Pred vstupom do kancelárie ríšskeho maršala bola menšia, impozantná čakáreň. Boli tam gauč, tri kresla, popolník zo žuly na stole z bieleho dreva, dve skrine s fľaškami vzácnej brandy a vodky. Celá čakáreň bola z bieleho mramoru, s vlajkami známych jednotiek Wehrmachtu, Luftwaffe a Kriegsmarine na stenách a na zemi bol veľký červený koberec so znakom ríše v strede.

V čakárni bolo šesť vojakov s pozlátenými samopalmi MP-38, dvaja stáli pri vstupe do kancelárie, dvaja pri vstupe na balkón a dvaja pri východe z čakárne. Ďalej sa momentálne nachádzali v miestnosti Andrej Vlasov, generál a prezident Ruskej Slobodnej Republiky, Ivan Stanislavov, zástupca Georgiho Žukova, tajomníka Sovietskeho zväzu, veľvyslanec z Izraela, Adolf Stroheim, veliteľ niekoľkých jednotiek SS, Konštantín Rodzaevsky, vodca Ruskej Ríše, diplomat z USA a diplomat z Britského Impéria.

Pozerali jeden na druhého v plnej nenávisti. Fašista, žid, kapitalista, komunista, imperialista, atď. Nevedeli, prečo, kto, začo, načo, vedeli len, že sú tu.

V tom sa dvere do kancelárie otvorili a von vyšiel diplomat z Talianska. Bol natešený, pyšný a ako išiel smerom k východu z čakárne, povedal „Auf Wiedersehen“ všetkým prítomným. Nikto nevedel, prečo tam bol práve on.

Z kancelárie sa ozvalo „Ďalší!“ a do vnútra vstúpil Izraelský diplomat. Kancelária bola krásne prezdobená zlatom, obrazmi a vlajkami. Podlaha a dolná polovica stien bola z mramoru, strop a horná polovica stien z tmavého dreva. Oproti dverám bol kancelársky stôl, z veľmi vzácneho dreva, za ním boli okná. V strede podlahy bol zlatom, obsidiánom a striebrom spravený znak ríše s orlom, hlavou mieriacou k oknám a maršalovmu stolu. V kraji miestnosti bol menší stôl, na ktorom bol nahrávací prístroj, písací stroj, aj šijací stroj.

Za kancelárskym stolom sedel tučný muž v bielej uniforme ríšskeho maršala, zdobený všelijakými medailami, stuhami a odznakmi. Bol už trochu starší, vlasy mal sfarbené do čierna, make-upom zakryté vrásky. Ten tlstý muž, to bol Reichsmarschal, Hermann Göring.

„Zdravím vás, pán Goldburg,“ prehovoril Göring, akonáhle sa zavreli dvere „Prosím, prisadnite si!“

Goldburg pristúpil bližšie. Keď už bol pri kancelárskom stole, podal si s maršalom ruku a sadol si na stoličku pred stolom. Göring si sadol do svojho kresla v tej istej sekunde, ako Goldburg. Göring luskol prstami a z rohu miestnosti vyšiel starý, vychudnutý človek. Priniesol na striebornej tácke fľašu Jägermeistra s dvoma pohárikmi, ktoré potom položil na kancelársky stôl, potom sa vrátil do rohu miestnosti, k malému stolu.

„Dáte si, pán Goldburg?“ opýtal sa Göring, nalievajúc pohárik.

„Som vo službe“ odpovedal Goldburg.

„Toto je formálny prípitok. Ten sa pije aj vo službe“

„V tom prípade, na zdravie!“

„Na zdravie!“ povedal usmiaty Göring a spolu si pripili.

Po prípitku bolo chvíľu ticho.

„Smiem vedieť, o čo sa poriadne...“

„Pán Goldburg,“ vstúpil do diplomatovej reči maršal „ospravedlňujem sa za moje vstúpenie vám do reči, ale myslím, že ste dosť múdry na to, aby ste vedeli, o čom je toto stretnutie“

„Počul som o vašej tragédii“ povedal sarkasticky Goldburg.

„Uisťujem vás, pán Goldburg, že táto tragédia je iba pre ľudí, čo uznávajú ideály Adolfa Hitlera“

„Prosím, pán maršal?“

„No čo si myslíte? Že som ako ostatní?“

„Nie som si istý, na čo narážate, pán maršal“

Ticho. Chudý muž v rohu miestnosti si zakašlal.

