Žena, ktorá sedela v jednom z pohodlných sivých kresiel, si v hlave opakovala slová, ktoré ju sem doviedli.

„Od toho prvého kontaktu závisí, či vôbec dostanete možnosť službu využiť.

Napíšte svoj dôvod čo najkratšie. Ak vám príde odpoveď, vytlačte si priložený štítok. A dostavte sa na adresu.“

Jej oči sa zastavili na postave, ktorá sa pred ňu postavila.

„Čaj alebo vodu?“ oslovil ju mladým hlasom, s ľahkým kovovým podtónom.

Žena ľahko nakrčila čelo. Aký zámer mal majiteľ, keď mu dal hlas ako zo starých béčkových sci-fi filmov? Vzápätí to pustila z hlavy. Absolútne to nesúvisí s tým, po čo prišla. Zavrtela hlavou v zamietavom geste a vytiahla z tašky štítok. Zamierila ním tam, kde by mali byť oči. Nemusela ruku dvíhať veľmi vysoko. Aj keď sedela, mali hlavy takmer súbežne.

Keď ho prečítal, sklonil hlavu v uznalom geste.

Spustila ruku, zahľadela sa do prázdna a čakala.

„Čo sa stalo?“

Cítila, ako sa jej v očiach hromadia slzy, o ktorých dávno vedela, že nepretečú. Našla svoj matný odraz v jeho „tvári“ pred sebou.

„Mala som dobehnúť skôr,“ povedala len jednoducho. „Nestalo sa tak.“

Postava pred ňou si zložila útle ruky za chrbtom a zahojdala sa na pätách. Hlava sklonená mierne do boku. Absurdne čakala, kedy sa preváži a spadne. Neprimerane veľká hlava pôsobila ťažko. Na chvíľu to pôsobilo surrealisticky, pretože napriek všetkému stroj pred ňou pôsobil živšie než ona sama. A zjavne chcel dlhšie vysvetlenie. Tak mu ho dá.

„Stále vidím jeho oči. Vedel to... Len ležal a dusil sa... Vedel, ako som sa rozhodla,“ odmlčala sa. „A ja doteraz netuším, na čo myslel, keď....“ zmĺkla.

„Všade boli slzy a hlieny a...“ mykla ramenami. Potom sa zhlboka nadýchla, oprela sa hlbšie do kresla a ruky si nechala zložené v lone. „Trvalo to dlho... a ja som sa stále nedokázala pohnúť,“ dokončila a štítok, ktorý si priniesla mimovoľne skrčila a teraz v dlani zvierala papierovú guľôčku.

Stratila sa v myšlienkach tak, až si ticho uvedomila, keď začula hluk. Všimla si, že tieň pred jej nohami zmizol.

„Volám sa Dan,“ prišiel hlas z boku.

Prekvapene otočila hlavu a uvidela ho sedieť v kresle vedľa seba. Rukami sa opieral o sedadlo a krátke nohy mu viseli do vzduchu.

„Anna,“ odpovedala s malým prikývnutím.

„Stále si nedáš čaj?“

Zasmiala sa. Takmer hystericky.

„Prepáč,“ dostala zo seba a prekryla si ústa na moment dlaňou.

„Len... Pýta sa ma na to každý. Pýtali sa ma to v nemocnici, terapeut, rodina... Dokonca manžel,“ prerývane sa nadýchla a prehovorila do päste.

„Povedal: Zalejem nám čaj...,“ opäť sa zasmiala.

„Zalejem nám čaj bola reakcia na to, že som nám zabila syna,“ stíchla.

Zaklonila hlavu a drsne si pretrela tvár. Potom sa otočila a zahľadela sa priamo na Dana.

„Myslí si, že sa obviňujem, napriek tomu, že som mu to jasne povedala.“

Guľôčka v jej ruke už musela nasať všetok pot z jej ruky. Slová v nej však ostávali nemenné.

„Stála som vo dverách a pozerala ako sa môj syn dusí, pretože som ho v ten moment vážne nenávidela,“ hlas sa jej ani nezachvel.

Danove nohy prestali kmitať.

„A teraz?“ pauza pred otázkou pôsobila, akoby ju naozaj zvažoval.

„Hm?“ nechápala.

„Stále... Stále ho nenávidíš?“ prehovoril Dan znovu, ale hlavu k nej neotočil.

„Nie,“ odpovedala bez zaváhania.

„Tak príšerne mi chýba, ale... “

Po chvíli pokračovala: „Uľavilo sa mi, že tu už nie je.“ Jej šepot sa takmer stratil v zvukoch dopravy za oknom.

„Chcela som... skúsila som žiť. Ale stále cítim, ako ma drží. Drží ma v hrobe so sebou. Rovnako, ako keď bol ešte živý, aj keď to nikto nedokázal vysvetliť,“ jej šepot nabral frenetickú rýchlosť a hlasitosť. Kĺby na rukách jej zbeleli. Uprela na Dana oči. Prázdne a vyčerpané.

„Potláčať to nefunguje... Prestávam byť funkčným človekom. Ale vy ...,“ prehltla naprázdno. „Je vraj možné zbaviť sa toho...“ dokončila a srdce jej búšilo.

