Dym lenivo stúpal k stropu hostinca, v ktorom hrmeli výbuchy smiechu a útržky oplzlých piesní. Okrová žiara sviec a olejových lámp vrhala na steny tiene lotrov, ktorí mávali dýkami a opito pokrikovali. V jednom kúte vymieňali ruky pašerákov lup za zlaté mince. V druhom kúte zareval berberský lev spútaný reťazou, ale jeho túžbu po slobode umlčalo prasknutie biča. Oči zvieraťa horeli bezhraničnou zúrivosťou. Teraz pre neho bola sloboda druhoradá – túžil po krvi svojich väzniteľov.

Medvedí hlas urasteného muža, podľa čŕt Tartesana, zrazu prerazil hluk.

„Hovorím vám,“ ozval sa tak, aby ho počula celá osádka lotrov pri stole. „Som najlepší lovec pokladov, ktorý kedy vkročil do Numádie! Potkanie oči nájdem, nech mi je Aštarta svedkom!“

Zdvihol čašu s vínom, odpil si a oblizol pery. Rozhliadol sa a keď si bol istý, že všetky pohľady patria jemu, pokračoval: „Sám kráľ Arganthonios z Tartessie ma vyslal cez Veľké modré more. Karavánu zlata mi sľúbili Čierni veštci za pár drahokamov z legiend. Stopy vedú k strážcovi, ktorý sa skrýva pod veľkou knižnicou. Ten strážca vraj vie všetko a...“

Vyrušil ho cudzí dotyk na ramene. Tartesan sa zamračene obzrel.

Stál vedľa neho obrovský muž. Halena bez rukávov nedokázala skryť mohutnú hruď a široké ramená. Mäsité ruky mal pretkané žilami. Za hrubým opaskom neskrýval žiadnu zbraň a pokožku mal opálenú púštnym slnkom. Jeho nefritovo zelené oči planuli živelnou silou. Nepoddajné hnedé vlasy mu končili na ramenách a zdali sa byť nedbalo zastrihnuté tupým nožom. Napriek surovosti bol tento muž stále mladý v tvári.

„Čo chceš, človeče?“ spýtal sa Tartesan obozretne.

„Spomínal si drahokamy,“ odpovedal cudzinec ťažkým prízvukom. „Kde by som našiel tieto Potkanie oči?“

Zavalitý zlodej vstal a postavil sa čelom k neznámemu mužovi. „Prečo ich hľadáš?“

„Povedal si, že majú cenu zlatej karavány,“ odvetil. „Chcel by som toľko zlata vidieť na vlastné oči.“

„Ha!“ zvolal zlodej a jeho ruka pomaly klesala k rukoväti noža za opaskom. „Pozri sa na seba, čo by robil nomád ako ty so zlatom? Choď sa skryť do ťavej riti, ty pohanský pes!“

Vlna smiechu zahrmela hostincom.

Cudzinec zaťal päsť, žily na predlaktiach sa zduli a zbeleli, akoby nimi neprúdila krv, ale nejaká biela esencia.

Zahnal sa rýchlosťou, ktorú ľudské oko sotva dokázalo postrehnúť. Sánka Tartesana hlučne praskla a zaletel vzad ako po náraze baranidlom. Zobral so sebou stoličku a zrútil sa bezvládne na zem, jeho nohy i ruky neprirodzene vykrivené.

Všetci sa odmlčali a s tichým šepotom sa začali od cudzinca vzďaľovať. Dvaja lotri skočili k rozvalenému zlodejovi a pokúsili sa ho zdvihnúť. Jeho hlava bezvládne visela na krku, z úst sa vysypali zuby.

„Je mŕtvy!“ zvolal jeden.

„Zabite toho psa!“ zakričal ktosi z davu. Ozývalo sa rinčanie tasiacich sa mečov a nožov.

Cudzinec prevrhol stôl a do povetria vyleteli poháre aj víno. Sklo sa trieštilo a stoličky s rachotom padali na zem. S nadprirodzenou rýchlosťou sa vyrútil vpred, odhadzoval útočníkov, bral fľaše zo stolov a rozbíjal ich o lebky. Avšak protivníci ho zatláčali do kúta.

