„Auuu...” Bolesť ma vrátila späť do reality. Tak toto nevyšlo podľa plánu, blyslo mi hlavou.

Ešte pred minútou to celé bežalo ako zlý film. Kupec stál v tieni pri stene, ruky vo vreckách, a ja som mu podával balík. Vtedy sa spoza hromady sutín vynorili tí dvaja. Prvý výstrel mi prešiel tesne popri uchu, až mi v hlave zazvonilo. Stihol som sa hodiť za starý hrdzavý kontajner, vytiahnuť pištoľ a strieľať naslepo. Niekto zareval. Potom všetko splynulo do jednej mazanice: záblesky z hlavní v tme, štipľavý pach pušného prachu, sadra padajúca zo steny, do ktorej sa zarývali guľky. Jeden z nich sa dostal ku mne bližšie, než mal. Päsť ako kladivo mi pristála rovno na nose. Svet sa zabelel, chrupka chrupla a ja som viac z pudu ako z rozumu stlačil spúšť. Dvakrát. Zvyšok dokončila tma v uličke a moje šťastie, ktoré si zjavne ten večer dalo záchvat štedrosti.

Teraz bolo ticho. Len kdesi v diaľke vyla siréna a nad strechami hučal generátor.

Na viac som sa momentálne sústrediť nevedel, keďže mi v tvári pulzovala silná bolesť a v ústach som cítil železitú pachuť krvi. Rozhliadol som sa. Ulička smrdela zhnitými odpadkami a čerstvou krvou, ktorá sa pomaly vpíjala do prasklín v rozbitom betóne. Na zemi stále ležali tí traja parchanti, čo majú celé toto na svedomí. Jeden z nich mal oči otvorené a pozeral kamsi do neónového oparu nad mestom, akoby ho tam hore ešte niečo zaujímalo.

„Kurva,” zanadával som, aby som si uľavil, a jedného som nakopol. Bolo mu to už jedno, keďže to už mal za sebou.

Mal to byť jednoduchý obchod, hovoril Voss. Sedel vtedy dole pod Maltézskym sokolom, v tom svojom brlohu, ktorý nikdy neopúšťal, prsty plné prsteňov zopnuté na stole, a usmieval sa tým svojím úsmevom, ktorý nikdy nedošiel až k očiam. Voss. Hlava Undergroundu. Chlap, cez ktorého v Hube prešiel každý špinavý kšeft, ktorý sa polícii nepodarilo zdvihnúť, a keď neprešiel, tak sa to ten, kto ho robil, dozvedel veľmi rýchlo a veľmi bolestivo. „Len donesieš balík kupcovi, odovzdáš ho a dostaneš zátky, ktoré donesieš späť. Tvoja provízia je stovka. Kupec bude čakať na mieste, ktoré ti poviem. Chlap v koženej bunde, ulízané vlasy, kozia briadka. Nemôžeš si ho zmýliť.” Hovno... Kupec nebol jeden, ale mal ochranku, ďalších dvoch chlapov. Pozrel som sa na mŕtvolu pri stene. Kožená bunda. Ulízané vlasy, teraz zlepené krvou. Kozia briadka. Sedelo to do bodky. Takže buď sa kupec rozhodol, že balík aj zátky môže mať zadarmo, alebo... alebo ma sem Voss poslal ako baránka. Ani jedna možnosť sa mi nepáčila.

Kurva, prečo ja sa stále musím namočiť do takýchto sračiek? Zátky som potreboval, preto som ten kšeft zobral. A potreboval som ich zúfalo. Predtým som sa dal najať ako ochranka karavány, dva týždne v prachu v smrade brahmínov ale čosi som si zarobil. Lenže nie dosť a nie dosť rýchlo. Dlhoval som Diegovi ešte dvestopäťdesiat zátok a termín mi vypršal včera. To znamenalo, že dnes to už nebolo dvestopäťdesiat, ale tristo, lebo Diego si za každý deň omeškania s úsmevom pripočítal svoje, a zajtra to bude ešte viac. Diego požičiaval každému a vždy priateľsky, s tým svojím spevavým prízvukom a rukami rozhodenými, akoby ťa vítal na oslave. To bola tá ľahšia časť. Tá ťažšia prišla, keď človek nezaplatil. Vravelo sa, že dlžníkov, ktorí nemali čím platiť, končili tak, že ich už nikto nevidel. Nevedel som, koľko z toho je pravda. Ani som to nemal chuť zisťovať na vlastnej koži. Do budúcna si zrejme budem musieť lepšie vyberať, s kým budem spolupracovať. Ak nejaké budúcno vôbec bude. V tomto meste sa plány robili nanajvýš do zajtrajšieho rána.

Balíček, ktorý som mal odovzdať, ležal vedľa jednej z mŕtvol, zaprášený, ale celý. Zohol som sa poň a zatočila sa mi hlava. „Auu,” ozval sa nos. Čo teraz? Okej, Jack, spomaľ a premýšľaj. Balíček nedoručíš, keďže nie je komu, uškrnul som sa. K Vossovi sa s prázdnymi rukami vrátiť nemôžem, ten by mi rovno mohol vystaviť účet aj za svojho mŕtveho kupca. Otvorím ho a pozriem sa, čo je v ňom. Ak tam bude niečo cenné, mohol by som to predať, splatiť Diega a ešte by ostalo na kompenzáciu a bolestné. Mal by som ešte nájsť doktora. Ten nos sa musí napraviť. Škaredý som dosť aj bez toho, aby som mal ešte krivý a zle zrastený nos. Asi by mi to moc neuškodilo, no aj tak. Ale tu nie.

Ešte som rýchlo prešacoval mŕtvoly. Ruky sa mi triasli, adrenalín pomaly opúšťal telo a nechával za sebou len únavu a bolesť. Mali u seba celkom zaujímavé veci, ktoré som si privlastnil a dúfal som že ich tiež speňážim. Jeden kolt, starý, ale udržiavaný, niekto ho mal zjavne rád. A dve 10 mm pištole. Nejaké náboje, cigarety a hracie karty s ohmatanými rohmi. Mali kožené brnenia, no tie boli deravé po našej prestrelke a nasiaknuté niečím, čo som radšej neskúmal. Na jednej strane smola, že ma takto napálili, na druhej neuveriteľné šťastie, že som vyviazol len so zlomeným nosom. O mŕtvoly sa určite v noci postarajú miestny a čo zostane dokončia krysy. Striaslo ma pri tej predstave.

Vyšiel som z uličky a zamieril hlbšie do centra Hubu. Mesto sa predo mnou rozprestieralo ako obrovská rana, ktorá sa nikdy poriadne nezahojila. Kostry mrakodrapov z čias pred vojnou trčali k oblohe ako polámané rebrá a medzi nimi sa tlačili chatrče zbité z plechu, dosiek a všetkého, čo sa dalo ukradnúť. Tu a tam blikal neón, ktorý niekto oživil z ukoristených batérií, a jeho ružové svetlo sa odrážalo v mlákach plných olejových škvŕn.

Do hotela sa vrátiť nemôžem, hoci som tam mal zaplatenú izbu. Na bare by mohol byť niekto z Vossových ľudí, a ja som zatiaľ netušil, čo im poviem. Takže pôjdem do chudinskej štvrte a tam si nájdem nejaký pajzel. Zaplatím nábojmi, ale to vyriešim, až tam budem.

Mesto večer žilo. Z otvorených okien sa ozývala hádka, niekde plakalo dieťa, z pouličného ohňa v sude stúpal dym a okolo neho sa hrbili postavy s rukami natiahnutými k teplu. Vyhol som sa hlavnej ulici a šiel pomedzi staré, polorozpadnuté a niektoré zflikované domy. Steny boli počmárané znakmi gangov, ktoré si tu značkovali územie ako psy. Dával som pozor a sledoval okolie. V takýchto uličkách človek nikdy nevedel, či ho z tmy pozoruje len vychudnutá mačka, alebo niekto s nožom a prázdnym žalúdkom.

„Hej, kamo, nemáš drobné?” ozvalo sa zo zeme. Takmer som ho prehliadol. Bezdomovec zabalený len v handrách, splývajúci so smetiskom, na ktorom sedel. Keď sa pohol, do nosa ma udrel hnusný puch špiny, moču a nechcel som vedieť, čoho ďalšieho.

