Martin Bormann mal vrece na hlave. Nevedel, kam ho vedú. Posledné čo si pamätal, je troch mužov v hnedých uniformách členov strany, ktorý sa ho opýtali, či má trochu času. Po tom čo povedal áno, dostal obuškom do brucha, do hlavy, potkli ho, udreli znova do brucha, postavili ho, potkli ho, znova zbili, nakoniec mu dali vrece na hlavu a vzali ho k autu. Potom ho vyhodili z auta, kde ho zasa úplne iní muži vzali, tentokrát tvrdiac, že mu chcú pomôcť. Hneď ako ho stiahli z ulice, pre istotu ho nakopali do riti, rozkroku, do brucha, a znova do riti. Neviem, čo bolo horšie, ale Bormannovi to asi bolo v tej chvíli jedno.

Bál sa. Chcel prosiť o milosť, no netušil, či slovo by zhoršilo jeho stav, alebo by ho zabilo. Radšej mlčal, snažiaci sa udržať seba pokope. Dúfal, že ho nevedú na popravisko, no keď si zopakoval posledných, 30 minút, bol by asi radšej, keby ho aj zabili.

Čakalo ho niečo horšie. Zrazu sedel. Vtedy to nevydržal, začal sa pýtať na informácie. Hľadal odpoveď, či útechu, čokoľvek, okrem bitky.

„Odkryte mu hlavu!“ ozval sa Bormannovi známy hlas.

Dvaja svalnatí muži stiahli vrece dolu a vtedy bol Bormann najviac zhrozený. Bol odvezený do kancelárie Ministerstva Ekonómie. Všade okolo stáli členovia strany, ochranka Ministerstva, vybavená pištoľami a obuškami. Všetci na neho pozerali, ako hladný vlk na ranenú srnu. Bormanna ale zhrozili dvaja muži, stojaci za kancelárskym stolom.

Jozef Goebbels, minister propagandy a kultúry, Hitlerov najvernejší a fanaticky oddaný národnému socializmu. Bol to ohavný muž, členovia strany ho prezívali „Smrť“. Preslávený bol aj propagandistickými knihami, filmami, výrokmi, cenzúrou „pod ľudských“ ideálov, ako napríklad sloboda slova pre každého občana, doktríny „škola hrou“ a taktiež bol to muž propagujúci nadriadenosť germánskych árijcov.

Albert Speer, minister ekonómie, bol naopak prívetivejšie vyzerajúci muž. Na rozdiel od Goebbelsa, Speer bol viacej vítaný v Hitlerovej prítomnosti, i keď nebol zrovna najväčší milovník Hitlerovho rádu. Taktiež, oproti Goebbelsovím úspechom, Speer priniesol ríši brilantné stavby, pamiatky, továrne, ekonomický rozmach, vojnový priemysel a hlavne mnoho koncentračných táborov, z ktorých potom dal vyberať najpodradnejších do plantážnych a baníckych prác. Nikto nevie, koho rukou zomrelo viacej ľudí.

Bormann sa zježil, cítil do morku kostí, čo sa blíži.

„Martin Bormann,“ prehovoril v kľude Speer, pozerajúci si papiere položené na stole, spolu s Goebbelsom a s členmi Ministerstva „sekretár Adolfa Hitlera, tajomník strany, Hitlerov „strážca“, správca a tajomník NSDAP“.

Goebbels potom vytiahol denník a pokračoval „Taktiež hlava straníckej komisie, zodpovedný za špehovanie všetkých členov strany, vydierač, pätolizač, tlsté prasa, Hitlerov psík a pravdepodobne mentálne narušený. Treba pokračovať, pán Bormann?“

Ticho. Bormann bol radšej ticho. Videl tie tváre okolo seba.

„Ste zodpovedný za špehovanie každého člena strany, výnimkou asi iba Vodca“ prehovoril Speer, spokojný s výrazom na tučnom sekretárovi „ako aj vydieraním každého, kto nemal vodcovu imunitu voči vašej osobnosti“.

Bormann nebol schopný nájsť správne slová. Iba čakal na svoj rozsudok.

„Preto vám navrhujeme pozíciu v našej „strane“, pán sekretár“ vyhlásil Goebbels.

Teraz Bormann už prehovoriť musel „Počkať, prosím?!“

„Dobre ste počuli“ odpovedal Speer „Pochopte, že máte informácie o každom členovi strany, týkajúce sa či Armády, SS, Ministerstiev, Parlamentu, alebo Hitlerovho vnútorného kruhu“.

„Taký muži nám môžu iba pomôcť!“ dopovedal Goebbels.

„A-a-a keď odmietnem?“ opýtal sa Bormann, predstierajúc hrdinstvo. Neúspešne.

„Martin, dobre si pamätáš, čo sa stalo, keď si povedal, že kandiduješ na Hitlerovho nástupcu, hneď na to, ako sa dokončil príhovor o jeho činoch tak, hm, deň a 5 hodín dozadu?“ povedal Speer, potom, čo sa zasmial s celou miestnosťou a pristúpil bližšie.

Bormann dobre vedel. Dúfal, že jeho intrigy a známosti by mu uľahčili zostup k moci, no nepochopil jedno. Každého špehoval a vydieral. V momente, čo sám sa vyhlásil za dediča Hitlerovej moci, celá strana, vláda, aj jeho rozviedka sa postavila proti nemu. Ostal sám. Neostávalo mu nič iné než ujsť. Bol ale pomalý, nestihol to.

