Kráľ Batrian III sa prechádzal v hrobke dávnych cárov a kráľov, hrdinov a generálov, príbuzných aj priateľov jeho rodu. Bol starý, sedemdesiatšesť rokov starý. Za svoju vládu videl, ako jeho kráľovstvo rástlo, ničilo ako povstania, tak aj nepriateľov Batrianskej ríše. Videl dobrých ľudí umierať, zatiaľ čo tie najväčšie svine kradli a vládli z jeho vôle. Videl tiež spravodlivosť, keď tí istí luhári sa dočkali šibenice a potupy, roky po ich skutkoch a intrigách. Videl toho dosť.

Oblečený v kráľovskej tunike, čierno bielej farby kedysi cárov Batrianskej Ríše, s mečom vladárov a palicou, aby mohol chodiť, prechádzal sa v Katakombách Cárov.

Toto miesto bolo postavené ešte za Batriana I, prvého Cára Batrianskej ríše tisícštyristo rokov dozadu, keď na počesť svojho víťazstva nad súperiacimi kmeňmi a kráľovstvami dal postaviť mesto Izalgurd, hlavné mesto celej ríše. Bolo tiež vidieť na stĺpoch a stenách, kedy čo bolo postavené, alebo pridané do katakomb. Cárovia mali prastaré rytiny, runy, jednoduché symboly a vlajky, z doby republiky boli ako nad vstupom do tých sieni, tak aj nad hrobmi erby rodov aj samotnej vlády, aby každý vedel hneď povedať, z akého rodu bol a za koho vlády bol pri moci. Kráľovský Tunel nebol zdobený zlatom, na rozdiel od Cárskej, ale rovnako, ako Cárska Šachta, mali vlajky armád, či svojich alebo porazených nepriateľov, nad každým hrobom visel erb, ako u pánov republiky, no hlavne, na rozdiel od predošlých dvoch, králi mali svoje hroby v samostatných miestnostiach, do ktorých mohol vstúpiť iba kráľ, keďže každý jeden bol hneď po korunovácii daný kľúč, aby sa mohol poradiť so svojimi predchodcami, keď bude potrebovať pomoc.

Za obdobia cárov, byť pochovaný v Izalgurdských Katakombách bola česť vhodná iba cárom, preto cári svoje hroby nemajú uzavreté v miestnostiach, ale vystavené v stenách. Za republiky, snažili sa symbolicky znázorniť sebe rovnosť, ako aj zachovať prestíž tejto hrobky, preto sa tu pochovávali nie len vladári, ale aj hrdinovia. Po obnovení monarchie boli obe tradície skombinované, no králi si vyslúžili vlastné miestnosti, pre zachovanie moci titulu kráľovského, aj keď v tejto dobe moc kráľov neznamenala veľa.

Batrian III sem nešiel, aby hľadal pomoc, radu či sa učiť z chýb a skúseností duší pradávnych hrdinov. Prišiel sem premýšľať. Vedel, že jeho čas sa blíži. Čoskoro zomrie. Nevedel kedy, nevedel, čo ho skolí. Vedel len, že zomrie. Prišiel sa sem zmieriť.

S tmavomodrým plášťom pokrytý sa prechádzal, meč skrytý, v jednej ruke fakľa, v druhej palica, šiel vpred. Svetlo z fakle sa odrážalo o jeho bielu bradu a biele vlasy. Vrások mal toľko, ako vĺn na mori.

Videl hroby Cárov, premýšľal, či je hoden slávy tých, čo ríšu založili a rozšírili naprieč Veľkým Molnarom. Premýšľal nad ich skutkami, slávou a hrdosťou. Ako môžem sa vám rovnať, vravel si Batrian, keď nie som ani tak mocný, ako ste boli vy. Ako môžem byť vám podobný, keď som nechal, aby nado mnou vládli oligarchovia a bohatí? pýtal sa Batrian v duchu.