„Nemám, daj pokoj.”

„Ale no taaak, aspoň zátku...”

Pridal som do kroku a nechal smradľavého chudáka za sebou. Aspoň zátku. Keby len vedel, že chlap, čo okolo neho práve prešiel, dlhuje tristo kusov najhoršiemu úžerníkovi v meste, možno by hodil zátku on mne. Vyšiel som spoza polorozpadnutého baráka a uvidel svoj cieľ. Nad vchodom visel ručne maľovaný nápis U Barryho, prvé písmeno už dávno vyblednuté do špinavej hnedej. Krčma a ubytovňa v jednom. Z vnútra sa cez zahmlené okná valilo žlté svetlo a tlmený hukot hlasov. Majiteľa som poznal z videnia a zdal sa to byť fajn chlap. Pred vchodom postávali štetky a ponúkali sa tomu, kto im dal pár zátok alebo nejaké jedlo. Jedna z nich na mňa žmurkla namaľovaným okom a odhalila plece, na ktorom mala vytetovaného hada. Na sex som teraz nemal ani pomyslenie a hlavne by som sa bál rozdať si to s nejakou štetkou z ulice. Nemal som síce ženu už pár mesiacov, no aj tak. Zapudil som myšlienku a prešiel okolo bez povšimnutia.

Vošiel som do baru. Ovanul ma pach spotených tiel, cigaretového dymu a piva. Vzduch sa dal krájať a dym visel pod nízkym stropom ako hustá hmla. Pri stoloch sedeli chlapi s tvárami, ktoré toho zažili až priveľa: karavaňáci, žoldnieri, pár lovcov, jeden starec s okom prekrytým špinavým obväzom. V rohu hral niekto na rozladenej gitare a nikto ho nepočúval. Rýchlo som očami prebehol bar. Nikto si ma nevšímal. Presne tak to malo byť. Prešiel som k pultu, zbitému z dvier nejakého predvojnového auta, a počkal, kým si ma barman všimne. Bola to len chvíľa.

„No, čo to bude, mladýýý?” povedal. To bol Barry. Podnik niesol jeho meno a on niesol svoj podnik, doslova. Mal divný prízvuk, spod zástery mu liezlo brušisko a bradu mal takú dlhú, že by som prisahal, že ju neraz namočí do piva, ktoré čapuje.

„Potrebujem nocľah. Máš voľnú izbu?” opýtal som sa.

Premeral si ma tmavými očami spod hustého obočia. Zastavil sa pohľadom na mojom opuchnutom nose a zaschnutej krvi na brade, no nepovedal na to ani slovo. V tomto meste sa na takéto veci nepýtalo. „Hmm, a platiť máš čím?”

„Mám niečo na výmenu,” odvetil som. Na stôl som vyložil cigarety a hracie karty.

„Hmmm, za to môžeš spať tam v rohu na zemi,” ukázal hlavou.

„Koľko by bolo za izbu?” nedal som sa.

„Viac, ako si zrejme môžeš dovoliť.”

Vybral som z batohu jednu 10 mm pištoľ a položil ju na stôl. Kov tupo cvakol o drevo a na okamih sa hlasy pri najbližších stoloch stíšili. „A za toto?”

Barryho oči sa rozžiarili ako výklad pred sviatkami. Zdvihol pištoľ, skúsene ju potežkal, skontroloval záver. „Nooo, to už sa dohodneme. Za to ti dám izbu a večeru. No máš dnes extra šťastie ak chceš, aj ženskú spoločnosť,” uškrnul sa a vyceril na mňa zhnité zuby. „Je čistá a zdravá, nie ako tie flundry, čo sú vonku.”

Ucítil som pnutie v rozkroku. Sakra, žeby napadlo ma? Potriasol som hlavou. „Potreboval by som doktora. Na svoj frňák.”

Pozrel sa na mňa a opäť sa usmial tým nechutným úsmevom. „To ti Jenny spraví raz dva. Robila kedysi pre felčiara na druhej strane mesta, vraj aj gule prišila jednému nešťastníkovi, ale to som len počul. Pošlem ti s ňou aj niečo od bolesti,” zazubil sa.

„Dobre,” prikývol som.

„Tak po schodoch hore, na dverách je číslo 04. Kľúč je zvnútra. Jenny príde o pár minút,” žmurkol na mňa.

Prikývol som a vyšiel hore po schodoch. Schody vŕzgali, až som sa bál, či sa podo mnou nezlomia, no nestalo sa. Chodba bola tmavá a úzka, zo stropu viseli káble ako mŕtve hady. Zrejme tu v minulosti boli nejaké svetlá, no to som mohol len hádať. Spoza jedných dverí sa ozývalo chrápanie, spoza ďalších tlmené vzdychanie a rytmické búchanie postele o stenu. V rohoch boli pavučiny, ktoré mali svojich stálych nájomníkov. Po pár metroch som prišiel k dverám s číslom 04, namaľovaným krivo bielou farbou, zatlačil som na kľučku a otvoril.

Izba nebola veľká, no na moje prekvapenie celkom čistá. Bol tu stôl, dve stoličky a nejaká stará hrdzavá polica, na ktorej stál pohár a miska, zrejme na jedlo. Na stole horela sviečka, ktorá skromne osvetľovala izbu a hádzala na steny trasúce sa tiene. Okno bolo takmer celé sklenené, no jedna tabuľa bola vybitá, nahradená igelitom a zalepená lepiacou páskou. Igelit sa v prievane jemne nadúval, akoby izba dýchala. Cez špinavé sklo bolo vidieť strechy chudinskej štvrte a nad nimi ružový záblesk neónov z centra. Podišiel som k posteli. Keď som sa na ňu posadil, žalostne zavŕzgala. No čo, zažila už lepšie časy a asi aj veľa namáhavých nocí.

Vybral som z batohu balíček a držal ho v ruke. Čo to môže byť? Jedna myšlienka striedala druhú. Kvôli tomuto dnes zomreli traja chlapi no mohlo to byť aj opačne. No rýchlo, kým nepríde mladá. Rozbalil som obal, v ktorom bol balíček zabalený. Vo vnútri bola krabička z tmavého kovu, chladná a ťažšia, než vyzerala. Povrch mala hladký, bez jediného škrabanca. V tomto meste, kde malo všetko na sebe stopy hrdze, špiny a rozkladu, pôsobila ako vec z iného sveta. Poobzeral som si ju a neobjavil som žiadny zámok ani nič podobné. Prekvapilo ma to. Ako sa to len otvára? Bol tam malý obdĺžnik a pod ním nejaká lesklá časť. Priložil som prst, malý skener mi prešiel po brušku prsta a vedľa zasvietila malá červená kontrolka. Kurva uľavil som si.

Vtom sa dvere otvorili a bez zaklopania vošla mladá žena. Musím povedať, že fakt krásna mladá žena. Odhadol som ju na dvadsaťštyri, dvadsaťpäť, no niesla sa tak, akoby toho za sebou mala viac. Kruci, to bola snáď najkrajšia baba, akú som doteraz stretol, a to som ich už stretol fakt že dosť. V tejto diere pôsobila rovnako nepatrične ako tá krabička v mojej ruke.

„Ahoj,” pozdravila. Hlas mala príjemný, mäkký. Na sebe mala sivé tričko s nejakým vyšúchaným nápisom na hrudi, pod ktorým sa vypínali prsia. Už takto na prvý pohľad som odhadol, že pekné a pevné. Dole mala hnedé kraťasy a na nohách staré sandále. V ruke držala fľašku, tak poloplnú nejakou čírou tekutinou.

„Ahoj,” odpovedal som. „Poď ďalej a zavri dvere.”

Urobila tak a podišla bližšie ku mne. Pohybovala sa s ľahkosťou, akú tu človek často nevidel. Ľudia v tomto meste chodili zhrbení, ostražití, pripravení uhnúť. Ona nie. Fľašku položila na stôl, zobrala si stoličku, otočila ju opačne, obkročmo si na ňu sadla a oprela sa rukami o operadlo.

