„Ty, Igor. Toto tam bolo stále?“

„Čo?“

„No toto,“ ukázal Sergej na monitor.

„Áno,“ povzdychol si Igor a nechal sa unášať nulovou gravitáciou k servisnej skrinke. „To Slnko je tam už pár miliárd rokov.“

„Ale nie slnko,“ zabodával Sergej naďalej prst do obrieho monitora na ktorom bola ohnivá guľa a ešte čosi. „Tá planéta.“

„Áno, aj Merkúr je tam pekne dlho.“ Igor otvoril skrinku a vybral z nej mop. Nikdy nechápal, ako niekto v nulovej gravitácií dokáže niečo vyliať na podlahu.

„Merkúr poznám,“ neprestal dobiedzať Sergej. „Toto nie je on. Je to moc veľké!“

„Čo keby si mi radšej pomohol s upratovaním.“

„Čo keby si radšej prestal byť chuj a pozrel sa na ten posratý monitor!“ Igorove oči opísali oblúk. Otočil sa.

Pľúca mu opustil výkrik. Planéta na monitore rozhodne nebola Merkúr. Bola obrovská a červená a vyzerala ako... ako keby bola potiahnutá kožou? Hýbala sa smerom ku hviezde.

„Čo to má byť?“

„Zrazu už nie si múdry!“ dal Sergej ruky v bok až ho rozkrútilo. Igor sa odrazil a preletel k monitoru, aby lepšie videl. Tá vec bola od slnka už len pár miliónov kilometrov!

„Volaj Zem!“

„Čo?“

„VOLAJ ZEM!“

„A ako? Sme na opačnej strane slnka! Najbližšiu hodinu nemáme so Zemou spojenie!“

Igorovou mysľou prebiehalo asi desať rôznych katastrofických scenárov. A mal pocit, že aj keby sa im podarilo spojiť so Zemou, nedokázali by žiadne mu z nich zabrániť.

V tom však tajomná planéta zastala. A začala rásť.

„Čo to kua?“ ušlo Sergejovi.

Povrch planéty praskol a odhalil... zuby? Planéta sa rozdelila na dve polovice, ktoré sa spájali len na tenkom úseku pri rovníku. Vyzeralo to ako obria tlama. Igor si z ničoho nič spomenul na Pacmana.

Onedlho bola väčšia než slnko. Zuby zaklapli a nastala tma. Planéta sa opäť dala do pohybu a o chvíľu zmizla z monitora. Na tom už len smutne svietili vzdialené hviezdy.

Kabínou sa prenieslo len Sergejove tiché:

„Bliat.“