„Dávame ti jedinú šancu, Martin!“ vyhrážal sa Goebbels, ukazujúc na svoju ochranku, ktorá sa už nemohla dočkať možnosti poslať Bormanna do minulého času v gramatike.

„Čo odo mňa teda žiadate?“ porazene povedal Martin. Vedel, že úniku už niet. Mohol iba čakať, kým ho niekto iný neodbachne. Pri troche šťastia by ho zabili až po týždni.

Speer si sadol za svoj stôl a povedal „Tie dokumenty, Bormann. Chceme všetko, čo si zapísal o strane, jej ľudí a ich osobách. Dáš nám to, a uistíme sa, aby ťa neodbachli“

Chvíľu sa ešte rozprávali, potom sa tí dvaja tučkovi poďakovali a poslali ho domov. Bola už noc, tak si priali, aby stihol autobus domov. Poslali s ním dvoch ochrankárov, aby sa „nezatúlal“.

Ako tie dve hyeny sa tešili, počuli výstrely zvonka. Rýchle výstrely. Rozbehli sa von, aby sa pozreli, čo sa stalo, následování Goebbelsovou eskortou.

Keď vyšli von, videli jemne ohnutú pouličnú lampu, čierne autá bláznivo jazdiace čo najďalej od ministerstva, jedno so zle zavretými dverami, a tri mŕtvoly, tá najtlstejšia vyzlečená absolútne donaha, obraná o všetko. Od peňaženky, kľúčov, pár papierov, cez veci ako gate, sako, košeľu, po veci ako zuby, prstene, chlpy, vlasy aj obočie.

Speer a Goebbels sa na seba pozreli.

„SS“ povedal Goebbels po chvíli, pozerajúc sa smerom, kam išli auta „vedeli, že tu bude, tak na nás počkali, až ho pustíme, a oni by si ho “vzali” pod svoje krídlo” .

„Jozef,“ prehovoril po ešte väčšej chvíli Speer „smieš mi odpovedať na jednu... nie! Tri otázky?!“

„A-a-a-a-a-a-a-a-a Albert?“ opýtal sa Speera Goebbels, ako keby plánoval zfarbiť si gate do pravej hnedej farby.

„Odpovedz, Jozef!“ trval na svojom Speer, teraz s úsmevom psychopata a viečkami na ľavom oku hýbajúcimi sa, ako keby stratil kontrolu nad nimi.

„A-a-a-a áno?“ odpovedal Goebbels, potom, čo si bol istý, že po blízku nie je samopal, ani nič ľahké, čím by ho zbil.

„Ktorý kretén už len s IQ vo výške bežnej teploty Grónska by si najal takých ťarbavých dementov, ako je tvoja ochranka, a ani sa nepokúsil... Nie, N-e-p-o-m-y-s-l-e-l na to, že by bolo lepšie ich vyzbrojiť normalnou zbraňou, a nie týmito sprostými pištoľkami, ktoré prisahám, sú nabité mrazeným hrachom, a s hračkárskymi obuškami?!“

Goebbels bol ticho. Všetci až na neho a Speera sa schovali, kde sa dalo. Kríky, vrchol pouličných lámp, tí, čo nevedeli šplhať za lampami, do kanálov, do aut zaparkovaných vonku, pod autá atď. Jeden sa schoval pod Bormannovu mŕtvolu, a jeden zúfalejší do jeho mŕtveho tela.

„Pracoval som s mnohými debilmi,“ pokračoval Speer v záchvate čistej, pekelnej zlosti „no ani raz mi nenapadlo, že stretnem takeho retarda, ktorý nevie si ani vlastných ťarbavých poskokov vyzbrojiť!“

„Albert!“ zmužnel Jozef „Ty mi radšej povedz, ako som mal predpokladať, že sa tu zjaví SS a všetko pokazia?!“

Spravil chybu. Veľkú chybu.

„Každý!“ odpovedal Speer, zlosť tak veľká, ako keby sám diabol zaútočil na zem „Každý, kto má vôbec kúsok mozgovej bunky, a nie iba obrázky, filmy a české herečky v tej zhnitej gebuli! Dobre vieš, v akej situácii celá ríša je, dobre vieš, že každý, kto chce moc, bude hľadať najľahšiu cestu! Hlavne cez vydieračstvo!“

„Tak moment, to ty si mi to schválil a ešte povedal, že to postačí!“ spamätal sa Goebbels a začal zúriť rovnako.

„Vlastne áno, to som povedal“ uvedomil si Speer a sadol si na schody do ministerstva. Goebbels si ku nemu prisadol. Spoločne sa pozreli na hviezdy, pouličné lampy, krásu ulice mesta Germánia a na obéznu mŕtvolu. Romantika, jak vyšitá.

„Mali by sme niečo s ním spraviť?“ opýtal sa Goebbels Speera, asi po pätnástich minútach sedenia.

„Nie, nechaj to na smetiaroch, je to ich práca odpratať smeti“ odpovedal Speer a vydal sa naspäť do svojej kancelárie.

Goebbels sa postavil, zvážil, ktorým smerom fúka vietor, a vydal sa domov.

Ani si nepomyslel, že Speer niečo zabudol. Speer bol tak vytočený, až zabudol sa ho spýtať tú tretiu otázku.

Koniec prvej časti...