„Taaak?” opýtala sa a pozerala sa mi do očí. Vtom jej zrak padol na škatuľku v mojich rukách. Neuvedomil som si, že ju tam stále držím. Na okamih, na jediný krátky okamih, sa jej v očiach niečo mihlo. Vtedy som tomu nevenoval pozornosť. „Čo to máš?”

„Hmm, toto? Nič, len krabička.”

Pozrela sa pozornejšie. „To je osobný trezor so snímačom na odtlačok,” povedala akoby nič. Až príliš akoby nič.

Vytreštil som oči. „Čooo? Odkiaľ to ty môžeš vedieť?”

Pozrela na mňa dotknuto. „Keby si pekne poprosil, povedala by som ti,” odvrkla.

„Okej, tak pardon, prosím. Ty vieš, čo to je?”

„Áno, viem. Vo vnútri je niečo cenné, čo sa má dostať len k tomu, kto má správny odtlačok prsta. A ty to zrejme nebudeš.”

„Hmmm, a inak sa do toho dostať nedá?”

Ten jej pohľad... Zdvihla oči a pousmiala sa. „Možno áno. Otázka je, ako veľmi si to ceníš.”

„Ty?”

„Nie, ale poznám niekoho, kto by sa do toho vedel dostať.”

„Odkiaľ?” opýtal som sa.

Usmiala sa. Prekvapilo ma to, mala krásny úsmev, všetky zuby a dokonca celkom biele. V meste, kde mal málokto v ústach kompletnú výbavu, to bol takmer zázrak. „Čarovné slovíčko?”

„Abraka dabra,” povedal som hlášku, ktorú som kedysi dávno kdesi počul a zapamätal si ju.

Pozrela na mňa nechápavo a jej pohľad dával jasne najavo, že môj vtip neocenila.

„Dobre, dobre, prepáč,” zdvihol som ruky v ospravedlňujúcom geste. „Prosím, poznáš niekoho, kto by to vedel otvoriť?”

„Ako som povedala, možno áno. Poznám jedného technika, ktorý by to mohol zvládnuť. Počula som drby, že by mal byť z nejakého Vaultu.”

Pískol som si. Z Vaultu, hovoríš. To znie sľubne. „Môžeš ma za ním zobrať?”

„Možno môžem. Ešte si to rozmyslím. Kde si k tomu vlastne prišiel?” nadhodila akoby mimochodom a nakrútila si prameň vlasov na prst.

„Pracovná záležitosť,” odvetil som. Nemienil som cudzej babe rozprávať o troch mŕtvolách v uličke.

Chvíľu na mne nechala visieť pohľad, akoby zvažovala, či sa má pýtať ďalej. Potom pokrčila plecami a na tvár sa jej vrátil ten potmehúdsky úsmev. „No dobre, pán tajomný. Poďme najskôr opraviť ten tvoj nos, potom zábava a práca až ráno?”

Postavila sa a odsunula stoličku. Kovovú krabičku som položil na malý stolík, čo stál vedľa postele. Všimol som si, že ju očami odprevadila až tam. Vtedy som si myslel, že je to len zvedavosť. Podišla ku mne bližšie a postavila sa predo mňa. Voňala, uvedomil som si. Čisto, jemne, po mydle. Takže tu majú aj mydlo. Chytil som ju za boky a jemne ju pritiahol k sebe.

„Počkaj, nie tak rýchlo. Najskôr sa mi ukáž.” Chytila ma prstami pod bradu a natočila mi tvár k sviečke. Prezerala si môj nos s takou sústredenou tvárou, až mi napadlo, že Barry možno nekecal s tým felčiarom. „Pekne ti ho rozbili. Je zlomený, ale narovnať sa to dá. Musím to ale spraviť teraz, kým neopuchne ešte viac. Bude to bolieť.”

„Horšie ako teraz to byť nemôže.”

„To si myslíš ty,” uškrnula sa, podišla k stolu a zobrala fľašku. Doniesla ju ku mne. „Trošku sa posilni.”

Lokol som si. Do očí mi vhŕkli slzy a hrdlo sa zovrelo. Tá vec chutila, akoby ju pálili z brzdovej kvapaliny a zlých rozhodnutí.

„Ale nooo, taký veľký chlap, a žeby na teba moc silné pitie?” Zobrala mi fľašu z ruky a poriadne sa napila. Ani to s ňou nehlo.

No ty... to bude zaujímavé, pomyslel som si. Podala mi fľašu a ja som si dal ešte jeden poriadny glg. Teplo sa mi rozlialo od žalúdka do celého tela a bolesť v tvári sa trochu rozmazala.

„Dobre. Sadni si rovno a drž.” Postavila sa nado mňa, palce mi opatrne priložila z oboch strán nosa. „Na tri. Raz...”

Chrup.

„AUUUU! Kurva! Vravela si na tri!” Z očí mi vystrelili slzy a celou tvárou mi prešiel blesk, až sa mi zdvihol žalúdok.

„Keby som rátala do tri, stiahol by si sa,” povedala pokojne a v hlase jej hral smiech. „Hotovo. Budeš zase krásavec. No, aspoň taký, aký si bol.”

„Ty mrcha jedna...” zastonal som a držal si tvár v dlaniach. „Auuu... au...”

„Ale no, no.” Sadla si mi na kolená, odtiahla mi ruky od tváre a pobozkala ma. Najskôr jemne, na kútik úst, potom poriadne. Chutila po tom hnusnom pití a po niečom sladkom pod tým. Jej ruky mi medzitým pomaly kĺzali po stehnách, hore a dole, zakaždým o kúsok vyššie. „Ešte to bolí?” zašepkala mi do ucha.

„Čo?” opýtal som sa. Fakt som netušil, o čom hovorí.

Zasmiala sa mi do krku. „Presne tak.”

Okamžite sa mi v rozkroku urobila hrča. Pousmiala sa. „Takže pripravený.”

Rozopla mi zips a pomohol som jej stiahnuť mi nohavice. Moje nádobíčko na ňu vyskočilo v celej svojej paráde. Oblizla sa. „Tak poďme na to.”

Prebudil som sa na slnko, čo mi svietilo cez okno do očí. Cez dieru v igelite fúkal dnu ranný vietor a nosil so sebou pach mesta, dym, prach a spálený olej. Zdola z krčmy bolo počuť štrnganie pohárov a Barryho hundranie. Pár sekúnd som si uvedomoval, kde som. Usmial som sa, keď som si spomenul na príjemnú noc. Opatrne som si ohmatal nos. Bolel ako čert, ale bol rovný. Aspoň niečo.

Pohľad na nočný stolík ma však rýchlo vrátil do reality. Kovová krabička bola preč a rovnako tak Jenny. Ostal po nej len slabý závan mydla vo vzduchu a prázdna fľaša na stole.

„Kurva,” uľavil som si. Postavil som sa a dal tvár do dlaní, no tentokrát opatrne. Napálila ma. Napravila mi nos, vyžmýkala ma tak, že som spal ako zabité decko, a s krabičkou zdrhla. Nemusela sa ani veľmi snažiť. Všetky tie otázky, tie pohľady na stolík. Mal som to vidieť. Chlap ale rozmýšľa tým nesprávnym koncom, keď mu na kolenách sedí krásna baba.

Natiahol som si nohavice, schmatol batoh a zišiel dolu do krčmy. Ráno vyzeral bar úplne inak. Prázdne stoly, prevrátené stoličky, na dlážke sa v pruhu slnka vznášal prach. Barry stál za pultom, utieral poháre handrou, ktorá bola špinavšia než tie poháre, a čosi si hundral popod fúzy.

„Barry.”

Zdvihol hlavu a keď ma uvidel, zoširoka sa uškrnul. „Aaa, mladýýý. No, súdiac podľa toho, ako vyzeráš, noc stála za to.”

„Kde je Jenny?”

„Jenny?” Pokrčil plecami a ďalej utieral pohár. „Preč. Odišla ešte za tmy, počul som dvere.”

„Kam?”

„Odkiaľ to mám vedieť? Jenny nie je moja. Teda maká pre mňa, ale príde, keď sa jej chce, zarobí si, zmizne. Tak to s ňou chodí už rok. Prečo, chýba ti?” žmurkol na mňa.

Oprel som sa rukami o pult a naklonil sa k nemu. „Zobrala mi niečo. Niečo, čo potrebujem späť.”

