Prebudil ma rytmus.

...ako úvod Ravelovho Bolera, pomyslel som si ešte so zatvorenými očami. Bol to len unavený šum a suché praskanie. Tichý tlkot prázdnej drážky.

Rozlepil som oči. Už bola zase tma.

S nechuťou som sa postavil zo sedačky a zdvihol ramienko gramofónu. Hypnotický pulz stíchol a ostalo len ticho. Cez žalúzie prenikalo slabé pásikavé svetlo z vnútrobloku a v miestnosti vytváralo zvláštne prerušované tiene. Na gramofóne ostro svietila modrá kontrolka. V zosilňovači pod gramofónom žiarilo teplé, jantárové svetlo elektrónok. Akoby vytváralo ilúziu domova pre všetky tie pestrofarebné súčiastky ukryté vnútri. Divné prirovnanie, preletelo mi hlavou.

Prešiel som k oknu. Vietor premiestňoval drobné vločky snehu a kreslil na zmrznutý trávnik medzi chodníkom a živým plotom abstraktné, meniace sa obrazy. Sused ťahal do vchodu sieťkou zabalenú borovicu a jeho manželka s deťmi na balkóne práve spustila pestrofarebnú, „epileptickú“ svietiacu reťaz. Úžasné!

Sadol som si a skontroloval mobil.

Ut 23. 12., -4 °C, pocitová teplota -7 °C . Zajtrajšie teploty budú nižšie... Výstraha prvého stupňa pred hmlou...

17:24

Žiadna správa.

Chvíľu som váhal, prst sa mi vznášal nad displejom. Vytočil som jej číslo. Zvonilo to tak dlho, že som to už chcel vzdať. Potom to zdvihla.

„Áno?“ ozval sa jej hlas. Nebol nahnevaný, len... vzdialený. V pozadí som počul hudbu a smiech. „Ahoj, Nina. To som ja. Len... neruším?“ „Jéj, tati, čau. Prepáč, som teraz trochu... sme s babami v meste, vieš, darčeky a punč... Deje sa niečo?“ „Nie, nič,“ povedal som potichu. „Len... či sa zastavíš. Hovorila si, že ešte niekam vybehneme, a tak...“ Nastalo ticho, prerušené cinkotom pohárov v pozadí. „Aha. Tati, ja som na to úplne zabudla. Dnes to už fakt nedám, je tu šialenstvo. Môžeme... môžeme zajtra? Ozvem sa ti, dobre?“

„Jasné. Zajtra,“ povedal som do prázdna.

„Super, si zlatý! Musím končiť, Kaja ma volá. Maj sa krásne! A veselé Vianky!“ „Aj ty. A...“ Píp. Zložila.

„Veselé“. Jasné. Položil som mobil na stôl. Deň pred Vianocami má program s niekým iným, nie so „starým fotrom“ - to je jasné. V poriadku.

Potrebujem ísť von. Zobrať foťák a ísť niekam, kde sa niečo deje a veci predstierajú, že dávajú nejaký zmysel. Aj som si sľuboval, že s príchodom prvého snehu urobím pár záberov. Vo februári výstava a skoro nič som nenafotil. Dnes bude tá „správna“ atmosféra. Uvidíme.

Oči si zvykli na tmu v byte. Cestou do kuchyne som zakopol o tašku s nákupom, ktorý som ešte nestihol vyložiť. Pár drobností pre kocúra a zelenina do polievky. Studené svetlo chladničky mi prudko zasvietilo do očí a na sietnici vytvorilo červený dosvit.

Na chodbe som si obul vysoké kožené topánky s vibram podrážkou. Naposledy som ich mal so sebou v Slovenskom raji. Bunda, čiapka, baterka na výmenu filmu. Pre istotu.

Na výstavu som sa rozhodol vrátiť k analógu. V pracovni som siahol po starej zrkadlovke. Okraje koženého popruhu boli drsné, na niektorých miestach s väčšími prasklinami.

Na poličke vedľa nej ležalo pár expirovaných krabičiek čiernobieleho Ilfordu HP5. Mal som rád jeho jemné zrno, ten analógový šum, ktorý moderné fotoaparáty tak zúfalo potláčali. Jeden film som už mal v tele fotoaparátu, takmer plný. Zvyšné som strčil do vrecka bundy. Možno z toho niečo bude.

Kocúr dnes spí tak tvrdo, že sa ani nepríde rozlúčiť. Nevadí.

