Posledné Leto

Smrť visí vo vzduchu. Železitý pach usychajúcej krvi a tlejúcej hniloby sa miesi s arómou dechtu derúcou sa na svetlo sveta z rozpáleného asfaltu. Teplota minútu po minúte prudko stúpa.

„Lacko, necikaj na toho pána. Nepatrí sa to. “

„Ale mne treba a on sa nehýbe, mami. Nevadí mu to.“

„Lacko, raz a navždy, na mrciny sa nemočí.“ Začujem rodičovskú lekciu z ulice. Ľuďom chýba jemnosť. Keď človek hľadí do rozďavenej papule vysoko-vznetlivého plynného obra, ktorý ho zvykol za pekných dní ískať vo vlasoch, no nakoniec si povedal dosť, idem žrať. Pekné dni skončili, keď Oskarov pohár horkosti pretiekol. Možno máme len to čo sme si zaslúžili. Možno.... Dosť filozofie, na to som príliš vyprahnutý. Vezmem do ruky pohár s polo-rozpusteným ľadom koreneným pravým karibským rumom a vyklopím ho do seba, pre sekundový závan chladu. Kývnem barmanovi o ďalšiu rundu. Prvý raz v živote sa účtu nebojím. Oskar ho už vystavil a nik z nás nemá na zaplatenie. Mojim vrúcnym posledným želaním je jediný suchý pór na pokožkea utíšenie hlasov nespočetných pľuzgierov odrátavajúcich sekundy do erupcie hnisu. Pomaly sa varím vo vlastnom tele ako žaba v hrnci. Keby bol moč studený, zavolám Lacka, nech nám uľaví. Je také teplo, že z pažeráka pekla vyliezli zmätení démoni v domnení otvorenia nového developerského projektu Inferno-Stavu, Luciferov Dvor. Doteraz mám pred očami, ako tie rohaté beštie zaživa stiahli z kože rodinku hľadajúcu úkryt pred slnkom. Zašil som sa radšej do baru, rozriediť traumu v chľaste a rozdúchať nádej naivnou predstavou, že sú abstinenti.

„Bude jasno až polooblačno s občasnými prehánkami!“ Zahlási najlepší meteorológ zo zapnutej telky. Ja idiot som si zabudol pršiplášť. Dal by som pol teľaťa za ľahkú sprchu pred posledným súdom, nech v pekle zbytočne nesmrdím.

„RUM UŽ NIE JE!“ Zavreští barman na celý podnik a vyhodí poslednú fľašku Papa Legbu von zatvoreným oknom. Vypukne davový ošiaľ, hromadná bitka každého so všetkým na čo dosiahnu.

„Ľuďom chýba jemnosť.“ Usmejem sa na posledný ušanovaný pohárik, vyklopím ho do seba a vyjdem radšej na ulicu. Vztýčim Oskarovi do ksichtu prostredník, vredy ukrutne explodujú a moje výkriky pochová rozhorúčený hnis.