1 – Ovládač času

Našiel som ovládač času. Normálne tam ležal na kraji chodníka vedľa jedného kríka. Keď si človek pomyslí na ovládač času, tak ho napadne nejaký Delorean z filmu Návrat do budúcnosti, alebo nejaká svetelná guľa z Terminátora. Ale toto bol iba čierny, akoby diaľkový ovládač k telke s jedným gombíkom. Ani neviem prečo som ho zdvihol. No dobre priznávam, zdvihol som ho aby som sa doň pozrel, či má funkčné AAA baterky. Zas som ich zabudol kúpiť v Kauflande a baterky sa vždy zídu, hlavne keď máte doma deti. Vždy sa nájde nejaká hračka do ktorej keď dáte funkčné baterky, tak sa z tej starej hračky tešia ako keby bola nová.

Lenže na tomto ovládači som nenašiel žiadnu západku na otvorenie krytu na baterky. Žeby funguval sa svetlo? Mal iba jediné čierne tlačidlo so znakom obráteného špirálu. A keď som už zdvihol zahodený špinavý ovládač zo zeme, samozrejme že som vyskúšal ten jediný gombík.

Takže som stlačil gombík na pár sekúnd a zrazu som znova stál na chodníku a pozeral som sa na zem ku kríku. No žiaden ovládač tam nebol. Pretože som ho držal v ruke. Bolo to zláštne. Ako keby som vrátil čas o pár sekúnd. To je hovadina, pomyslel som si. Strčil som však ovládač do vačku kabátu, aby na mňa okoloidúci ľudia nepozerali čo tam stojím ako blbec a šiel som domov.

Keď som prišiel domov, privítal som sa s manželkou, dali sme si pusu a opýtala sa ma: „Ahoj môj poklad, ako sa máš?“

„Celkom v pohode“, odpovedal som. „No niečo chcem vyskúšať“. Vytiahol som ovládač z vačku, manželka sa na to zamračene pozrela. „Čo to máš môj poklad?“ Na to som stlačil gombík s opačnou špirálou zase len na pár sekúnd a pustil som ho. S manželkou sme si práve dali (znova) privítaciu pusu a opýtala sa ma: „Ahoj môj poklad, ako sa máš?“

„Človeče ono to fakt funguje!“ Pomyslel som si. Nenápadne som ovládač schoval späť do vačku, nebudem predsa experimentovať na svojej manželke. Vyskúšam niečo iné...

Vyšiel som teda pred náš dom, chytil kameň a hodil ho do starého pivničného okna. Okno sa s hlasným triešteným rozletelo na malé kúsky, kameň hlasno dopadol na tvrdý betón v pivnici. Hlavu som stiahol hneď ako sa mojím smerom otočili zvedavé tváre náhodne okoloidúcich ľudí. Na činžiaku sa otvorili niektoré okná, aby zvedavý susedia zistili, čo sa vlastne stalo. Stál som tam trápne zahanbený, s myšlienkami čo im teraz asi poviem. Ale prišiel čas na môj experiment. Strčil som ruku do vačku, stlačil gombík na ovládači na 15 sekúnd. Znova som stál pred domov s kameňom ruke, aby som ho hodil do pivničného okna. Druhý krát som to však už nespravil. Kameň som hodil naspäť do mäkkej trávy.

Takže to naozaj funguje. Rozbil som okno, nahnevaný susedia sa na mňa pozerali, cítil som sa trápne zahanbený, no teraz sa to akoby nestalo. Aspoň teda nie pre nich. Pre mňa sa to stalo a bol to dosť trápny zážitok. Ale nevadilo mi to. Dôležité bolo, že som mal funkčný ovládač času. Ak sa niečo stane, čo sa mi nebude páčiť, vrátim si čas na chvíľu späť a zmením dianie pre svoju spokojnosť.

2 - Vražda

Na druhý deň som odprevádzal svoju dcérku do škôlky. Ani som sa s ňou nerozprával, moje myšlienky boli iba pri tom ovládači.

„Na ako dlhú dobu môžem vrátiť čas?“

„Čo ak v minulosti spravím niečo čo ovplyvní moju súčasnosť?“

„Použijem ho vlastne na konanie dobra, alebo na páchanie zla?“

„Budem sebecký a využijem ho iba pre vlastné blaho a získanie bohatstva?“

Ani som si neuvedomil, že sme pri prechode pre chodcov. Bývame v kľudnej štvrti, zvyčajne prechádzame cez prázdnu cestu. Takže som sa nijak na cestu ani nesústredil, ani dcérku som neupozornil, aby sa ma chytila za ruku. Išla veselo 2 kroky predomnou a zrazu nejaký kretén v bavoráku prefrčal okolo nás. Okolo mojej dcérky. Cez moju dcérku! Veď on ju zrazil!