Zabuchol som dvere. Zamkol. Od susedov naproti sa ozýval zvuk televízora. Reklama prerušovaná programom. Privolal som si výťah. Na podlahe bolo pár kusov borovicového ihličia a kúsky rozdrvenej kôry. Pekná vôňa. Ja už som pár rokov živý strom nekupoval. Dánske jedle... kedysi, keď ešte bolo komu baliť darčeky.

Dvere bytovky sa za mnou s ťažkým buchnutím zavreli. Ticho chodby, voňajúce ihličím, okamžite pohltil hluk ulice. Studený, vlhký vzduch ma udrel do tváre. Stiahol som si čiapku hlbšie do čela a voľnú ruku strčil do vrecka.

Vybral som sa smerom k Hlavnej. Schválne som nešiel najkratšou cestou a snažil som sa držať pri potoku a stromoch, ktoré ho miestami lemovali. Samotný potok bol takmer neviditeľný, len tmavá, ticho sa pohybujúca stuha. Cítil som jeho chladnú, zemitú vôňu. Urobil som cestou pár záberov.

Prešiel som uličkou vedľa pošty a ocitol som sa v predvianočnom zhone. Obchody za chvíľu zatvárali, takže pár ľudí ešte chaoticky pobehovalo a snažilo sa prejsť cez cestu medzi autami.

Zápcha. Kovová, lenivo sa plaziaca línia áut. Ľudia uväznení vo vnútri, ako ryby v akváriách so zarosenými oknami, izolovaní vlastným dychom. Nervozita sa dala krájať. Niekto netrpezlivo zatrúbil. Krátky, nahnevaný zvuk, ktorý preťal šum pneumatík odvaľujúcich sa po mokrej ceste. Potom ďalší. Bol to jediný jazyk, ktorým sa tu dorozumievali. Jazyk frustrácie.

Videl som, ako sa vodič v dodávke cez zavreté okno rozčuľuje na chodca, ktorý bol podľa neho príliš pomalý. O kúsok ďalej čierne SUV, ktoré sa snažilo obehnúť kolónu, vletelo plnou rýchlosťou do kaluže pri krajnici. Gejzír špinavej, slanej brečky vyšplechol a v plnej sile zasiahol staršiu ženu, ktorá stála na chodníku. Auto ani nespomalilo. Možno si to ten vodič ani nevšimol. Možno mu to bolo jedno. Žena tam len stála, mokrá, so sklonenou hlavou. Porazená.

Zovrel som studený kov fotoaparátu. Hluk, bezohľadnosť a dokonalá apatia. Príprava na sviatky pokoja...

Odvrátil som sa od cesty a zrýchlil krok. Smerom ku kaštieľu.

Bránka bočného vchodu smerom od kostola bola otvorená. Zvuky ulice sa postupne strácali. Park bol tichý a prázdny. Pokoj. Vzduch bol čistý a mrazivý. Bezvetrie.

Prešiel som popod holé koruny stromov, ktoré sa črtali proti tmavosivej oblohe ako nervové zakončenia živého organizmu. Hladina jazierka s ostrovčekom bola čierna a hladká ako zrkadlo, ktoré nič neodrážalo.

Prešiel som k mohutnému platanu. Monumentálny kolos, ktorého konáre boli ako ruky obra roztiahnuté k nebu. Pamätník. V slabom svetle, ktoré sa sem odrážalo od kostola, vyzeral jeho kmeň neskutočne. Zastavil som sa. Niečo bolo inak. Vzduch okolo kmeňa akoby vibroval na frekvencii, ktorú som nepočul, iba cítil.

Podišiel som bližšie a natiahol ruku. Topánky sa jemne zaborili do vrstvy zmrznutého lístia. Dotkol som sa kmeňa. To nebola kôra. Bola to ušľachtilá, sivá pokožka. Studená, ale živá. Na niektorých miestach sa po väčších kusoch odlupovala a odhaľovala nové svetlejšie, mladšie vrstvy. Akoby zvliekal kožu.

Váhavo som pritlačil dlaň na hladký, studený povrch stromu. Vtedy som to ucítil. Najprv len slabá vibrácia. Potom jasnejšie. Pulz. Pomalý, hlboký a neuveriteľne silný. Ako obrovské, spiace srdce, bijúce v rytme, ktorý nemal nič spoločné s tým ľudským.

Nebol to pulz jedného stromu. Držal som ruku na jeho pokožke a mal som pocit, že som sa dotkol terminálu. Ani ľudského, ani digitálneho. Niečoho, čo fungovalo na časovej osi storočí, nie nanosekúnd.