Ale dunivý rev beštie jeho prenasledovateľov zastavil. Cudzinec teraz stál v rohu hneď za levom, ktorý nepríčetne slintal a cvakal čeľusťami. Reťaz sa mu zarývala do krku, napínala sa k prasknutiu, ale zver vyburcovaný k nepríčetnosti necítil žiadnu bolesť.

Lev ako aj muž stojaci za ním v sebe niesli rovnaký záchvev divočiny, svaly oboch sa pružne spínali pod kožou, ich oči horeli rovnakou dravosťou a duše oboch patrili do stepí, nie medzi čierne múry miest.

Cudzinec zdrapil reťaz, jeho žily opäť zbeleli, a jedným ťahom ju vytrhol zo steny.

Zúfalé výkriky paniky zaplnili hostinec, keď berberský lev trhal mäso, roztínal tepny a drvil kosti. Jeho papuľa sčervenala krvou. Neprestával vraždiť, hoci ho sekali a bodali čepeľami.

Len pár ľudí stihlo uniknúť dverami pred brutálnou silou tesákov. Ostatní ležali roztrhaní a znetvorení na podlahe.

A konečne zavládlo ticho, ktoré prerušovalo len tlmené chrochtanie zomierajúcich. Celý hostinec ostal rozmlátený a zmočený krvou.

Keď už nebolo koho trhať, lev sa zvalil na zem a pri každom nádychu mu z hlbokých rán vytekali prúdy krvi.

Nomád k nemu vykročil. Nezaujímal sa o mince rozhádzané po zemi, netrápili ho zmrzačené telá ani lesklé oči mužov, z ktorých sa vytrácal život.

Kľakol si vedľa zvieraťa a pohladil ho po karmínovej hrive. Lev mu venoval krotký pohľad, akoby sa pozeral na svojho druha a nie človeka. Hrdelne zavrčal, naposledy vydýchol a všetky jeho svaly sa uvoľnili. Pomsta bola jeho cestou k večnej slobode.

Cudzinec mu zavrel oči. Vstal a zamieril ku dverám ignorujúc jatky za sebou.

Nespoliehal sa na zdravý rozum, počúval diabla na ramene a tlkot svojho srdca – a jeho rytmus bol rytmom nebezpečenstva a zbastardeného dobrodružstva.

Nomád sa predieral nočnými a horúcimi ulicami Numádie. Jeho ťažký krok tlmili sandále strapcami omotané okolo hrubých lýtok. Paže aj halenu mu pokrývali fŕkance krvi. Temnotu zlodejských ulíc nechal za sebou a teraz sa pred ním otvárala blyskotavá štvrť, kde sa pod žiarou olejových lámp miešala šľachta s plebsom, mudrci sa míňali s nevzdelanými a zlodeji si mrmlali tiché dohody so strážnikmi. Všetci boli obeťami zlovôle mesta, ktoré trhalo súcit na kusy a vypľúvalo ho v podobe zrady a márnivosti.

Rozpravy mestských ľudí prišli nomádovi bezvýznamné a zbytočné ako mávanie krídiel vtáka v púštnej búrke. Čím viac času strávil v zovretí múrov, tým menej rozumel dianiu okolo. Rýchlo pochopil, že tu nik nehľadá riešenia, nikto si nectí takzvané zákony a ich porušenia sa takisto netrestajú, obzvlášť ak mal človek dosť tých zvláštnych zlatých mincí. Mnohí vzývali neviditeľných bohov, akoby ich mali zachrániť pred následkami nemorálnych rozhodnutí ich obskúrnych duší.

No otrhaného nomáda nezaujímali vysoké veže ťahajúce sa k čiernej oblohe ani zlaté kupoly chrámov lesknúce sa pod svitom hviezd. Teraz upieral pohľad na majestátnu budovu výsostnej knižnice, do ktorej viedli dve desiatky schodov lemovaných mramorovým stĺporadím.

Vystúpil po nich a vošiel dnu klenutým portálom.

Nomád kráčal v objatí vysokých regálov, v ktorých driemali tisícky kníh. Labyrintom knižníc sa vinula vôňa suchého papiera, starého pergamenu a atramentu. Učni si svietili do políc lampášmi a filozofovia, ktorých hlboké vrásky a sivé brady prehrávali súboj s časom, rozjímali nad starobylými textami.