Úsmev mu z tváre pomaly zliezol. Položil pohár. „Hej, mladý, do toho, čo sa deje hore v izbách, ja nestrkám nos. To nie je môj biznis.”

„Barry. Vieš o nej niečo? Čokoľvek. Odkiaľ je, kam chodí, s kým sa baví.”

Chvíľu na mňa pozeral tými tmavými očami a zvažoval. Potom vzdychol a oprel sa brušiskom o pult. „No keď sa teraz pýtaš... máš do tej desiatky zo včera aj náboje zazubil sa. Kurva mohlo ma to napadnúť že to nebude zadarmo. Vybral som z batohu krabičku a odrátal som 10 nábojov. Daval som pozor aby nezahrkali a Barry neuhádol že ich tam je viac. Natiahol ruku a ja som mu do nej náboje vložil. Spokojne zamľaskal a spustil. Raz sa preriekla, že má tu v Hube brata. Vraj má nejakú dielňu, opravuje ľuďom všelijaké krámy. Kde presne, to netuším. Viac neviem a viac vedieť nechcem. A ak ju nájdeš...” pozrel na mňa a v tej tučnej dobráckej tvári sa na okamih mihlo niečo tvrdé, „...tak si pamätaj: ak jej ublížiš tak, že už nebude mať ten svoj kukuč nevinného dievčatka, stane sa ti niečo veľmi nepekné. Jasné?”

„Jasné.” Odlepil som sa od pultu a už na odchode som sa ešte otočil. „A Barry. Tá večera, čo mala byť v cene izby? Nikdy neprišla.”

Barry sa uškrnul a rozhodil rukami. „Poslal som ti hore Jenny s tekutou večerou. Nevyzeralo to, že by si zomieral od hladu.”

Na to som nemal odpoveď. Parchant mal pravdu.

Takže brat. A dielňa priamo tu, v Hube. Ten technik z Vaultu, o ktorom vraj len „počula drby”... Stavil by som posledný náboj, že ten technik a jej brat sú jeden a ten istý chlap. Klamala mi od prvej minúty a ja som jej to žral. Ak niekam s tou krabičkou bežala, tak za ním. Vyšiel som pred krčmu a zažmúril do ostrého ranného slnka. Hub bol obrovský, špinavý labyrint plný dielní, brlohov a ľudí, ktorí za otázky navyše pýtali zátky, ktoré som nemal. Nájsť v ňom jednu dielňu bolo ako hľadať konkrétny náboj na smetisku. Ale mal som stopu: technik z Vaultu, čo opravuje ľuďom krámy. Niekto ho poznať musí. A na konci toho hľadania čakala žena, ktorá ma napálila, a krabička, kvôli ktorej už zomreli traja chlapi.

Ranný Hub bol iné zviera ako ten nočný. V noci sa mesto tvárilo nebezpečne, ale ráno ukazovalo, čím naozaj je: obrovským mraveniskom, kde sa každý snažil prežiť do večera. Ulice sa plnili ľuďmi, karavaňáci nakladali brahmíny, obchodníci sťahovali plachty zo stánkov a nad tým všetkým visel prach, ktorý tu asi nikdy nesadal.

Žalúdok mi pripomenul, že naposledy som poriadne jedol bohvie kedy. Barryho sľúbená večera včera nikdy nedorazila, miesto nej prišla Jenny a pri nej som na jedlo akosi zabudol. Draho zaplatená izba, žiadna večera a ráno ani krabička. Ten podnik ma vyšiel poriadne draho. Nasledoval som nos a hluk a obe ma doviedli na trh.

Trh v Hube bolo treba zažiť. Uličky medzi stánkami boli úzke, že sa dvaja ľudia obchádzali bokom, a každý meter patril niekomu, kto niečo predával, kupoval alebo kradol. Stánky zbité z dosiek a plechu, nad nimi plachty vyblednuté slnkom do farby špinavého piesku. Jeden predával súčiastky vyhrabané z ruín, naukladané v debničkách podľa akejsi logiky, ktorú poznal len on. Vedľa visela na hákoch sušená jašteričina a pod ňou sedela stará baba s tvárou ako vyschnuté koryto rieky a šila kožené kapsy. O kus ďalej ponúkal bezzubý chlap „predvojnovú medicínu, zaručene pravú”, čo boli podľa všetkého tabletky neurčitej farby v hrdzavej plechovke. Krik, jednanie, nadávky, smiech. Niekde v tom všetkom pískalo decko na píšťalke z nábojnice.

„Leguán! Čerstvý leguán na špajdli! Najlepší v celom Hube!”

Zastavil som sa. Chlapík za stánkom mal zásteru, ktorá pamätala lepšie časy, a nad malým ohniskom sa opekali špajdle s kusmi mäsa. Voňalo to tak, že mi žalúdok nahlas zavrčal.

„Koľko?”

„Dve zátky kus. Pre teba, kamarát, tri kusy za päť,” vyceril sa na mňa.

„A odkiaľ mám vedieť, že je to leguán?”

Priložil si ruku na srdce, akoby som ho smrteľne urazil. „Kamarát! Ja predávam len poctivého leguána. Volám sa Mikey a tento stánok mal už môj otec, možno si o ňom počul, veľký Iguana Bob. Ten kšeftoval s jedným doktorom z Junktownu a ľudia si o jeho mäse rozprávali... všeličo. Ale to sú staré časy, nech ten parchat odpočíva v pokoji. Mikey robí čisto. Žiadne krysy, žiadne mačky, žiadne... iné veci. Spýtaj sa hocikoho.”

Radšej som sa nikoho nepýtal. Hodil som mu dve zátky z tých pár, čo mi ešte ostali po vreckách, a zahryzol do mäsa. Bolo tuhé, prepálené a chutilo bohvie po čom. Zjedol som to do posledneho kúska.

A popri žuvaní som začal robiť to, kvôli čomu som prišiel. Počúvať a pýtať sa.

„Nepoznáš tu nejakého technika? Mladý chlap, opravuje všelijaké krámy. Má vraj dielňu.”

Mikey pokrčil plecami. „Technikov je tu ako vší. Čo ti pokazilo?”

„Nič. Hľadám konkrétneho. Meno nepoznám, ale vraj prišiel z Vaultu.”

„Z Vaultu?” Zamyslel sa, poškrabal sa špajdľou za uchom, čo mi trochu pokazilo chuť na prípadný ďalší kus. „Nič mi to nehovorí. Skús u Ryšavca, tam na konci uličky, ten skupuje súčiastky od každého, kto v tomto meste drží skrutkovač.”

Ryšavec bol chlap, ktorému meno sedelo. Vlasy farby starej hrdze, ruky do čierna od oleja a stánok plný elektronických vnútorností, drôtov, dosiek a vecí, ktorých účel som ani nechcel hádať. Keď som sa opýtal na technika z Vaultu, prestal sa hrabať v debni a pomaly zdvihol hlavu.

„A kto sa pýta?”

„Zákazník. Mám vec, ktorú mi nikto iný neopraví.”

„Akú vec?”

„Takú, do ktorej ťa nič nie je.”

Chvíľu sme na seba pozerali. Potom natiahol dlaň. Vzdychol som a položil do nej náboj. Dlaň sa nepohla. Položil som druhý. Dlaň sa zavrela.

„Vaulťák. Hej, poznám. Kupuje odo mňa súčiastky, platí načas, nezjednáva ako ostatné hovädá. Slušný chlapec.” Ryšavec si odpľul kamsi za stánok. „Dielňu má v starej štvrti, pri vodnej veži. Hľadaj dvor za takým domom, čo má namaľované modré dvere. Teda, kedysi boli modré.”

„Ďakujem.”

„Nemáš za čo. A hej,” zavolal za mnou, „ak ti opraví to, do čoho ma nič nie je, povedz mu, že mu prišli tie kondenzátory.”

Vydal som sa cez trh smerom k starej štvrti a práve vtedy som ich uvidel.

Dvaja chlapi na kraji trhu, pri stánku s pivom. Toho väčšieho som poznal, volali ho Bahno a robil pre Vossa vymáhača. Chlapisko ako skriňa, ksicht rozbitý z toľkých bitiek, že už ani nemal tvar, len masu, čo vyzerala ako bahno. Preto aj tá prezývka. Ten druhý bol menší, štíhly, a práve takí bývali horší. Bahno lámal kosti, ale takíto tichí sa pýtali otázky, a keď dostali odpovede, ľudia mizli.

