Deň bol ako ktorýkoľvek iný. Ničím zaujímavý a pochmúrny jesenný. Vonku sychravo a chladno, aspoň tie stromy boli pekne farebné. Hrdzavé, žlté, miestami ešte tvrdohlavo zelené. Typický melancholický deň.

Od rána som nevedel, čo budem robiť. V práci som mal voľno a za kompom sa mi sedieť nechcelo. No nechcelo. Presedel som za ním pol dňa a poobede ma to už nebavilo. Čo podniknúť, vŕtalo mi v hlave. Ísť na strelnicu? Ísť sa len tak previezť? Sakra, nič sa mi nechce. Do prdele aj s takým životom. Všetko, čo môže, sa mi serie.

Ako obvykle som si v duchu nadával a utvrdzoval sa, ako sa mám na... Tak dosť. Urob niečo. Hocičo, len nie toto, rozkázal som si.

Prešiel som do izby a zo skrine vybral rifle a biele tričko. Hodil som to na seba. Navrch ešte čiernu mikinu. V chodbe som z vešiaka zobral jesennú bundu. Predsa len, večer býva vonku chladno.

Vyšiel som von a ovanul ma poriadne studený vzduch. Zašiel mi za golier a striaslo ma. Už som sa chcel otočiť, no zavrel som za sebou dvere a zamkol. Zišiel som dolu schodmi a vyšiel na ulicu.

Pofukovalo. Lístie v stromoch šuchotalo a kde-tu sa cez mraky predrali posledné lúče slnka, ktoré už čoskoro zapadne za horizont. Betón pod nohami ešte držal zvyšok denného tepla, ale bolo cítiť, že už len zo zotrvačnosti.

Netušil som, kam pôjdem, a tak som šiel, ako sa hovorí, rovno za nosom. Kráčal som ulicami, potom parkom, raz do kopca, potom rovno a potom zase dolu kopcom. Takto som obišiel takmer celé sídlisko. Hlavou mi vírilo more myšlienok.

Z myšlienok ma vytrhol mladý pár. Šli do seba zavesení, ona sa k nemu tulila. Odvrátil som pohľad. Závidel som im. Oni majú svoju lásku a ja svoju samotu a depku.

Tak toto ma znechutilo azda ešte viac ako počasie. A dosť. Idem domov a opijem sa. Nemám to vo zvyku, no depka vyhrávala.

Zobral som to iným smerom, medzi panelákmi. Pridal som do kroku. Pohľad do zeme a myšlienky bohvie kde.

Tomáš?

Tomáš?

Na svoje meno som zareagoval až na druhýkrát. Zdvihol som hlavu a hľadal zdroj volania. Vpravo pri vchodových dverách stála žena. Modré kapsáče a hnedá bunda, ktorá jej bola určite o číslo väčšia. Zaostril som na ňu.

Mirka?

Usmiala sa, že som ju spoznal. Pustila dvere a podišla ku mne bližšie.

Ahoj. Čo tu robíš, opýtal som sa. Svoju hlúposť som si uvedomil sekundu nato.

No ja tu bývam, odpovedala a neisto sa pousmiala.

A áno, prepáč, moja blbosť.

Ale nie, nie, nemal si to odkiaľ vedieť.

Stál som tam a nevedel, čo povedať. Mirku som nevidel minimálne dvadsať rokov. Bola to moja láska z pubertálnych čias. Dievča, pre ktoré som písal básne a za ušetrené vreckové jej kúpil striebornú retiazku. Detská láska. Vtedy vážnejšia ako čokoľvek na svete. A teraz tu predo mnou stojí dospelá žena. Srdce sa mi neviem prečo rozbúchalo.

Vyzeráš dobre, vypadlo zo mňa.

Ďakujem. Opäť ten neistý úsmev.

Oči sa nám na chvíľu stretli. Tie jej blankytne modré oči sa nezmenili. Pribudlo okolo nich vrások, no stále to boli oči mojej detskej lásky.

Ako sa máš, opýtala sa pre zmenu ona.

Nebudem ti klamať. Nič moc. Ramená mi zdvihli a zhrbil som sa.

