Výťah sa zastavil medzi siedmym a ôsmym poschodím presne vo chvíli, keď sa celá nemocnica ponorila do tmy tak náhlej, že sa zdalo, akoby niekto sfúkol sviečku.

Stela stála pritlačená k zrkadlovej stene, srdce jej bilo rýchlejšie než núdzové svetlo, ktoré sa po pár sekundách rozsvietilo do tlmenej červenej. Nebola vo výťahu sama. V rohu, opretý o kovové zábradlie stál muž, ktorého si všimla už predtým dolu vo vestibule. Vysoký, bledý, s tmavými okuliarmi aj v tejto beztvarej tme a s papierovým kelímkom v ruke.

„Super,” povedal a pozrel na strop výťahu, akoby čakal, že sa ospravedlní. „Presne toto mi dnes chýbalo.”

Stela sa nervózne zasmiala. „Aspoň nie som sama.”

„To je fér uhol pohľadu.” Zdvihol kelímok, akoby si s ňou pripíjal. „Cviklová šťava. Nechceš?”

„Cviklová šťava vo výťahu? Jasné.” Trochu sa uvoľnila. „Vy ste tu pacient?”

„Niečo také.” Sadol si na podlahu, chrbtom sa oprel o stenu. „ Som Albín. A keby som vedel, že dnes vypadne prúd, asi by som si dal radšej kávu. Tá sa aspoň dá piť aj studená.”

Stela sa opatrne zosunula na zem oproti nemu, kolená pritiahnuté k hrudi. „Prečo teda cvikla, keď vám tak nechutí?”

„Kto povedal, že mi nechutí?” Usmial sa. „Pijem ju už roky. Skoro denne. Je to skôr... zvyk. Taký, ktorý mi pomáha nebyť tým, kým by som mohol byť, keby som sa naň vykašľal.”

„To znie ako niečo, čo hovorí môj otec o cvičení,” poznamenala Stela.

Albín sa zasmial. Prvýkrát naozaj úprimne. „Tvoj otec by mal pravdu. Väčšina dobrých rozhodnutí znie nudne, keď ich vyslovíš nahlas.”

„Počkať. Poznáte môjho otca?”

„Budem hádať. Je tu riaditeľom?” Stelinu tvár skryvil výraz prekvapenia.

”Stretli sme sa dnes večer. Robil mi nejaké vyšetrenia.” Pokrčil Albín plecami. „Prišiel mi dosť zamyslený. Mám podozrenie, že som mu pokazil večer.”

„To on rád,” povedalo dievča suchým hlasom. „Zamyslené večery sú jeho špecialita.”

Núdzové svetlo znova zablikalo, akoby si to chcelo rozmyslieť. Albín sa pozrel na strop.

„Vieš čo je vtipné?” povedal. „Celý život sa snažím nebyť nápadný. A teraz som zaseknutý vo výťahu s dcérou riaditeľa nemocnice, ktorá si o mne určite už začína robiť teórie.”

„Ja si nerobím teórie,” bránila sa, hoci si ich už urobila aspoň tri.

„Jasné, že áno. Videl som ti to na tvári, keď si sa pozrela na moje okuliare. V tme. O jedenástej večer.”

Stela sa nervózne zasmiala. „Dobre, možno jednu teóriu. Ale nepoviem vám akú, lebo znie hlúpo.”

„Skús ma prekvapiť.”

„Nie.” Pokrútila hlavou, stále s úsmevom. „Radšej mi povedzte niečo skutočné. O sebe.”

Albín sa na chvíľu zahľadel do kelímka, akoby tam hľadal odpoveď. „Dobre. Niečo skutočné. Mám povedzme stavy, ktoré sa nedajú celkom umlčať. Len presmerovať. A cvikla je môj spôsob, ako to presmerovanie funguje.”

„To je dosť poetické na opis diéty,” poznamenala.

„Diéta je slabé slovo,” povedal tichšie. „Skôr rozhodnutie, ktoré musím robiť odznova každý deň. Niekedy aj niekoľkokrát denne.”

„Znie to vyčerpávajúco.”

„Je. Ale poznám aj druhú možnosť, a tá je horšia.”

„Verím vám,” povedala zrazu, prekvapená vlastnými slovami. „Aj keď vlastne neviem, čomu presne verím.”

Albín sa na ňu pozrel, akoby čakal práve na túto vetu celé desaťročia. „To je milé. Ale vieš čo? To nestačí.”

„Prečo nie?”

„Lebo tu, v tme, kde nemáš na výber, je veriť ľahké. Skutočná otázka je, čo urobíš, keď sa svetlo rozsvieti.”

„To znie ako veta z hororu,” zašepkala do ticha.

„Skôr z terapie,” smutne sa usmial. „Chodil som na dosť veľa terapií. Väčšinu si vymyslel jeden rumunský psychológ, ale to je na dlhšie rozprávanie.”

Svetlo sa vrátilo o dvadsať minút neskôr prudko, ako keby sa nemocnica nadýchla po dlhom zadržanom dychu. Výťah sa so škripotom pohol. Dvere sa s trhnutím otvorili na siedmom poschodí, kde už čakal jej otec.

„Stela! Si v poriadku?” Objal ju, no cez jej plece uprel na Albína pohľad plný podozrenia.

„Pán Albín mi robil spoločnosť.” Dievča skôr než vystúpilo z výťahu načiahlo ruku k pozdravu. Albín pozrel na ponúkanú ruku. Svojou meravosťou pripomínal figurínu vo výklade. Stela stiahla ruku a ticho dodala: ”Majte sa a držím palce k diéte.”

Albín na ňu žmurkol a kým sa dvere výťahu zavreli, rozlúčil sa s otcom a dcérou širokým úsmevom.

Až doma, keď si sadla k otcovmu stolu a videla otvorenú zložku, ktorú zabudol zavrieť, pochopila, prečo bol taký zamyslený. Na vrchu stránky stálo meno Albín von Valdren. Pod ním výsledky testov, ktoré nedávali zmysel: neprítomný tep v momentoch, keď mal byť najvyšší, teplota tela nižšia, než akú telo znesie, krv reagujúca na svetlo spôsobom, aký lekári nevedeli vysvetliť inak než poznámkou na okraji — „nekonzistentné so životom, ako ho poznáme”.

Spomenula si na kelímok cviklovej šťavy, na slová o stavoch, ktoré sa nedajú celkom umlčať, na to „poznám aj druhú možnosť, a tá je horšia” povedané tak ľahko, akoby hovoril o káve namiesto čaju. Pochopila, čím Albín naozaj je.

Mohla teraz zdvihnúť telefón a zavolať otcovi. Namiesto toho zatvorila dosky presne tak, ako ich našla.

Nie preto, že by sa nebála. Ale preto, že si spomenula, čo jej ten muž vo výťahu v skutočnosti ukázal. Nie to, čím je, ale to, čím sa každý deň rozhoduje nebyť. A pochopila, že veriť niekomu v tme, keď nie je čo stratiť, je jednoduché. Skutočná viera sa dokazuje vo svetle, keď poznáme pravdu a napriek tomu sa rozhodneme, akí chceme byť my sami.