Valili sa na mňa záblesky nekonečného prúdu dát. Neboli to len obrazy, boli to aj pocity. Hlad, sýtosť, smrť stromu tri kilometre na východ a okamžitý presun živín jeho dcéram cez tenkú sieť podzemných vlákien. Stovky rokov, stovky zím. Zvuky kočov, smiech, plač. Všetko uložené v chemických signáloch, v pomalých impulzoch.

Pod mojimi nohami, pod celým zamrznutým parkom, pod celým mestom, sa ťahala neviditeľná sieť spojená mycéliami húb. Mykoríza.

Vedci ju volajú Wood Wide Web. Ja som v tej chvíli pochopil, prečo. Nebola to metafora.

Analógová, organická dátová sieť, spájajúca každý koreň na kilometre ďaleko. Fungovala na chemických paketoch: fosfor, uhlík, draslík - ale aj na niečom inom. Na varovaniach. Na spomienkach. Na časových záznamoch, ktoré si stromy posielali zo storočia na storočie. Rýchlosť prenosu? Pár centimetrov za deň. Latencia? Mesiace, roky. Ale kapacita... kapacita bola takmer nekonečná. Každý koreň bol uzlom. Každý strom serverom. A platan predo mnou bol jedným z najstarších routerov v sieti.

Pomalý a trpezlivý signál prírody. Pomalý zber informácií a stovky rokov dát uložených v živom archíve.

A ja som práve pripojil svoje telo k tejto sieti. Moja dlaň bola anténou, moje nervy káblom a mozog prijímačom, ktorý evolúcia nikdy nemala v úmysle vytvoriť.

Pulz zosilnel a spolu s ním prišli aj zvuky. Zvuky okolia sa stratili a namiesto nich som začul hudbu. Tlmenú, ale zreteľnú. Sláčiky. Valčík.

Otočil som hlavu ku kaštieľu. Už nebol tmavý a mŕtvy. Všetky okná boli rozžiarené stovkami sviečok. Videl som siluety, ľudí v pohybe. Tancovali.

A vtedy, kúsok odo mňa, stála ona. Žena v plesových šatách. Zmätene sa na mňa pozerala. Zamrazilo ma. Inštinktívne som zdvihol fotoaparát. Hľadáčik bol ako malý, bezpečný tunel do tejto neuveriteľnej reality. Zaostril som.

„Je tu... je tu taká zima,“ povedala. Jej hlas bol tichý a vystrašený. „A hudba... kam zmizla hudba?“ zašepkala prekvapene. Pozrela za seba na kaštieľ, kde práve posledná silueta tanečníka zmizla vo dverách. „Pred chvíľou ešte hrali. Povedali mi, že vonku...“

Prst mi inštinktívne stlačil spúšť. Mechanické kovové CVAK! analógového fotoaparátu znelo v tejto situácii ako výstrel z dela. Žena pri mne stále stála. Potrebujem ďalší záber! Chcel som natiahnuť ďalšie políčko filmu a...

Páčka pretáčania filmu narazila na odpor. Koniec. Posledný záber!

Políčko 36.

„Počkajte! Prosím!“ vyhŕkol som zo seba. Prsty mi v mraze stuhli. Nahmatal som malé tlačidlo na spodku fotoaparátu a zatlačil ho, aby som uvoľnil film. Vysunul som kľuku na prevíjanie a začal som zúfalo točiť. Film sa s tichým šušťaním navíjal naspäť do bezpečia kazety. Trvalo to večnosť. Každá otočka bola ako hodina. Stále som na ňu pozeral, ako tam stojí, zmätená a bledá...

Odpor v kľuke sa uvoľnil. Hotovo. Rýchlo som otvoril zadný kryt fotoaparátu. Stará exponovaná kazeta vypadla do snehu. Siahol som do vrecka bundy po nový film. Zavadzal mi ten prekliaty obal... „Hneď... len...“ „Počkajte!“ vyhŕkol som zo seba. Zdvihol som oči od fotoaparátu.

Žena bola preč.

Svetlá v kaštieli zhasli. Hudba zmizla. Dotkol som sa stromu. Pulz tam už nebol, stíchol. Na vnútornej strane dlane, tam, kde som sa dotkol kôry, mi zostala jemná biela stopa. Ako popálenina.

Predo mnou nebolo nič. Len starý platan a sneh pomaly padajúci do mojich vlastných stôp. Stál som tam sám, v tme. Triasol som sa od zimy a v ruke som kŕčovito zvieral otvorený fotoaparát s novým, prázdnym filmom.