To ma mrzí, povedala. Chceš sa o tom porozprávať?

Prekvapila ma. Nevedel som, čo povedať. Myšlienky lietali a ja som sa snažil povedať niečo normálne.

Ale nebudem ťa zaťažovať mojimi problémami. Určite máš dosť svojich.

To má každý. No mám teraz čas, tak ak chceš, môžeme skočiť na kávu. Tu kúsok je dobrá kaviareň. Poď, zaspomíname na staré časy.

Naozaj ťa to nebude otravovať, opýtal som sa.

Nie, nebude. A rada s tebou pôjdem.

Tak dobre, vypadlo zo mňa.

Srdce sa mi divne rozbúchalo a začali sa vynárať spomienky. A čo horšie, nepochopiteľné pocity. Čo by som vtedy dal za to, keby si so mnou vyšla. A teraz sa to deje a zavolala ma ona.

Niť myšlienok mi prerušila Mirka, keď sa ma pýtala, kde bývam, a na také tie bežné veci. Konverzácia plynula a o pár minút sme stáli pred kaviarňou.

Zastal som.

To miesto som poznal. Chodil som tadiaľ dvadsať rokov do roboty a späť. Na tom rohu bola vždy predajňa s náhradnými dielmi. Zaprášená výkladná skriňa, v nej dva tlmiče a vyblednutý plagát s pneumatikami. Pamätal som si aj chlapa, čo tam predával. Vždy stál vo dverách a fajčil.

Teraz tam svietil teplý žltý nápis a za sklom stáli stolíky.

Odkedy je to tu, opýtal som sa.

Mirka sa na mňa pozrela, akoby nerozumela otázke.

Vždy.

Nepovedal som na to nič. Asi som si pomýlil roh, povedal som si v duchu. Človek prejde tú istú ulicu tisíckrát a nevidí ju.

Vnútri bolo teplo a voňalo to praženou kávou a mokrými kabátmi. Našli sme si voľný box a zapadli doňho. Po chvíli prišla čašníčka. Nevedel som si vybrať a cítil som sa nepríjemne.

Daj si toto nové americano. Viem, že ho tu robia z dobrej kvalitnej kávy. Určite ti bude chutiť.

Okej, nechám si poradiť.

Čašníčka sa o chvíľu vrátila a doniesla kávu. Vôňa bola veľmi príjemná a rozhovor plynul. Uvoľnil som sa a začal si jej prítomnosť užívať. Rozprávali sme sa, kto čo za tie roky zažil, aké mal životné úskalia. Čas sa zastavil. Ja som sa opäť cítil ako štrnásťročný pubertiak.

Keď som hľadel do tých očí, niečo sa vo mne lámalo. Je to vôbec možné po toľkých rokoch?

Pri jednej otázke Mirka posmutnela. Nechcel som sa v tom veľmi rýpať, no sama mi vysvetlila, čo sa stalo. Čo urobil jej manžel a ako jej ublížil. Hovorila to potichu a obtáčala prsty okolo šálky, akoby sa v nej hriala. Bolo to náročné počúvať.

Vtedy sa naklonila dopredu a golier sa jej trochu zosunul.

Na krku mala tenkú striebornú retiazku.

Poznal som ju. Poznal som ten spôsob, akým bola zapletená, aj to zoslabnuté očko pri zapínaní, čo som vtedy sám ohýbal kliešťami, lebo sa nedalo dovrieť. Bola to tá istá. Kúpil som ju za vreckové, ktoré som si šetril štyri mesiace.

A ja som si presne pamätal ten deň v septembri, keď mi ju vrátila. Stáli sme pred školou. Vložila mi ju do dlane, zovrela mi prsty a povedala, že to takto bude lepšie. Doma som ju hodil do zásuvky k starým perám. Bola tam ešte pred pár rokmi, keď som sa sťahoval.

Otvoril som ústa a zase ich zavrel.

Mimi, oslovil som ju. Prečo mi to všetko hovoríš?

Ja ani neviem. Je mi tu s tebou tak nejak dobre. A myslím, že ti môžem veriť.