Napokon dorazil do stredu knižnice, kde horeli na stoloch sviece. Obzeral sa po čomkoľvek, čo by ho mohlo viesť ďalej, no medzi knihami bol stratený a nevidel nikoho, kto by mohol byť takzvaný strážca.

Odsunul stoličku a len čo si sadol, započul letmé kroky.

Žena v dlhom rúchu, ktoré bolo v úzkom drieku stiahnuté opaskom, niesla hrubú knihu viazanú v koži. Jej zapletený vrkoč, sivý ako mesačný prach, sa pri chôdzi vrtel zo strany na stranu. Okolo štíhleho krku mala zavesený strieborný amulet na šnúrke, ktorý mal tvar kosoštvorca. V jej mladej tvári sa zjavil letmý, no ponurý úsmev.

„Kto si?“ spýtala sa. Položila knihu na stôl a sadla si oproti cudzincovi. S neskrývaným záujmom si ho prezerala. Mihotavá žiara sviece tancovala na jej tvári. Tmavými očami lesklými ako čierny jantár sa zahľadela na jeho oceľové paže. Ale tie oči nepatrili mladej žene – skrývali akúsi pochmúrnu iskru.

„Ja som Lyón z Haggoru,“ predstavil sa.

„Laurélia,“ vyhŕkla a odhrnula si z čela pramienok šedých vlasoch. „Som knihovníčka a venujem sa histórii aj staroreči. Hovoríš, že si z Haggoru? Už je to dávno, čo som videla človeka z tých končín. Nevyzeráš ako muž, ktorý hľadá múdro kníh. Prečo si tu?“

„Hľadám Potkanie oči.“

Tvár knihovníčky potemnela. „Prečo ich hľadáš tu? Nik nevie, kde sa skrývajú.“

„Muž, ktorého som zabil, tvrdil, že stopy vedú sem,“ povedal nomád bez štipky súcitu.

„Zabil?“

Nomád mykol plecami. „Mestskí muži chrlia urážky a myslia si, že sa im nič nestane. Nuž, teraz leží tucet takých v krvi.“

„Všetci chcú Potkanie oči,“ pokračovala s razantnosťou, ktorá bola v rozpore s jej krehkým vzhľadom. „Každý zlodejský cech vrátane Čiernych veštcov. Ale prečo ich chce nomád ako ty?“

„Lebo za ne niekto zaplatí celou karavánou zlata,“ odvetil, no v jeho hlase nebolo žiadne nadšenie. „Zdá sa mi, že každý koho stretnem túži len po tom kove, ktorý sa leskne ako slnko. Vraj tu prebýva niekto, kto sa volá strážca a ten vie všetko.“

„Strážca existuje,“ reagovala Laurélia. „Skrýva sa za bielou zafírovou bránou, ktorú nik neotvoril celé stáročia. Jedine, že by niekto vládol éterom,“ usmiala sa takmer posmešne, akoby vlastné slová považovala za absurdné.

Lyón vystrel ťažkú ruku nad stôl. Žily na predlaktí zbledli. V jeho otvorenej dlani sa roztancoval biely plameň, ktorý zažiaril ako hviezdny oheň.

„Éter!“ zalapala po dychu Laurélia a jej ligotavé oči sa doširoka roztvorili. „Vieš čo to je za silu?“ spýtala sa.

Nomád zovrel päsť a udusil éterický plameň. „Diablov prekliaty dar, pre ktorý ma môj kmeň vyhnal z Haggoru,“ zamrmlal.

