V hlbinách Perlokrovu sedel vyšetrovateľ Adam Prúdny na Stanici policajnej stráže — budove z koralového vápenca s perleťovými platničkami namiesto papierov. Nenávidel riasovú kávu, ale piť ju musel, aby bdel počas nočných služieb.

Práve dopíjal tretí hrnček, keď dnu vplávala veliteľka Nina Koralová s napätou tvárou.

„Máme telo. Teda — nemáme,” povedala. „Poď, uvidíš sám.”

Zaviedla ho k baru Pod koralovou bariérou, zapustenému do steny útesu. Vnútri viseli lampióny z fosforeskujúcich rýb, stoly boli vytesané z koralu.

„Obeť zmizla o polnoci pri poslednom stole,” povedala Nina. „Perleťové zrkadlo zachytilo, ako pije — a potom tam jednoducho nie je.”

Na dne šálky sa lesklo niečo živé — vydesená tvár, ústa dokorán.

„Obchodník Tomáš Krab?” spýtal sa Adam.

„Vyzerá to tak,” prikývla Nina.

Na spodku bola vypálená značka: kruh s bodkou. Rovnakú videl Adam pri inom zmiznutí. V Perlokrove patrilo meno každého do Perlovej knihy — kto z nej zmizol, stratil dom aj právo vrátiť sa cez bránu.

Vedľa stola sa krčil škriatok Chvost. „Ja som tú kávu doniesol,” priznal. „Podnik U troch mušličiek mi zaplatil žiariacou perlou.” Ukázal cestu k troskám potopenej veže — no ďalej plávať odmietol.

Adam sa zastavil v krčme U potopenej kotvy, kde Krab naposledy sedel. Za pultom tancovala Anemónka, vlasy sa jej vlnili ako chápadlá.

„Krab sem chodil každý večer,” povedala. „Naposledy so Žralokom — vydieračom, čo požičiava perly za nesplatiteľný úrok. Krab by prišiel o dom aj meno. Po tom rozhovore zbelel ako piesok a na druhý deň bol preč. Zmiznú, lebo im niekto ponúkne únik.”

V noci Adam našiel dom, kde mdlé svetlo presakovalo cez okno z leštenej mušle. Za pultom stál muž s očami farby vypálenej kávy — Výmenník, bytosť, ktorá slúžila Zabudnutým bohom mora ešte pred Vojnou prúdov.

„Konečne niekto, kto sa opýta správne,” povedal Výmenník. „Nie kam zmizli, ale prečo prišli sami.”

„Tak prečo?” spýtal sa Adam.

„Krab sa pýtal, či by mohol začať odznova, keby zmizol jeho dlh aj meno,” odvetil Výmenník. „Žralok mu len ukázal dvere.”

„To je únos podľa objednávky,” namietol Adam.

„Nikoho nenútim piť. Cenu si vyberá každý sám.”

„Chcem, aby ste ho vrátili.”

„To nejde bez výmeny. Vypiť rovnakú otázku znova, zaplatiť inak.”

„Tak mi ju dajte.”

Výmenník sa naňho dlho pozeral. „Vy nemáte otázku. Máte len prísahu. Šálka nepije za prísahu.”

Adam si spomenul na noc, keď jeho brat zmizol v Čiernej priepasti — a on mlčal, namiesto aby to nahlásil.

„Mám otázku,” povedal potichu.

Výmenník naliał kávu, v ktorej sa formovala bratova tvár. Adam vypil na jeden dúšok. Videl brata v priepasti, videl seba, ako mlčky odpláva. Chuť bola ako spálené riasy a slaná voda.

Na dne zostala jedna lyžička — a v nej dve tváre. Krabova. A teraz aj čosi z Adama.

„Cena je zaplatená,” povedal Výmenník. „Krab sa vráti do svitania s dierou v pamäti. Vy si budete pamätať bratovu tvár menej ostro. Nič nie je zadarmo.”

Za svitania sa Krab prebudil, zmätený, s prázdnou šálkou pred sebou. Chvost, ktorý naňho čakal, sa spokojne uškrnul a zmizol v prúde.

Adam prípad uzavrel ako „nevysvetlené zmiznutie s návratom”. Nikto sa nepýtal ako.

Dom U troch mušličiek už nikdy nenašiel. No niekedy si nevie spomenúť na bratovu tvár tak jasne ako predtým.

Poslednú lyžičku už nikdy nedopije.