Nevideli sme sa dvadsať rokov a hovoríme si veci ako blízki priatelia.

Tými sme predsa vtedy boli, alebo nie?

Áno, ale... hlas sa mi zlomil.

Ale?

Vieš, že som chcel byť niečo viac.

Áno, viem, skočila mi do reči. A možno keby som tomu vtedy dala šancu, život mohol byť lepší.

Totálne mi vyrazila dych. Vyvalil som na ňu oči.

Si roztomilý, keď si prekvapený.

Okamžite som sa ovládol a nahodil vážny výraz. Aby som rýchlo zahovoril tému, nadhodil som, že tá káva je skutočne výborná.

Áno, aj mne chutí. Len sem nemám s kým chodiť. Sama sa tu necítim dobre.

Ak chceš, môžeme sem pokojne ešte zájsť spolu. Ja by som nebol proti.

Uvedomil som si, že mi horia uši. To, čo som povedal, predsa nie som ja. Ja neviem pozvať ženu. A predsa som to práve urobil.

Rada s tebou pôjdem. Je mi s tebou príjemne. Až som sama prekvapená. Príde mi to, akoby ani neubehlo tých dvadsať rokov.

Máš pravdu, je to zvláštne.

Zobrala šálku a dopila svoju kávu. Na dne ostal tmavý kruh.

A možno to nie je náhoda. Zahľadela sa na mňa. Veríš na kúzla?

Hmmmm.

Zasmiala sa tým svojím jemným, no zvonivým smiechom.

Vieš, ja neverím na náhody. A preto si myslím, že toto kúzlo v šálke kávy, čo dnes pijeme, niečo znamená.

Aha, tak kúzlo.

Áno. Malé kúzlo.

Chcel som sa jej opýtať na tú retiazku. Otázka mi sedela na jazyku celý ten čas. Ale ona sa usmievala a mne sa nechcelo pokaziť jediný večer za posledné mesiace, v ktorom mi bolo dobre.

Tak som mlčal.

Prišla čašníčka a zdvorilo sa opýtala, či si ešte niečo dáme, že budú o chvíľu zatvárať. Až vtedy som si všimol, že v podniku sme ostali poslední. Stoličky boli poukladané na stoloch a niekto vzadu už umýval podlahu.

Pozrel som na hodiny nad barom. Potom na mobil, lebo som tým hodinám neveril.

Bolo pár minút po jednej v noci.

Prišli sme, keď zapadalo slnko. To robí šesť hodín. A ja som mal jednu šálku kávy, ani raz som nebol na záchode a ani raz nebolo ticho.

Bože, to je už toľko hodín? Ani som si to neuvedomil.

Áno, povedala čašníčka a usmiala sa. To sa tu stáva. Ľudia tu vždy sedia dlhšie, ako si myslia.

Povedala to úplne pokojne. Ako keď hovoríte, že vonku prší.

Poďakovali sme a zaplatil som. Aspoň v tom som predsa gentleman. Chvíľu protestovala, no nakoniec povolila.

Pred kaviarňou sme sa rozlúčili. Každý šiel na inú stranu a domov.

Prešiel som asi desať krokov a potom som sa otočil.

Ulica bola prázdna. Mirka nikde. Žiadne kroky, žiadna postava medzi panelákmi, hoci tam bolo vidieť na sto metrov a nemala kam odbočiť.

A kaviareň bola tmavá. Nie zhasnutá. Tmavá tak, ako býva miesto, kde sa už dávno nesvieti.

Postál som tam v tom studenom vetre dlhšie, ako som mal.

Doma som si nechal bundu na sebe a šiel rovno do izby. Vytiahol som spodnú zásuvku, tú so starými perami, dokladmi a vecami, ktoré človek nevyhodí, lebo netuší prečo.

Prehrabal som ju dvakrát.

Retiazka tam nebola.

Sadol som si na zem vedľa otvorenej zásuvky a v hlave mi ostalo to jej slovo.

Kúzlo.

A prvýkrát po veľmi dlhom čase som sa na niečo tešil, aj keď som presne nevedel, na čo.