„Naozaj to splní akékoľvek prianie?“

„Nebodaj mi zbohatlá panička neverí!“ vyšteknú takmer bezubé ústa.

Dačo mi vlhké mi pristane na čele. Modlím sa, aby to bol začínajúci dážď a nie sliny tejto starej úbožiačky.

„TAK BERIEŠ, ČI NIE?!“ opľuje ma aj na líca a ja mám, čo robiť, aby som jej to neoplatila hodením tyčky. Vystriem k nej ruku s otvorenou peňaženkou a tvár odtiahnem čo najďalej. Schmatne všetky bankovky, čo v nej mám a hodí po mne sklenenú fľaštičku. Reflexne ju chytím vo vzduchu a stará polobezdomovkyňa je už na druhej strane ulice.

Že odpálené obidva bedrové kĺby a začínajúca reuma, pozrime ju, pomyslím si namrzene. Že potrebuje peniaze na lieky a operáciu. Hovno na chlebe ku káve. Nech si s tými peniazmi aj zadrhne.

Fľaštičku hodím do kabelky a vykročím smerom ku sídlisku.

Keď vojdem do bytu, zvolám automatické: „Čau! Som doma!“ Až po chvíli mi dojde, že už mesiac to nemám komu hovoriť. Jedine tak izbovým rastlinám. Ak si so nezobral aj tie. Nevyzujem sa, aj tak som už mesiac nevysávala a na dlážke mi robia spoločnosť nové domáce zvieratka. Ovečky z kúdoľov prachu a zvyškov srsti perzskej mačky.

Jeho mačky.

Kabelku šľahnem na matrac na zemi uprostred obývačky. Snažím sa samú seba presvedčiť, že je to moderné. Ako to detská nazývajú? Industriálny štýl?

Spravím si radšej kávu a vtedy si spomeniem na to, čo mi predala bezdomovkyňa.

Štyri kvapky. Presne štyri kvapky pridáš do jedla alebo nápoja a potom sa musíš sústrediť na svoje prianie. Zatvoríš pritom oči a keď ich otvoríš, tvoje prianie sa naplní.

Pekná chujovina.

Aj tak si pridám presne štyri kvapky do šálky. Čo iné mi ostáva? Skontrolovala som peňaženku, ktorá mala ešte ráno objem dvesto eur. Teraz v nej ledva nájdem tri eurá. Peniaze na dva týždne pred výplatou, ak vôbec.

Vyhrážal sa mi, že nič nepošle. To mám za to, že som sa nechala presvedčiť na prácu na čierno. Z chladničky vytiahnem z polovice plnú fľašu vína a na striedačku si uchlipkávam kávu z jednej ruky a z druhej alkoholu.

Zatvorím oči a začnem si pohmkávať.

Ak by to fungovalo. Čo by som si priala? Čo by spravilo moju existenciu znesiteľnejšou?

Peniaze? Tie by sa hodili, ale nezacelili by, čo mi spravil.

Slávu? Pičovina.

Nesmrteľnosť? Ešte horšie.

Hm... a kebyže sa môžem dostať do hlavy tej kurvy? Nájsť pravdu? Či sme boli fakt kamošky a bola to všetko jeho vina alebo ma klamali obaja? Fakt by som to chcela vedieť.

Začujem mraučanie a v nose ma pošteklí sviežosť cintrónu. Pod rukami cítim mäkkosť a keď otvorím oči, zbadám lampu, ktorú isto doma nemám.

Otočím sa na bok a priskočí ku mne mačka s pricapnutým ňufákom.

„Silva,“ zašepkám a na to si zakryjem ústa.

To nie je môj hlas.

Silva, ktorá bola pôvodne jeho ale mňa mala vždy radšej, sa mi obtrie o zvlhnuté líca a oblízne mi ruku.

Chytím ju do náruče a pri odchode zo spálne, ktorú už spoznávam, si potvrdím svoje podozrenie v zrkadle na dverách.

Bez makeupu som ju takmer nespoznávala. Jej tvár, vlastne už moja tvár bola bledá.

Chodbou jeho luxusnej chaty sa nesie zvuk mojich opatrných krokov a pustenej sprchy. Silvu položím opatrne na komodu a z prvého šuplíku vytiahnem nožnice. Moje nožnice, ktorými som odstrihávala cenovky všetkým darčekom, ktoré mi kedy dal a teraz vzal.

„Počkaj tu na mňa,“ poviem Silve a ona žmurkne.

Potichu otvorím dvere, spoza ktorých sa ozýva jeho preafektovaný spev. Zvykla som ho utvrdzovať v tom, že ak na sebe zapracuje, mohla by z neho byť hviezda.

Bol tak samoľúbi, že mi to veril a ja taká hlúpa, že som mu to tvrdila.

Drhne si hlavu rukami zapatlanými od šampónu, akoby sa chcel zodrať z kože. Cez opar ledva rozoznávam jeho opálený chrbát a bledý zadok.

Ona je vyššia ako ja, tak sa aspoň nemusím staviať na špičky. Rozohnám sa a nožnice až po rukoveď mu vrazím do krku.

Nezvrieskne. Prudko sa otočí, pričom sa pošmykne a fontána krvi mi zakryje bledú tvár. Kŕčovito si zviera krk, treští na mňa oči, voda ide stále na plné obrátky a kachličky sú stále viac a viac pokryté krvou.

Chce niečo povedať, ale prerazená priedušnica mu to nedovolí a pomaly stráca vedomie.

Nasajem z dutín všetky sliny a sople, ktoré v sebe mám a napľujem mu priamo medzi oči.

Schmatnem Silvu, aby som ju ušetrila tekéhoto pohľadu a zamierim ku vchodovým dverám.

Les je síce tmavý, opustený a plný nebezpečných zvierat, ale ja sa usmievam, ako nikdy v živote a Silva mi pradie pri klúčnej kosti.

Nič viacej mi netreba.