Knihovníčka otvorila hrubú knihu vyloženú na stole a prelistovala niekoľko strán „Éter je starobylá sila, ktorá pred tisícročím zmizla. Zmienky o nej sa vytratili spolu so zabudnutými civilizáciami. Aj Pozemský mágovia pochybovali o jej existencii. Tu sa o tom píše.“ Vzhliadla k nemu s novým záujmom. „Myslím, že by si mohol otvoriť strážcovu bránu.“

„Tak ma k nej zaveď.“

Vypočítavo prižmúrila čierne jantárové oči. „Musíš mi sľúbiť, že ak ich nájdeš, zničíš ich. Tvoj éter to snáď dokáže. Nesmú sa dostať do rúk zlodejov.“

„Prečo?“

Opäť otočila niekoľko šuchotavých strán. „Stotisíc potkanov obetovali čarodeji, aby ich stvorili z krvi a vylupnutých očí. Kto ich má, dokáže vidieť očami potkanov a bude schopný vidieť každú dohodu, každú vraždu a každý obchod. Pravda sa mení na pustatinu, Lyón, a Potkanie oči pochovajú čo z nej ostalo.“

„A čo zlato?“

Mávla rukou. „Ty si mužom hôr a divokého srdca, nie mužom palácov.“

Spomenul si na leva, ktorému ukradli slobodu, aby ju vymenili za zlato. „Dobre,“ prikývol. „Zničím ich.“

„Zoberiem ťa ku dverám, za ktorými sa ukrýva strážca,“ povedala a zavrela knihu. „Pred stáročiami ho tam ukryli Pozemský mágovia, ktorí sa obetovali, aby tam tú entitu uväznili. Nemôžem ti povedať, kto presne je strážca, viem ale, že stráži tajomstvá stovekej čiernej mágie, ktoré by nik nemal poznať.“

Hlboko pod knižnicou sa ukrývala veľká mramorová sieň, ktorou viedla mohutná kolonáda zo selenitu a jednotlivé piliere vyzerali ako stvorené zo zľadovateného mesačného svitu. Svojou monumentálnosťou akoby chceli udržať váhu sveta nad nimi. Na konci sály stáli priezračné dvere z bieleho zafíru, vzácneho materiálu nadpozemských vlastností. Ligotali sa a iskrili ako odrazy hviezd na čírom jazere. A za tou bránou sa črtala len hustá čerň v morbídnom kontraste s bielobou siene.

Laurélia zahrnula fantastickú halu gestom rozpažených rúk.

„Táto architektúra nie je len okázalá,“ povedala. „Každý prvok v sebe nesie dávnovekú mágiu a spolu tvoria kúzlo, ktoré drží strážcu za bránou. Pokiaľ viem, nikto ju ešte nedokázal otvoriť.“

Nomád mlčky prikývol. Pristúpil k priehľadným dverám a hľadel do čiernej prázdnoty za nimi. Zježili sa mu chlpy na šiji.

„Opatrne,“ varovala ho Laurélia. Pozerala sa ako prostý muž púšte stojí pred dverami stvorenými čarodejmi starého veku.

Lyón priložil dlaň na kryštalický povrch. Do tela mu prenikol divoký prúd energie. Cítil ako pazúry neznámej sily drapli jeho éter a ťahali ho von z jeho bytia.

Vtedy sa sieň zachvela a dvere sa bezhlučne a hladko začali otvárať samé od seba. Laurélia zatajila dych a nomád zamračene hľadel do tmy. Visela tam ako nehybná ťažká opona, zdanlivo neovplyvnená svetlom haly, akoby to bola čierna melasa utkaná zo zakázaných zaklínadiel.

Lyón sa letmo obzrel späť na svetlovlasú ženu, ktorej oči boli rozšírené úžasom. Potom bez váhania vstúpil do tmy.

Zrazu ho obklopila nepreniknuteľná temnota tak hustá, že nevidel ani na pol palca pred seba. Náhly príval energie mu zahrmel vo svaloch a jeho mysle sa dotkla cudzia prítomnosť, ale len na prchavý okamih – potom sa vytratila.

Pokúsil sa prehovoriť a hoci mu hrdlo zavibrovalo, z jeho úst nevyšiel žiaden zvuk, akoby ho okolitá tma pohlcovala. Počul len tlkot vlastného srdca a tiahly dych.

Kamkoľvek vykročil, tam ho sprevádzala ebenová čerň tak hustá, až sa dala cítiť na jazyku; chutila ako sadze a prach. Napriek tomu dokázal vytesniť akýkoľvek strach. Táto situácia pre neho nebola o nič pochmúrnejšia, než keď sa v noci skrýval v temnote hlbokých štrbín pohoria Haggor a striehol na vražedných bojovníkov z nepriateľského kmeňa.

