Ranč na odľahlom mieste prekypoval zeleňou, stromami a detským ihriskom, na ktorom sa nachádzala Melisa a hľadala stopy v piesku. Prečo sa tu nehrá? Rozčuľovala sa v duchu. Napravila vybočenú protislnečnú clonu nad pieskoviskom a pohla sa na koniec pozemku k menšiemu parku.

Príjemný chládok, pomyslela si, keď sa zastavila v tieni stromov. Obzerala sa po okolí a pokosený trávnik pritom šteklil jej bosé nohy.

V kríkoch sa niečo pohlo. Spozornela. Vybehli splašené veveričky a prešli jej po nohách.

Šuchot lístia a padajúce konáre nasmerovali jej pohľad ku korunám stromov.

„Rafííí!“ zakričala z plného hrdla.

„Rafííí!“ pokračovala ďalej.

Žiadny pohyb. Všetko stíchlo.

„Ra-fa-el San-tos!“ zvolala prísnejším tónom a chvíľku počkala.

„Zlez dolu!“ zrevala, keď zbadala malú hlávku vykúkajúcu spoza hrubého kmeňa.

Malý nezbedník chytil hrubý konár a rozhojdal nohy vo vzduchu. Melise sa v tom momente rozbúchalo srdce.

„Nieee!“ zrevala.

Chlapec sa pustil a dopadol rovno pred vystrašenú matku.

„Vííí,“ zvolal vysmiaty Rafi a radoval sa nad novým spôsobom ako prekonať vysokú prekážku.

Vyplašená matka zdrapila Rafiho a skontrolovala každučkú bunku malého telíčka.

„Ach,“ povzdychla si. „Čo to vystrájaš?!“ Objala ho. „Chceš sa dolámať?“

Namiesto odpovede dostala nežné pohladenie po vlasoch a sladký božtek. Pochopila. Slovo prepáč vyjadrené dotykmi.

Spoločne vykročili smerom k domu. Melisa sa obzrela za miestom zoskoku. Zatočila sa jej hlava nad tou výškou. Rafi každý deň dokazoval malými huncústvami ako mu pribúda nadprirodzená sila a schopnosti.

Dom napĺňala vôňa brokolicovej polievky a jablkovo-škoricového koláča. Rafi pričuchol obľúbenej vôni a nahlas zahmkal.

„Moje nervy,“ zašomrala Melissa, keď pred ňou preletela andulka.

Rôznofarebné okrídlence lietali v obývačke a chlapec sa radoval nevšednému divadlu.

„Klietka!“ buchla sa Melisa po čele a zohla sa k synovi.

„Zlatíčko, povedz im, prosím, aby vleteli naspäť do klietky,“ poprosila ho.

Rafiho štebotavý hlások rozkazoval lietajúcim kamarátom. Tváril sa pri tom ako jeho matka, keď ho volá, aby už išiel z dvora domov. Melisa sa pousmiala nad jeho vážnosťou.

No vzápätí jej oči zosmutneli a mimika radostných vrások sa stiahla. Pohľad jej padol na kopu detských kníh a pomôcok pre rozvoj reči.

Rozprávaš sa so zvieratami, ale so mnou sa nechceš?! Hnevala sa v duchu a zároveň žiarlila na všetky živé stvorenia. Túžila byť na okamih vtákom, aby sa mohla porozprávať s vlastným synom.

Rafi zatlieskal a bežal zatvoriť mriežku.

„Šikovný,“ pochválila ho Melisa. „Poď sa umyť. Celý si špinavý,“ dodala. Postrapatila synove vlasy a vytiahla z nich malý list zo stromu.

Rafael prikývol a vybehol na poschodie rýchlosťou blesku. Melisa len nadvihla obočie a pomaly doháňala syna, ktorý už stihol pustiť vodu a nahádzať hračky do vane.

„Už si čistučký,“ povedala, keď poutierala Rafaela. „Ešte ťa učešem a bude z teba pekný chlapček.“ Prešla hrebeňom po jemných blonďavých vláskoch a začesala ich za zjazvené uši.

Po kúpeli sa ozvali muzikanti v žalúdku malého divocha.

„Bež sa najesť,“ povedala Melisa a vytiahla zátku z vane.