Nepozerali mojím smerom. Popíjali, ten menší sa s niekým rozprával. Možno tu boli len vyberať výpalné. Možno hľadali niekoho úplne iného. A možno sa Voss už dopočul, že v uličke pri sklade ležia traja mŕtvi aj s jeho kupcom, a začal sa pýtať, kde je jeho poslíček s jeho balíkom.

Netušil som, ktorá z tých možností platí, a nemal som najmenšiu chuť to zisťovať. Sklonil som hlavu, prirazil sa k skupinke karavaňákov, čo sa tlačili k stánku so sušeným mäsom, a nechal sa davom odniesť do bočnej uličky. Srdce mi búchalo až v ušiach. Až po dvoch rohoch som si dovolil obzrieť sa. Nikto. Vydýchol som. Zbabelosť sa v tomto meste nenosila, ale prežitie áno, a ja som mal momentálne na krku dlh u Diega, nedoručený balík pre Vossa a ukradnutý trezor, ktorý som sám predtým ukradol mŕtvym. Nepotreboval som k tomu ešte Bahnovu päsť. Jednu takú som už tento týždeň dostal a nos mi ju pripomínal pri každom nádychu.

Republikové hliadky sem, do starej štvrte, zablúdili málokedy, a keď, tak sa rýchlo otočili späť do centra, kde mali šerifa, poriadok a teplé postele. Tu vládol niekto iný. Stará štvrť bola tichšia než trh a o to mŕtvejšia. Domy tu stáli ešte z čias pred vojnou, alebo aspoň to, čo z nich ostalo. Múry popraskané ako stará koža, okná zabité doskami, na rohu vrak auta, z ktorého ostala len karoséria prerastená burinou. Vodnú vežu som videl už z diaľky, hrdzavý obor na tenkých nohách, nakláňajúci sa tak, že sa človek pod ním bál prejsť. Pár ľudí, čo som stretol, sa mi vyhýbalo pohľadom. Tu sa na cudzích nepozeralo, tu sa pred nimi zamykalo.

Modré dvere som našiel na tretí pokus. Ryšavec nekecal, kedysi boli modré, teraz z farby ostali len šupiny okolo pántov, ako lišaj. Za domom bol dvor obohnaný múrom z rôznych druhov tehál, plechu a jedného kusu, ktorý vyzeral ako dvere z chladničky. Nad bránkou visel plechový štít a na ňom kostrbatým písmom: OPRAVY. VŠETKÉHO. Pod tým menším písmom: KTO KRADNE, TOHO STRELÍM.

Milé privítanie, pomyslel som si.

Zatlačil som na bránku. Nebola zamknutá, otvorila sa s tichým škripotom. Dvor bol plný vecí v rôznom štádiu rozobratia, generátor bez krytu, hromada rádií, vodná pumpa, dokonca kus terminálu, aké som videl v ruinách. Ale bol v tom poriadok, každá kopa mala svoje miesto a pomedzi ne viedla čistá cestička k dverám do zadnej budovy. Spod dverí presvitalo svetlo.

A potom som to začul. Hlasy. Dva.

Prvý mužský, pokojný, sústredený: „Vydrž, nehýb s tým. Ešte kúsok...”

A druhý ženský. Hlas, ktorý som naposledy počul šepkať mi do ucha, kým ma jeho majiteľka obrábala tak, že som zaspal ako zarezaný a zobudil sa okradnutý.

Položil som ruku na pažbu koltu za opaskom a druhou pomaly, potichu zatlačil na kľučku.

Dvere sa otvorili tichšie, než som čakal. Niekto ich mal namazané. Poriadny technik, blyslo mi hlavou, a vzápätí som už stál vo dverách s koltom v ruke.

Dielňa bola jedna veľká miestnosť a osvetľovala ju žiarovka na kábli, napojená bohvie na čo. Pracovné stoly pozdĺž stien, náradie povešané na klincoch podľa veľkosti, poličky plné súčiastok v označených škatuliach. Na jednom stole svietila lampa a pod ňou, v kruhu svetla, ležala moja krabička. Otvorená ako naporciovaná ryba, s odklopeným krytom snímača, z ktorého trčali drôtiky. Nad ňou sa skláňal chudý chlap v okuliaroch s drôtenými rámami, o pár rokov starší než ja, možno tesne pred tridsiatkou, a niečo v nej škrabkal tenkým nástrojom. A vedľa neho, s rukou na jeho pleci, stála Jenny.

„Ani hnúť!” zreval som. „Ruky tak, aby som na ne videl!”

Jenny nadskočila a otočila sa. Chlap pri stole stuhol, nástroj mu ostal visieť vo vzduchu. Videl som, ako mu oči skočili doprava, kde na stole ležala upílená brokovnica, na dosah ruky.

„Ani to neskúšaj,” povedal som a namieril na neho. „Krok od stola. Obaja.”

„Jack...” začala Jenny.

„Drž hubu.” Vošiel som dnu a zavrel za sebou dvere nohou. Srdce mi mlátilo, ruka s koltom bola ale pokojná. „Vieš, aké to je, zobudiť sa s napravovaným nosom, vyfajčeným mozgom a okradnutý? Vieš ty vôbec, čo si mi zobrala?”

„Viem, prepáč, ja...”

„Prepáč?!” Zasmial som sa a nebol to pekný smiech. „Kvôli tej krabici som skoro chcípol v uličke. Traja chlapi kvôli nej chcípli naozaj. Dlhujem prachy človeku, ktorý hádže dlžníkov psom, toto bola moja jediná šanca sa z toho vysekať, a ty si mi ju v noci vyniesla popod pazuchu ako nejaká... ako obyčajná zlodejka!”

„Ja SOM obyčajná zlodejka!” vykríkla a hlas jej preskočil. „Čo si myslíš, že som? Vieš, čo robím u Barryho? Vieš, ako vyzerá môj život? Chlapi ako ty prídu, zaplatia, ráno odídu a ja tam ostanem. Každý večer. Barry platí, jasné, platí načas a nebije ma, veľké šťastie, mala som sa dobre.” Oči sa jej leskli, ale neplakala. Bola na to príliš nahnevaná. „A potom prídeš ty a na stolíku ti leží hitech trezor, vec, ktorá môže mať cenu ako pol ulice. Tak som ju zobrala. Áno. Zobrala by som ju znova. Chcela som ju speňažiť, zaplatiť si cestu a vypadnúť z tohto zasratého mesta a už nikdy, nikdy nemusieť počúvať vŕzganie tej postele.”

V dielni ostalo ticho. Žiarovka bzučala. Chudý chlap pri stole pomaly, opatrne položil nástroj a zdvihol dlane.

„Ja som Michal,” povedal pokojným hlasom, akým sa hovorí so splašenou brahmínou. „Jej brat. A skôr, než niekto niekoho zastrelí, mali by ste obaja vedieť jednu vec.” Kývol hlavou ku krabičke. „Práve som ju otvoril.”

Brat. Zaškrípal som zubami. Ten technik, o ktorom vraj „len počula drby”. Klamala mi rovno do očí a ja som jej to žral aj s navijakom. Ale to, čo povedal potom, mi vyrazilo vietor z plachiet. Pozrel som na krabičku, potom na Jenny, potom zase na krabičku. Kolt som nespustil, ale prst som dal zo spúšte.

„Tak ukáž.”

Michal dvoma prstami, pomaly, aby som videl každý pohyb, odklopil vrchnák. Naklonil som sa bližšie, pripravený na zlato, zátky, čipy, hocičo.

Vo vnútri, v lôžku z tmavej peny, ležal jeden jediný holodisk. Oranžový, s kovovým rámom, taký, aké sa občas našli v ruinách a väčšinou boli mŕtve, prepálené alebo prázdne.

„To je všetko?” nechcel som tomu veriť. „Kvôli tomuto zomreli traja chlapi? Kvôli jednému disku?”

