Bludička vyšplechla vodu na mládenca, urazená, že ho neokúzlila jej krása. Lepšie sa mu prizrela. Nebol ktovieako pekný. Mal na sebe špinavé, obnosené oblečenie, postavu kostnatú, svaly ani ženatý vrabec a tvár doďobanú. Ale na ľavom spánku si niečo všimla. Znamienko, ktoré vyzeralo ako šikmé písmeno R, takmer neviditeľné pod šticou čiernych vlasov. Runa Raidho, runa . Každý zloduch má niekde na tele ukrytú runu, ktorá predstavuje nositeľove schopnosti. On mal runu pre pohyb.

”Ty si zloduch,” zasyčala obviňujúco.

”To nie je dôležité. Potrebujem tvoju pomoc.”

”Prečo by som ti mala pomáhať?” odvrkla stále urazená bludička.

”Mohla by si mi dať trochu zo svojej vody?”

”Nechce sa mi. Zober si ju sám, keď tak veľmi chceš,” pozerala sa na zloducha zvrchu.

”Nemôžem. Aby bol účinok čo najlepší, musí byť daná dobrovoľne. Čo je zobrané nasilu, nesie v sebe temnú mágiu. Dobrovoľná obeta je cesta svetla.”

”Čo si to za zloducha, že sa vyhýbaš temnej mágii?”

”To, že som sa narodil ako zloduch ešte neznamená, že sa tak budem aj správať. Netúžim unášať princezné, terorizovať mestá a strašiť malé deti. Túžim si nájsť priateľov a chodiť medzi ľudí bez toho, aby sa ma báli,” váhavo sa jej zdôveril. Chcel ju presvedčiť a veril, že ak bude úprimný skôr sa mu to podarí.

Ale bludička ho vysmiala, ”Život zloducha je osamelý, nemôžeš nikomu veriť.”

”Možno by som to mohol získať, ak by si mi dala trochu zo svojej vody z jazierka.”

”Na čo ju toľko potrebuješ? ”

”Dedinu z ktorej pochádzam postihla strašná choroba. Vo veľkých horúčkach ležia v posteli. Ak by sa mi podarilo zohnať prísady na ich liek pochopili by, že to ja som ich zachránil a prestali by sa ma báť.”

Zloduch si všimol, že zaváhala. Možno by mu aj chcela pomôcť, avšak niečo jej v tom bránilo.

”Dobre. Chápem, že to nechceš spraviť pre úplne cudzích ľudí. Ale mohla by si mi pomôcť, aby som získal prísady skôr ako hrdina, ktorého zavolali na pomoc.”

Bludička nenávistne vycerila zuby. Hrdinovia jej boli z duše odporní.

”Ak zachrániš dedinu ty a nie ten odporný hrdina, bude to preňho veľká potupa. Spôsobí mu to viac utrpenia než keby si mu ublížil fyzicky,” pri tej predstave sa začala škodoradostne smiať.

Zloduch si nebol istý, či zdieľa bludičkinu radosť. Namyslených hrdinov tiež nemal rád a tento konkrétny bol ukážkový, sebecký a ziskuchtivý horenos. Napriek tomu mu neprial ani nič zlé. Inak by bol rovnaký ako všetci hrdinovia. Plní nenávisti a túžiaci po krvi nepriateľov.

V každom prípade sa tešil, že sa mu konečne podarilo bludičku presvedčiť a podal jej malú nádobu na vodu.

Ona ju opatrne naplnila až po okraj, bez toho, aby rozvírila hladinu.

”Predpokladám, že sem čoskoro zavíta aj tvoj hrdina,” povedala, keď mu podávala nádobu.

Zloduch len prikývol a poďakoval. Obával sa, že stratil príliš veľa času. Bludička mu z tváre vyčítala obavy.

Pokúsila sa povzbudivo usmiať, ale pritom poodhalila ostré zuby sťa ihličky. Celkový dojem pôsobil skôr výhražne, zlovestne.

”Neboj, pokúsim sa ho zdržať. Moju vodu nedostane zadarmo.”

”Ďakujem za pomoc. Buď však opatrná. Má so sebou družinu, ktorá mu pomáha. Nechcem, aby ti kvôli mne ublížili.”

Bludička zaskočená skutočnosťou, že má o ňu niekto starosť v snahe zamaskovať prekvapenie iba mávla rukou.

”Nestrachuj sa. Vidím, že z teba by bol naozaj slabý zloduch. Máš príliš mäkké srdce.”

