Otec mal na kalendári pri dverách niektoré noci zakrúžkované červenou ceruzkou, a keď som sa ho ako malý spýtal, aké sviatky to sú, odpovedal, že naše.

V také dni som nedostal večeru, lebo otec namiesto nej položil na kuchynský stôl tanier so surovým hovädzím, sadol si oproti mne a ja som do rána nesmel vstať zo stoličky ani sa mäsa dotknúť. Hlad ma v tie noci chytal hneď po západe slnka a do polnoci som vôňu krvi z taniera cítil až v zuboch.

Otec ma celú noc pozoroval, no na mäso sa takmer nepozrel. Sledoval moje ruky a oči a ľavú dlaň mal pritlačenú na zásuvke stola tak silno, že mu bieleli hánky. Keď som sa začal mrviť alebo som zaťal zuby, povedal len svoje „nehnevaj sa“ a ďalej mlčal. Hnevať som sa nesmel a bolo to jediné pravidlo, ktoré sme obaja dodržiavali bez výnimky. Kým som sa nehneval, noc prešla a ráno som šiel do školy ako každý iný chlapec.

Mama odišla, keď som mal šesť. Otec mi vtedy povedal, že sa nahnevala a odišla, a viac sme o nej nehovorili. Od toho leta nosil dlhé rukávy aj v najväčších horúčavách, a keď si ich raz pri umývadle vyhrnul, zbadal som na jeho predlaktí štyri rovnobežné jazvy od lakťa až po zápästie. Povedal, že sú od píly, a ja som sa na nič ďalšie nepýtal.

V pivnici bola v stene zapustená reťaz a pod ňou kopa slamy. Vraj zostala po starom otcovi, ktorý tam kedysi držal psa, lenže psa sme nikdy nemali a susedov ovčiak, ktorý pribehol ku každému, kto naňho hvízdol, si predo mnou vždy ľahol na brucho a kňučal. Otec nosil na krku striebornú retiazku, ktorú si nedal dole ani do sprchy, a keď ma objal, pálila ma na líci, hoci som bol presvedčený, že je len studená.

Keď som mal dvanásť, vydržal som pri tanieri do tretej ráno. Potom otec bez slova zobral tanier a odsunul ho na druhý kraj stola, ďaleko odo mňa, a ja som sa postavil tak prudko, že stolička spadla na dlážku. Ďalej si nepamätám nič.

Ráno som sa zobudil v pivnici na slame, s reťazou okolo členka a s chuťou železa v ústach. Otec sedel na schodoch, ruku mal obviazanú až po plece a dlho sa na mňa díval, kým prehovoril.

„Nehnevaj sa,“ povedal. „O mesiac to skúsime znova.“

Skúšali sme to ďalších dvadsaťosem rokov. Za ten čas som sa v pivnici zobudil ešte dvakrát, naposledy ako sedemnásťročný, a potom už nikdy. Aj keď som sa medzitým odsťahoval a oženil, na každý zakrúžkovaný večer som prišiel k otcovi do kuchyne a manželke som hovoril, že starému človeku treba robiť spoločnosť.

Na konci ležal v tej istej kuchyni na rozkladacej posteli, lebo hore schodmi by ho už nikto nevyniesol, a vážil necelých päťdesiat kíl. Lekár mu dával týždeň a posledný krúžok, ktorý stihol na kalendári urobiť, pripadol na piatok.

V piatok večer ma zavolal k sebe a musel som sa skloniť až k jeho ústam, aby som ho počul.

„Dnes ťa nezastavím,“ zašepkal. „Nevládzem.“

Sadol som si na stoličku pri jeho posteli. Cez okno svietilo toľko svetla, že som nemusel rozsvietiť lampu, a otec dýchal čoraz plytšie, takže som z neho cítil sladkastý pach choroby. Hlad prišiel okolo polnoci a bol väčší než za všetky tie roky pri tanieri, pretože na stole tentoraz nič neležalo a jediné, čo som v kuchyni cítil, bol on. Držal som sa okraja stoličky, kým mi nezbeleli prsty, a do rána som si potichu opakoval jeho dve slová.

Keď sa rozvidnelo, otvoril oči a dlho sa mi díval do tváre. Potom sa usmial.

„Už ma nepotrebuješ,“ povedal.

Zomrel v nedeľu ráno.

Zásuvku som otvoril až po pohrebe. Ležal v nej starý revolver zabalený do zaolejovanej handry a nabitý jediným nábojom, ktorého guľka bola svetlejšia než mosadz nábojnice, skoro biela, a keď som ju vybral, štípala ma do prstov. Pod revolverom bol lístok s otcovým roztraseným písmom.

Mama sa vtedy nenahnevala. Nehnevaj sa, že som ti klamal.

Mal som vtedy šesť rokov.

Doma ma čakala Ema, ktorá minulý mesiac oslávila šieste narodeniny. Vo štvrtok mi volala učiteľka zo škôlky, že pohrýzla chlapca, ktorý jej zobral bábiku, a večer som jej strihal nechty už tretíkrát za týždeň.

Náboj som zasunul späť do bubienka, revolver som vrátil do zásuvky, v ktorej ležal vyše tridsať rokov, a na otcovom kalendári pri dverách som červenou ceruzkou zakrúžkoval najbližší piatok.

Manželke som povedal, že otcov dom treba vypratať a že s Emou tam z piatka na sobotu prespíme. Roky som sa jej vyhováral na otca a teraz som potreboval inú výhovorku. Ema sa tešila, že bude spať v dedkovom dome.

V piatok večer som pred ňu v otcovej kuchyni položil tanier so surovým mäsom, sadol som si oproti nej a ľavú dlaň som si pritlačil na zásuvku.

„Nehnevaj sa,“ povedal som.