Hneď ako zišiel do kuchyne, vrhol sa na hrniec a nabral si plnú misku. Hltal jednu lyžičku za druhou.

Prudké zabrzdenie kolies ukončilo príjemnú atmosféru. Melisa sa zľakla a Rafi sa skryl za gauč aj s miskou polievky.

„Bež dole!“ zrevala vyplašená matka.

Rafi pustil misku a utekal do pivnice. Zelená polievka si privlastnila kúsok územia na svetlom koberci.

Melisa čakala to najhoršie. Zdrapila do rúk najväčší nôž a bežala k dverám. Zrýchlil sa jej tep. Nazrela cez okno a uvidela neznáme auto. Oblial ju studený pot. Počula ako sa otočil kľúč v zámke a hneď bežala za záves.

Dnu vtrhol muž v bielom.

Melisa nazrela cez poodchýlenú látku a zbadala Oliverovu tvár.

Nôž pustila na zem.

Postava v bielom sa otočila k nej, keď začula buchot.

„Mel,“ ozval sa. „Čo to vystrájaš?!“

„Ja?!“ zarazila sa. „To ty si nás vydesil! Nemáš byť v práci?! A mimochodom, koho je to auto?“

Vyšla z chabého úkrytu a uvoľnila napäté svalstvo na tele aj tvári. Zdvihla nôž zo zeme a položila ho na stôl.

„Volal som ti a písal správy,“ zamračil sa na ňu.

„Mobil mám hore,“ priznala sa.

„Veď sme sa dohodli, že ho budeš mať stále pri sebe,“ vytýkal jej Oliver. „Ale to je teraz jedno. V nemocnici je všetko hore nohami. Sú tam muži z ministerstva.“

„A čo chcú?“ skočila mu do reči.

„Prehľadávajú zdravotné karty a vypočúvajú niektorých zamestnancov. Určite niečo tušia,“ zháčil sa a objal vystrašenú Melisu.

„Nemôžu nič nájsť,“ odporovala mu. „Iba ak… ten doktor… mohol niečo prezradiť.“

Melisa si už nepamätala jeho meno ani tvár. Ale ten pocit, keď tajne porodila a uvidela svojho syna so špicatými ušami, mala stále hlboko v srdci.

„On nie. Verím mu,“ pokračoval Oliver v obhajobe kolegu.

„Tak potom nehľadajú nás. Prečo robíš paniku?“

„Nedvíhala si mobil. Myslel som, že sem prišli a… kde je Rafi?“

Pohľadom blúdil po obývačke.

„Utekal do pivnice.“

„Dobre,“ povedal a pobozkal ju. „Ste v poriadku. Musím sa vrátiť naspäť. Vrátnik mi požičal auto, lebo pri mojom parkovali tí tajní, tak som nechcel na seba upozorniť.“

„Počkaj,“ zastavila ho Melisa. Čo keby sme už prestali Rafiho tajiť?“

„Nie,“ odmietol jej návrh. „Nehovor také nezmysly. Ostanete tu.“

V Melise začala vrieť zlosť.

„Vieš, čo si myslím? Že ty sa nebojíš oňho, ale o svoju povesť dokonalého chirurga,“ vychrlila zo seba potlačené úvahy.

Vždy s ním súhlasila vo všetkom. Podriaďovala sa mu, ale už nevládala. Topila sa zatvorená na vlastnom pozemku. Chcela konečne žiť.

„Čo to trepeš?!“ zvýšil hlas.

„Hanbíš sa za syna, že je iný. Že je elf.“

„Si normálna? Asi ti tu už prepína,“ rozhodil nahnevane rukami.

Melisa pokračovala v obhajobe svojej požiadavky.

„Veď navonok vyzerá ako normálny chlapec, keď si mu upravil uši. A ako tak už ovláda svoje správanie. Tak načo sa máme schovávať?!“

„Chceš to riskovať?“ zvýšil hlas a nervózne prechádal na mieste.

„Áno, chcem,“ zjačala po ňom.