„Pán Goldburg. Asi viete dobre, čo je názor našej ríše na židov“

„Myslím si, že v tejto dobe nie je na svete takého, čo by nevedel“

„Tak vás asi ja osobne prekvapím. Viete, ja som vždy vedel, že samotná perzekúcia židov je nesprávna vec“

Goldburg nevedel, ako odpovedať. Veril, že Göring klame, no chcel počuť viac.

„Bol som vždy zástanca židov v Nemecku. Ako za monarchie, keď bývalý cisár robil všetko, aby boli rozdelený, tak aj za Adolfa Hitlera, kde som robil ja prvé a posledné, aby som zachránil ich čo najviac“.

Göring sa postavil, otočil sa chrbtom a pozrel sa von oknom. Jeho kancelária bola obzvlášť natočená, aby maršal Göring mal skvelý pohľad na Volkshalle, vládnu budovu celej ríše, kasárne v Germánií a na „Múzeum Automobilov a Lietadiel Hermanna Göringa“.

„Ten blázon, ten diabol Hitler,“ pokračoval Göring „nebyť jeho SS, už dávno by som toho netvora zhodil. Také neľudské činy, aktá proti princípom morálky. Muselo sa to zastaviť. No nebola pre mňa správna chvíľa. Nemohla byť, kým Adolf a jeho osobná stráž sú mocný. Preto som robil to najlepšie, čo som mohol, aby som mohol dosiahnuť dostatočný vplyv nad ríšou a ukončiť tak éru Adolfa Hitlera“

Göring si sadol naspäť za stôl a pokračoval „No než som stihol zasiahnuť, vodcu ríše chytili choroby. Teraz sa musím biť s jeho fanatikmi o moc nad ríšou, ináč všetka moja snaha by bola o ničom“

Goldburg konečne sa chcel opýtať niečo, no Göring znova ho predbehol a dal na stôl papiere. Bol to zoznam. Zoznam mien.

„Toto sú židia, vďaka mne sa dokázali vyhnúť koncentračnému táboru. Ak sa najbližšie nestanem vodcom, akoby na ničom nezáležalo“

Goldburg si prečítal ten list. Jemne dotknutý jeho slovami sa opýtal „Čo teda žiadate od Izraela, pán maršal?“

Göring sa usmial, zmenil tón z tragického hrdinu na biznismena „Uvedomte si, že tuto v ríši, ako aj na svete, vládne iba jedna vec. Peniaze. Rád by som požiadal o finančnú podporu pre zaistenie môjho nástupníctva“

Goldburg trochu spochybnil maršalov zámer. Nepáčila sa mu maršalova zmena tónu.

„A ako sa odmeníte Izraelu za takúto podporu? A ako prímu ostatní členovia strany, že ste prijali peniaze od židov?“

„Pán Goldburg,“ nedal sa odvrátiť Göring „Toto tu, je neoficiálne stretnutie, za úmyslom vytvorenia dohody za chrbtom všetkých tých nadchnutcov. Ani jeden z nich, obzvlášť po zmiznutí toho tlstého prasaťa Bormanna, nevie, čo sa deje v mojej kancelárii, ani v mojom úrade. A čo vám môžem navrhnúť?“

Göring vytiahol zo šuflíka v obálku, na ktorej bolo napísané „ Die Führer Direktive n. 4523/99“.

„Toto tu, je rozkaz na vypustenie všetkých vojnových zajatcov, ako aj vypustenie všetkých odsúdených na smrť v táboroch. Vydať ho môže iba vodca. Ak sa stanem vodcom, zaistím návrat majetku židom, ako aj umožním opustiť ríšu a vrátiť sa do svojej prapôvodnej zeme Izraelskej“

Ešte chvíľu sa tí dvaja bavili, kým neprišli k dohode. Izraelská vláda tajne podporí Hermanna Göringa v jeho kampani, začo on vypustí židov a zruší všetky proti židovské zákony.

Obaja si podali ruky, rozlúčili sa a pán Goldburg odišiel z kancelárie. Potom, čo sa dvere zavreli, Hermann sa otočil na svojho vychudnutého pisára v rohu a opýtal sa ho „Ako, Oli?“

Oliver Kreuz, osobný špeh Hermanna Göringa prestal písať, schoval list a zo štipkou povedal „Keby som nebol váš špeh, pán Göring, tak vás udám za paktovanie zo židmi“.

