Oranžová žiara pokrývala celé nebo, halila ho do jemného závoja. Na zemi pod ňou ležali dve postavy, natiahnuté na deke.

”Cítiš?” spýtal sa muž, zreničky ni špendlíkové hlavičky, hrud sa mu ledva dvíhala.

”No, ani nie,” odvetila znudene žena.

”Som ti vravel, daj si viac.”

”Hej, a potom tu budem jak šarkan lietať, nie?”

”Nevieš o čo prichádzaš,” blažene odvetil muž, na perách mu hral širokánsky úsmev.

Žena len mrdla plecom. Nemala náladu na hádku. V jej vnútri to však vrelo.

*Vraj príjemný večer, to určite,* pomyslela si namrzene. Čo však teraz robiť? Ak by ju to chytilo na ceste domov, kto by sa o ňu postaral? Takto mala aspoň spoločnosť, aj keď...

Kútikom oka pozrela na muža, ako rukami kreslí neviditeľné obrazce na nebi.

*Jedna-dve hlavičky navyše snáď neuškodia,* pomyslela si a načiahla sa za plastovým vrecúškom. Než ho však stihla otvoriť a vybrať ďalšie lysohlávky, čosi sa stalo.

Prihnal sa priam mrazivý vietor, prenikal až do špiku kostí, inovať sa jej až na dušu šplhala. Muž vedľa nej si nič z togo nevšímal, teda aspoň sprvoti. Zrazu však ustali jeho malátne, drogami poháňané pohyby. Vydal zo seba posledný ston, čosi na pomedzí absolútnej extázy a vrcholnej hrôzy. A potom... nič. Hruď sa mu nadobro prestala dvíhať, tep sa tiež pobral preč.

”Hej,” drgla do neho lakťom žena, ”počuješ ma?”

Odpoveďou jej bolo dunivé ticho, priam jej drvilo sluchy. ”Čo sa s tebou porobilo?”

Odpoveď však neprichádzala. Nemala ani odkiaľ.

”A kurva,” hlesla žena, nával adrenalínu jej zo žíl vyhnal aj tie najnepatrnejšie účinky psychedelík.

Čo teraz? Má ho tu nechať, či sa pokúsiť o záchranu? V pamäti chytro hľadala aspoň základy prvej pomoci, napínala myseľ na prasknutie. Než sa však k nim dopracovala, čosi iné upútalo jej pozornosť.

Na oblohe sa čosi dialo.

Oranžová žiara spred pár minút bola načisto preč. Jej miesto prebrala zívajúca diera, zdanlivo pohlcujúca všetko na nebi. Hviezdy, mraky, lietadlá, všetko mizlo v jej pažravej papuli, nedovolila ničomu ani nikomu uniknúť.

”A kurva,” zopakovala žena, v žilách mala viac adrenalínu než krvi, všetky zmysly vycibrené na hranicu. *Čo teraz?* v hlave jej znelo ako siréna. Odpoveď však nepoznala. Ako by aj mohla? Ktorá trieda, skúška, posrané video na youtube, vás pripraví na kataklyzmu týchto rozmerov?

A tak urobila to jediné, čo mohla. Dravo sa opäť načiahla za lysohlávkami a lačne ich začala prehĺtať. Nedbala na ich trpkú chuť, ani na čoraz citeľnejší ťah onej čiernej diery. *Snáď to až tak nebude bolieť,* premýšľala popri žuvaní, *keď budem totálne vystrelená.*

***

”Hej, hej! Čo si spochabela?” Doliehal ku nej hlas z ohromnej diaľky, zatiaľ čo na lícach cítila stupňujúcu sa bolesť. Keď napokon otvorila oči, takmer sa jej uľavilo.

Nad ňou stál na smrť vystrašený muž, ruka opäť naširoko natiahnutá.

”Čo... sa robí,” slová jej z jazyka lenivo liezli, akoby na ňom mala tonové závažie.

”Kurvafix,” vydýchol zo seba muž a zviezol sa na zem ku nej. Údy sa mu ešte stále triasli, celé pokryté lepkavým potom.

”Si ma... fackal?” spýtala sa žena, do hlasu sa jej zakrádal hnev, pomaly vytláčal omámenie.

”A čo som mal asi robiť? To kto kedy a kde videl, nasypať si do huby celý pytel? Však keď sa chceš zabiť tak to urob osamote, mňa do toho neťahaj!” hlas mu preskakoval, do očí sa mu tlačili slzy.

Žena sa podoprela na lakťoch, spražila ho nenávistným pohľadom.

”A ktorý chuj na prvé rande navrhne lysohlávky?” snažila sa znieť rozzúrene, no viac sa to podobalo na mierne podráždenie.

”No veď v profile si napís-”

”Že rada experimentujem! Nie že sa chcem odstreliť do druhej galaxie!”

Medzi nimi sa rozľahlo napäté ticho

”Sorry,” medzi zuby zamrmal muž, triaška v rukách konečne ustupovala.

”Prosím?!”

”Prepáč, nehnevaj sa, čo ti mám ešte povedať?” zúfalo skríkol muž a rozhodil rukami.

”Nemyslíš že je to trochu málo?” jedovato sa spýtala žena. Potom jej však čosi napadlo. ”A... čo sa vlastne stalo? Posledné, čo si pamätám je že si mi tu umrel, potom sa objavila tá... vec. Na nebi,” dodala takmer hanblivo.

Muž sa na ňu iba nechápavo pozrel.

”Ja? To ty si mi tu skolabovala po tom, čo si mi to šľaktrafené vrecúško vytrhal z ruky a v momente ho prehltla!”

”A...ha,” odvetila zahanbene žena. V mysli však stále cítila zmätok a pochyby. Takže to všetko bola len vidina? Halucinácia spôsobená lysohlávkami preťaženým mozgom?

Asi.

”Prepáč,” zamrmlala tentokrát ona.

”Nič sa nestalo,” muž odvetil chladne.

”Ja... neviem, čo ma to posadlo. Naozaj.”

Muž len mávol rukou.

”Ideme domov?” spýtal sa a postavil sa na nohy.

Žen mlčky prikývla. Než sa však postavila, ukradla ešte jeden pohľad na oblohu. Čosi na nej bolo... inak. Po chrbte jej prešiel mráz.