Zloduch sa nad jej poznámkou len usmial. Vedel, že mäkké srdce v reči zloduchov znamená láskavé. A on chcel byť láskavý.

***

Nakoniec sa predsa zdržal u bludičky dlhšie než mal v pláne. Slnko už medzitým vystúpilo vysoko na oblohu. Zloduch cítil, že ho oberá o silu. Schopnosti čerpal z tieňov, ale čím bolo krajšie, slnečnejšie počasie, tým slabšie boli. Na pravé poludnie je úplne bez schopností, skoro ako bežný človek. V noci by sa dokázal k svojmu ďalšiemu cieľu premiestniť za okamih. Takto musel kráčať po svojich, bežnou rýchlosťou.

Preto sa bezradne skrýval v lesíku blízko pobrežia a sledoval morské panny šantiace vo vode a vyhrievajúce sa na kameňoch. Ďalšia prísada do elixíru totiž bola šupina morskej panny. Lenže zakaždým, keď sa k ním pokúsil priblížiť s krikom skočili z kameňov rovno do vody.

A tak zatiaľ Zloduch vymýšľal ako získať šupinu a nevyplašiť pri tom tie nežné bytosti. Medzitým sa k pobrežiu priblížila akási skupina. Na jej čele si všimol hrdinu.

Ako sa sem dostali tak rýchlo? Možno im niekto ponúkol odvoz. Hrdinom chce vždy každý pomáhať. Dúfajú, že sa tak stanú súčasťou ich úžasného príbehu.

Ak sa nechcel prezradiť nezostávalo mu nič iné len ďalej ticho sedieť v ukryte a sledovať, čo sa bude diať.

Morské panny pred hrdinom neutekali. Dokonca ďalšie vyliezli z vody, aby si mohli lepšie prezrieť krásavca, čo ich prišiel navštíviť.

Zloduch netušil čo im hovoril, ale počul radostný smiech.

Jedna morská panna priplávala až na breh a sadla si na skalu vedľa hrdinu. Mala perleťovo ružové šupiny a dlhé blond vlasy, žiariace ako slnko. Možno to bola samotná princezná morí.

Zrazu si princezná sama vytrhla z chvosta šupinu a podala ju hrdinovi.

To nie je fér. Nemôže to mať predsa až také ľahké.

Ale očividne mal. Hrdina spokojne vykročil k svojej družine, zatiaľ čo oni víťazoslávne pokrikovali. Našťastie boli takí zaujatí svojím úspechom, že si nevšimli Zloducha skrytého v tieňoch.

Zloduch sa neodvážil vyjsť zo svojho úkrytu až kým sa mu z dohľadu nestratil aj posledný člen družiny. Potom opäť zišiel na pláž. Slnko už začínalo klesať k obzoru. Už však nemohol čakať do úplnej tmy a rozhodne sa teraz nechcel vzdať.

Kráčal pomaly. Nerád by vyplašil morské panny, ktoré si na brehu rozčesávali vlasy. Nechtiac však zavadil nohou o kamienok a tým na seba upútal pozornosť. Pannám stačil iba jeden pohľad. Všimli si jeho znamenie a v panike poskákali, jedna cez druhú do vody. Všetky zmizli.

Zloduch si sťažka vzdychol. Už by si mohol zvyknúť na to, že ľudia rýchlo utečú, keď ho zbadajú. Napriek tomu ho to vždy zabolelo.

Smutne si prezrel holé skaly. Zarazil sa. V zapadajúcom slnku sa niečo na jednej skale lesklo. Šupina. Aj keď už stratila svoj pôvodný lesk, stále sa dala rozoznať jej perleťovo ružovkastá farba. Veril, že na elixír postačí. Nežne ju zobral medzi prsty ako najväčší poklad. Spokojne sa usmial. Stále ma šancu. Už zostával len magický prach od najmocnejšieho elfa. Zloduch sa pozrel na oblohu. Čoskoro bude všade dosť tieňov, aby sa mohol premiestňovať a dohnal stratený čas.

...

Akonáhle sa trochu zotmelo Zloduchovi sa obnovila sila. Hrdinu a jeho družinu dobehol rýchlo. Práve vchádzali do Magického lesa, na územie elfov. Lenže nájsť ich kráľovstvo bude väčší problém. Zloduch dúfal, že mu tentokrát nevedomky pomôže hrdinova dobrácka povesť. Keďže elfovia sú bytosti svetla mohli by hrdinovi ukázať cestu. Zloduchovi by len stačilo ich nasledovať.