„Prosím, nelichoť mi“ zasmial sa Göring a zvolal „Ďalší!“

Do miestnosti vstúpil Adolf Stroheim, nadriadený veliteľ niekoľkým jednotkám SS.

„Áh, pán Stroheim, prosím sadnite si!“

Esesák pristúpil bližšie, tvár zjazvená a zohavená po rokoch bojov.

Keď prišiel ku stolu, Göring mu podal ruku, no veliteľ neodpovedal na toto gesto. Tak si sadli, no než stihol maršal čokoľvek povedať, prehovoril Stroheim.

„Smiem vedieť, čo tu robil ten pod ľudský mor?“

„Bol sa nám tu vysmiať,“ odpovedal Göring zdieľajúci emóciu Stroheimovu „teraz, čo samotný vodca umiera, prišiel sem, žiadať prepustenie židovského obyvateľstva, sľubujúci zlato“.

„Tá háveď, ten mor!“ kričal Stroheim, no našťastie pre maršala, miestnosť bola zvukotesná.

„Kľud, pán Stroheim,“ zastavil Göring rozzúreného komandanta pred tým, aby sa rozbehol von za pánom Goldburgom, „Všetko má svoj čas. Teraz by som rád prešiel k veci“

„To by som aj ja rád vedel, o čo ide. Mohol som už teraz byť na hrade Wewelsburg!“

„Ach, vy SS aj tie vaše hrady“ prehovoril Göring, nalievajúc obom Jägermeistra.

„Nepijem!“ zakričal Stroheim, šokoval tak maršala. Nie tím, že odmietol pohárik, ale tým, že mal potrebu to zakričať. Položil pohárik stranou.

„Pán Stroheim, ako veľa viete o svojej organizácii?“ opýtal sa Göring Stroheima.

„Čo je vám po tom?“ odpovedal defenzívne Stroheim.

Göring sa usmial. Podal mu obálku s nápisom „Die Führer Direktive n. 4523/99“.

Stroheim sa chcel opýtať, čo to má byť, no Göring ho prerušil, snažiaci sa zabrániť migréne, ktorú dostával zo Stroheimovho kričania „Otvorte to, pán veliteľ!“

Stroheim obálku otvoril. Vytiahol z nej list a začal čítať.

„Ta špina, ten mor, ten bastard! Zradil Adolfa Hitlera! On! Zo všetkých on!“

„Správne, pán Stroheim“ odpovedal maršal Stroheimovi, chytajúci sa za ľavé ucho, zatiaľ čo pravou rukou naznačil Stroheimovi, aby sa stíšil. Pokračoval „Heinrich Himmler vás zradil, je to špina a sionista! Zradil čestnú a svätú myšlienku Adolfa Hitlera, aby mohol prepustiť židov a získať tak priazeň Izraela“

„Pán maršal, čo odo mňa potrebujete!“

Po prvé, pomyslel si maršal, aby si držal hubu a vedel sa ovládať.

„Po prvé, potrebujem vás a vaše jednotky, pán Stroheim. Po druhé, potrebujem hrady pod kontrolou vašich jednotiek. Po tretie, potrebujem vás. V najbližšej dobe sa chystá rozhodnutie, kto bude Hitlerov nástupca. Potrebujem vás, aby ste ma podporili“

„Ako mám vedieť, že vy mi neklamete?“ opýtal sa Stroheim, berúci slovo Göringovi. Dobre, ty malé hovädo, povedal si v duchu maršal, dám ti dôkaz. Göring sa postavil a predstúpil k jednej z vitrín v rohu pri bočných stenách, kde boli vystavené zbrane z druhej svetovej vojny.

„Pán Stroheim,“ začal Göring rozprávať, pár krát chytajúci zbrane vo vitrínach „bol som tam, keď Adolf Hitler zakladal stranu. Bol som tam, keď Adolf Hitler mal byť súdený ešte za Weimarskej republiky. Bol som tam, keď Adolf Hitler sa stal vodcom a bol som tam, keď Adolf Hitler viedol všetky tie vojny. Ale viete, kde som musel byť ja sám?“

Ticho.

