Neóny osvetľovali ulicu, v nose ma štípal zápach chemikálií, odpadkov a niečo ďalšieho. Nechcel som uvažovať, čo to je, a preto som tú myšlienku pustil z hlavy. Ešte raz som prebehol skenerom okolie a hľadal čokoľvek podozrivé. Prepínal som jednotlivé spektrá, no nič.

Čakal som, že niečo objavím — predsa len som mal v očiach implantovaný posledný výdobytok techniky firmy Mitsusina corp. Tento upgrade ma stál majland, no asi som mal až príliš vysoké očakávania. Myšlienkou som aktivoval pomocnú AI, aby som sa nemusel sústrediť na skener, a nechal som ju kontrolovať a vyhodnocovať okolie. Všetko dôležité sa mi zobrazovalo v ľavej časti zorného poľa.

Z myšlienok ma vytrhol prichádzajúci hovor. Na svietniku svietilo meno Jackie. Vyslal som pokyn na zdvihnutie.

Nazdar kamo, tak ako, už máš info? Sakra Jackie, povedal som ti, že keď ich budem mať, ozvem sa. Nevoláš práve vhod. No no, veď sa nečerti, zavtipkovala Jackie. Veď je to rutina. Pôjdeš na polnočný trh, tam nájdeš prekupníka, zoberieš od neho disk s dátami, zaplatíš a ideš domov.

Faaakt, odpovedal som sarkasticky, keď je to také ľahké, prečo tu nie si ty, ale musím tu byť ja. Vieš, že som mal mať dnes rande.

No no no, chlapček sa nám nejako rozbehol s tými slečinkami.

Dobre dobre, ak nič nemáš, musím sa sústrediť. No dobre dobre, amigo. Zlom väz.

Hovor sa skončil. Povzdychol som si.

Mesto akoby chcelo dodať váhu mojej frustrácii. Spustil sa dážď. O chvíľu bola ulica mokrá a všade prítomné neóny sa odrážali v daždi zo zeme.

Pridal som do kroku. Vedel som, že nie som ďaleko. Na polnočný trh som nechodil rád. Bolo to miesto plné špiny a spodiny mesta. Nerozumel som, prečo sa také dôležité informácie obchodujú práve tam. No kšeft je kšeft. A snáď za kredity, čo to hodí, to Laure vynahradím.

Obchádzal som práve nejakú kopu odpadkov, keď spoza uličky vyšla postava. Vyšla do svetla — bola to žena. Chceš si užiť, mladý? Opýtala sa celkom príjemným hlasom. Cez presvitné pončo som videl prakticky všetko. Mala vysoké červené čižmy, dole čierne tangá a hore nič. Ľavá ruka bola protetická a vyzeralo to, že cyberware má implantovaný aj v iných častiach tela — na šľapku dosť nezvyčajné. Nie, nemám záujem, odpovedal som a pokračoval som ďalej ku svojmu cieľu. O veľa prichádzaš, mladý, zavolala ešte za mnou.

Blížil som sa. AI neustále skenovala okolie — tu bezdomovec v kope odpadu, o kus ďalej niečo hnilo. Puch mi udrel do nosa, až ma naplo. Ihneď som vypol receptory čuchu. Okamžite to bolo znesiteľnejšie. Neustále som očami prehľadával okolie a snažil sa nájsť čokoľvek podozrivé. Dážď neustával, našťastie som mal nepremokavú bundu s termálnym vyhrievaním, takže som bol v pohode.

Sakra, tu niekde by to malo byť, pomyslel som si. V pamäti som pátral, ktorá ulička viedla na polnočný trh. Nechcel som nikomu volať o pomoc, aby to nevyzeralo, že si neporadím s takouto jednoduchou úlohou. Rozhliadol som sa a hľadal čokoľvek známe. Pri prepínaní na infra spektrum sa na stene zobrazil skrytý symbol. A naozaj — tu je. Už som si spomenul. Vyrazil som do uličky napravo. Popod nohy mi pobehovali krysy a v odpadkoch hľadali niečo pod zub. Zabočil som doľava, prešiel som nejakých desať metrov a ulička sa končila — no vpravo boli oceľové dvere, ktoré som si už veľmi dobre pamätal.

Zabúchal som na ne, najskôr raz, potom ešte raz, a keď sa nikto neozýval ani neotváralo, začal som búchať silnejšie. Rozhliadol som sa po okolí a zbadal som skrytú čočku kamery — takže ma predsa len videli. Tak prečo nikto nechodí, začal som rýchlo uvažovať. Keď som sa opäť chystal päsťou udrieť do dverí, otvorilo sa malé okienko.

Heslo, ozval sa hlas zvnútra.

Nadýchol som sa. Kukučka, odpovedal som. Také triviálne a hlúpe slovo — kukučky v našom svete prakticky nežili, aspoň som nevedel, že by niektoré prežili. Keď som si prečítal inštrukcie a uvidel toto slovo, zasmial som sa. Asi nikoho by nenapadlo použiť ako heslo meno tohto dávno mŕtveho vtáka.

Okienko sa zavrelo. Po chvíli dvere zasyčali a pomaly sa začali otvárať.

Vošiel som dnu. Hneď som si všimol kyborga, ktorý stál po ľavej strane — bol to on, kto sa ma pýtal na heslo. Bol vysoký a na prvý pohľad mal prakticky všetko vymenené kybernetickými implantátmi. Pozrel som mu do tváre, po holej hlave mu stekal pot a pozeralo na mňa jedno oko — druhé bolo kybernetické. V rukách držal automatickú pušku. Ďalší dvaja strážcovia strážili ďalšie dvere.