Plán to bol teoreticky dobrý, lenže hrdina si tiež nevedel rady. Bezradne niekoľko hodín blúdil po lese. Potom sa mu na okamih stratil z dohľadu. Videl, že zastal aj so svojimi priateľmi pri skalnej stene. Avšak keď tam prišiel nenašiel nikoho. Bez stopy sa vyparili. A tak kráčal hustým porastom stromov sám. Rástli tesne pri sebe, až mal častokrát problém pretlačiť sa medzi nimi. Preto nechcel riskovať premiestňovanie sa. Nerád by skončil zaseknutý uprostred nejakého stromu.

Napriek všetkému to bol čarokrásny les. Obrovské koruny vytvárali prírodnú strechu, hrajúcu všetkými odtieňmi zelenej. Len sem tam sa cez listy predral odvážny lúč svetla. Kým sa z tej výšky dostal až na zem takmer stratil svoju silu. Spodnú časť lesa preto osvetľovalo mäkké, rozptýlené svetlo, ktoré vytváralo dojem, že vzduch je naplnený mágiou. Za celý čas sa intenzita zelenkavého svetlá nezmenila a tak nevedel odhadnúť či je deň, alebo ešte noc.

Zrazu začul okolo seba šuchot. Drevo okolitých stromov praskalo a konáre sa chveli ako v silnom vetre, aj keď vládlo bezvetrie. Zrazu sa stromy rozostúpili a vytvorili okolo Zloducha čistinku. Ostré lúče slnka dopadli priamo naňho a zablokovali mu schopnosti. Rukou si zatienil oči, aby ho svetlo úplne neoslepilo.

Všimol si, že ho z každej strany obklopili vznešení elfovia so špicatými ušami. Medzi nimi postávali aj nejaký ľudia. Každý naňho mieril buď mečom alebo lukom s napnutou tetivou.

Hrdina vystúpil spoza jedného stromu a obviňujúco ukazoval na ich zajatca.

”To je ten zloduch o ktorom som vám hovoril. Všade ma prenasleduje. Snaží sa mi prekaziť moju úlohu. Neprekvapilo by my, keby práve on spôsobil nákazu v dedine.”

”To nie je pravda. Tiež chcem pomôcť,” bránil sa zúfalý Zloduch.

”Ticho! Nás neoklameš. Myslel si si, že sme si ťa nevšimli, ako nás špehuješ? Ja síce neviem akými temnými schopnosťami vládneš, ale Elfovia si domysleli, podľa môjho opisu, že svoju silu čerpáš z tieňov a noci. Potom už bola hračka chytiť ťa,” samoľúbo sa usmial a kývol na elfov. ”Je váš.”

Do Zloducha niekto v tom okamihu hodil vrecko, z ktorého sa po náraze uvoľnil červenkastý prášok. Nechtiac sa ho nadýchol a začali sa mu zatvárať oči.

Chcel som síce kúzelný, elfí prášok, ale nemyslím, že mal byť uspávací. Pomyslel si omámene predtým než stratil vedomie.

...

Zloduch sedel nešťastný v cele. Steny boli z kameňa, ktorý blokuje mágiu. Elfovia očividne vedeli čo robia, pri budovaní svojho väzenia. Ktovie koľko ďalších zloduchov našlo v tomto podzemnom väzení svoj koniec.

Ostatné miestnosti však boli prázdne, nemal sa koho spýtať. Dokonca ani strážcovia pri ňom nezostali. Vedeli, že nemá šancu ujsť. Preto mohli ísť na slávnosť, ktorú usporiadal kráľ na počesť statočného hrdinu. Až sem dole počul veselú hudbu a smiech. U Zloducha to len prehlbovalo pocit beznádeje. Hrdina veselo oslavuje, akoby mal všetok čas sveta a nemusel sa ponáhľať zachrániť dedinu. A ja namiesto toho musím trčať v chladnej cele.

Tok kontemplatívnych myšlienok mu prerušil nečakaný zvuk krokov. Cez zamrežované dvere uvidel, že pred ním zastal nejaký elfský vojak. Bol dobre stavaný a pekne oblečený, ale nie príliš okázalo. Po boku mu visel štíhly meč.

Elf k nemu natiahol ruku. Na otvorenej dlani mu ležali tri predmety. Prísady do elixíru.

