Vstal som potichu, bosý a modlil som sa, aby podlaha nezavŕzgala. Prešiel som k dverám jej spálne a na chvíľu som zaváhal. Nechcel som ju vytrhnúť zo spánku kvôli hlúposti. Lenže vnútri som cítil, že to nie je hlúposť. Že keď teraz ostanem sám v tom pocite, naberie to silu.

Zaklopal som jemne. Raz. Potom druhýkrát.

Počul som pohyb.

Dvere sa pootvorili a v škáre sa objavila Veronika, rozospatá, v dlhom tričku, vlasy rozstrapatené tak, že jej to paradoxne ešte viac pristalo. V očiach nemala strach. Len otázku.

„Tomáš?“ zašepkala. „Čo je?“

„Prepáč,“ vydýchol som. „Ja len… prišlo to. Ten pocit, ja neviem… nevedel som to len tak preležať.“

Na sekundu sa na mňa dívala, potom otvorila dvere viac.

„Poď,“ povedala potichu.

„Nechcem ti liezť do—“

„Poď,“ zopakovala, tentoraz pevnejšie.

Vošiel som. Spálňa bola jednoduchá, čistá. Posteľ, nočný stolík, komoda a veľká šatníkova skriňa. Na nočnom stolíku malá lampa s ktorej sa do miestnosti lialo tlmené svet malej lampy. Voňalo to tam rovnako ako ona – jemne. V izbe bolo príjemne.

Sadol som si na okraj postele, ako keby som sa bál, že keď si ľahnem, bude to znamenať viac, než teraz potrebujem.

Veronika si sadla vedľa mňa.

„Dýchaj,“ povedala.

„Snažím sa,“ usmial som sa krivo.

„Prestaň sa snažiť. Urob to,“ povedala a položila mi dlaň na hruď. Bolo to pre mňa ako kotva. „Nádych. Výdych.“

Spravil som to. Pomaly som dýchal. Tak, ako ma učila meditácia, len s tým rozdielom, že teraz som nemal v ušiach hlas z appky. Mal som ju.

„Lepšie?“ spýtala sa po chvíli.

„Hej,“ priznal som. „Ďakujem.“

„Nemusíš ďakovať,“ povedala ticho. „Len… nebuď v tom sám.“

Pozrel som na ňu. Jej oči boli ešte rozospaté, ale jasné. A ja som si uvedomil, že presne toto som posledné dni potreboval – nie riešenie, nie vysvetlenie, nie kontrolu. Len prítomnosť.

„Ja nie som zvyknutý…“ začal som.

„Viem,“ prerušila ma jemne. „Vidím.“

Chvíľu sme sedeli v tichu. A to ticho bolo tentoraz dobré. Nie prázdne, žiadna samota. Len dobré.

„Chceš o tom hovoriť?“ spýtala sa.

Zavrtel som hlavou. „Nie teraz. Teraz chcem len… aby to prestalo.“

Veronika prikývla a oprela si hlavu o moje rameno. Jednoducho. Akoby to bolo to najprirodzenejšie na svete.

„Tak zostaň,“ povedala.“

„A ty?“ spýtal som sa. Hlas sa mi zadrhol. Nechcem ti tu okupovať tvoj priestor. Predsa len vieš ako by to vyzeralo.

„Vyzeralo ako? Pred kým. „To zvládnem.“ Usmiala sa na mňa tým svojim úsmevom.

Zasmial som sa potichu a cítil som, ako mi z ramien padá napätie. Pomaly som sa uložil vedľa nej, nie tesne, nech má svoj priestor. Ona si však našla ten svoj spôsob — posunula sa bližšie, chytila ma za ruku a preplietla si prsty s mojimi, akoby tým povedala: si tu a hotovo bude to tak ako chcem ja.

„Ak sa ti zase niečo začne motať v hlave,“ zašepkala, „len ma stisni.“

„Dobre,“ povedal som. No v myšlienkach som sa bál niečo iného ako hlavy.

A tentoraz, žiadne vízie ani žiadne predstavy neprichádzali. Cítil som len teplo. Od Veroniky ktorá ležala vedľa mňa. Zo svetla lampy. Bolo mi jednoducho dobre.

O pár minút som už cítil, ako ma berie spánok.

Ešte som stihol otočiť hlavu k nej.

„Veronika…“

„Hm?“

„Ďakujem.“ Som rád že som tu mohol ostať.

Usmiala sa a pobozkala ma do vlasov. Krátko. Jemne.

„Ja tiež,“ povedala.

A potom sa noc konečne usadila.

Ráno. Otvoril som oči. Chvíľu mi trvalo uvedomiť si kde som.

Veronika sa nadýchla hlbšie, akoby sa vrátila do tela. Odtiahla sa len o kúsok, pozrela na mňa rozospato a usmiala sa tým tichým úsmevom.

