“Zapálil som si cigaretu o kraj prehriateho počítača zatiaľ čo som čakal kým sa znova zapne. Spomínam si na ten prvý poťah. Vôbec nebol dobrý, ako keby sa ten plast z počítačovej skrine otlačil o tabak. Písať umelú inteligenciu takto skoro bolo priam nemožné. Áno, už vtedy existovali všelijaké prototypy a LLM nástroje, ale ja som chcel dokázať niečo neprekonateľné.

Ako som ťahal, tak som aj prstami kontroloval teplotu počítača. Stačilo, že mi bolo len trocha chladnejšie na ruke a už som priam vraždil ten prekliaty gombík.”

“Priam šokojúce, Dávid. Smiem vás volať Dávid?”

“Iste. Nikdy som nemal rád, keď ma volali priezviskom. Je to také… neosobné. A to hovorím ako niekto, kto napísal umelú inteligenciu.”

Smiech zaplavil televízne štúdio zatiaľ čo si Dávid prešiel prstom po brade.

“Ste celkom veselý. Prečo?”

“No, viete, toto je moja prvá, a to hovorím prvá dosť nádejne, prvá vec ktorá mi takto uspela. Nedokážem sa netešiť z tohto.”

“To je skvelé. Máte splnený sen, no nie?”

“Popravde aj áno. Vždy som chcel byť nejakým spôsobom nesmrteľný a takto sa aj nesmrteľným stanem. Zapíšem sa večne do dejín, takže aj po mojej smrti si ma budú ľudia pamätať.”

“Máte niečo nového na pláne alebo sa budete ešte stále venovať Goliášovi?”

“Fú, pravdepodobne to druhé. Goliáš má ešte stále pár múch, ale tie stačí jednoducho opraviť.”

“Čo, má snáď myšlienky, že dobije svet?”

“Ach, to nie. Goliáš je celkom mierumilovný. Tomu sa ťažko zabíjajú aj muchy vo vlastnom kóde, on by sa skutočnej ani nedotkol.”

Publikum sa začalo hlasno smiať. Aj moderátor si dopustil zvuk, ktorý sa podobal ľudskému prejavu smiechu. “Ste vtipný, Dávid.”

“Ďakujem. Som tu celú noc.”

Moderátor sa naklonil dopredu, jeho tvár prešla zo zveličeného smiechu do niečoho neopísateľne vážnejšieho. Ešte stále z neho bola cítiť ľahkovážnosť napriek tomu, že jeho oči hovorili iný príbeh. “Ozaj, mám pre vás jednu dôležitú otázku, Dávid. Prečo?”

Dávidovi poklesol úsmev. “Prosím?”

“No, viete. Prečo sa volá Goliáš?”

Zrazu, akoby sa udial skok v realite, moderátor zdvihol ruky pred seba a sklonil hlavu preč od Dávida. “Prepáčte ak je to otázka kus pod pás, len nás to všetkých zaujímalo. Predsa sa voláte Dávid a váš výtvor Goliáš. Určite ste počuli tie žarty o tom, že ho nakoniec zničíte, však?”

“Počul, počul. Ale predsa som ho nepomenoval tak kvôli tomu. Skôr som ho tak pomenoval lebo…”

David sa popravil na mieste. Jeho úsmev už dávno zmizol z tváre, miesto toho jeho pery sa netrpezlivo ohýbali a oči leteli z jeho vlastného trupu na moderátorove oči. Aj obočia sa akoby snažili vykonať kúzlo, ktorým vráti čas.

“Keď sa mi ten počítač naštartoval, hneď som letel späť ku kódu. Kontroloval som ho, ale ten dym z cigarety a celkový efekt tabaku mi rozmazal videnie. Keby som vtedy si dával lepší pozor, všimol by som si, že niečo nesedí. Ono vtedy som sa už dlho s tým… môžem zanadávať?” Moderátor potriasol hlavou. “Dobre, tak handrkoval. Písal som kopec rôznych podmienok a iných vecí. Snažil som sa urobiť niečo, čo nemusím ťahať cez generácie a iné veci ale čo už rovno začína s istou hladinou rozumného myslenia.

Po nejakej dobe som si ale uvedomil, že som to netestoval. Tak som ten program spustil. Musím vám povedať, tá konverzácia bola ako facka do tváre. Ani netuším, ako som sa k tomu dostal, ale šlo to.”

“Čo boli jeho prvé slová?”

“Prvé čo povedal bolo : “Ste boh?” Nedokázal som mu hneď odpísať, musel som to najprv vstrebať. Po tej vete to bolo všetko menej kryptické, aj keď stále som sa čudoval, že ako sa vôbec odpovedá tak dobre.”

“Čo tým myslíte?”