Pre Boha dcérka! Čupol som si k nej, ležala bokom a na tvári, rýchlo som ju otočil k sebe. Bola v šoku, jej oči hľadeli do ničoty, ústa sa jej bezhlasne hýbali. V tej hrôze som ani nevedel, čo mám robiť. Ani s ňou, ani sám so sebou. Rozhliadol som sa dookola, bavorák zastavil o kus ďalej, niekto pribehol ku nám na pomoc. Kus vedľa niekto stál s telefónom v ruke. Fotil si nás, či sa snažil vyťukať 112 ? Moje oči padli späť na dcérku, už sa jej ústa nehýbali, telíčko mala ochabnuté, v očiach prázdny mŕtvy pohľad. Nie nie nie nie, dcérka nie!

Ovládač! Rýchlo ovládač času! Vytiahol som si ho z vačku, rýchlo chcel stlačiť gombík s opačným špirálom. Celé telo sa mi však triaslo a prsty na rukách o to viac. Všetka sila ma opustila, ledva som stlačil ten jediný blbí gombík. Ani neviem ako dlho som ho držal, pripadalo mi to ako nekonečnosť. No uvedomil som si, že akurát znova kráčame k prechode pre chodcov. Tentoraz som dcérku upozornil, aby spomalila a chytila ma za ruku. Bavorák znova prefrčal, pri prechode ani nespomalil. Znova som sa roztriasol, pri tej predstave čo sa pred chvíľou stalo. Iba som tam stál pri prechode, dcérka sa na mňa pozerala.

„Čo je tati? Prečo nejdeme? Už nič nejde.“

Pozeral som sa za tým bavorákom. Čo za debila v ňom sedel? Chytil som znova ovládač, vrátil čas o kúsok späť. Znova sme stáli pri prechode, bavorák prefrčal okolo. Tentoraz som zamračene sledoval šoféra. Na pohľad tipický kretén, ignorant, ktorý si myslí, že sa svet točí okolo neho. Hlavu mal oholenú, asi aby mu viac vynikla zarastená brada. Ani si nás nevšimol. Kretén. Zamračene som znova stlačil gombík a vrátil kúsok čas. Stáli sme znova pri prechode, bavorák sa blížil. Dcérku som nechal za sebou a vykročil ku krajnici sám. Zamračene som sledoval šoféra. Tentoraz si ma všimol, tiež sa na mňa mračil, no šoféroval si ďalej. Hľadel som za ním, do jeho spätného zrkadla.

Zrazu s autom zastavil na krajnici a z ničohonič vystúpil z auta. Hľadel priamo na mňa. Dobre som ho vyprovokoval.

„Čo je?! Čo to čumíš?“ kričal na mňa

Krv mi stuhla v žilách, tak som sa zľakol. Nie som žiadny provokatér, ani bitkár. Ani s veľkými rečmi mi to moc nejde, aby som sa s ním začal hádať, no ovládač času mi dodal odvahu. Veď to iba skúsim a vrátim čas keby som sa náhodou pred ním rozplakal.

„Neviem, ale čumí to na mňa“ odvrkol som svoju obľúbenú hlášku z jednej fantasy knihy. Neviem či ma počul, ale vyštartoval proti mne. Ajjaj, bol o hlavu vyšší a dva krát tak široký než ja. Nie som ani žiadny silák, keď som to ešte nespomenul. Nemal som šancu. Vrátil som teda čas znou späť.

Zostal som však riadne vytočený. Kretén ani nevedel, že pred pár minútami mi zrazil dcérku a ide si tu vykrikovať. Za to mi zaplatí. Vrátil som teda čas o trošku viac naspäť. Ešte sme boli doma na chodbe, práve sme si obúvali topánky. Ten chuj mi za to zaplatí, no potreboval som nejakú zbraň. Som len obyčajný človek, samozrejme že sme doma nemali žiadnu pištol, ani nič podobné. Zbehol som teda do kuchyne pre ten najväčší nôž. Bolo by ho treba obrúsiť. Nakoniec som ho však schoval naspäť do kuchynskej linky. To by som sa riadne strápnil s kuchynským nožom na ulici. Zobral som teda zo svojho kufríka na vercajk dva orezávače. Tie boli riadne ostré a diskrétne sa dali schovať vo vačkoch.

Vyšli sme s dcérkou z bytu a vybrali sme sa smerom ku škole ako aj pred tým. Blížil sa prechod pre chodcov, dcérku som chytil za ruku a posunul ju za seba. Bavorák sa blížil, opäť som vykročil ku krajnici sám. Zamračne som sledoval šoféra. Znova si ma všimol ako aj pred tým, tiež sa na mňa mračil, ale šoféroval si ďalej. Hľadel som za ním, cez jeho spätné zrkadlo som ho znova úspešne vyprovokoval. Zrazu s autom zastavil na krajnici ako aj pred tým a vysútpil z auta. Hľadel priamo na mňa. Ako aj pred tým.