„Musíme vstať,“ zamumlala.

„Vieme,“ odpovedal som. „No po dlhej dobe sa mi naozaj nechce.“

Zasmiala sa, krátko, a tým smiechom ktorý ma úplne prebral. Vyliezol som z postele opatrne, aby som sa nezamotal do deky, a ona sa natiahla ako mačka. Na sekundu mi napadlo, že keby tu bola Ninka, už by po nás chodila ako kontrolór a domáhala sa rannej misky.

V kuchynke bolo chladnejšie. Včerajšie uhlíky v krbe už len držali slabé teplo a vo vzduchu ostala vôňa dreva. Veronika si prehodila sveter, ja som si našiel tričko a prešiel som ku konvici.

„Čaj?“ spýtal som sa.

„Áno,“ prikývla. „A potom sprcha a do penziónu.“

To posledné slovo povedala tak, že mi to pripomenulo realitu. Že to nie je dovolenka, len noc, ktorá sa tvárila ako malý zázrak.

Kým sa voda zohrievala, spravili sme jednoduché raňajky. Nič veľké, varené vajíčka, pár plátkou šunky, zelenina a pečivo. Také to domáce „nech máme niečo v žalúdku“. Ona sa hýbala v kuchynke prirodzene. Ja som jej podával veci a pritom som sa pristihol, že ju pozorujem viac než jedlo.

„Čo je?“ spýtala sa keď si môj pohľad všimla.

„Nič,“ povedal som hneď, automaticky.

Pozrela na mňa. „Tomáš…“

„Dobre,“ vzdal som to. „Len… vyzeráš normálne. A ja som si už zvykol, že posledné dni je všetko nenormálne.“

Usmiala sa, ale v očiach jej na sekundu prebliklo niečo vážnejšie. „Normálne je niekedy len prestávka,“ povedala.

Prikývol som, lebo to bolo presne.

Veronika odniesla hrnček do drezu a otočila sa ku mne s tým nevinným výrazom, ktorý nebol vôbec nevinný.

„Idem do sprchy,“ povedala len tak, medzi rečou. Potom sa na sekundu zastavila, premerala si ma od hlavy po päty a naklonila hlavu. „Nechceš sa pridať?“

Mne v tej chvíli normálne vyplo mozog. Také to krátke, čisté „error“, keď sa tváriš, že si dospelý chlap, a pritom zistíš, že vieš červenať ako tínedžer.

„Ja…“ dostal som zo seba a cítil som, ako mi horia uši.

Veronika sa zachichotala, úplne spokojná sama so sebou. „Bože, ty si fakt rozkošný, keď sa snažíš byť vážny,“ povedala a prešla popri mne tak blízko, že som cítil jej vôňu skôr než som stihol vymyslieť odpoveď.

Vo dverách sprchy sa ešte otočila. „Neboj, dnes ťa nepokazím. Potrebujem, aby si mi tu vydržal funkčný,“ žmurkla.

„Ďakujem,“ vydýchol som a sám som nevedel, či to myslím ako protest alebo ako kompliment.

„Za málo,“ usmiala sa, zavrela za sebou dvere a ja som ostal stáť v kuchynke s pocitom, že mi práve niekto hodil do hlavy granát, ale namiesto výbuchu mi tam ostal len smiech.

O chvíľu sa vrátila, oblečená v župaňe, na hlave uterák v ktorom mala zmotané mokré vlasy.

Môžeš ísť ak chceš. Povedala. Prikývol som.

Teplá voda mi stiahla napätie z chrbta, ale hlava si aj tak držala svoje. Vynechal som studenú a rýchlo som sa opláchol.

Obliekol som sa. Sakra, posledné cisté veci mám v penzióne prešlo mi hlavou. No jo.

Keď som si obul ponožky a zaviazal šnúrky, mal som ten čudný pocit, že sa chystám odísť z miesta, ktoré ma drží pokope.

Veronika vyšla zo spálne, vlasy ešte vlhké, tvár čistá, bez tej včerajšej únavy. A zrazu vyzerala mladšie. Nie tým spôsobom „detská tvárička“. Skôr tým, že keď človek dobre vyspí.

„Ja musím ísť,“ povedala a zastrčila si vlasy za ucho.

„Áno práca odpovedal som potichu.

„Hej.“ Na chvíľu zaváhala. „Teta už bude nervózna.“

„Teta to zvládne,“ povedal som s úsmevom.

„Zvládne,“ prikývla. „Ale bude mať poznámky.“

„Tak jej povedz, že som ťa uniesol.“

Zasmiala sa a na sekundu mi to pripomenulo, aké ľahké to vie byť, keď sa človek nebráni.

Potom však prišla tá veta, ktorú som cítil už od chvíle, keď sme vstali.