„Nechaj to tak ako to je. Radšej sa mu venuj, nech už rozpráva.“

„Chceš povedať, že je to moja vina, že nerozpráva?!“

„Na to, že si logopedička…tak ti to s ním veľmi nejde.“

Melisa cítila ťažobu jeho slov na celom tele. Stŕpla. Neverila, že ju niekedy takto zraní. Rafimu sa venuje od narodenia, čítajú si spolu knižky, rozpráva sa s ním a Oliver si myslí o nej, že je neschopná matka. To už facka by menej bolela ako toto.

„Vieš ty vôbec aké to je byť zatvorená päť rokov doma?!“ pozrela mu do očí. „Nemáš ani predstavu. Je mi už z tohto všetkého zle. Dusím sa tu!“

Zakričala na celý dom. Chcela to zo seba konečne dostať.

Jej útok neostal bez povšimnutia a Oliver sa tiež naštartoval.

„Myslíš si, že len ty trpíš?! A čo Rafi? A ja? Všetci sme v tom spoločne. Nebuď taká sebecká.“

Zreval po nej.

Melisa sa rozrevala a pocítila veľkú úľavu. Potláčané výčitky dostala zo seba von.

„Dosť!“ zakričal Rafi, ktorý sa tam objavil z ničoho nič.

Obaja rodičia sa otočili.

„Ty rozprávaš?“ čudovala sa Melisa a objala syna.

Oliver stál naďalej pri dverách.

„Oco,“ pokračoval Rafi a zobral zaskočeného doktora za ruku. „Mama,“ povedal ďalšie slovo a spojil ruky oboch rodičov.

Melisa cítila pevné zovretie Oliverovej ruky. Potom si ju pritiahol k sebe a zotrel jej slzy z tváre. Naklonil sa a ukončil hádku nežným bozkom.

Rafi využil situáciu zaneprázdnených rodičov a vrhol sa na koláč.

„Mňam,“ vyslovil nahlas a odhryzol si poriadny kúsok z maškrty.

Melisa sa s Oliverom stále objímali a radovali z prvých slov malého Rafiho.

„Asi máš pravdu,“ povedal Oliver Melise. Netreba ho už ukrývať. Má dosť rozumu, aby si dal na ulici pozor a neodhalil svoje schopnosti. Vysvetlíme mu to a uvidíme ako mu to pôjde.“

„Ďakujem,“ povedala Melisa a z celej sily objala manžela.

„Ale už musím bežať naspäť do práce.“

Oliver sa rozlúčil so ženou a synom.

„Súkromný detektív Rafael Santos,“ prečítala Melisa nahlas, keď stála pred kanceláriou svojho syna. Cítila sa taká hrdá. Hltala tie slová nalepené na sklenenej výplni dvier ako človek, ktorý otvoril kufrík plný peňazí. Dotýkala sa ich a usmievala sa od ucha k uchu.

Zaklopala a vošla dnu.

„Mama,“ prekvapil sa Rafael. „Čo tu robíš? Mala si zavolať, že prídeš.“

„Prečo?“ spýtala sa a sadla si. „To nemôžem prísť pozrieť vlastného syna? Veď tu aj tak nikoho nemáš.“

Po obzerala sa po malej miestnosti.

„Hej,“ zašomral „ale… som v práci. “

„Doniesla som ti tvoj obľúbený koláč. Jablkový,“ usmiala sa, lebo vedela, že sa poteší. „Včera si neprišiel na večeru.“

„Mama, dobre vieš, že práca detektíva nemá vymedzený pracovný čas.“

„Viem, preto som ťa prišla pozrieť ja.“

Rafael sa poškrabal na zjazvenom uchu a prihovoril sa psov rečou vernému spoločníkovi, ktorý už slintal nad taškou.

„Tvoj otec by bol na teba taký pyšný, keby tu bol…“ vytiahla plastovú dózu.

Melisa stále cítila vinu za Oliverovu smrť. Vyčítala si, že ho v ten osudný deň príliš zdržovala svojimi výlevmi…

„Mami,“ prihovoril sa Rafael „nemysli na to.“

Vstal od stola a objal svoju matku.

Pes zabrechal a natiahol labky na stôl.

„Už, už,“ prihovorila sa Melisa chlpáčovi, „ ty maškrtník jeden.“

Usmiala sa cez slzy.