Tvoja krehká hlávka leží v mojich rukách, tvoje srdce bije splašene i zmierene zároveň, tvoje prsty sú studené ako ľad. Pozeráš na mňa svojimi bielymi perleťovými očami a ja sa pýtam sám seba, či ma ešte vidíš.

Spomínam na ten deň, kedy som ťa priviedol domov. Bolo bláznovstvo zobrať si za ženu vílu z inej planéty a ani jeden z nás nevedel, že skončíme takto. Pamätáš, ako som ťa učil lietať na mojom aerobicykli? Ako sme snívali pod hviezdami o našom zajtrajšku? Mal byť krásny. Ružový ako tvoje sladké pery a ľahký ako tvoje slobodné krídla. Mal, ale nie je.

Rukou ti prechádzam po krehkých líčkach, ktoré zvykli mať živú a radostnú farbu. Cítiš ešte teplo mojich dlaní? Tých, ktoré ťa unášali z tvojho balkóna, keď sme utekali pred tvojím otcom? Och, strašná predstava, do dnešných dní ma nenávidí. A po dnešnom dni ma bude nenávidieť ešte viac. Dal by som všetko za to, aby som smel vrátiť do tých čias.

Spoznal som sa ťa vtedy na študentskom výlete. Bolo to najďalej z domu, čo som kedy dovtedy bol. Mali sme skúmať vašu flóru a písať si poznámky. Keď si ma uvidela prvýkrát so zošitom v ruke, prišlo ti to rozkošne smiešne. Po príchode domov bol z toho test a ja som nikdy nezabudol na meno kvetu. Gapátia. Po nej ťa pomenovali. Má dlhé ružové lupene a jasný žltý stred, no vonia tak zvláštne čisto a slano, cudzo i lákavo. Ako tvoje vlasy. Ja viem, tu žiadne Gapátie nerastú. Raz ti jednu prinesiem.

Vonku húkajú platinový jazdci. Hľadajú nás. Ale nemusíš sa báť, sme v bezpečí. Kus plechu spadol zo strechy Hinkusnovej veže a zasekol sa medzi kameňmi. Odniesol som sa ťa sem. Už nekrvácaš tak, ako po ceste. Pôsobíš celistvo, nedotknute, a predsa si taká ľahká, zraniteľná, jemná. Tvoja pleť je ako šupinky strieborných rýb, čo sa lesknú na slnku.

Nikdy som nevidel niekoho krajšie umierať.

Tvoje pery sa pomaly prestávajú chvieť a ja sa pýtam, či mi chceš niečo povedať, kým odídeš. No možno ani nemusíš, možno ti to všetko vyčítam z tváre. Z pleti, ktorej vrásky plné obáv sa pomaličky vyhladzujú a ja mám pocit, že mladneš, že si malým dievčatkom, ktoré som nemal možnosť spoznať. Do tvojho života som prišiel neskoro. Aj teraz som prišiel neskoro.

Tak dlho sme sa skrývali, bojovali proti cudzím i vlastným démonom, vyhrávali jeden boj za druhým. A teraz, keď vojna skončila, keď úsvit sľubuje lepšie dni, ty v nich už nebudeš. Do konca života si budem vyčítať, že som ťa mohol zachrániť, že som mohol prísť a tento posledný boj vyhrať za teba. Alebo prehrať za teba.

Tvoj tep tíchne a ja ťa nechcem nechať ísť. Si taká vzácna. Vzácnejšia ako posledná perla, ktorá ostala v celom vesmíre. Aj sa na ňu trochu podobáš. Neviem, či ma počuješ. Ak áno, vedz, že ťa vezmem na lúku plnú kvetov, tam, odkiaľ si prišla. Budeš môcť byť s nimi a ja budem večne medzi nimi hľadať tvoj pôvabný úsmev. Pôjdeš domov. Skutočne domov. Už nebudeš musieť žiť na planéte, ktorú som so sebou priniesol ja. Už nebudeš žiť.

Poslednýkrát ťa objímam mojimi rukami, slovami, slzami i prítomnosťou. No dnes ti to nepomôže. Dnes to nie je preto, aby som utíšil tvoj žiaľ, ale ten môj, aby som zmiernil nevysloviteľnú bolesť, ktorú prežívam ja a ty už nie. Povedali sme si, kým nás smrť nerozdelí. Ale ja ťa aj po nej nájdem. Vždy.

Privriem ti viečka. Už ma nemôžeš vidieť, nemôžeš počuť, nemôžeš cítiť. A síce ani ja už nemôžem počuť tlkot tvojho srdca, stále mám pred očami tvoje myšlienky. Si tu, aj keď tu nie si. Si stále so mnou.

Asi mi roztrhne hruď.

Zbohom, krásna víla.