Po mostíku prešiel k pánom republiky, vidiac ich erby, niekoľko z nich patriace jeho rodu. Je mi ľúto, vravel Batrian vo svojich myšlienkach, že muži ako vy ste museli žiť v dobe chamtivých. Kiežby, kiežby ste mohli vidieť tú potupu, ktorou som bol tých päťdesiat rokov svojho života, nosiac slávu a bohatstvo, ako aj korupciu a zlosť. Iba pre svoju pýchu.

Nakoniec prešiel do Tunelu Kráľov. Nechcel ísť do miestnosti kráľov, radšej sa prechádzal pomedzi hrdinov a príbuzných kráľovského rodu. „Vám všetkým, čo ste za mojej vlády žili, srdečne ďakujem!“ zakričal Batrian, odchádzajúci z Tunela, mieriaci von do Paláca Kráľov „Bez vás, nikdy by ríša nedosiahla toho, čoho sa dočkala. S bolesťou, zradou, ale aj hrdinstvom a cťou, bez vás by to zlé tu naveky ostalo! Odpočívajte v pokoji, v náručí Matky Zeme!“ požehnal Kráľ Batrian III a vydal sa von. Aspoň mienil.

Ako sa blížil k východu, počul cingot, rachotenie a pazvuky. Palicu zahodil, tasil meč a vydal sa smerom ku zdroju tohto rachotu. Znesvätiteľ, barbar, bez kúska cti, určite prišiel vykrádať hroby, pomyslel si kráľ. Možno som starý, ale ja nedopustím takémuto netvorovi tu ostať, či dopustiť, aby vyšiel z tohto miesta živý. Netušil, že v tých slovách bol kúsok pravdy.

Prišiel ku zabudnutému tunelu, miestu, kde boli pochovaný buď menej obľúbený členovia rodu, alebo zradcovia. S taseným mečom vstúpil, zapálil tri fakle na stenách, aby mohol lepšie vidieť.

Nevedel, či vykrádač sem zašiel kradnúť, alebo sa sem išiel schovať. Na tom nezáležalo. Tento hriech čo páchal, sa musí trestať smrťou.

Po zapálení štvrtej fakle, zbadal pohyb.

„Poď von z tieňov a zomri ako bastard bez cti čo si!“ zvolal Batrian na figúru v tme.

„O, ale si ti zostarol, kráľ môj“ povedala osoba v tieni a pristúpila bližšie.

„Wiedergänger!“ zvolal Batrian, bojujúci s hrôzou v srdci.

Pred ním stál Wiedergänger, tiež známy ako Revenant, človek, čo zomrel a povstal z mŕtvych, prahnúci po pomste. Tento tu mal krúžkovú zbroj, meč a nohavice z doby cárov, štít v tvare erbu z ranného obdobia republiky, a čižmy z obdobia strednej doby kráľovstva, čiže dvesto rokov pred vládou Batriana III.

Batrian sa chystal, že nemŕtveho pošle späť ku mŕtvym, keď na ňom si niečo všimol. Spomedzi krúžkov sa vo svetle faklí odrážalo zlato. Nie len aké zlato. Zlato v troch jazvách na Wiedergängerovej hrudi. Pozrel sa mu do tváre a všimol si, ako jeho druhé oko je zo zlata.

Batrian pustil meč, fakľa mu padla z rúk. Toto nebol strach. Toto bolo zhrozenie zo samého seba.

„Geiseric“ povedal, slzy tiekli z oči starého kráľa.

„Spomínaš si, otecko!“ zakričal chodiaci mŕtvy „Predsa len si pamätáš na svojho prvého syna, čo?!“

Batrian padol na kolená, zatiaľ čo Wiedergänger začal chodiť okolo neho, v mŕtvych očiach nenávisť a zloba.

„Ako...“ zdvihol slzami pokrytú tvár Batrian, keď ho prerušil Geiseric.