„Kvôli tomu, čo je na ňom,” opravil ma Michal a po prvý raz som v jeho pokojnom hlase začul niečo iné. Zvedavosť. Takú tú nezdravú, technickú zvedavosť, ktorá už nejedného zabila. „Nikto nezamyká prázdny disk do trezoru so snímačom odtlačkov. Taká krabica stojí viac než dom. Ten disk je cennejší než ona.”

„Vieš ho prečítať?”

„A my sa už ako kamarátime?” opýtal sa dotknuto. „Vtrhneš ku mne domov, mieriš tu na mňa pištoľou, vyhrážaš sa mi. Tak?”

Ok, ok. Očami som skĺzol ku brokovnici. Rýchlo som ju zo stola zobral a dal preč z dosahu oboch.

Odfrkol si a namiesto odpovede podišiel k polici. Vytiahol prístroj veľkosti chlebníka, oprášený, s malým displejom a štrbinou na boku. Položil ho na stôl a zapojil káble.

„Čítačka holodiskov. Pôvodne z Vaultu, ale túto som poskladal sám, kus po kuse, tu v Hube. Trvalo mi rok, kým som k nej zohnal funkčné súčiastky.” Pohladil ju po kryte ako psa. „V tomto meste som jediný, kto niečo také má. Preto ti Jenny povedala o mne.” A pozrel na ňu. Jenny sklopila oči.

Nebudeš asi taký blbec, za akého ťa Jenny mala a opísala. To sa ma dotklo. Pozrel som sa na ňu takým škaredým pohľadom, no neuhla. Vtedy mi to docvaklo.

„Vault,” zopakoval som a pozrel na Jenny. Tie biele zuby, tá čistá koža, to, ako spoznala trezor na prvý pohľad. „Takže drby, hej? Tie drby si žila.”

Az teraz uhla očami. To stačilo ako odpoveď.

Michal vsunul disk do štrbiny. Prístroj zabzučal, displej ožil zeleným svetlom a chvíľu po ňom bežali riadky znakov, ktorým som nerozumel. Potom sa obraz ustálil.

Na displeji sa objavil znak. Orol s roztiahnutými krídlami, v pazúroch zväzok bleskov, okolo neho hviezdy do kruhu. Pod tým nápis a hoci čítanie mi nikdy veľmi nešlo, toto slovo som prelúskal.

ENCLAVE.

Michal sedel bez pohnutia. Videl som, ako mu na displeji zelené svetlo skáče po okuliaroch, a videl som aj to, že prestal dýchať. Jenny za jeho chrbtom zbledla. Tú pečať poznali. Videl som im to na tvárach skôr, než ktokoľvek povedal čo i len slovo.

„Majky?” Jenny podišla bližšie a hlas sa jej chvel. „To je... to je oni, však?”

Michal neodpovedal hneď. Chvíľu len pozeral na orla, akoby čakal, že zmizne, keď oči privrie dosť silno. „Hej,” povedal napokon. „To sú oni.” Nič viac. Ale to jedno slovo malo váhu, akú obyčajné slová nemávajú, a mne po chrbte prešiel mráz, hoci som ešte nechápal prečo.

„Čo je Enkláva?” opýtal som sa. To slovo som už niekde počul, v krčmách, medzi karavaňákmi, vždy len útržky, vždy polohlasom.

„Nikto poriadne nevie. A to je na tom to najhoršie.” Michal si zložil okuliare a pretrel oči. „Historky. Vraj zvyšky starej vlády. Tej spred vojny. Vertibirdy, chlapi v kovových brneniach, technológie, o akých sa Bratstvu ani nesníva. Karavaňáci vravia, že kto ich videl zblízka, už o tom nerozprával, lebo mŕtvi toho veľa nenahovoria.” Pozrel na Jenny a čosi medzi nimi preletelo, celý rozhovor bez slov, ten druh, čo majú len ľudia, ktorí spolu prežili niečo, o čom sa nedá hovoriť nahlas. „My sme ich videli zblízka. A prežili sme. Viac ti o tom teraz nepoviem. Nevieš, kto som, a ja neviem, kto si ty. Ale ver mi, keď hovorím, že tá pečať znamená smrť.”

Nechal som to tak. Každý v tomto meste mal vlastných kostlivcov v skrini a ja som nemal chuť dolovať tie jeho, keď som mal ruky ešte od krvi z posledných dní.

Michal si nasadil okuliare späť a naklonil sa nad displej. Prsty mu leteli po klávesoch. „Ale toto je problém. Väčšina súborov je zakódovaná. Nie len tak zamknutá, ale poriadne zašifrovaná, vojenská robota. Vidím, že tam niečo je, kopa dát, ale nedostanem sa dnu. Zatiaľ.” Uškrnul sa a bol to prvý raz, čo mu ku tvári sadol výraz technika, ktorý dostal do rúk hračku. „Zatiaľ. Dajte mi noc. Ak existuje šifra, ktorú človek zložil, existuje aj spôsob, ako ju rozložiť. A ja mám čas do rána a nič lepšie na práci.”

„A čo hlavička?” spýtal som sa. „To, čo naskočilo. To vieš prečítať?”

„Toľko áno. Komu to patrí a že je to ich. Nič, čo by nám povedalo, čo je vnútri.” Poklepal po kryte čítačky. „To ostatné si musím vydrieť.”

Jenny si sadla na debnu pri stene a objala si kolená. „Ja som chcela len peniaze na cestu,” povedala potichu. Zrazu vyzerala mladšie. „Chcela som predať krabicu. Nie... toto.”

Chvíľu nikto nič nehovoril. Sadol som si na roh stola a kolt som konečne zastrčil za opasok. Nemalo zmysel mieriť na jediných dvoch ľudí v meste, ktorí by mi mohli pomoct s tychto sračiek..

„Dobre,” povedal som. „Možnosti. Predať sa to nedá, kto by to kúpil, ten by nás radšej zabil. Vossovi to vrátiť nemôžem, ani neviem, či o tom vie, čo na tom je, a ak áno, tým horšie. Zahodiť do studne a utiecť?”

Voss? Poverdal Michal nahlas, a kurva to je stale lepsie a lepsie.

„Nájdu nás,” pokrútil hlavou Michal. „Ak sledovali reťaz, skôr či neskôr sa dostanú k tebe. A cez teba k Barrymu, k Jenny, ku mne. V Hube sa za pár zátok dozvieš čokoľvek o komkoľvek, sám vieš, veď si ma našiel za jedno dopoludnie.”

Mal pravdu a štípalo to.

Michal vstal, chcel prejsť ku ponku pri okne a cestou hodil pohľad von oknom. Robil to často, automaticky, ako človek, ktorý žije sám a zvykol si strážiť svoj dvor. Ale teraz stuhol v polovici kroku.

„Máme návštevu.”

Bol som pri okne na dva kroky. Cez špinavé sklo som videl bránku a pri nej dve postavy. Tomu väčšiemu stačil jeden pohľad. Ten ksicht bez tvaru som videl dnes ráno na trhu.

„Bahno,” precedil som cez zuby. „Vossov vymáhač. A ten druhý s ním. Kurva, kurva, kurva.”

„Poznajú ťa?” Michal už hasil sviečku na stole a ja som prvý raz videl, ako rýchlo sa ten pokojný technik vie hýbať.

„Z videnia. A ja som dnes celé dopoludnie behal po trhu a pýtal sa na technika z Vaultu. Ak sa pýtali tí istí ľudia, čo ja...”

„Tak ich moja dielňa napadla ako prvá.” Michal ma schmatol za rameno a tlačil ma do zadného kúta miestnosti, k regálu so škatuľami. „Dnu. Obaja. Hneď.”

Za regálom boli úzke dvere, ktoré som si predtým ani nevšimol. Kumbál. Ak sa tomu tak vôbec dalo hovoriť. Police so súčiastkami od podlahy po strop, na zemi kanister a zvinutý kábel, a medzi tým všetkým miesta tak akurát pre jedného chudého technika. Napchali sme sa tam dvaja.

„Batoh!” sykol Michal a hodil mi ho pod nohy. Ešte som stihol vidieť, ako jedným pohybom zhrabol zo stola rozobratý trezor aj s drôtikmi a zahrabal ho do debny plnej šrotu. Potom zavrel dvere. Počul som, ako pred ne prisúva niečo ťažké, potom šuchot, buchnutie poličky a jeho kroky späť k stolu. A potom, o pár sekúnd, búchanie na dvere dielne.