Zaklapol som zadný kryt. Zdvihol som kazetu a strčil ju do vrecka. Vedel som, že musím ísť.

Vyrazil som rýchlym krokom z parku smerom domov a kazetu s filmom som zvieral v ruke. Okolie akoby sa rozmazalo a vnímal som iba vlastný rýchly dych.

Zabuchol som za sebou dvere bytu. Ani som sa nevyzúval. Akim mi prebehol popod nohy a zamňaukal, ale ignoroval som ho. Strhol som čiapku a bundu som hodil na zem.

Srdce mi búšilo až v krku. Bežal som rovno do kúpeľne. Pohltila ma absolútna, zamatová tma. Totálna absencia fotónov. Počul som len vlastný dych a cítil silný pulz na spánkoch. Poslepiačky som otvoril kazetu, nahmatal koniec filmu a snažil som sa ho navinúť na cievku vývojnice.

Prsty sa mi šmýkali. Nešlo to. Film sa vzpriečil. Spanikáril som. Pokoj! Zničíš to! Zhlboka som sa nadýchol. Znova. Pomaly. Cítil som hladký, chladný povrch emulzie a ostrejšie hrany perforácie. Konečne sa zachytil. Ešte pár otočiek, film vkĺzol do drážok a celá cievka skončila v tanku. S cvaknutím som zatvoril veko. Otvoril som dvere a zapol svetlo v kúpeľni. Oslepilo ma a chvíľu som si zvykal. Pred očami som stále videl ten neskutočný výjav krásnej a vystrašenej ženy v parku.

Od susedov sa ozývala hádka. To zase prichádza to kúzlo Vianoc.

Odlial som si presné množstvo vývojky. Teplota. Dvadsať stupňov. Presne. Nalial som ju do tanku. Kuchynský časovač som nastavil na osem minút. A potom čakať. Ten pomalý rituál. Chemická reakcia. Vývojka sa vnútri tanku ticho prelievala. Sledoval som čas.

Osem minút. Osem minút, ktoré rozhodnú, či som sa zbláznil, alebo nie.

Chodil som po malej kúpeľni ako zviera v klietke. Osem minút večnosti. Pozrel som na hodinky. Čas sa vliekol. Čo ak tam nič nebude? Len rozmazaný strom. Čo ak som to celé len...

Ozval sa časovač. Vypol som nepríjemný nástojčivý piskot.

Vylial som vývojku. Rýchlo ustaľovač. Prelievať. Vyliať. A nakoniec voda. Už som nemohol nič pokaziť. Obraz, ak tam nejaký bol, bol teraz stabilizovaný. Ešte pár minút. Po troch minútach som s nedočkavosťou otvoril tank. Ruky sa mi triasli tak, že som ledva vytiahol mokrú, lepkavú cievku. Rozmotal som z nej film.

Bol ešte mliečny, pokrytý ustaľovačom. Prúd studenej vody. A potom... Zdvihol som ten mokrý pásik plastu proti svetlu. Prebehol som negatív očami. Sneh na zemi bol tmavosivý, kmene stromov takmer priehľadné. Tmavé siluety. Všetko normálne. Film vyzeral v poriadku. Rýchlo som prešiel na koniec, na posledné políčko 36.

A tam to bolo.

Nebola tam žiadna žena. Žiadny strom.

Celé políčko bolo takmer čierne. Akoby v tom mieste, kde stála, vybuchlo čisté biele svetlo, ktoré úplne prepálilo citlivú emulziu filmu. Všetky detaily zmizli. Ostala len jasná prázdnota uprostred tmavého parku.

Nebol to dôkaz, že tam stála. Ale bol to dôkaz, že sa tam niečo stalo.

Niečo, čo vyžarovalo svetlo, ktoré nemalo existovať. Niečo, čo môj fotoaparát videl inak ako moje oči. Alebo možno... videl to isté.

Povesil som film a zosunul som sa popri stene na studenú dlažbu. Voda z mokrého negatívu mi pomaly kvapkala na džínsy.

Ticho prerušilo škrabanie mačacích pazúrikov z druhej strany dverí. Akim sa dobíjal do kúpeľne. Potiahol som za kľučku a opatrne som otvoril. Kocúr vošiel dnu, obtrel sa mi o ruku a bez váhania mi vyskočil na kolená. Okamžite sa stočil do klbka a spustil svoj tichý, vibrujúci motor. Jeho tiché pradenie bolo to jediné, čo v tej chvíli dávalo zmysel.

V meste, 23. decembra