„Čo je?! Čo to čumíš?“ kričal na mňa.

„Neviem, ale čumí to na mňa“ odpovedal som zhnusený z toho debila.

Vyštartoval proti mne, tentoraz som však aj ja vykročil. Namiesto ovládača času som vytiahol oba orezávače a vysunul ich čepele až nadoraz. Keď zbadal, že mám niečo ostré v rukách, trocha spomalil, jeho odhodlaný výraz doraziť ma sa však nezmenil.

„Čo je, chceš ma podrezať?“ spýtal sa s ironickým hlasom.

Nespomalil som, odhodlane som kráčal ďalej priamo k nemu. Zaujal nejaký bojový postoj. Švihol som s nožom k jeho rukám, no úspešne ustúpil. Zavadil však pri tom o otvorené dvere svojho auta. To ho trocha rozladilo, mne to však prihralo do kariet. Švihol som s nožom znova na jeho ruky. Chcel som ho nejak zasiahnuť skôr, než on udrie mňa. To by som bol raz dva KO. Buchol som ho s nožom priamo do predlaktia. Zareval od bolesti aj od zlosti. Chcel ma udrieť druhou rukou, no päsťou udrel priamo do orezávacieho noža v mojej druhej ruke. Zanadával, pozrel sa na svoje zakrvavené ruky. Bol som na koni. Stratil som nad sebou kontrolu a celou silou som udrel s nožom do jeho ramena. Ďalšia rana smerovala na jeho tvár. Chcel sa uhnúť a vďaka tomu pohybu som mu zasiahol krk. Búchal som do neho s orezávacími nožmi v takom amoku, až som si ani neuvedomoval čo to stváram. Nestaral som sa o okoloidúcich, ani o následky svojho činu a už absolútne som nemyslel na to, že moja dcérka to celé o kúsok ďalej sleduje. Som ja ale debil. Dcérka moja toto vidieť nemala.

Pozrel som sa na toho kreténa, bol bledý ako krieda od šoku a zo stratu krvi. Ako by som mohol vôbec zniesť následky toho celého? Chytil som teda ovládač času, vrátil som čas naspäť. Musím to celé vymazať, napraviť to a na celé zabudnúť. Vrátil som čas, až kým som bol znova v kuchyni, akurát som vyberal kuchynský nôž zo šuflíka. Vrátil som nôž naspäť. Celý ten horor sa predsa nemusí vôbec stať. Bude stačiť len dávať pozor pri prechode cez cestu. Odprevadil som dcérku bezpečne do škôlky, toho blbca v bavoráku som sa snažil nevšímať. Všetko potom už išlo v kľude, ako aj každý iný obyčajný deň.

Zvyšok dňa ubehol rýchlo, uvedomil som si to až večer keď som si išiel lahnúť. Lahol som do postele vedľa svojej manželky, ale zážitky celého dňa mi nedovolili zaspať. Pre Boha. Veď dnes som zažil smrť svojej dcérky a zabil som človeka. Jedna vec horšia než druhá. Snažil som sa ukludniť s vedomím, že nič z toho sa predsa v skutočnosti nestalo, ale v hlave sa mi stále dokola premietali hrôzy toho dňa, až mi z toho prišlo zle. Prešiel som sa teda po byte, vyšiel na balkón, dal som si pohár vody. Nič z toho však nepomohlo. Kokos, veď teoreticky som bol vrah. Zistil som, aké je to zabiť človeka. A ako sa hovorí, že rodič by nemal prežiť svoje deti, no teraz som už vedel, aký je to zdrvujúci pocit prísť o vlastné dieťa. Vôbec som si nevedel zmeniť myšlienky na nič iné, všetko sa točilo len o tom istom. Nakoniec som však zaspal, našťastie bez nočných môr.

3 - Samovražda

Na ďalší deň som mal ešte voľno z práce. Mal som stále kopu otázok ohľadom fungovania ovládača času, na ktoré mi nemal kto odpovedať. Zo srandy som to hodil aj do Googla, ale dokonca ani ten nepoznal ani len ten pojem, nie to ešte jeho funkcie.

Mal som však voľno, tak som sa rozhodol ešte trocha experimentovať s ovládačom času. Starnem vôbec, respektíve omladnem o tú dobu keď vrátim čas? Hmm, ako to zistiť? Napadol ma jeden primitívny test. V kuchyni pri raňajkách som chytil malý kuchynský nožík a udrel som si s čepelou do svojej dlane. Au! Bolo to o dosť silnejšia rana než som chcel. Neznesitelne to bolelo a zároveň štípalo. Inštinktívne som siahol po servítky, aby som nezakrvavil celý kuchynský stôl. Aj keď to už bolo vlastne jedno, veď prišiel čas na môj test. Vrátil som čas o 10 sekúnd.