”Ak sa nemýlim, na liek je potrebná voda z jazera bludičky, šupina morskej panny a magický prach najmocnejšieho elfa. Videl som čo nazbieral tvoj hrdina. Chváli sa s nimi pred všetkými na hostine. V jeho vode akoby plával zlatý prášok.”

Zloduch nešťastne zvesil hlavu. Tak na to sem prišiel? Aby vychvaľoval hrdinu?

Vojak však pokračoval a netváril sa nadšene, ”V skutočnosti je to iba blato a kal z jazera. Predpokladám, že bojoval s bludičkou a tá rozvírila vodu.”

To ho zaujalo. Prekvapene sa pozrel na vojaka.

”Šupinu má síce krásnu a farebnú, lenže sú na nej zvyšky krvi a preto je znehodnotená,” zvraštil čelo a kriticky pokrútil hlavou.

”Oba predmety má poznačené násilím. Nebudú správne fungovať, v najhoršom prípade môžu spôsobiť viac škody než úžitku.”

”A čo elfí prach? Ak má aspoň jeden predmet správny, liek by mal účinkovať, nie?” spýtal sa s nádejou v hlase.

”Áno. Ibaže to by ho nemohol mať od kráľa, ale od najmocnejšieho elfa.”

”Hovoríš, že tvoj kráľ nie je najmocnejší?”

Elf prikývol. Nezdalo sa, že by ho trápilo, že uráža vlastného kráľa.

”Potom sú ľudia v mojej dedine stratení. Ak by sa k nim aj dostal hrdina včas, prísady ktoré nazbieral by nemali dostatočný účinok.”

”Prečo ťa to trápi? Si zloduch. Takí ako ty rozširujú choroby a nešťastie po svete. Nesnažia sa im zabrániť,” skúmavo sa zahľadel cez mreže.

”Ja viem. Ale to, že to robia ostatní nemusí znamenať, že to musím robiť aj ja. Mňa už nebaví byť zloduch. Všetci sa ma boja. Myslia si, že som zlý len kvôli mojim schopnostiam?“ nechtiac zvýšil hlas, stratil už nervy.

Vojak si to navonok nevšímal, ”Čo by si robil, ak by si mal všetky suroviny?”

”Pokiaľ by bola noc, premiestnil by som sa čo najrýchlejšie späť do dediny a zaniesol ich nášmu liečiteľovi, aby z nich vyrobil liek.”

”Potom nemáš veľa času,” vytiahol zväzok kľúčov a odomkol mrežu.

Zloduch zostal zarazene stáť na mieste.

”Prečo mi pomáhaš?”

”Lebo si úprimný. Spoznám, keď mi niekto klame a tak viem, že ty naozaj chceš pomôcť ľuďom z dediny.”

Z opatrne vyšiel na chodbu. ”Problém je, že nemám všetky suroviny.”

”Už máš,“ povedal elf, keď mu ich vložil do ruky. „Tvoja šupina aj voda sú prvotriednej kvality. A odo mňa máš elfský prach. Ak máte schopného liečiteľa dokáže z nich pripraviť liečivý lektvar. Bude fungovať.”

”Ďakujem.”

”Bež dole touto chodbou. Na jej konci budú otvorené dvere. Cez ne sa dostaneš do lesa a tam sa môžeš premiestniť. Ponáhľaj sa. Čoskoro bude svitať.”

Zloduch sa už viac nezdržiaval a čo najrýchlejšie sa rozbehol smerom, ktorý mu ukázal.

***

Akonáhle bol v lese premiestnil sa priamo do chalupy dedinského mastičkára. Ten sa s výkrikom strhol a v panike sa začal oháňať rukami okolo seba.

”Prevost, upokoj sa. To som len ja.”

Keď mastičkár počul známy hlas trochu sa uvoľnil.

”Nesmieš starého človeka takto zhurta budiť. Či sa to robí? Premiestňovať sa slušným ľuďom rovno do domu?” pokarhal ho starec, keď sa spamätal.

”Odpusť mi. V živote by som si to nedovolil, lenže času je málo. Už mám prísady pre ktoré si ma poslal.”

”Čo si to nepovedal hneď. Daj mi ich, hneď sa pustím do príprav. Ty zatiaľ nachystaj vodu na oheň.”

Starec síce sám neovládal mágiu, zato vedel z bylín pripravovať rôzne lieky a mastičky. Navyše poznal využitie rôznych magických predmetov. Kúzla a mágia preňho neboli neznáme a desivé. Nepredstavovali problém, ale riešenie. Preto sa ako jediný z dediny Zloducha nebál.