Ale zrazu sa v tme objavilo zdanlivo vzdialené biele svetlo. Najprv bolo tlmené a jemné ako svetluška v noci. Začalo sa zväčšovať, ale v úplnej tme nomád nevedel rozoznať, či skutočne rastie, alebo sa približuje.

Nadobudlo veľkosť malého kameňa, potom päste a nakoniec bolo veľké ako ľudská hlava – teraz jeho žiara vytvorila kruh svetla, ktorý rozrážal neprirodzenú tmu a odhaľoval obsidiánovo čiernu chodbu.

Svetelná sféra doletela až k nomádovi, ktorý so záujmom hľadel na jej pulzujúci biely jas. Pochopil, že je vytvorená z éteru, tej istej esencie, ktorá mu prúdila v žilách.

Éterické svetlo ho viedlo stiesnenou čiernou chodbou. Pri kráčaní opäť počul vlastné kroky, ale tieto zvuky okamžite utíchli, keď sa dotkli tmy za bielym kruhom žiary.

Dorazili na koniec koridoru a Lyón spozornel, pretože tam stálo niečo, čo presahovalo jeho porozumenie.

Na obsidiánovom tróne sedela uhľovo čierna postava s ľudskými črtami. Lenivo sa opierala o operadlo s rukami natiahnutými na opierkach. Ale nehýbala sa, akoby to bola len morbídna socha predstavujúca zvrátenú oplzlosť a zlomyseľnosť nejakého starodávneho mága.

Keď sa nomád priblížil k tejto kuriozite uvidel, že nemá žiadne črty tváre, ktoré by rozlišovali jej pohlavie. Boli vzdialene ľudské, no zároveň zvláštne vznešené. Oči uhoľnej sochy zrazu vzplanuli bielym plameňom, podobným tomu, ktorý Lyón ukázal v knižnici.

V hlave nomáda sa rozozvučal hlas prichádzajúci spoza najhlbších trhlín kozmu, za ktorými prebývali sily nepochopiteľné ľudskou mysľou.

„Pristúp, človek, ktorý je hoden.“

S opatrnosťou pantera Lyón pristúpil k trónu. „Ty si strážca?“ spýtal sa.

„Som strážca poznania. Som nadhviezdna bytosť navždy zakliata v tme. Už sú to stovky rokov, čo som sa s niekým rozprával.“

Nomád hľadel na bizarnú sochu s prostoduchým záujmom. „Ako si sa sem dostal? Čo tu robíš?“

„Dávno zabudnutí černokňažníci utkali kúzlo, ktoré pretrhlo kozmické vláka a zajali ma – bytosť žijúcu v ďalekých končinách reality, kde sa rodia éterické myšlienky. Pre tuláka ako ty je to nepochopiteľné. Najtemnejšie a najhlbšie tajomstvá boli vo mne ukryté, spútané éterom. Môžem prezradiť iba jedno tajomstvo, ale za iné nové poznanie.“

„Ale,“ zamýšľal sa Lyón, „si živý?“

„Som živý rovnako ako sú živé tvoje myšlienky. Sú živé hviezdy na oblohe?“

Muž stojaci pred sochou prudko zavrtel hlavou. „Žiadna živá bytosť by nemala byť spútaná, či už kúzlom, reťazami alebo čímkoľvek iným. Ako ťa môžem oslobodiť?“

„Nemôžeš, smrteľník. Kúzlo, ktoré ma drží tu v temnote, je vtkané do siete samotnej reality. Moja prítomnosť tu je podľa vesmíru rovnako prirodzená ako slnko na oblohe.“

Nomád zavrčal ako divé zviera. Predstava, že by bojoval so slnkom, mu pripadala rovnako nezmyselná ako lietajúca ťava.