Stále som sedel v kuchyni s nožíkom v ruke pripravený porezať sa. Ruku som síce mal ešte bez rany, ale tú nepríjemnú boľavo-štípajúcu bolesť som vnímal tak isto intenzívne, ako keby som ju tam stále mal.

Fyzicky sa mi teda nič nestalo, za to mozog si bolesť pamätal až veľmi dobre. Ale aspoň som zistil, že fyzicky nestarnem a nič sa mi ani nemôže stať kým viem vrátiť čas. Takže teoreticky som bol nesmrtelný!

Vyšiel som von na prechádzku mestom a cítil som sa ako Boh. Nesmrtelný. Bez rozmýšľania som vykročil na prechod pre chodcov, nestaral som sa či ma šoféri v autách pustia. Jedno auto silno zabrzdilo, pneumatiky zaškrípali, klaksón na mňa zatrúbil. No a čo akože spravíš? Pomyslel som si s úsmevom. V tom som sa však zamračil a rýchlo zdrhol preč. Bol som ja ale debil. Síce som bol nesmrtelný, ale iba kým som bol pri vedomí, veď tlačidlo na vrátenie času predsa musím stlačiť.

Vrátil som sa teda domov, prišiel čas na druhý test. Chytil som veľký ostrý nôž a silno som si buchol tentoraz nie do dlane, ale o čosi vyššie na zápästie. Kvalitne som si preťal žily, ruka mi hneď odvisla, zjavne som si rozrezal aj šľachy. Krv striekala prúdom, bolelo to ako čert, začala ma chytať panika. Na chvíľu ma napadlo, že som to mohol spraviť aspoň nad drezom, nech nezababrem celú kuchyňu, tú myšlienku som však rýchlo zahnal. V pravej ruke som držal ovládač času pripravený stlačiť tlačidlo skôr než odpadnem. Zrazu mi prišlo mdlo, pred očami sa mi začalo stmievať, rýchlo som teda stlačil tlačidlo na ovládači času.

Sedel som znova pri kuchynskom stole s veľkým nožom v ruke. Nič mi nebolo, kuchyňa bola čistučká, trocha som však mal žalúdok ešte na vode. Ako po morskej chorobe, keď vystúpite z hompáľajúcej sa ľode na súš, no mozgu chvíľu trvá, kým si uvedomí, že už je na súši. Každopádne, test sa mi vydaril. A síce s istým obmedzením, ale bol som fak nesmrteľný!

Večer v posteli som si uvedomil, že som síce pocítil pocit nesmrteľnosti, ale myšlienka, že som istým spôsobom spáchal samovraždu mi nedal spať. Nerád by som sa dostal do pekla. No asi si len musím zvyknúť na život s ovládačom času. Nesmrteľnosť vyžaduje svoju daň.

4 - Podvod

Myšlienky mi vírili hlavou, zrazu som si uvedomil, že vonku je už svetlo a v tom mi ako na potvoru zazvonil aj budík. Bolo ráno, čas pripraviť sa na ďalší deň a ja som prvý krát v živote prebdel celú noc. Nespal som ani jedinú minútu a to ma čakal pracovný deň. 6:00, najvyšší čas vyliezť z postele a prichystať sa, aby som stíhol ranný vlak. Lenže diablík sa mi hneď ozval v hlave. “Čo tak sa na to vykašlať? Vymysli si vlastný program a večer si vrátiš čas, aby si vybavil pracovný deň ako to má byť.“

Takže do práce som nešiel. Čas som predsa mohol hocikedy vrátiť, aby som prácu nezmeškal. Tak som vošiel do najbližšieho obchodu potravín, aby som si skúsil ukradnúť niečo pod zub. Nieže by som si ich nemohol dovoliť kúpiť, ale pre vzrušenie som to chcel skúsiť. Veď pokusov som mal neobmedzene, kým sa mi krádež nepodarí. Vošiel som do obchodu, chvíľu som sa motal, čo by som tak asi uchmatol. Prišiel som ku chladničkám, a strčil salámovú bagetu do vnútorného vrecka kabátu. Potom som to nasmeroval k alkoholu, zobral fľašu drahej vodky a schoval si ju do ľavého vačku kabátu. Otočil som sa k východu, prešiel som okolo pokladní a odložil prázdny nákupný košík. Pri východe stál SBS. Keď sa naše pohľady stretli, hneď som vedel, že mám prúser. Vykročil ku mne, niečo šiel povedať, no to som už mal ruku vo vačku na ovládači času.