Göring vytiahol z vitríny pištoľ Luger P08 „Bol som sám, pri velení a plánovaní invázie. Či už invázie Poľska, Francúzska, Beneluxu, Škandinávie, Balkánu, alebo Judeo-Bolševickej zeme menom Sovietsky Zväz. Bol som to ja, vďaka komu lietadla Luftwaffe zničili elektrárne a vlaky do Moskvy. Bol som to ja, vďaka komu Kriegsmarine prerazili akúkoľvek blokádu spravenú Britmi, alebo Američanmi. A bol som to ja, vďaka komu sa podarilo Wehrmachtu prebiť až do Saudskej Arábie, kde sme dokázali získať ropu pre naše tanky a náš ľud!“

Esesák mlčal, nasledoval maršala, pozerajúc si kolekciu zbraní. Keď si išli sadnúť, Göring pokračoval.

„Za celú tú dobu, som to robil len z jediného dôvodu. Z lásky voči môjmu vodcovi, Adolfovi Hitlerovi, ako aj jeho filozofii a ideám. Takže viete si predstaviť, ako veľmi ma trápi, že práve jeho osobnej stráži vodca by sa pokúšal zradiť takto čestného a veľkého muža?“

„Pán Göring, urobím všetko preto, aby som zastavil takúto zradu!“

Výborne ty debilko, toto som chcel počuť, pomyslel si Hermann Göring.

Po dohode a niekoľkých plánoch sa obaja rozlúčili salutovaním.

Oliver sa ozval „Bude pán maršal potrebovať stretnutie u ušného?“

„Asi aj áno“ povedal Göring jemne nahnevaný „Div že ten idiot ešte nezničil svojim hlasom všetko sklo v miestnosti. Bodaj by to spravil, asi by som ho hodil oknom, ako to robia Česi!“

„Nezabúdajte“ pripomenul Oliver ukázaním na fľašu Jägermeistra.

„Len aby si to skúsil, zmrd! Táto uniforma stála pomaly toľko, čo Panzer“ povedal Göring a zavolal „Ďalší!“

Asi po hodinách dohadovania sa a paktovania, konečne mal maršal kľud. Už sa stmievalo, plánoval vziať manželku do reštaurácie. Ako sa vyzliekol z ceremoniálnej uniformy do viacej civilnej uniformy, Oliver sa opýtal „Pán maršal, smiem niečo vedieť?“

„Čokoľvek, okrem čísla môjho bankového účtu“

„Sľúbili ste priveľa“ povedal Oliver, zdvíhajúci extrémne dlhý papier, na ktorom boli napísané všetky konverzácie, ktoré sa udiali za tento deň v kancelárii „Sľúbili ste obnovenie dohody ocele s Talianmi, ako aj ste dohodli vytvorenie spojenectva s Amerikou a založenie „Transatlantickej dohody uhlia a ocele“. Andrejovi Vlasovovi ste sľúbili návrat nami okupované teritórium Ruska, že ho dáte Ruskej Slobodnej Republike, ako aj inváziu na ukončenie komunizmu v Eurázii obsadením zvyšku Sovietskeho Zväzu, no tiež ste sľúbili to isté Konštantínovi Rodzajevskému a jeho Ruskej Ríši, a taktiež ste sľúbili Sovietskemu Zväzu návrat všetkého územia. Ďalej ste sľúbili podporu a prepustenie židov, no ste taktiež sľúbili ich vykynoženie“

„A?“ opýtal sa Görring, naznačujúci Oliverovi, že má problém s kabátom.

Oliver prišiel, pomohol Görringovi a pokračoval „Mňa iba zaujíma, koľko z toho vlastne chcete dodržať?“

Görring si zapol kabát, upravil sa a pripol si Pour-le-Merite, najvzácnejšiu medailu, ktorú dostal ešte za prvej svetovej vojny. Slová Olivera ho zastavili. Po chvíli ticha a upravovania sa, sa pozrel na Olivera, a povedal mu s úsmevom „Kto vie?“ a vyšiel von.

Ako Hermann Görring odchádzal zo svojej kancelárie, Oliver ostal sám, aby očistil všetky zbrane vo vitrínach. Pustil platňu, na ktorej boli nahraté skladby Chopina, a začal čistiť zbrane od prachu.

Koniec druhej časti...