Mám tu dohodnuté stretnutie, povedal som, no moje slová nemali prakticky žiadny účinok. Len pokynul hlavou k druhým dverám medzi strážcami. Pokračoval som teda tam, prešiel som medzi nimi. Miestnosť za nimi bola dobre osvetlená, hrala tu hudba — na môj vkus hlasnejšie, ako by mi bolo príjemné.

Očami som hľadal obchodníka, ktorého som mal nájsť. Jeho popis bol v inštrukciách dosť presný. Skenoval som jednotlivých ľudí na trhu, no kontakt som stále nevidel. Zo stánkov ma oslovovalo predajcov, ktorí mi ponúkali rôzny tovar — zbrane, kybernetické implantáty, drogy. Človek si mohol kúpiť aj novú identitu .

Keď som sa dostával na koniec uličky a nikoho podľa opisu som nevidel, začala sa ma zmocňovať panika. Dostal som zlé informácie? Alebo tu nie je? Niečo sa posralo, sakra.

Z ľavej strany sa ozval ženský hlas. Hľadáš Samuela?

Prudko som sa otočil — až potom som si uvedomil, akú blbosť som urobil.

Prosím? opýtal som sa.

Nehraj blbého. Viem, že hľadáš Samuela. Dostali sme tvoj popis.

Okej, tak ho hľadám. Vieš kde je?

Áno, viem. A tu nie je.

Okej. Ako by mi táto informácia mohla pomôcť.

No tebe nijako. Ale to, čo si od neho mal prevziať, mám ja.

Ako mám vedieť, že nehráš divadlo a máš naozaj to, po čo som sem prišiel.

Budeš mi musieť veriť, usmial sa. Mala veľmi pekný úsmev. Až teraz som si ju lepšie pozrel — dlhé čierne vlasy, komplet v latexe, v puzdre na boku pištoľ.

Tak čo, mladý, urobíme obchod?

Jedna myšlienka striedala druhú. Sakra, čo teraz — ak nedodám klientovi ten disk, ktorý po mne chcel...

Nechal som myšlienku visieť vo vzduchu. Dobre. Ukáž disk.

Ty ukáž prachy, povedala sladko.

Až keď uvidím tovar.

Poď za mnou, šepla. Otočila sa a pokračovala k blízkemu vchodu do útrob trhu. Šiel som za ňou a mentálne som prepol všetky zmysly na bojovú pripravenosť.

Vo dverách bola tma, no aj tak som vošiel. Čakal som nejakú pascu — a potvrdilo sa. Akonáhle sa dvere zavreli, dva páry silných rúk ma chytili za ramená. Ich sila bola neskutočná. No ja som tiež nebol žiadne orezávatko.

Bojový režim okamžite spustil príval adrenalínu. Prepol som na nočný režim, aby som videl, čo sa v miestnosti deje a kto tu stojí. Rukami som urobil otočku dozadu, obidvoch som chytil za ruky a stiahol ich smerom dole. Prekvapení mojou silou hekli a obaja stratili rovnováhu. Prvý dostal kopačku do kolena, ktoré mu okamžite vyskočilo a schádzal sa na zem v bolesti. Druhý dostal pravý hák do brady — no cítil som, že hlava už nemala klasickú kosť, bola plne kybernetická, takže môj úder nemal zamýšľanú silu.

Z puzdra som vytiahol pištoľ. Prvý chlap schytal guľku do kolena, namieril som na druhého. Ten už tiahol pištoľ aj on, tak som ho strelil do ramena. Vydal výkrik a pištoľ mu spadla na zem. Tieto náboje neboli len tak obyčajné — keby som strieľal klasickými, kyborga by to nezastavilo. Ale tieto v upravenom tele s kyberwarom vyraďovali jednotlivé spojenia. Kybernetické paže sa stali neovládateľnými.

Okamžite som namieril do stredu miestnosti a mieril na hlavu tej, ktorá ma sem priviedla.

Obdivuhodné. Takže tvoja povesť neklame, mladý.

Dobre, dosť bolo lichôtok. Prišiel som sem pre tovar — takže buď mi ho daj, alebo si ho od teba zoberiem.

Pomaly, pomaly. Samozrejme. V ruke sa jej objavil dátový disk. Nebudeme si predsa kaziť pekný večer, povedala sladko.

To si si mala rozmyslieť pred tým, než na mňa začali šľahať títo dvaja tu dole.

Nehnevaj sa. Tu je disk.

Kredity, odpovedal som. Z vnútorného vrecka bundy som vybral kreditný čip. Tu je päťdesiattisíc kreditov, ako bolo dohodnuté. Ľavou rukou si zobrala kreditný čip a ja dátový disk.

O krok sa priblížila. Spozornel som — no keď som nevyhodnotil žiadne nebezpečenstvo, neustúpil som. Priklonila sa bližšie a vrazila mi vášnivého francúzika. Keď skončila, pousmial sa. To je malý bonus za dnešné zmeškané rande.

Chvíľku som ostal ako obarený. Ako to vie? No nemal som šancu túto myšlienku rozvinúť.

S rýchlosťou blesku vymrštila ruku so striekačkou k môjmu krku a skôr, než som stihol zareagovať, mi vrazila ihlu do krku a obsah vstrekla do žily. Účinok bol prakticky okamžitý. Zahmlilo sa mi pred očami a zosunul som sa k zemi.

Posledná moja myšlienka bola: nenávidím polnočný trh.