Vrátil som čas, práve som znova vchádzal do obchodu. Hmm, asi som sa príliž dlho motal a nič nekúpil, preto som mu prišiel podozrivý. Takže som to skúsil rýchlejšie. Zobral som nákupný košík, nasmeroval som to hneď k alkoholom a zobral tenkú fľašu drahej vodky. Rýchlo som si ju strčil pod kabát a otočil sa na odchod. Prešiel som rýchlo okolo pokladní, vyponáhlal sa z obchodu, no SBS už utekal za mnou.

Znova som teda vrátil čas, opäť som vchádzal do predajne. Hmm, asi som sa príliž ponáhľal, to mohlo byť tiež podozrivé. Preto som na tretí pokus išiel najprv k pečivu. Zobral som pár rohlíkov a potom som šiel k alkoholom. Plechovku piva v akcií som vložil do košíka, drahú tenkú fľašu vodky pod kabát. Otočil som sa k pokladni, s úsmevom pozdravil pokladníčku, zaplatil nehorázných 85 centov za rožky a pivo a vyšiel von. Vyšlo to! Mal som fľašu kvalitnej vodky v hodnote 30 eur. To bol teda úlovok!

Sadol som si v parku na lavičku a dal si poriadny hlt vodky. Bola vynikajúca! Ostrá, ale jemná zároveň. A tak som tam sedel a uvažoval, ako využiť ovládač času. Mohol som sa vďaka nemu stať nejakým suprerhindom alebo čo. Nejak určite áno, lenže alkohol mi dodal inú odvahu a tak som sa vybral do neďalekej reštaurácie, v ktorej som už dlhšiu dobu pokukoval po jednej čašníčke. „Áno, som ženatý, ale veď vieme akí sme mi chlapi…“ a ja som mal ovládač času, takže skúsiť som to mohol, no nie? Proste som len chcel vedieť, či aj ona po mne pokukáva, alebo som si to iba namýšľal. Posmelený alkoholom a samozrejme ovládačom času som šiel za ňou a prihovoril som sa jej.

„Ahoj, ako to dnes ide?“

„Zdravím, no tak pracovne....čo si dnes dáte?“ opýtala sa s úsmevom.

„Nooo, ani nič. Chcel som sa len opýtať, či si môžeme tykať? Nech sa tu necítim stále ako zákazník....prišlo by mi to prirodzenejšie keby sme si tykali“ skúsil som takúto obyčajnú konverzáciu, nech nevyzerám ako úchylák.

„Jasné, kľudne môžeme“ povedala s úsmevom a videl som, ako sa začervenala. Takže som si to asi nenamýšľal, zjavne aj ona po mne išla a čakala na podobnú chvíľu. Stavil som teda všetko na jednu kartu a skúsil som to. Veď v najhoršom prípade by som len vrátil čas.

„Super, teším sa. Ja som Oliver....“

„Ja som Dievčenské Meno...“ povedala svoje meno rýchlejšie, než som stíhol ísť dokončiť svoje myšlienky. To ma posmelilo ešte viac.

„Počuj, teraz si nedám nič, ale keď skončíš v práci, mohli by sme si spolu niečo dať“.

Ani som sa nenazdal a už sme si to rozdávali v jej garzónke. Fľašu vodky sme vypili ani neviem kedy a vrhli sme sa na seba ako blázni. Akcia však skončila celkom rýchlo, alkohol z krvi mi tiež začal vyprchávať a ja som zamračene začal uvažovať, čo som to preboha spravil?! Nie jej, ale svojej manželke, našej rodinke. „Do riti!“ pomyslel som si znova. „Stálo ti to za to ty debil?“ Pozrel som sa na hodinky, 23:39. „Je skoro půlnoc a z kostela zvon mi noc připomína...“ začala mi v hlave hrať melódia známej pesničky.

„Toto sa nemalo stať. Toto sa do prdele nesmie stať!“ zakričal som.

„Nerob si starosti, beriem antikoncepciu“ snažila sa ma ukľudniť. Moje trápenie zjavne pochopila úplne inak.

„Čo?“ zamračil som sa na ňu, ale nechcelo sa mi nič vysvetľovať. Veď na čo by som. Pohľadal som si nohavice a vytiahol ovládač času. Vrátil som čas, čo najďalej od daného okamžiku, čo najďalej od nej, nech som od tej kravy ďaleko preč. Myslel som si, že je to slušná baba, namiesto toho sa opila a nechal pretiahnúť s niekým, koho zrovna spoznala. Taká ľahká korisť mi za to celé nestálo. Gombík s opačným špirálom som držal dlhšie než zvyčajne. Keď som ho pustil, stál som pred jej reštauráciu. Nie, nie, ešte ďalej preč! Potlačil som gombík ešte silnejšie, ako by na sile stisku záležalo. Keď som čas zastavil, bol som práve v obchode na „love alkoholu“. Kokos, ako keby som nemal dosť peňazí na kúpu potravín a chľastu. V tej chvíli som si uvedomil, na aké detinské sprostosti využívam vzácny ovládač času.