„A ty?“ spýtala sa. „Ty ideš domov?“

Ostal som stáť s bundou v ruke. Na tú otázku som mal pripravenú odpoveď už od včera — jasnú, logickú.

Lenže dnes ráno mi znela ako niečo, čo by povedal niekto iný.

„Mal by som,“ povedal som.

„Mal by si,“ zopakovala potichu, akoby to ochutnala na jazyku. „A chceš?“

Pozrel som na ňu a zrazu som cítil, že mi tá jednoduchá otázka tlačí na hrudník viac než všetky tie vízie a predtuchy.

„Nie,“ vyšlo zo mňa skôr, než som to stihol upratať.

Veronika sa nepohla. Len ma nechala dokončiť.

„Nechce sa mi,“ priznal som a hľadal som slová. „A je to… divné, lebo ja som zvyknutý chcieť. Ja mám rád, keď veci dávajú zmysel. Keď mám plán. Keď viem, kam idem.“

„A teraz?“ spýtala sa.

„Teraz mám pocit, že keď odídem, niečo sa mi zlomí,“ povedal som. A tá veta bola pravdivá až nepríjemne.

Zhlboka sa nadýchla. „Tomáš…“

„Zdvihol som ruku“ prerušil som ju, lebo som to cítil v jej hlase — že sa bojí, kam to ide. „Ja viem, že to znie šialene. Že sa poznáme chvíľu. Že by som mal byť normálny a povedať ‘ďakujem’ a ísť domov.“

Na sekundu som sa zasmial, ale bolo to suché. Skôr obrana než humor.

„Lenže…“ pokračoval som a v hrdle mi stuhlo, „…mne sa domov nechce, lebo doma bude ticho. A tu…“ pozrel som na ňu, „…tu si ty.“

Veronika stála oproti mne a v očiach mala niečo, čo sa miešalo – radosť, strach, opatrnosť.

„To nie je len o domove,“ povedala ticho.

Prikývol som.

„Ja som si to dnes ráno uvedomil,“ priznal som. „Nie včera. Dnes. Keď si mi spala na ramene. Keď som mal v hlave všetky tie veci, čo ma tlačia… a aj tak som prvýkrát necítil paniku.“

Zastal som, lebo som cítil, že ak poviem ďalšie slovo, pôjdem už úplne na doraz.

Veronika urobila krok ku mne. Nie rýchlo. Nebolo to teatrálne gesto. Len o krok bližšie.

„A čo si si uvedomil?“ spýtala sa.

Pozrel som na ňu a v tej chvíli som prestal robiť múdreho.

„Že som sa zamiloval,“ povedal som.

Vyslovil som to a okamžite som mal chuť si dať facku. Nie preto, že by to nebola pravda. Ale preto, že tá pravda bola rýchla. Nečakaná. Bláznivá.

„Tak rýchlo,“ dodal som potichu. „Tak… hlúpo rýchlo.“

Veronika sa na sekundu usmiala, ale v očiach sa jej zalesklo niečo krehké.

„Tomáš…“ zašepkala, a tentoraz v tom mene nebola otázka. Bola v ňom prosba, aby som to nezničil tým, že začnem cúvať.

Ja som však necúvol. Len som vydýchol, ako keď sa človek konečne prizná s niečím, čo ho tlačí.

„A to je to,“ povedal som, „čo bolí. Lebo to nie je len pekné. Je to… silné. A ja neviem, čo s tým, keď ešte ani neviem, kto ma hľadal doma.“

Veronika zdvihla ruku a položila mi dlaň na líce, rovnako jemne ako včera, ale istejšie. Ako keby mi chcela povedať: neutekaj mi do hlavy. Zostaň tu.

„Nemusíš sa rozhodnúť hneď,“ povedala.

„Ja viem,“ prikývol som, ale hlas mi znel inak. Mäkkšie. „Len… nechcem odísť tak, že to budem ľutovať.“

Veronika sa na chvíľu obzrela k dverám, akoby jej čas už klopal. Potom sa vrátila pohľadom ku mne.

„Ja musím do penziónu,“ povedala. „Ale domček…“ kývla smerom k miestnosti, „…je tu. Ak chceš, zostaň ešte chvíľu. Uprac si to v sebe. A potom urob, čo je správne.“

„A čo je správne?“ spýtal som sa.

Usmiala sa. „To je tá zlá otázka. Lebo správne nie je vždy to isté ako bezpečné.“

Na chvíľu zastal čas. Zavrela oči. Srdce sa mi rozbúchalo.

Zavrel som oči a priblížil sa k jej tvári. Naše pery sa spojili v bozk. Nevnímal som čas len jej mäkké pery, jej chuť. Pomaly sa odtiahla. Otvorili sme oči a pozerali na seba a vedeli sme.