V kumbáli bola tma ako vo vreci a bolo nás tam presne o jedného viac, než sa zmestilo. Jenny stála pritlačená ku mne celým telom, chrbtom k policiam, tvárou k mojej tvári. Cítil som jej dych na krku, rýchly a plytký. Neodvažoval sa pohnúť, lebo každý pohyb znamenal šuchot a šuchot znamenal problém.

Z dielne sa ozvali hlasy. Najskôr Michalov, pokojný, možno až príliš: „Zatvorené. Príďte ráno.”

„Otváraj, technik. Len sa chceme opýtať.”

Ten hlas som nepoznal, ale tipoval som toho menšieho. Bahno sa podľa mňa na pýtanie nenajímal.

Škripot dverí. Ťažké kroky, dvoje. Vŕzganie dlážky pod niekým, kto vážil za dvoch.

„Pekná dielňa,” povedal ten tichý hlas. „Hľadáme jedného chlapa. Mladý, batoh, rozbitý nos. Dnes ráno behal po trhu a vypytoval sa na technika. Na teba, ako to tak vyzerá.”

„Chlapov s batohom sem chodí desať za deň,” odvetil Michal. „S rozbitým nosom si nespomínam. Čo vyviedol?”

„Do toho ťa nič.”

A presne v tej chvíli, v najhoršej možnej chvíli, si moje telo uvedomilo, čo mám pritlačené k sebe. Jennine prsia na mojej hrudi, jej stehno medzi mojimi, jej vôňa, mydlo a pod ním niečo teplé, po čom som od rána nechcel ani pomyslieť. Krv, ktorá mala byť v hlave a strážiť môj život, sa vydala presne opačným smerom. V rozkroku sa mi urobila hrča a pri tom, ako tesno sme stáli, to Jenny musela cítiť tak jasne, ako ja jej dych.

Pomaly, o milimeter, zdvihla hlavu. V tme som nevidel nič, ale prisahal by som, že sa usmieva. Jej pery sa mi priblížili k uchu tak tesno, že to ani nebol šepot, len dych sformovaný do slov: „Teraz? Vážne?”

Neodpovedal som. Jednak by nás to mohlo stáť krk a jednak som nemal čo povedať na svoju obhajobu. Sústredil som sa na hlasy za dverami a na to, aby som dýchal potichu. Darilo sa mi tak spolovice.

„A toto je čo?” ozval sa tichý hlas z dielne. Bolo počuť, ako niekto dvíha zo stola niečo kovové. Čítačka. Ostala tam aj s káblami. A s diskom Enklávy vo vnútri. Ten parchant držal v rukách presne to, kvôli čomu prevracali mesto hore nohami, a netušil to.

„Rádio. Teda bude, keď doženiem súčiastky. Chcete ho? Lacno.”

Pauza. Dlhá. V tej pauze mi srdce stihlo namlátit asi dvesto úderov a Jenny sa ku mne pritisla ešte o kúsok bližšie, čo nepomáhalo vôbec ničomu.

„Tri poháre,” povedal tichý hlas. „Piješ za troch, technik?”

„Zákazníci. Odišli pred zotmením. Vodu ponúkam každému, na pivo nemám licenciu, to by ste museli k Barrymu.”

Niekto sa zasmial. Bahno, podľa zvuku, taký smiech, čo znie ako sypanie štrku. Potom kroky, pomalé, krížom cez dielňu. Zastavili sa. Blízko. Priveľmi blízko. Cez škáru pod dverami kumbálu preblesklo svetlo lampy, ako ju niekto zdvihol a svietil po miestnosti.

„Ak sa tu ten chlap ukáže,” povedal tichý hlas a už nebol zdvorilý, „prídeš to povedať do Maltézskeho sokola. Opýtaš sa na Vossa. Dostaneš zátky. A ak sa tu ukáže a ty to povedať neprídeš, vrátime sa a rozoberieme ti dielňu na súčiastky. Aj s tebou. Rozumieme si?”

„Rozumieme.”

Kroky k dverám. Škripot. Buchnutie. A potom dlhé, dlhé ticho, v ktorom nikto z nás nedýchal.

Až po hodnej chvíli sa ozval šuchot, odsúvanie regálu, a dvere kumbálu sa otvorili. Michal stál v nich so sviečkou v ruke, bledý ako predvojnová stena.

„Preč.”

Vypadli sme z kumbálu von, Jenny prvá, ja za ňou, a strhol som zo seba bundu, lebo mi zrazu bolo teplo asi ako v peci. Jenny si uhladila tričko a strelila po mne pohľadom, v ktorom tancoval smiech.

„Vieš, Jack, väčšina chlapov by v takejto chvíli myslela na smrť.”

„Drž hubu,” zamrmlal som a bol som rád, že v svetle jednej sviečky nevidno, akú mám farbu a moj vybuleny rozkrok.

Michal nás nevnímal. Stál pri stole, díval sa na svoju čítačku a ruky sa mu triasli. „Za jedno dopoludnie,” povedal potichu. „Presne ako som vravel. Tebe stačilo jedno dopoludnie a im tiež. Prišli po tvojej vlastnej stope. Chápeš to? My už nemáme kam cúvnuť.”

„Tak čo teda, technik? Ty si tu ten múdry.”

Michal chvíľu mlčal a prstom klopkal po čítačke. „Bratstvo ocele,” povedal napokon.

„Tí blázni v plechu?”

„Tí blázni v plechu sú jediní, kto sa s Enklávou môže merať. Zbierajú predvojnovú technológiu, to je celý zmysel ich existencie. Za toto by dali čokoľvek. Ochranu. Zátky. Možno oboje.” Naklonil sa dopredu. „Z toho disku vytiahnem, čo sa dá, dajte mi naň noc. Ale nech z neho dostanem čokoľvek, možno to bude treba ubrániť. Ja som len technik nie vojak. Bratstvo to možno bude zaujimať čo tam je. Pod ich ochranou nás Enkláva tak ľahko nedostane. Ak sa má niekto k tomuto postaviť, tak oni.”

„A kde ich chceš hľadať? Bratstvo si nedáva vývesný štít na trh.”

„Započul som raz rozhovor. Strážcovia karaván, sedeli tu u mňa, kým som im opravoval rádio. Vraveli, že jedna trasa vedie popri ich základni. Vraj ich videli, hliadky v tom svojom brnení, a že karavanu nechali prejsť, dokonca od nich raz kúpili vodu.” Pokrčil plecami. „Neviem presne kde. Ale viem, ktorá spoločnosť tú trasu chodí.”

„Takže dve možnosti,” zrátal som to. „Vyrazíme na vlastnú päsť, traja ľudia, jeden kolt, dve pištole a brokovnica, cez pustatinu, o ktorej nevieme nič, hľadať základňu, o ktorej nevieme, kde je.”

„Alebo?” opýtala sa Jenny.

„Alebo sa dáme najať ako doprovod karavany, ktorá tou trasou aj tak ide. Zaplatia nám, nakŕmia nás, pôjdeme v skupine, kde si nás nikto nevšimne, a základňu nám ukážu cestou.” Uškrnul som sa, prvý raz za celý deň. „Ja som strieľať vedel vždy. Jenny podľa všetkého tiež nie je z cukru. A ty,” pozrel som na Michala, „ty vieš opraviť rádio, pumpu aj generátor, takého chlapa zoberie každá karavana aj s bozkom na čelo.”

Michal a Jenny si vymenili pohľad. Ten druh pohľadu, aký majú súrodenci, celý rozhovor bez jediného slova.

„Budem musieť zavrieť dielňu,” povedal Michal a znelo to, akoby hovoril o pohrebe.

„A ja Barrymu nepoviem vôbec nič,” dodala Jenny a znelo to presne naopak. „Serem na neho. Nech si ráno počká, kým mu docvakne, že už neprídem.” Mykla plecom, akoby zo seba striasala celý ten podnik aj s ním.

„A ten trezor? Vieš ho zamknúť naspäť? kývol som k debne so šrotom, kam Michal krabicu večer zahrabal.