Keď sa pustili do práce obaja, čoskoro mali v kotlíku bublal už hotový odvar. Prevost ho rozdelil do dvoch fľašiek.

”Bolo by lepšie keby mali tvar kruhu, lenže na to už nie je čas. Látku namoč do elixíru a polož pacientovi na čelo. Vytiahne to z neho ten neduh. Na záver všetky handričky spálime.”

Okrem fľašky mu podal aj vrecko s nastrihanými štvorčekmi látky, veľkými asi ako dlaň.

”Ja si zoberiem hornú časť dediny a ty dolnú. Domy sú tam ďalej od seba, ale ty by si pomocou svojich schopností mohol stihnúť preskákať všetky.”

A ako povedali, tak aj urobili.

Zloduch nerád narúšal súkromie ľudí a neustále skákanie ho vyčerpávalo. No aj napriek tomu pokračoval.

Stačilo vybaviť už iba domy okolo krčmy a kostola, keď slnko začalo vychádzať nad obzor. Všetko prežiarili prvé ranné lúče a vyhnali z kútov temnotu a spolu s tmou slabli aj jeho schopnosti. Čoskoro nebude vládal skákať vôbec. Preto sa musel poponáhľať. Zvládol by obehať zvyšné domy peši, lenže ľudia sa začnú čoskoro prebúdzať. Ak ho zbadajú, nedovolia mu zostať v dedine. Mysleli by si, že chodí po domoch, aby im ešte viac uškodil. Navyše bez schopností sa do domov nepozorovane nedostane a dobrovoľne ho nepustia. Zostávala mu sila na posledný skok, či dva, preto musel konať rýchlo.

***

Stihol to v poslednej chvíli. Práve navštívil posledný dom, keď slnko celkom vystúpilo na oblohu a svojím jasom zalialo celú dedinu. Zloduch sa vyčerpaný zvalil v tieni najbližšieho domu. Kohúti začali kikiríkať a vyliečení začali vychádzať zo svojich príbytkov. Zloduch vedel, že by sa mal vrátiť do svojho úkrytu za dedinou. Lenže zároveň si chcel byť istí, že liek zabral a všetci sa vyliečili. Preto ešte vyčkával. V tej istej chvíli sa na kopci objavil jazdec. Chvíľu zostal dramaticky stáť na vrchu, akoby si všetko potreboval najprv prezrieť z výšky a potom pomalým klusom začal zostupovať do dediny.

Bol to hrdina, ako inak. Len čo slávnostne vstúpil do dediny, ľudia ho zbadali a mysleli si, že to on ich zachránil. Začali mu ďakovať a prevolávať na slávu.

Hedina síce bol na okamih zaskočený, ale rýchlo sa spamätal a začal sa tváriť suverénne. Zloduch to mohol sledovať iba z tieňov. Aj keby sa im to pokúsil vysvetliť, nikto by mu neveril.

”Ďakujeme ti náš mocný a šľachetný záchranca, že si nás zbavil tej prekliatej choroby. Ako sa ti len môžeme odvďačiť?” slova sa ujal richtár.

”Nemusíte ďakovať. Je to moja povinnosť,” hrdina sa odmlčal, aby sa rozhliadol a vychutnal si nadšené, obdivné pohľady. ”Som skromný dobrodruh. Robím vždy to, čo je dobré,” na všetky strany rozdával široké úsmevy.

Klamár jeden odporný. Pomyslel si Zloduch. Cítil, že v ňom od hnevu stúpa žlč.

Okolo falošného hrdinu sa nakopili vydajachtivé dievky. Prekrikovali sa jedna cez druhú, v snahe upútať jeho pozornosť. Veselý sprievod sa vybral do hostinca.

Všetky zásluhy si nakoniec pripísal hrdina. Aj napriek skutočnosti, že dedinu zachránil Zloduch.

Hrdina oslavuje a Zloduch sklamaný a nechcený odchádza preč.

Zloduch sa rozhodol skúsiť nájsť svoje šťastie inde vo svete. Veď svet je plný ľudí, ktorí potrebujú pomoc pravého hrdinu. Ktorý robí dobré skutky preto, že je to správne a nie pre odmenu. Ktorý pomôže a nebude si pýtať celý majetok.

Možno, ak by neodišiel, jeho osud by sa uberal iným smerom. Ušetril by si veľa trápenia a bolesti v budúcnosti. Ale to už je iný príbeh.