„Môžeme to urobiť,“ potvrdil Dan svojim ľahko kovovým hlasom. Stočil hlavu k schodišťu na opačnom konci izby a chvíľu nič nevravel. Anna cítila takmer závrat.

„Vravíš teda, že chceš žiť,“ otočil sa späť. V tvári sa mu rozblikali čierne ikonky v tvare očí. Ten pohľad ju prakticky hypnotizoval. „Vieš, prečo je tento proces nelegálny?“

Celý jeho zjav a správanie Annu rozhodilo. Tá malá postava, spolu s neúmernými proporciami zvyšku tela, vyzerala ako niečo, čo nakreslí dieťa. Ale ako s ňou hovoril...

„Ja... myslím, že áno,“ povedala a vzápätí sa, nahnevaná na seba, opravila.

„Selektívna blokáda... niečo ako anestézia emócií?“ hlas jej na konci neisto zakolísal.

Dan ju ďalej pozoroval.

„Vezme ti to všetko,“ dokázal nejako vložiť dôraz na prvé slovo.

Po tele jej prebehli zimomriavky.

„Žiadny smútok, žiadna radosť. Ovplyvní to všetko... Predstav si niečo, čo ti dáva komfort. Hoc len obľúbená deka,“ stíchol a prstami prešiel po poťahu kresla. Sklonil hlavu.

„Ucítiš textúru, teplo, ktoré vytvorí. Spomienka ti ostane. Len ju už neprecítiš,“ siahol si rukou na hruď, v mieste, kde by človek mal srdce. Ozvalo sa ľahké cinknutie, keď sa prsty dotkli plášťa.

Ruka mu okamžite ucukla, akoby ten zvuk nečakal.

„Kto si?“ nedokázala si pomôcť Anna. Vzadu na krku cítila mrazenie. Začínala tušiť, čo sa skrýva za mechanickým telom, ale myseľ to ešte odmietala spracovať.

Dan mlčal. Potom zoskočil zo stoličky a prešiel k monitoru za recepciou. Nasledovala ho očami. Takmer by povedala, že trucuje ako dieťa...

„Nepotrebujem cítiť,“ Anna rozhodne vstala a prehovorila cestou k pultu.

„Potrebujem prežiť a postarať sa o rodinu. Jedno dieťa je preč, ale ďalšie je tu. Nepotrebuje rásť s matkou, ktorá sa na neho nedokáže pozrieť alebo...,“ zaťala zuby.

„Toto,“ namierila si rukou na hruď, „si nezaslúži.“

Dan pomaly dvihol hlavu. „A zaslúži si matku, ktorá ho objíme len preto, že si pamätá, že by mala?“

Slová boli možno mienené ako facka, ale ju naplnil len smútok.

„Zaslúži si matku, ktorá ho objíme. Čo ju to stálo, vedieť nemusí.“

Dan mlčal. A potom niečo naťukal do počítača. Načiahol sa pod pult a podával jej kľúč.

„Stačí vyjsť hore tými schodmi. Za dverami choď len rovno, nemáš sa kde stratiť.“

Prekvapene zamrkala. „Na stránke sa písalo, že dostanem pred procedúrou týždenný odklad...“ povedala a hneď sa cítila hlúpo.

„Rozmyslela by si si to?“ spýtal sa.

Zavrtela hlavou.

„Myslel som si,“ povedal Dan. Vyšiel spoza pultu, chytil ju za ruku a vložil jej do dlane kľúč.

„Ďakujem,“ zašepkala.

Až vtedy si všimla malú nálepku na chrbte jeho ruky. Z náhleho popudu mu ruku pridržala a palcom pohladila tenké čierne línie jednoduchej hviezdičky.

Anna zamrzla, prekvapená vlastným gestom a Dan ostal chvíľu úplne nehybný. Potom ustúpil a ruku s nálepkou takmer zahanbene schoval.

Anna ostávala stáť. Dívala sa na neho, zvažovala...

Keď sa stále nepohla, načiahol tú ruku a zotrel jej slzu, ktorú si ani nevšimla.

„Ja ďakujem,“ prehovoril zrazu jemne, bez kovového podtónu.

„Plakala si pre neho a teraz plačeš pre mňa,“ rozotrel si slzu medzi prstami a na tvári mu preblikol úsmev.

„Nenechaj ju čakať, nerada stráca čas.“

Nato sa otočil, vošiel hlbšie do domu a nechal ju samu.

Usadil sa vo svojej izbe a vytiahol spopod postele škatuľu. Z hromady vecí vybral starú fotografiu. Prstom pohladil bledého chlapca na fotke ležiaceho v posteli a plynulo prešiel na ženu vedľa. Matka, v bielom plášti, strhaná, ale odhodlaná ho drží za opuchnutú ruku, z ktorej sa už šúcha tetovačka.

Zamyslel sa a v duchu sa sám seba pýtal. Kto zničil koho? Ty mňa alebo ja teba?

Opäť si pretrel prsty. Je škoda, že slzu odložiť nedokáže. Povzdychol by si, ale toľko z tela, aby to zvládol, mu už neostalo. Vrátil fotku medzi ostatné predmety, pamiatky na klientov a slová, s ktorými ich tu nechali. Musí si to... musí si ich pamätať. Jeho matka ho potrebuje, aj keď už inak. Niekto jej musí robiť svedomie.