Mucha

Mal som za sebou ťažkú nočnú a tešil som sa na posteľ ako malý chlapec na lízanku...Už vo výťahu som lovil kľúče z vrecka svojich nezničiteľných riflí, pamätajúcich ešte Mečiarovo Rakúsko či Dzurindove dvojnásobné platy...

Odomykajúc dvere bytu mi pohľad padol na miesto pod vešiakom. Očakávané zaparkované topánky ale vystriedali papuče...

Vošiel som do kuchyne a pohľad som zabodol na narýchlo napísaný lístok mojej drahej polovičky: „Išla som k mame, jedlo máš v chladničke, uvidíme sa večer.“

– No super! Aspoň si tu mohla vyvetrať! – utrúsil som namrzene cestou do spálne, kde ma privítal potom presýtený, vydýchaný vzduch. Automaticky som teda otvoril okno a vyslobodil svoje nohy z dvanásťhodinového uväznenia v pracovných ponožkách. Charakteristický smrad sa okamžite začal miesiť s už aj tak vydýchaným vzduchom manželskej spálne, tvoriac tak nezvyčajnú arómu...

Zanechal som teda miestnosť vystavenú fyzikálnym zákonom vetrania a medzičas som využil návštevou kúpeľne. Oddajúc sa blahodarným účinkom osviežujúcej sprchy, som sa vrátil do spálne ako znovuzrodený. A ako bonus ma tu privítal čerstvý vzduch...

Zatvoril som okno, zatiahol žalúzie a vrhol sa do postele k vytúženému spánku. Ešte skôr, než som sa stihol oddať do tak známej alfa hladiny spánku, mi okolo hlavy zabzučala mucha. Inštinktívne som sa zahnal rukou v snahe odradiť tohto otravného tvora od ďalšej činnosti. Samozrejme, že úplne zbytočne. Mucha provokatívne uskutočnila ďalší oblet, tentoraz len kúsok od môjho ucha, a pristala mi uprostred ľavého líca. Vylepil som si poriadne zaucho, obetujúc tak vlastný komfort v nádeji, že muchu zabijem. Omyl. Mucha odletela z miesta pristátia sotva sekundu pred dopadom mojej ruky. Nadvihnúc hlavu, som sa porozhliadol po polozatemnenej miestnosti, snažiac sa zistiť lokalitu muchy. Muchy však nikde nebolo. Snažiac sa vsugerovať si, že mucha od ďalších atakov určite upustí, som sa obrátil na druhú stranu, pevne rozhodnutý oddať sa vytúženému spánku. Pre istotu som ešte otvoril oči, uistiac sa, že som v bezpečí, a potom som sa už definitívne uložil. Nič sa nedialo. Upokojený touto myšlienkou, som sa už úplne uvoľnil, snažiac sa zaspať. Moje vedomie sa pozvoľna menilo na podvedomie, tep sa spomalil na minimum a únava urobila svoje. Konečne som zaspal...

Lenže moje šťastie trvalo sotva pár minút. Mucha akoby čakala presne na tento okamih a rozhodla sa pre opätovný návrat. Jej triumfálny prílet som registroval iba letmo, no jej lozenie po opaku mojej ruky som cítil už úplne zreteľne.

– Prašivá sviňa! – zaklial som na adresu muchy, no z postele sa mi kvôli tomu vstať ešte nechcelo. Nadvihol som hlavu a opätovne som sa porozhliadol po miestnosti. Na chvíľu som ju aj zazrel preletieť vôkol, no miesto určenia zostalo neznáme. Nevedno odkiaľ priletela, znenazdajky som len zacítil, ako mi lozí po čele. Pomaličky som sa začal odkrývať s úmyslom okamžitej odplaty. Mucha sa medzitým vyštverala na vrchol môjho nosa, akoby vedela, že tam ju zasiahnuť nemôžem. Odohnal som ju rukou a posadil som sa. Z nočného stolíka som vzal akýsi kus látky, pochádzajúci zo zabudnutej konfekcie spodnej bielizne mojej neprítomnej manželky. Preložil som látku na polovicu, vytvoriac tak akýsi provizórny obušok. Takto pripravený som zostal nehybne sedieť a čakal, čo bude nasledovať. Mucha toho okamžite využila a sadla si mi na predlaktie presne tej ruky, v ktorej som držal obušok...

To už bolo na mňa moc. Vstal som z postele, zažal svetlo a spustil po muche dôkladné pátranie. Muchy opäť nebolo...

Ľahol som si teda späť do postele, imitujúc spánok v nádeji na návrat muchy. Drzosť tohto tvora bola ale doslova unikátna. Mucha si sadla na dvere neďalekej skrine mimo môjho dosahu, akoby ma chcela vylákať z postele. Zlostne som po nej šmaril papuču, no jediné, čo som dosiahol, bolo prasknutie zrkadla na dverách skrine.

Bezmocne som sa nadýchol, aby som nevybuchol od zlosti. Vstal som z postele k rozhodujúcemu útoku. Muchy však opäť nebolo. Tentoraz som sa ale nevzdal pátrania tak ľahko a spustil rozsiahle skenovanie celej miestnosti. Dva- či trikrát som aj začul nejasné zabzučanie okolo mojej hlavy, verne pripomínajúce priestorový zvuk domáceho kina, muchu som však nespozoroval...

Sršiac zlosťou, som prešiel do obývačky. Otvoril som bar, schmatol fľašu koňaku a plný zlosti som si poriadne uhol priamo z fľašky. Potom, už čiastočne upokojený, som prešiel na chodbu a otvoriac šatníkovú skriňu, som sa snažil nájsť Biolit alebo aspoň zodpovedajúcu náhradu. Biolit som nakoniec objavil až po hodnej chvíli a, takto vyzbrojený, som sa s ním vrátil do spálne. Starostlivo som za sebou zatvoril dvere, aby mi mucha neodletela, a začal po nej opäť pátrať. Samozrejme, že opäť zbytočne. V snahe o novú stratégiu som si ľahol do postele a skúsil muchu nalákať vo vodorovnej polohe. Až po hodnej chvíľke som ju zbadal na zemi, ako skúma moje smradľavé ponožky. Veľmi opatrne som sa priblížil s pripraveným Biolitom.

S ešte väčšou opatrnosťou som stlačil výpustný ventil fľaštičky, očakávajúc svoje konečné víťazstvo. Lenže nič sa nedialo. Biolit byl úplne prázdny.

– Hergot! Toto snáď ani nie je pravda! – zanadával som si, plný zúfalstva, a opäť som si v obývačke uhol z fľašky...

Po dlhšie nešpecifikovanom časovom období, sprevádzanom niekoľkými neúspešnými pokusmi, som nakoniec skončil v obývačke na gauči, kde som predsa len zaspal.

Zobudilo ma čiesi lomcovanie za plece. Otvoriac oči, sa mi pred očami zjavil prísny pohľad manželky. Porozhliadol som sa okolo...

Bol som iba v trenkách a na stole stála prázdna fľaša od koňaku. Bol už večer...

– To sa musíš ožrať, len čo vytiahnem päty z domu? – pokarhala ma prísne.

Zápolenie s muchou som však zamlčal. Pre istotu.

Zvyšok večera sme strávili pri telke. Sledovaný program zmiernil napätie do neutrálnej roviny. Po večernej toalete sme so ženou išli spať. Ostražito som si ľahol do postele. Muchu som už nespozoroval. Dúfal som, že aspoň preletela do inej izby, a tešil som sa, že sa konečne vyspím. Uvoľnený som postupne zaspával.

Pri uchu mi zabzučal komár...