Bielošero

Hlúčik ľudí obce Belhora, odetích v bielych sutanách spieva pieseň o rode a čistote. Dedinka asi tridsiatich obyvateľov sa týči vysoko na náhornej plošine Ľadosýto, kde od septembra do marca, vládne sila treskúca. Belasí hudú nápev vôkol obrej vatry, s gradovaním chóru planú plamene jasnejšie, naberajú výšku, desiatok, vari až stovku metrov. Je s podivom, že plamene nestopia snehovú pokrievku rozpínajúcu sa kam oko dovidí a na uhoľ nespália vokálne teleso. Prichádza veľké finále chóru. Belhoranom sa sýtočervene rozžiaria čelá, žiara začne páliť, nápev skĺzne k tónom bolestným. Čelá náhle pohasnú a začnú prýštiť krv priamo do vatry. Predky hláv Belhoranov sa trhajú, kopytami von sa z nich čosi derie na beľmo sveta, kostnaté končatiny pri výstupe praskajú. Nik zo zúčastnených sa nezmôže na nič iné než ukrutný rev. Do planúcej vatry vyskočí tridsiatka kostených tiel. Biele sutany sa ako prázdne, kožené vrecia bezvládne zrútia do snehu. Plamene zablčia a vyvrhnú na svetlo sveta tri desiatky jednookých bielych oviec a začnú požierať mrciny Belhorské. Keď sutany poriadne nasiaknu krvou, ovčie oči počnú žiariť rovnako ako predtým čelá Belhoranov.

V jednej z chalúpok sa rozsvieti svetielko. Urasteného muža ta žijúceho prebudilo zo snenia svetlo plameňov. Vybehne von na planinu a zočí ovce požierať miestne obyvateľstvo.

„Elitárska zberba, raz zaspím a rozpútajú peklo.“ Zahromží a ako víchor vletí do vatry. Plamene pokapú absenciou vzduchu, ostane po nich len obrovitánska stena obsidiánovo-čierneho dymu. Černota rýchlo naberie kontúry čierneho capa so štyrmi planúcimi očami, ukrutne zamečí a pohľadom spáli všetko biele uhoľný šalát.