„Prišiel si sem s otázkou, cítim to. Pýtaj sa.“

„Kde nájdem Potkanie oči?“

„Ach, diabolské drahokamy stvorené pre starosvetských zlodejov. Viem, kde sa nachádzajú, ale nepoviem ti to hneď. Musím sa nabažiť nových vedomostí, aby som utíšil nekonečný hlad čo prahne po novom a nepoznanom. Chcem vedieť, ako vyzerá nekonečný hlad v ľuďoch. Ty budeš mojimi očami. Ty budeš nositeľ otázky, pozorovateľ odpovede.“

Lyón dal ruky v bok. „Čo mám urobiť?“

„Ukážeš na živú dušu a luskneš. Budeš sa pozerať. Tak do mojej tmy pribudne nová znalosť.“

„Potom mi povieš, kde nájdem Potkanie oči?“

„Odpoveď k tebe príde sama. Naše spojenie sa zruší. Biela zafírová brána sa uzavrie a nikdy sa ti opäť neotvorí, lebo už pozná tvoj éter. A ja tu ostanem do konca dní sám v temnote.“

Lietajúca sféra okamžite zhasla a rovnako vyhasli aj biele plamenné oči. Hustá uhoľná čerň opäť zaplavila chodbu. Lyón stratil zmysel smeru. V lebke mu rezonovali slová, ktoré akoby jedno za druhým prichádzali čoraz z väčšej diaľky.

„Prišiel vek krvi a éter sa zobudil v smrteľníkovi...“

Nomád ustúpil o krok vzad a okamžite sa vynoril z tmy.

Prudko sa strhol a zamračene sa rozhliadal. Ocitol sa v krásnej hale hneď za veľkými dverami z bieleho zafíru, ktoré sa začali samé od seba zatvárať.

Laurélia naňho bezútešne hľadela. „Čo sa tam stalo?“

Nomád sa uhol zatvárajúcim sa dverám. „Zvláštne veci,“ odpovedal. V stoickej tvári mal nezáujem, no v očiach mu plápolalo niečo viac, možno horiaca otázka, ktorá driemala hlboko v jeho mysli.

„Povedz mi o tom,“ vyzvala ho Laurélia.

Kým opúšťali mramorové podzemné sály, nomád rozprával knihovníčke o svojom stretnutí so strážcom.

Keď dokončil svoj výklad udalostí, práve vychádzali hore strmým schodiskom.

„Zaveď ma niekde, kde ľudia chodia zahnať hlad,“ povedal.

Sviece na stoloch žiarili do tvárí úradníkov a mestských pracovníkov popíjajúcich víno z krištáľových pohárov. Tento podnik, zvaný Zlatý Pergamen, hoc sa snažil vyzerať prepychovo, nebol vôbec odlišný od žúmp v zlodejských štvrtiach Numádie. Tam sa hrdlorezi a zlodeji pýšili tým, kto koho zabil za koľko zlatých a kto ukradol viac. Tu sa úradníci predbiehali v tom, kto vzal väčší úplatok. Dva prípady morálnej plesne, jedna surová a druhá len zakrytá hodvábnym obrúskom.

Lyón sa oprel chrbtom o stenu a paže skrížil na mocnej hrudi.

Laurélia postávala vedľa neho a zamyslene sa obzerala. „Prečo sme tu?“ pýtala sa.

„Strážca chcel vidieť hlad,“ zamrmlal Lyón. „Sem chodia ľudia zahnať hlad.“

„Hej!“ skríkol ktosi. „Žena ako hrom!“

Prišiel k nim vysoký muž v červenej honosnej halene s vypchávkami na ramenách. Svoju pozornosť upieral na knihovníčku, ktorá jeho očný kontakt ignorovala.

„Čo chceš, Krevan?“ odvrkla.

„No tak, Laurélia,“ prihováral sa jej chlap a jeho slová sprevádzal slizký úsmev. „Skrývaš sa v tej svojej knižnici, ale ty raz budeš moja. Ako to robíš? Už sú to roky, čo som prišiel do Numádie a ty stále vyzeráš rovnako.“

Siahol jej na rameno a Laurélia sa prudko trhla. „Nechaj ma.“

Lyón zdrapil muža za ruku zaryl mu nechty do kože. Jeho zovretie bolo pevné ako zverák. „Muž nevlastní ženu, pokiaľ za ňu nebojoval,“ prehovoril a obzrel sa na Lauréliu. „Vyhral ťa tento v súboji?“

„Nie!“

„Ty pes,“ zasyčal Krevan. „Ihneď ma pusti.“

Lyón tak učinil a muž v červenej halene odskočil vzad. Zdesene si prezeral mohutného nomáda a jednou rukou si masíroval ubolené predlaktie.

