A zase to nastalo, zas uplynul rok, a to sa oslavuje náročnými jedlami.

Vyprážané, majonéza a sýte ochutené nápoje.

Toto zase budeme musieť stráviť.

Plné pupky, v ktorých sa miesi viac než len pohonná hmota.

To potom nejedného zlomí do postele.

A tam sa dych skľudní, zrovná, a potom, čo nasleduje. Nič.

Ležal som v tichu sám, len ja, moja myseľ, nevedel som, či ešte bdím, či spím, vôbec neviem, či je to reálne, odrazu sa začalo niečo diať, bolo to ako na rozbúrenom mori, kde pena z mora syčí…

Žeby mi chcela niečo povedať, ale čo.

Pena syčí, ale more mlčí.

More sa čím ďalej, tým viac rozmazáva a pena tiež.

Spája sa a prehlušuje všetko naokolo.

Rozmýšľam, kde by som sa mohol aspoň na chvíľu schovať.

Zrazu vidím skalu s rôznymi otvormi, kde sa dá vstúpiť priamo z pobrežia.

Vydal som sa ku skale, najprv som išiel kľudným krokom.

Lenže mimo mora sa nemenilo iba počasie.

Začalo sa zmrákať a dvíhať vietor.

Už som bol skoro pred otvorom.

More sa začalo pomaly, ale isto ozývať.

Bolo hlučné a v jaskyni ešte viac.

A tak som zastal a váhal vstúpiť dnu.

Najprv som len nazrel, ale nebolo tam úplne dobre vidieť.

Tiene a tma veľa skresľovali a nielen ony, ale aj steny sa pohrávali so zvukom.

Zdalo sa mi to viac rozbúrené než vonku.

Rozmýšľal som, či mám vstúpiť alebo nie, lenže tiene a zvuky sa začali priateliť a spolupracovať, pohrávali sa so mnou.

Ako nezbedné tvory, ktoré sa nedajú skrotiť a žijú si svojím vlastným životom.

Zvonku bolo more stále hlučnejšie.

Kam teraz. Nemôžem tu zostať na prahu večne.

Odhodlal som sa pomaly vstupovať dnu.

Čím som išiel hlbšie, tým sa všetko viac ponáralo do tmy, ale syčanie sa ma stále nechcelo pustiť.

Ba čo viac, bolo stále ohlušujúcejšie.

Držal som sa pri stene a pomaličky som si hľadal cestu, po kúskoch som nahmatával terén.

Aby som sa nestratil v tej tme, aj keď som nevedel, kde som a kam idem.

Snažím sa držať smer, zrazu sa voda pomaly stráca spod nôh a piesok tiež.

Syčanie mora ide do úzadia, bude to tým, že to začína kĺzať.

A cesta smeruje nahor.

Ba čo horšie, na každom kroku kamene.

Je to boľavé. Každý náraz ma spomaľuje.

Aby nebolo toho málo, cesta sa točí na rôzne smery.

Keby som chcel ísť aj naspäť, nemalo by to význam.

Stále idem ďalej, ale nič v nedohľadne. Kam ma moje kroky zavedú.

Cesta sa z neviem akého dôvodu začína pomaly ustálovať.

A nielen cesta, ale všetko naokolo.

Začína z toho byť rutina.

Monotónnosť a únava idú ruka v ruke.

Všetko sa nielen čím ďalej zužuje v tme, ale z cesty sa stáva čoraz menší tunel.

Ako tak idem ďalej, zrazu hlavou narazím o strop, ešte dobre, že som nešiel rýchlo, lebo by to viac zabolelo.

Ako som išiel dnu, musel som nahmatávať, kde je strop.

A ten sa tiež postupne znižoval.

Už idem pomaly po kolenách.

Kde som sa to dostal.

Snáď sa tu nezaseknem.

Dúfam, že sa nebudem musieť nakoniec plaziť.

Ani neviem, či je tu vôbec iná cesta.

Zrazu začalo niečo syčať, žeby more.

Alebo je to tou cestou, na ktorú som sa vydal.

Predieram sa ďalej, ale kam?

Má to vôbec význam, čo to vlastne robím.

Nikde ani kúsok svetla na obzore.

Alebo hocičo, čo by ma nasmerovalo ďalej, len tma, tunel a syčanie.

Tá cesta nemá konca kraja.

Zdá sa mi, akoby som šiel v jednom bode.

Ani dopredu, ani dozadu, proste nikam.

To snáď ani nie je možné.

Začínam byť z toho čím ďalej, tým viac vyčerpaný.

Je to ako zlý sen, z ktorého sa nedá zobudiť.

Zrazu som mal nepríjemný horký pocit v ústach, akoby sa niečo pýtalo von.

Začal som pomaly vidieť prvý záblesk svetla.

Postupne sa mi začali črtať siluety stien a rôznych plávajúcich objektov vo vode.

Ale všetko bolo rozmazané, nedalo sa poriadne určiť, čo je čo.

Vyzeralo to, akoby vo vode plávali menšie skaly.

Čím viac sa veci zostrovali, tým viac sa so mnou pohrávali tvary.

To neboli skaly, tie predsa nemôžu plávať vo vode.

Boli to malé, zvláštne, pomaly až špicaté tvary, dosť neobvyklé na skaly.

Pozrel som sa bližšie a nechcelo sa mi veriť vlastným očiam.

Vidím zuby, ako plávajú.

A voda má tiež iný odtieň.

Kto by videl žltú, hustú vodu s kúskami, ani neviem opísať čoho.

Pekne to syčalo.

Pomaly sa tá divná voda začala strácať, ako pri odlive.

Divné miesto a ešte divnejšie je to, čo sa tam dialo.

Pozriem smerom dole a zem má divnú farbu, pripomínajúcu niečo živé.

Voda pomaly všetko berie von.

Je vidieť zem, vyzerá nepoškodená.

Bez jediného škrabanca.

Mal som viac otázok než odpovedí.

Ako je to vôbec možné.

Tak čo ten odliv vlastne zobral so sebou?…