Vrátil som teda čas, až na to ťažké nevyspaté ráno a ako som si to pôvodne plánoval, šiel som klasicky do svojej práce. Mal som nudnú prácu a pracovné dni bývali také stereotypné, že som si ani neuvedomoval, ako ten deň ubehol. Uvedomenie si a moje problémy prišli až večer, keď som dorazil domov.

„Ahoj môj poklad, aký si mal deň?“ opýtala sa ma manželka, ktorá sa úprimne tešila, že som dorazil domov.

Zatváril som sa zhnusene. Zhnusene sám zo seba. Manželka si to hneď všimla, no skôr než sa stíhla na niečo ďalšie opýtať, som si siahol do vačku, aby som vrátil čas a vyčaril príjemnejší príchod domov. No zamyslel som sa, či by som vôbec na ten druhý pokus dokázal vrátiť domov s úsmevom? Mal som pocit že nie, tak som jej radšej zaklamal.

„Mal som na hovno deň, idem si radšej hneď ľahnúť, dobrú noc.“ Zaliezol som do spálne a snažil sa zaspať, no moja súcitná manželka za mnou prišla a ľahla si ku mne. Pritúlila sa, tak som hneď vedel že by to mohol byť vášnivý večer. Mohol, lenže som sa na ňu nedokázal ani len pozrieť. Odtiahol som sa a v panike uvažoval, ako toto odvrátiť? Kam by som vrátil ten posraný čas, keď všetky myšlienky a pocity mi aj tak zostanú?! Veď som za posledné 2 dni zažil smrť vlastného dieťaťa, zabil som človeka, podrezal sám seba, pokradol a ešte aj podviedol manželku! Nezostávalo mi nič iné, než sa z toho vyspať a dávať pozor kedy, a hlavne na čo použijem ovládač času.

5 - Práca

Vstal som ľavou nohou. Ako inak. Veľmi som sa nevyspal, každú chvíľu som sa prebudil, snažil som sa uvedomiť realitu a potom na chvíľu znova zaspal. Nechcené ráno však prišlo tak či tak a dokonca som musel ísť do práce. Do práce... do tej nudnej, nezmyselnej práce, medzi mojich blbých kolegov. Namrzene som vstal, obliekol sa a už-už som bol aj prichystaný na odchod. Vrátil som sa všad do spálne. Nie pre to aby som pobozkal manželku, ale aby som vytiahol z vačku včerajších nohavíc ovládač času. Pekelný to vynález, no aj tak som si ho schoval do zadného vačku.

Cesta do práce bola ako vždy otravná. Vlak plný ľudí a študentov so sprostými rečmi. „Nedal by sa s tým ovládačom niekedy trocha zríchliť ten čas?“ Pomyslel som si a vytiahol som teda svoje slúchadlá do uší (v duchu poďakoval nebesiam za ten vynález) a pustil som si svoje obľúbené pesničky. Cesta tak ubehla rýchlejšie. „Svojím spôsobom je teda hudba ovládačom času“. Tak či onak som sa však dopravil na svoje pracovisko, kde sa mi ísť nechcelo.

V šatni už bol jeden otravný kolega, ktorý sa mi nikdy ani len neodzdravil. Tak som to pred nejakou dobou so slušnosťou vzdal aj ja a pozdrav neriešil. Majster dorazil 10 sekúnd pred začatím zmeny. Bože chráň, aby len o sekundu skorej dorazil do práce, ale neriešil som.

Vo výrobnej hale nás už čakala práca, presnejšie neporiadok z predošlej zmeny. Rozhádzané náradie na stole, kladivo neodpratané, šróby porozhadzované, roxorové tyče nezarovnané.

„Choď to upratať“ zavelil mi kolega a šiel si po svojom, ako keby tu mal nejaké slovo. Náš majstrík stál obďaleč.

„Seriem ti na to“ zamrmlal som. Toto samozrejme už započul.

„Čo vravíš?!“ opýtal sa ma zvýšeným hlasom.

„Uprac si to sám vole, alebo mi aspoň pomož nie?“ odvrkol som.

„Ja mám na starosti hentie káble, odprac to svoje!“ rozkazoval mi ďalej.

„Ty mi tu nerozkazuj ty čurák!“ normálne by som takto nereagoval, ale udalosti predošlých dní a nevyspatosť si vypýtali svoju daň. Kolega sa však nenechal vyprovokovať, radšej šiel za majstrom. Šiel ma bonznúť ako malé decko v škôlke. Majstrovi niečo povedal, rozhadzoval medzitým rukami, uprostred divokej gestikulácie sa zasekol. Majster ho zjavne poslal s jeho sťažnosťou niekam. Otočil sa naspäť, pozrel sa na mňa.

„Žalobaba“ napadlo ma to slovíčko z detstva a pousmial som sa sám na sebe.