„Takže takto,“ hovoril a neveriacky krútil hlavou. „Presedlala si na hrubiánov,“ ukázal na Lyóna prstom, na ktorom sa zablysol veľký zlatý prsteň, ktorý sa hodil skôr k aristokratovi než úradníkovi. „Budeš trpko ľutovať túto chvíľu.“ Zvrtol sa na päte a odkráčal na druhý koniec pohostinstva.

„Ďakujem,“ povedala Laurélia. „Títo úradnícki šakaly si myslia, že keď majú zlato z úplatkov, tak môžu všetko.“

„Takých ako on,“ mrmlal Lyón, „nech spália ohne pekla.“

Laurélia zašepkala: „Skúsme to čo chcel strážca, ukáž na niekoho prstom.“

„Na koho?“

„Vieš na koho,“ riekla potichu a hlavou pokynula smerom k stolu na opačnom konci, kde Krevan práve náruživo rozhadzoval rukami a neustále sa zamračený obzeral cez plece na dvojicu pri stene.

S prižmúreným okom namieril Lyón prstom na úradníka a luskol.

Muž v červenom prudko vyskočil na nohy. Poháre padli na zem a roztrieštili sa na desiatky črepín. Prísediaci od neho odskočili a zhrozene niečo pokrikovali.

Ako zakliaty bral Krevan jedlo z tanierov a tlačil ho do úst bez prežúvania; len hltal ako vyhladovaný netvor. Zapíjal ho vínom aj pivom. Behal od stolu k stolu a žral. Hostia na neho kričali, odstupovali mu z cesty, no jeho šialené oči prahli len po jedle. Jeho odev zašpinili mastné fľaky a kusy mäsa. Po brade mu stekali šťavy.

Zabučal ako prekliaty býk, schmatol plný džbán vína a nalial ho do krku ako do bezodnej studne. Potom schrúmal aj džbán samotný, sklo sa mu trieštilo medzi zubami a z úst mu vytiekla krv. Jeho brucho sa za mľaskavého šklbnutia roztrhlo. Na podlahu sa vyvalili vlhké črevá krútiace sa ako slizké hady. Zvyšky jedla obalené do mazľavých kyslých tekutín sa rozsypali pod jeho nohami. Padol na kolená, naberal do rúk tú odpornú brečku a tlačil ju zase do úst.

Prúd zvratkov zmiešaných s krvou vystrekol na tri siahy; potom sa muž zrútil na zem, do kaluže zahnuseného obžerstva. V hostinci sa rozhostilo ticho.

„Pekelný démon!“ zaklial ohromene Lyón. Keď sa pozrel na Lauréliu, postrehol v jej zatemnených očiach podivné morbídne uspokojenie. Vôbec sa nezdalo, že by jej táto úchylná scéna prekážala.

„Poďme,“ navrhol a štuchol do sivovlasej ženy.

„Áno, áno,“ prikyvovala a na jej perách sa zjavil prchavý úškrn. „Poďme.“

Lyón sa pred odchodom ešte raz pozrel na znetvorenú mŕtvolu, okolo ktorej sa zhlukli ľudia.

Keď vyšiel z hostinca do noci, otočil sa, aby niečo povedal Laurélii, no nikde ju nevidel. Vyšla z dverí hneď za ním a teraz bola preč. Nepostrehol ju ani medzi ľuďmi, ktorí zapĺňali malé námestie. Ohromený sa rozhliadal ako stratený pes. Neveriacky pokrútil hlavou a znepokojivo zavrčal.

Keď sa vrátil pred majestátnu budovu knižnice, všimol si krysu na úpätí veľkého schodiska, hneď pod prvý stupienkom. Čakala tam bez strachu a plachosti. Jej tmavé oči žiarili. Krysa vydala kvílivý zvuk a prinútila nomáda, aby ju nasledoval.

Ťažkým krokom išiel Lyón za ňou. Zaviedla ho do špinavej uličky zahalenej matným plášťom noci, ktorá sa nachádzala medzi budovou knižnice a múrom priľahlého chrámu.

