loď. Na jej prove hrdo stála Ylés namaľovaná voči modrému plátnu oblohy.

„Poď!“ zakričala.

Pred nomáda dopadlo lano. Chytil sa ho, vyšplhal hore po boku lode a preliezol na palubu. Éter z obojku do neho stále prúdil. Nemo hľadel na čarodejnicu pripravený bojovať za svoju slobodu.

Ylés k nemu pristúpila a sňala zlatý obojok. Gestom rozpažených rúk zahrnula bezhraničnú ligotavú hladinu.

„Toto je sloboda,“ povedala. „Vyplavíme sa spolu na šíre more a povieš mi, čo si videl vo veži!“

Plachty sa napli, loď sa pohla a Lyón zacítil v tvári dotyk vetra.