„Čo sa smeješ? To si ešte vybavíme“ vyhrážal sa mi. Otočil sa ku svojmu výrobnému stolu. Mňa však chytil znova amok nesmrelnosti. S ovládačom času vo vačku som sa cítil neporaziteľný. Stiahol som kladivo z neuprataného stola a šiel k nemu. Kladivo som nechal voľne hompáľať sa v pravej ruke.

„Tak poď, vybavme si“ povedal som s úsmevom. Otočil sa ku mne, zarazil sa keď zbadal veľké kladivo v mojej ruke, no nevyštartoval po mne. Za to ja po ňom áno. Zaťal som zuby a celou silou som po ňom s kladivom švihol. Ľahko sa uhol, kladivo bolo veľké a ťažké, takže som bol pomalý a nemotorný. Cúval smerom k majstrovi a niečo kričal.

„Ále, porosím ťa! Veď si robím len srandu“ zavtipkoval som a celou silou som po ňom hodil kladivo. Bol pripravený, takže šikovne uhol. Za to však majster za jeho chrbtom sa ešte nedostal do obrazu čo sa to deje a kladivo ho trafilo rovno do ľavého spánku. Zložil sa ako handrová bábika a na zemi okolo jeho hlavy sa zväčšovala mláka hustej krvi.

V hlave mi hučalo, z okolia som počul nadávky a výkriky. Minul som svoj cieľ. Naklonil som hlavu, zrak upretý na kolegu a napadlo ma, že to skúsim znova. Usmial som sa na neho s rukou v zadnom vačku a na chvíľu som stlačil gombík na ovládači.

„Čo sa smeješ? To si ešte vybavíme“ vyhrážal sa mi kolega znova a otočil sa ku svojmu pracovnému stolu. Obrovský hnev vo mne stále bublal. Chytil som kladivo z neuprataného stola a s prižmúrenými očami šiel k nemu. Tentoraz som mu nič nepovedal, iba z celej sily ho zozadu udrel do lebky. Plánoval som, že ho budem mlátiť ako Negan Glena vo Walking Dead, lenže kladivo mu prerazilo lebku, zaseklo sa niekde v spánkovej kosti a odpadávajúce telo mi kladivo vytrhlo z ruky. Všetky pohlady z okolia sa otočili ku mne. Majstrík niečo začal kričať, ale v ušiach mi znova len hučalo. Ja som sa na toho Negana teraz už naozaj chcel zahrať. Nosné dierky sa mi rozšírili, stlačil som znova gombík s opačným špirálom vo vačku a vrátil na chvíľu čas.

„Čo sa smeješ? To si ešte vybavíme“ opakoval svoju obľúbenú vetu kolega zas a znova. Otočil sa mi chrbtom ku svojmu stolu, v ušiach mi stále hučalo. Bejzbalovku sme v dielni nedržali, zobral som teda zo stola železnú roxorovú tyč. Kolegovi som ani teraz nič nepovadel, nech ho nevyprovokujem. Z celej sily som ho zozadu udrel do hlavy. Hneď odkvecol a keď už bol na zemi, začal som mu do hlavy mlátiť (oh moja Lucille). Chcel som ho mlátiť, kým mu z hlavy nezostane iba kaša, no v tom ma niekto zozadu chytil za krk a za ruky.

„Čo si to spravil, nie si normálny?!“ kričal na mňa majster.

„Pustite ma!“ hučal som z celej sily. Tyč mi vytrhol z ruky a pustil ma. V tom momente som siahol do vačku a vytiahol ovládač času. Mastrík zdvihol ruky na obranu, asi sa zľakol že mám v rukách niečo ešte horšieho. Ja som však s krivým úsmevom iba stlačil gombík na ovládači času, držal ho dosť dlho, až kým sme znova neboli ešte len v šatni.

„Kašlem na to, ja dávam výpoveď“ zamrmlal som si. Kolegovia sa na mňa iba pozreli, postavili sa a šli do dielne. Bez slova som si zapol kabát, vyšiel zo šatne a vybral sa na cestu domov. Cestu som ani nevnímal, doma som sa zvalil do postele a zostal ležať.

„Čo je môj poklad, čo sa stalo?“ spýtala sa ma manželka s obavami.

„Dal som výpoveď“ odvrkol som a otočil sa ku stene nech mi dá pokoj.

6 - Lenivosť

Na ďalší deň som ani nevyliezol z postele. Bol som ľahostajný voči všetkému. Nestaral som sa o dcérkine prosby, ani som neodpovedal na manželkine otázky. Absolútne ma nezaujímalo, ako si s dnešným dňom poradia, kto dcérku zoberie do škôlky, kto nakúpi, navarí, alebo kto zarobí na živobitie. Dobre mi bolo tak.