Krysa sa postavila na zadné nohy, akoby prosila, aby ju niekto vzal do náručia. Nomád tak učinil.

Schmatol ju do jednej ruky a zdvihol blízko k tvári. Pozrel sa do malých trblietavých očí – ihneď mu ich lesk prišiel povedomý. Zdalo sa, že za nimi hniezdi duša naplnená zvláštnym smútkom, aký si u zvieraťa všimne len muž divočiny.

Oslepila ho ostrá biela žiara. Prižmúril oči a cítil, ako sa potkan v jeho rukách rozplýva a vytráca, akoby sa jeho fyzická podstata menila na sypkú hmotu a vibrujúcu energiu. V prívale údivu pustil roztápajúce sa zviera, no žiara náhle zmizla a spomedzi prstov sa vysypal len prach.

Niečo zacinkalo na dlažbe. Pod nohami nomáda sa zablysli dva čierne drahokamy.

Zohol sa a zdvihol ich, neboli väčšie než ľudské oko. Prezeral si ich s prapôvodným úžasom. Ich lesk bol pohlcujúci a zdali sa byť hlboké a bezhraničné ako diaľavy nočných nebies. Vtedy ho premohla vlna náhleho šoku rútiaca sa ako príval šialenstva. Stratil kontrolu nad sebou samým a zrazu sa stal tisíckami bytostí naraz, videl tisíckami drobných očí tisíce scén.

Videl hromadu smetí s hnijúcimi časťami tiel, nohy utekajúce po podlahe, dve pouličné mačky ako spolu bojujú, tmavé tunely hlboko pod mestom, videl hyeny skučiace v železných klietkach, tmavá ruka s dýkou sa vynorila z tieňa a zasiahla srdce neznámej obete, medzi zlatom opracovanými piliermi sa slúžka zaháňala metlou na skupinu potkanov utekajúcich po lesklej podlahe, okolo zohaveného telo ležiaceho v kaluži zvratkov a zhromažďovali kruh ľudí; napokon videl sám seba ako stojí v úplnom ohromení v temnej uličke.

Zareval ako berberský lev, striasol sa a s vypätím primitívnych síl zvrátil blúznenie. Jeho myseľ skočila späť do tela. Vtedy postrehol potkanov, ako na neho hľadia z dier a uvedomil si, že bol schopný vidieť ich očami.

Nomád otvoril päsť a hľadel na dva drahokamy v dlani. V jeho divošskej mysli sa rozbúril vír impulzov, ktorému muž púšte mohol sotva rozumieť. Zvádzalo ho ponuré volanie po moci, ktorú by mu tieto diabolské kamene mohli priniesť.

Ukrytý v tmavej uličke sa rozhliadol po ľuďoch kráčajúcich nocou. Potom pozrel na trblietavú oblohu, kde žiarili myriady hviezd. Nič netušiace duše na uliciach a vševidiace hviezdy vysoko nad nimi.

V jeho stále otvorenej dlani, na ktorej spočívali drahokamy, sa roztancoval biely éterický plameň. Cez neho sa spojil s podstatou kameňov. Napínal každý sval a šľachu, keď sa pokúšal zničiť Potkanie oči. Chvel sa a kŕčovito zatínal sánku.

Odrazu kamene praskali, rozpadávali sa na malé úlomky a tie sa zase rozsypali na čierny prach. Biely plameň zhasol a zadýchaný nomád vysypal čiernu zmes na zem.

Drahokamy legiend teraz ležia rozptýlené na dlažbe temnej uličky a budú odviate vetrom, aby sa navždy zmiešali s pieskom púšte.

Nomád opustil ruch a zhon žiarivej štvrte a keď prechádzal tmavými ulicami, začul skupinu šľachovitých zlodejov, ktorí sa rozprávali o legendárnych Potkaních očiach a o tom, ako ich nájdu, aby sa stali najmocnejšími zlodejmi všetkých čias. Ignoroval ich poblúznené slova a keď konečne dosiahol obrovskú hlavnú bránu mesta Numádia, zapozeral sa cez ňu na vyprahnutú pustatinu, ktorá driemala pod žiarou nočnej oblohy.