„Pamätáš, na tú kliatbu? Tú ktorú som kričal, keď ma tie tvoje psy čo chodili v oblečení rytierov zbičovali, rezali a potom, na tvoj, a ja opakujem, na tvoj príkaz, vliali tekuté zlato do mojich pľúc a oka?!“

„A-a-a ano synu...“ zničene vravel Batrian.

Nemŕtva zloba pokračovala „Stálo to zato? Bolo ti to ku niečomu dobré?!“

„Synu, ja som...“

„Ja dobre viem, čo bolo za tým. Ty!“

Ticho.

„Čo mlčíš, synuvrah?!“ zakričal za kráľovým chrbtom nemŕtvy princ.

„Prečo si sa...“ chcel sa opýtať kráľ.

„Prosím ťa, nehraj sa na hlúpeho. Bol si ním kto vie ako dlho!“

„Synu, prosím, odpusť mi!“

Geiseric sa nahneval. Tieto slová ho ponížili.

„Odpustiť?! Tebe?! Tomu, kto z paranoje a z vlastnej mocenskej slepoty dal svojho syna zabiť? Tomu, kto svojho syna vykoval v perfektný meč, aby v jeho mene potom vraždil a plienil, len aby bol potom pohodený, ako kus konského hovna? Tomu, kto potom žil v prepychu a bohatstve, splodil päť faganov a žil si zo snahy tých, čo sa snažili, bili a umierali v tvojom mene, len aby boli potom hodení do jám, ako mršiny a zakopaný? Zatiaľ čo mne si ty dal tú česť, byť hodený sem, do Hrobov Zatratených, aby si potom honil svoje ego, že si „čestný“ a „spravodlivý“ kráľ?!“

Zase ticho.

„Poviem ti niečo, otče,“ schoval meč Geiseric a rukou zdvihol tvár svojho otca „Neviem, koľko to bolo rokov, či tridsať, alebo štyridsať, čo si ma dal sem „pochovať“ no viem, že som sa bál, že už nikdy ťa neuvidím, že sem ťa privedú ako mŕtvolu. Keď ale duchovia tých nevinných, čo si odsúdil, zavolali, aby som sa svojho tela chopil a mstil sa, nemohol som nič nerobiť!“

Batrian mlčal. Geiseric šiel teraz okolo neho.

„Videl som veľa, ako Poltergheist. Videl som, ako sa na jednej strane hráš na dobráka, nasledované podplácaním a vraždami tých, čo sa nepáčili tebe, alebo tvojím kamarátom, pardon „radcom“!“

„Tak už to ukonči!“ prikázal zúfalí Batrian.

Teraz Geiseric bol ticho. Nie nadlho.

„Nie!“

Nie? spýtal sa Batrian v duchu.

„Ak ťa zabijem,“ vysvetlil Wiedergänger vladárovi „budeš pochovaný, ako martyr. Ako mesiáš v boji zo silami Tarrika. Nie! Tvoje telo zničím! Uistím sa, že nebude moc, čo sa bude dať z teba pochovať!“

Z katakomb sa do celého paláca začali ozývať náreky, prosby o pomoc a neľudské pazvuky. Kráľovská stráž zbehla do katakomb, no keď prišli, zvuky zmĺkli. Začali pátrať po miestach, s halapartňami naostrenými, keď našli v tom niečo zaujímavé.

Pred nimi ležala kopa krvi, orgánov a svalstva porozhadzované po celej miestnosti. Tam potom ležalo rozštvrtené telo, bez akéhokoľvek oblečenia, ba aj tvár bola, akoby ju žrali psy. Stráž vo zbroji, nevedela, čo to má znamenať, no potom si všimli kráľov meč v ľavej ruke mŕtveho. Hneď vedeli, že to bol Batrian III, ich vládca.

Začali hľadať páchateľa, prehrabávajúc každý hrob a miestnosť, netušiaci, že kráľovrah sa zmenil v prach, a v momente, keď sa dvere do Zabudnutého Tunela otvorili, vánok z vonka rozprášil dávno zabudnutú spomienku Batriana III.

Koniec