Dvere na kancelárii sa otvorili a spolu s ruchom tisícich hlasov a vydýchaným vzduchom vpustili bledé dievča v objatí s tínedžerom v tričku Warhammer.

Kancelária, ktorá so cťou prežila Palacha, Husáka aj Mečiara, obsahovala kusy nábytku zo všetkých spomenutých časových období.

Na vŕzgajúcej stoličke riaditeľa sedel svalnatý trpaslík, o výraz v tvári bojovalo prekvapenie so znechutením. Ako znechutenie pomaly vyhrávalo, prsty na rukoväti bojovej sekery sa zvierali tuhšie a tuhšie.

Na pohovke potiahnutej hryzavým chemlonom sa vyvaľoval humanoid s hlavou jednorožca. Ruky mal založené pod hlavou, nohy prekrížené, visačka Comics Salónu prehodená cez klopy striebristo ligotavého saka.

Svalnatá orkyňa si vŕzgavo poposadla na ošúchanej tonetke a prestala namotávať jednorožcovu hrivu na zelený prst s rozpraskanou kožou, ozdobenou dlhými nechtami s pozoruhodným množstvom zadrenej špiny.

Nastalo ticho. Výpary ramenu jemne klesali na linoleum.

Jednorožec sa rýchlym, pružným pohybom posadil a spustil:

„Vstúpi RoboCop, trpaslík a furry do baru.

Barman na to: ‚Oil Slick, Guinness a Slippery Nipple?‘“

Bojová sekera zasvišťala vzduchom, zasekla sa do dosky stola. Fikus, vďačný za ostrú eutanáziu, preseknutý dopadol hneď za ňou.

„Čo toto má dočerta znamenať?!“ zavrčal trpaslík. „Máme možnosť stretnúť sa raz za dvadsať rokov a slečinka si donesie… človeka… takže sa ani nemôžeme porozprávať?! A tento tu – somár s rohom – si robí srandičky! Z rodiny! Z Roba! Viete, ako dopadol!“

Trpaslík sekal vety ako olovo do bambitky a búchal rukou po stole, až obstarožná počítačová myš spadla na zem a gulička z nej sa zakotúľala pod spisovú skriňu.

Jednorožec uprel svoje veľké oči na trpaslíka a položil mu ruku na pravé rameno, ktoré sa trhalo, ako trpaslík neúspešne bojoval bukasovým masívom o držbu sekery.

„Braček, nikto z nás za to nemôže. Dlho sme mali pokoj, žili sme si svoje životy. Nikto v nás neveril a bolo fajn. Potom si smraďoši v osemdesiatom šiestom natočia filmík a veria všetci.“

„V skutočnosti film Neverending Story bol natočený v roku 1983 a do kín šiel v roku 1984,“ posunul si tínedžer okuliare po spotenom nose znovu nahor. Mladé, bledé dievča s dlhými očnými zubami a červenými zrenicami ho mierne buchlo lakťom do boku.

„Dovolím si dokončiť,“ povedal jednorožec. „Natočia si filmík, v OSEMDESIATOM TREŤOM, a je nás viac, viac, viac a všetci si nás fotia, ochmatkávajú, rozoberajú – RIP Robo – nedá sa v kľude napásť, nikam ísť, nič robiť bez večných otravných, smradľavých ľudí… No a potom si v kľude môže rodina pokecať len tu, kde sme nenápadní. Nechaj decko deckom, nepokazme si možno posledné stretnutie, kde sme všetci duchom v poriadku.“

„Urga, burga!“ zahučala orkyňa a vyskočila, zjavne motivovaná dlhou rečou. Potom jej slová došli, myšlienky zablúdili a znova sa, opatrne, posadila.

„Prepáčte, rodinka. Asi som to naše stretko podcenila. Hneď to napravím,“ povedalo dievča a začalo zase tínedžera strkať von z kancelárie. Keď bol z miestnosti von, strčila do nej naspäť hlavu a oslovila orkyňu: „Ideš aj ty, prosím? Keď budem hotová, spapkáš mi ho? Chceme sa predsa ešte v kľude porozprávať.“