Na záchode mu sedel chlap. Cudzí, oblečený v čiernom obleku. Sedel vystretý, bez výrazu, s aktovkou na kolenách. Už dvakrát sa bol pozrieť a stále mu tam sedel.

„Dobrý večer, vinšujem,“ vraj, tak mu zabuchol dvere. Aby bolo jasné, tak jemu, Janovi Mocnému, z jeho záchoda nikto nič dobré vinšovať nebude!

Na Jana, už starého pána, to bolo trochu priveľa. Posledné týždne začínal prepadať panike. Najprv si vravel, že to len preháňa s čajom. Možno len prisilno lúhuje? S vekom to nemôže mať nič, už aj tak ho decká otravujú, že by už nemal bývať sám. Čiže vekom to nesmie byť, hneď by ho vysťahovali... Len voľačo iné mu presúva veci po byte. Zhasína. Kradne potraviny z chladničky. A vodí cudzincov na misu, bez opýtania.

„Furt tam sedí,“ zahundral si Jano po treťom nakuknutí.

Už by sa aj nedíval, ale toho čaju vypil trochu priveľa. Chcelo to prejsť do protiútoku.

„Á,“ začal odvážne.

Dvere WC sa pootvorili a bledá tvár v nich sa usmiala: „Vraveli ste niečo?“

Jano odskočil, v duchu zanadával, ale príroda mu diktovala slušnosť. Sám veľmi dobre vedel, že to bývava najkratšia cesta k cieľu.

„Že či idete aj ďalej?“ Neznámy sa usmial, postavil a otvoril dvere dokorán. A tanečným krokom odbehol do kuchyne.

„Ďakujem za pozvanie!“ ozvalo sa ešte, ale Janovi to v tej chvíli bolo dosť jedno. Misa bola protivne teplá a rolky toaleťáku poukladané v neistej vežičke.

* * *

Prvýkrát sa to stalo, keď dokončil praženicu. Vždy ju robil z piatich vajec, vždy! Nie štyroch, nie šiestich. Vie predsa ako si sám robí praženicu, nie? Vie! A Just.

Na panvici boli rozbité tri vajíčka. Škrupiny sa mu rátali zle, hádzal ich rovno do koša. Ale čisto pre zachovanie vlastnej súdnosti siahol po ďalšom.

„Parom ťa skántril!“ V rukách mal prázdnu škrupinu, ale jej obsah na panvicu nedopadol. Vajce zmizlo.

* * *

Hľadeli si pevne do očí. Muž nežmurkal, Jano slzil ako drak, lebo tiež odmietal žmurkať.

„Hovorte mi Jožko,“ vypadlo z neho konečne.

„Jano.“ „Viem.“ Jano si vravel, že sa nenechá vykoľajiť, ale hneď sa nechal.

„Ako to? Skade?“

„Už ste sa mi predstavovali.“

„Prd makový, by som si pamätal!“

„Ešte nie, až neskôr,“ tvrdil Jožko a zvedavo sa poobzeral.

Chvíľu trpiteľského ticha prelomil až jeho pohľad na životom skúšanú kanvicu.

„Čaj?“ zahundral Jano tak akosi zo zvyku. A slušnosti. Muž prikývol, ale šálke pred sebou nevenoval vôbec pozornosť.

„Ja som hudobník, veľký umelec tam u nás, viete,“ rozhovoril sa hosť konečne. Akoby teplo nápoja roztopilo jeho hlasivky.

„A hľadám u vás inšpiráciu.“

* * *

Drobnosti sa naučil prehliadať, veď dobre, starne. Možno ozaj šiel vyniesť smeti v papučiach a jednu stratil. Alebo si sadol na okuliare? A preto nemajú sklíčka, veď mohol ich povysávať, je poriadny, to sa mu musí nechať. Ale tie väčšie veci, tie mu šli na nervy.

Polovica postele fuč. Keby na nej ležal, od pása dole by bol fuč aj Jano. Ale neležal, stál pri nej a nadával. V tú noc spal na gauči.

* * *

„Možno ste si všimli?“

Jano nebol hlúpy, hoci ľudia ho občas podzrievali, že bol. On bol len trpezlivý a doprial im čas, kým im vynadal.

„Ty hovado bledé! Vráť mi papuču!“ buchol si po stole pán domu. V tom rozčúlení úplne zabudol, že papúč mal priveľa, postelí primálo.

„A jak to vlastne robíš? Píliš v noci? Chloroform mi do klímy leješ? A čo to má, do riti, s hudbou?“

„Vysvetlím-vysvetlím! A všetko napravím, žiadny strach, ono je to jednoduché, pozrite-“

Cudzinec vystrel ruku do prázdna a od lakťa ďalej mu zmizla. Odťaté zápästie priateľsky zamávalo z chodby.

Jano sa zviezol v bezvedomi zo stoličky.

* * *

Ubehli hodiny. Jožko začmáral tucty papierov. Vysvetľoval, demonštroval. Vrátil posteľ, kde mala byť. Papuču odmietol, že je na dotyk veľmi príjemná a či by vadilo? Nevadilo. Hlavne, keď popresúval skrine ako Jano už dlho chcel, ale kto sa s tým bude babrať? Pre Jožka to bolo nič, len zdúchol na chvíľu a nabytok mizol a zjavoval sa okolo.

Skamarátili sa.

„Takže viac dimenzií ako tri?“

Jožko prikývol.

Čaj vychladol.

„No dobre, ale čo to celé ma s hudbou?“

„Zbieram zvuky, odvšadiaľ, všelijaké. A skladám. V mojom svete vás nevidia, nezaujímate ich. Ale vaše zvuky, och! Vaše zvuky nám vedia rozkmitať vlákna!“

”Ale,” spomalil vo vysvetľovaní,” mám pocit, že už som všetko pekné a zaujímavé použil. Motať sa okolo vás a počúvať viac nestačí. Potrebujem pomoc.”

„Takže máš autorský blok?“ ujasňoval si ešte Jano a dolieval čaj. Horký bol, ozaj pridlho lúhuje. Pridal si trochu medu, zamiešal.

Hudobný mág vyskočil od stola.

„To je ono! Aký kúzelný zvuk! Vieš to zopakovať?“