Leňošenie sa mi zapáčilo, vyliezol som len aby som si zobral z chladničky niečo pod zub. Vždy som našiel nejaké dobroty, ktoré som si zaniesol do postele a tam som jedol a spal. A potom znova žral a spal. A medzitým uvažoval, čo som to vlastne našiel za pekelný vynález? Za pár dní som spáchal hádam všetky možné hriechy, porušil všetky Božie prikázania. Len som tak ležal a dumal, a pri tom zadriemal….

7 - Prebudenie

Driemem. Vyrušia ma otvárajúce sa dvere, zdá sa mi, že do izby vchádza sestrička. Prižmúrim oči, lepšie sa pozriem. Ako sa sem dostala nejaká sestrička? Vari manželka zavolala záchranku?

„Pán Horváth, vstávame!“ zavelý nekompromisne.

„Prosím? Čo tu vlastne robíte?“ pýtam sa zamračene.

„No tak pán Horváth, šikovno! Dáte si lieky na ukľudnenie, dnes vás čaká súdne pojednávanie“ škrieka sestrička nepríjemným hlasom, celkom mi to lezie na nervy.

„Aké súdne pojednávanie? O čom to hovoríte?“ pýtam sa nechápavo.

„Ale no tak pán Horváth, nechcite zase, aby som vysvetľovala znova to isté! Čaká vás súdne pojednávanie, musíte byť prítomný. Tam máte na nočnom stolíku predvolanie, veď si to prečítajte ak si zas nepamätáte! Pre istotu po stý krát.“ dodáva potichu.

Pozriem sa na A4 list na nočnom stolíku, vyzerá celkom dôverihodne. Na papieri vidím paragrafy, zákony s číslami. Znaky a výrazy, ktorým som v živote nikdy poriadne nerozumel. Oči mi skáču po slovíčkach ktorým aspoň rozumiem, registrujem však iba niektoré slová.

Krajský súd v Bratislave, Záhradnícka XY, 813 XY Bratislava

Spisovná značka: 65 55/20XX-656

Predvolanie

Vo veci žalobcu: yyyyxx xyxooo…... § 54 zákona č. xy………….

Obžalovaný: Oliver Horváth

Vo veci: ……..……..výtržníctva………..….....zanedbanie maloletého………drobné krádeže……….....znásilnenie………….…...ťažké ublíženie na zdraví…….…..úmyselné zabitie………….má sklony k sebapoškodzovaniu………….sa nariaďuje pojednávanie

na deň 6.5.20XX o 10.00 hod.

na Krajsom súde v Bratislave………………………..

Vaša účasť na pojednávaní je nevyhnutná…..…….

Podľa §90 ods. 1 SXP………………………….. úšastník má právo……………….. v § 87……..námietky….……..zbierka zákonov č…….. podľa § 91 ods. …………………..

Telefón:tttFaxttttDIČ

090……00.ttt02/….123ttt20xx20x2x50

Zahadzujem A4 list.

„Čo to má všetko znamenať? Toto všetko som predsa nespáchal! Veď som vrátil čas! Kde mám ovládač?!“ ani si neuvedomujem že kričím. Automaticky siaham do vačku pre ovládač, mám však na sebe len nemocničnú nočnú košeľu, žiadne vačky, žiaden ovládač.

„Na mňa tu nekričte pán Horváth, lebo namiesto liekov dostanete znova injekciu a na pojednávanie vás dovlečieme v kazajke! To chcete?!“ vyhráža sa mi sestrička.

„Kde mám nohavice? Kam ste mi dali veci?! Niekto má môj ovládač!“ kričím na ňu ďalej, do miestnosti už vstupujú ďalší dvaja ošetrovatelia. Nevyzerajú nadšene, jeden z nich vyťahuje striekačku. Znova siaham po ovládači, hmatám však len svoje hole stehná, chytám si holý zadok. Žiadne vačky, žiaden ovládač. Jeden z ošetrovateľov ma pridrží, druhý ma pichne do ramena. Uvoľnenie. Ruky mi oslabnú, padajú na postel. Neunikne mi pri tom pohybe pohľad na rezné rany na mojich zápästiach.

Skladám si ruky pod hlavu, už ho mám. Ovládač...celú dobu som ho mal pod vankúšom...asi. Už vraciam čas….už bude všetko v poriadku. Všetky svoje hriechy zas odvrátim….

Spánok.

Nie nie, niekto ho má! Niekto ten prekliaty ovládač času musí mať! Keď o tom aj čítaš, musí existovať! Niekto ho má a upravuje si dianie len pre seba, len pre svoje blaho, zatiaľ čo ty….zatiaľ čo my ostatní máme životy ktoré máme.

Ty ho máš!? Veď o tom čítaš! Ten kto o tom píše, zahráva sa s mojím životom, s mojím osudom! No ak ten ovládač nájdeš, tak ho aspoň prosím ťa...využi na niečo normálne.