Michal pokrútil hlavou. „Nedá sa. Musel som premostiť snímač, aby som ju otvoril. Zámok je mŕtvy, kontrolka už ani neblikne. Odteraz je to len drahá plechová škatuľa.”

Skvelé. Takže ani tú jedinú ochranu, čo tá vec mala, už nemáme. Prázdnu krabicu som vyhrabal zo šrotu a aj tak hodil do batohu. Mŕtva či živá, mala svoju cenu, a keby došlo na najhoršie, nech si ten, kto ma bude šacovať, najskôr láme zuby na nej. Disk zatiaľ ostával v čítačke. Michal ho cez noc potreboval a lepšie miesto preň aj tak nebolo.

„Tak dohodnuté. Ráno obehneme karavanové spoločnosti a zistíme, kto ide na sever a kedy. Ale najskôr,” pozrel som na Michala, „skús z tej veci vytiahnuť ešte niečo. Čím viac budeme vedieť, tým lepšie sa s tým postavíme pred Bratstvo.”

Michal prikývol, sadol si k čítačke a zohol chrbát nad displej. „Beriem. Aj tak by som nezaspal taky som vzrušený.” Prevrátil som oči hore az mi bolo vidno belma. Eešte že ma nevidel. Ja som teraz riešil úplne iný druh vzrušenia ako on.

Michal si nás prestal všímať, splynul s čítačkou a so svojím svetom čísel. Za dielňou mal úzku obytnú časť, oddelenú závesom z vyšúchanej deky: jedna posteľ, polica s pár knihami, na klinci fotka, ktorú som si v šere ani poriadne neobzrel. „Prespíte tu,” hodil cez plece bez toho, aby zdvihol hlavu. „Ja aj tak dnes oka nezažmúrim.”

Vošli sme za záves. Posteľ bola jedna a Jenny sa na ňu pozrela, potom na mňa, a ja som ju predbehol.

„Ľahni si. Ja si nájdem miesto na zemi.” Zhodil som bundu, zvinul ju pod hlavu a natiahol sa na dlážku popri stene. Tvrdá, studená, smrdela prachom. Zažil som horšie. A po tom, čo mi tá istá žena predošlú noc vybrala vrecká, mi sedieť s ňou na jednej posteli neprišlo ako najmúdrejší nápad.

Chvíľu bolo ticho. Cez závesom presvitalo zelené svetlo z dielne a bolo počuť Michalovo ťukanie, pravidelné ako dážď.

„Jack.” Jej hlas v tme, tichý.

„Hm.”

„Poď sem. Nebudeš spať na zemi ako pes.”

„Je mi dobre aj tu.”

„Nie je.” Počul som, ako sa posadila. „A ani mne nie. Lebo tam ležíš kvôli tomu, čo som ti spravila, a ja to viem.” Odmlčala sa. „Mrzí ma to, Jack. Naozaj. Nepoznala som ťa. Videla som krabicu, ktorá by ma dostala preč z tohto zasratého mesta, a zobrala som ju. Neuvedomila som si, že ťa tým hodím do niečoho, z čoho už niet cesty von. Aj pre mňa, aj pre teba.”

Neodpovedal som hneď. V tomto meste sa ospravedlnenie počulo tak často ako sneh v lete.

„Už je to jedno,” povedal som napokon. „Sme v tom teraz spolu. Všetci traja.”

„Práve preto.” Cítil som, ako sa pohla, ako sa naklonila ku kraju postele smerom ku mne. „Ak máme prejsť pol pustatiny a zveriť svoje krky jeden druhému, tak ti nechcem byť nič dlžná. Chcem, aby si mi veril, Jack.“

„Dôvera sa nedá vypýtať slovami.”

„Ja viem.” A v jej hlase bolo počuť ten úsmev, aj keď som na ňu nevidel. „Tak ti ju budem musieť dokázať. Poď sem.

Zdvihol som sa zo zeme. Nie preto, že by tá dlážka bola až taká zlá. Ale preto, že to, čo povedala, znelo pravdivo, a v pustatine je pravda vzácnejšia než čistá voda.

Sadol som si na kraj postele. Bola blízko, cítil som z nej teplo aj to mydlo, čo som poznal z tej prvej noci. Prstami mi prešla po líci, opatrne, ako keď predtým skúmala môj nos, len teraz v tom nebolo nič z felčiarky.

„Naozaj mi je to ľúto,” zašepkala. „Nech ti to aspoň trochu vynahradím.”

A tentokrát to nebol kšeft, ani platba, ani nič, čo by patrilo Barrymu. Tentokrát to bola len ona a ja a tma za dekovým závesom, cez ktorý presvitalo zelené svetlo Michalovej čítačky, kým vonku nad Hubom pomaly sivel úsvit.

Keď som sa prebudil, Jenny mi spala pod pažou, tvár uvoľnenú, o desať rokov mladšiu než včera. Za závesom stále ťukalo. Michal sa zrejme nepohol od stola celú noc. Vyhrabal som sa spod deky, prikryl Jenny a odhrnul záves. Rýchlo som si obliekol nohavice, natiahol tričko a vyšiel som spoza závesu. Chrbticu mal zohnutú nad čítačkou, okolo očí sivo. Chvíľu trvalo, než ma začul, a keď ma začul, ozval sa, chrapľavo a bez toho, aby sa otočil.

„Prehrýzol som sa hlbšie.”

Za mnou sa ozvali kroky, Jenny sa prebrala a pritiahla si deku okolo pliec. Nahli sme sa mu obaja ponad plecia. Displej bol plný riadkov, schém, čísel.

„Nedostal som všetko, tá najhrubšia vrstva stále drží,” povedal a hlas mal zachrípnutý od noci bez spánku, „ale dosť. A dosť je zlé.” Ukázal na displej plný čiar a značiek. „Toto je energetika. Schémy nejakého zdroja, nejakého reaktora, akú som nikdy nevidel, a to som videl vnútro Vaultu. A tu, pozrite. Zoznam zásielok. Materiál, súčiastky, dátumy. Beží to. Teraz. Niekde niečo stavajú, niečo veľké, a toto je kus ich dokumentácie, ktorý im vypadol z reťaze.”

Zamysleli sme sa nad tým všetci naraz, ticho. Poskladal som to nahlas prvý, lebo prenášanie vecí po pustine tak, aby si to nikto nevšimol, to bola moja robota. „Preto to posielajú takto. Nie karavánou, nie vlastnými ľuďmi v brnení. Cez špinu. Cez poslíčkov ako som ja, čo netušia, čo nesú, cez Vossa, cez pajzle a zadné uličky. Enkláva má vertibirdy a bojové brnenia, ale keby vyslali čo i len jedného vojaka cez pustatinu s takýmto diskom, NCR aj Bratstvo by po ňom skočili. Takto je to neviditeľné. Jeden bezvýznamný chlap s balíkom v batohu nevzbudí pozornosť nikoho.”

„Presne tak,” prikývol Michal ticho. „A práve preto sa nikto nesmie dozvedieť, že sme to videli. V momente, keď sa to prevalí, nie sme traja ľudia s ukradnutým diskom. Sme svedkovia. A svedkov Enkláva nenecháva nažive.” Vysunul disk z čítačky a podal mi ho späť. „Tým skôr musíme k Bratstvu. A tým skôr musíme z Hubu.”

Vzal som ho. Malý oranžový obdĺžnik, ktorý za posledný deň zabil troch chlapov a mne obrátil život naruby. Zabalil som ho do kusa čistej handry, čo mi Michal podal. Vrátil som sa do izby, zobral zo zeme svoju bundu a obliekol si ju. Disk som si strčil do vnútorného vrecka, rovno na hruď, kde som cítil jeho hranu pri každom nádychu.

Vonku sa medzitým rozvidnelo. Cez okno dielne bolo vidieť, ako sa nad strechami Hubu dvíha bledé ranné slnko a vháňa do prachu na ulici prvé teplo. Niekde tam vonku bol Diego a jeho úroky, čo rástli každým dňom. Niekde tam bol Voss a jeho gorily. A niekde ďaleko za mestom, v pustatine, ktorú som nikdy nevidel, niekto v kovových brneniach staval

niečo, o čom sme mali v batohu kus dokumentácie.

Mal to byť jednoduchý obchod, hovoril Voss.

Hovno.