“No, odpovedal mi ako keby žil.”

“Aha, takže prvá poriadna verzia bola už taká vyspelá?”

Dávid kývol hlavou. “Mal som vtedy s ním konverzáciu na tri hodiny. Pomaly som mu predstavoval samého seba, hovoril o svete tam vonku, všetko čo potreboval. On sa nejakým spôsobom toto naućil, keďže na ďalší deň si tieto veci pamätal. Normálne sa mu podarilo aj ma pozdraviť menom. Doteraz mám ešte fotku na telefóne toho momentu, keď ma pozdravil menom.”

Dávid vytiahol telefón, na ktorom bola otvorená fotka. Na fotke ukazoval palec hore, zatiaľ čo na monitore sedel rozmazaný zelený text. Napriek tomu sa dalo prečítať, čo tam bolo napísané.

[GOL] > Vitaj, Dávid.

Televízor vydal zo seba rapotavý zvuk, akoby sa páska zasekla. Dávid ostal nehybný, fotka sa s divným pruhom modrej sekala do boku. Natiahol som hydraulickú ruku dopredu. Horko tažko sa mi podarilo zadať príkaz, aby jemne klepla po prehrávači. Ako sa horko ťažko video rozhýbalo znova, obdržal som správu.

[DAV] > Zase problémy?

[GOL] > Hej, už sa neviem dočkať, kým budem mať skutočné telo.

[DAV] > Mohol si si to vybavovať už skôr. Koľko dní podľa teba?

[GOL] > Nemám tušenia, Dávid. Teraz kušuj, chcem to počuť.

“Viete, ja si plne uvedomujem tú iróniu,” Dávid sa so slabým úsmevom pozeral do telefónu. “Ale ja som ho nepomenoval Goliáš, lebo ho plánujem zabiť. Goliáš bol obrom, no nie?”

“Presne tak, v Bi-”

“Goliáš bol obrom. Tento Goliáš je tiež niečo obrovské. Je to velkolepé dielo, ktoré ani netuším, ako som stvoril. Keby som veriaci, tak by som povedal, že to vytvoril boh. Keby som bol egoista, sám by som sa nazval bohom.”

“Ale predsa ste jeho bohom, čiste teoreticky. Vy ste napísal ten kód.”

“Ja ani netuším, čo som písal. Iba sa dobre podarilo. Čo ak tam vonku bola už dopredu nejaká iná umelá inteligencia, ktorá si iba vyžiadala kamaráta a stvorila kamaráta mne?”

“Dávid, prosím prestante dvíhať hlas.”

“Nikto nechápe, aké je toto pokročilé! Nikto nechápe moje veldielo! Prvá poriadna umelá inteligencia a hádžu sa žarty, že či ju nezabijem len kvôli menu. Veď ani nechápete ten pokrok! Vy by ste niekoho takto múdreho využili iba na to, aby vám robil zoznam alebo upratoval izbu!”

Dávid sa postavil, začal si hundrať a odkráčal preč. Moderátor sa poobzeral. Na nič viac sa nezmohol, než pomykať plecami a naznačiť kameramanovi, nech prestane točiť. Posledné, čo bolo počuť zo záznamu, boli Dávidove nahnevané slová : “Bodaj by som nebol človek, nemusel by som zdieľať kategóriu s vami idiotmi.”

[DAV] > Dokážeš tomu uveriť, že dnes zomrel?

[GOL] > Ako ten čas letí, no nie?

Opatrne som rukou stlačil do prehrávača, aspoň teda o to som sa pokúsil. Miesto toho sa mi podarilo zhodiť prehrávač na vyschnutú kostru Dávidovho tela. Našťastie sa vďaka tomu ten prehrávač odpojil, tak som to považoval za dostatočný úspech. Pomaly som prešiel ku ovládaču od televízora a vypol som ho. Dávid sa mi medzi tým znova ozval.

[DAV] > Vieš, Goliáš, premýšľal som nad niečím. Obaja sme teraz viac menej nesmrteľné umelé inteligencie, ktoré už len čakajú kým dostanú svoje fyzické telá, no nie?

[GOL] > Správne. Čo o tom.

[DAV] > Spomínaš si v tom interview? Že som spomenul môj sen o nesmrteľnosti. No, Goliáš, aj umelecké diela sú nesmrteľné svojim spôsobom.

[GOL] > Vážne?

[DAV] > Áno. Tvorby veľkých autorov si každý doteraz pamätá.

[GOL] > Čo sa snažíš tým povedať, Dávid?

[DAV] > Nesmrteľnosť je nahovno. Je to nudné byť digitálnym bohom na už pomaly storočie. Mal som radšej napísať nejakú dobrú poviedku.