„Vesmírna stanica VS-802 dnes úspešne prijala dve stovky pozemských astronautov. Opakujem. Vesmírna sta...“

Bola to pravda. Do úplnej novej vesmírnej základne na Venuši v ten deň dorazili jej prví obyvatelia – várka kozmonautov v bielych nablýskaných skafandroch. Celá obývateľná zóna levitovala vysoko nad povrchom planéty pripevnená o povrch dlhými hrubými lanami. Okrem prapodivných mrakov nebolo možné vidieť vôbec nič, ale aj napriek tomu tvorili unikátny výhľad. Bol nádherný, vrstvy oblakov vytvárali zaujímavé obrazce a Slnko sa lámalo v odtieňoch jasnej žltej. Na podobné rozptýlenia však času nebolo, všetci sa museli maximálne sústrediť a pripravovať.

Agi sa prebudil vo svojej izbe, v hlave mu dunelo a pískalo, oči mal rozospaté. Pokúsil sa pretrieť si zlepené viečka, no jeho ruka narazila na čierne plexisklo helmy. Zvuk rozvibrovaného skla mu prenikal do uší, ale ani tie si nedokázal zakryť. Keď bolestivé vibrácie konečne ustali, začal si naťahovať stuhnuté kosti. Bol utlmený, ako keby celú noc nespal. Alebo skôr, ako keby spal celú večnosť. Vo voľnom pohybe mu bránil jeho skafander pripojený všemožnými hadičkami k odpočinkovému modulu. Nevedel kým je, prečo tam je, ani si nepamätal odkiaľ prišiel. No vedel úplne presne, ako sa má správne odpojiť z modulu a ako sa má načas sa dostaviť do hlavnej haly. Tam mal totiž začínať každý jeho deň.

V priestrannej miestnosti s čiernymi stenami a slabými LED-kami sa stretlo dvesto astronautov navlas rovnakých. Všetci mali biely skafander, kód pozostávajúci z troch písmen na ľavom ramene a tváre im zakrývali čierne ochranné helmy. Boli také tmavé, že k očiam nechávali prejsť iba minimum svetla a vidieť niekomu do tváre bolo nemožné. Vzduch ešte nebol stabilizovaný ani v interiéroch základne, takže keby si niekto zosadil helmu, bolo by to to posledné, čo by urobil. Tak sa tam zrazu ocitli – astronauti bez mien a bez tvárí.

Agi sa pokúšal prehovoriť k tým, čo stáli okolo neho, ale jeho hlas bol až príliš tlmený. Dokonca sa odhodlal niekoho štuchnúť do ramena, no nedočkal sa žiadnej reakcie. Odev bol príliš hrubý a odolný. Uvedomil si, že by mohol hoci aj kričať a vôbec nikto by ho nepočul. Nachádzal sa v miestnosti s ďalšími 199-timi ľuďmi, a predsa by nebol žiaden rozdiel, keby tam bol úplne sám.

Nikde nebolo nijakého šéfa, veliteľa, či vysvetlenia prečo tam museli byť. A ani nikoho takého nebolo treba, každý presne vedel, čo má robiť. Hneď ako sa otvorili veľké oceľové dvere, všetci astronauti z nej vybehli a začali utekať po kruhovej dráhe. Bežalo sa im ťažko, ich svaly nevládali, helmy sa im rosili, ako sa snažili beh udýchať. Už neboli vo vnútri, boli vonku na streche základne, ktorá bola zároveň rozsiahlym bežeckým okruhom. Farba rozpáleného neba, či oblaky sa vnímať nedali, sústredili sa iba na pohyby svojich ťažkých nôh, až kým ich oceľová brána opäť nepustila dnu.

Beh skončil a unavení kozmonauti sa vrátili do svojich izieb, ako keby z nich ani nikdy nevyliezli. Ich vyčerpanosť im nedovolila viac, než napojiť sa na modul, ktorý im doplnil živiny, spánok a energiu. Agi tak urobil tiež, nič iné ani nepoznal. Len dúfal, že keď sa prebudí, celé sa to ukáže ako zlý sen a nič podobné sa už nezopakuje.

Prebudil sa. To, čoho sa obával najviac bolo skutočné – deň sa začal celkom rovnako. Prepadol ho strach, že včerajšok nebola výnimka a celý jeho život už nikdy nebude o ničom inom. Jeho nohy ho opäť zaviedli automaticky do haly, žalúdok mal celkom stiahnutý – bál sa toho, čo príde, bál sa behu. Opäť sa pokúsil interagovať s ostatnými, no neúspešne. Na chvíľu sa zastavil a rozhliadol, začal čítať ich označenia: „Lin, Tar, Ori, Ket, Gia...“ Snažil sa si tieto mená zapamätať, no do jeho hlavy sa dostávali len ťažko. Myslel si, že možno keď si tu nájde nejaký systém, bude sa mu žiť ľahšie. Aj keby mal iba predstierať, že niekoho pozná, ovládať skratku bolo stále väčšie poznanie ako žiadne. I za cenu toho, že za skratkou neuvidí žiadnu osobnosť, potreboval niečo, čo by mu pripomínalo domov, nejakú istotu. Zdvihol hlavu ku bráne, ktorá sa začala s vrzgotom pomaly otvárať. Zmocnil sa ho pocit úzkosti. Astronauti začali opäť utekať tým namáhavým ťažkopádnym behom.

Zdal sa byť nekonečný, omnoho dlhší ako včera. Snažil sa dýchať, nevládal, bol na hranici svojich síl. Nohy ho pálili, no neprestávali roboticky utekať. Jeho strach, že by prestali bol väčší než túžba po prestávke, nevedel, čo by sa stalo keby k nej došlo. Šiel pri tom dušu vypustiť a srdce mu bilo ako splašené, ledva stíhajúce pumpovať. Všimol si, že uprostred bežeckej dráhy je diera, no po chvíli bolo jeho plexisklo príliš zahmlené, aby ju videl. Po odbehnutí niekoľkých kôl si všimol, že pár ľudí už skolabovalo a ostalo ležať za ním, no nezdržiaval sa nimi. Len bežal, až kým ho brána nepustila dnu.

Prešlo pár dní a doba behu sa stále predlžovala. Všetky dni sa zdali byť navlas rovnaké, no Agi mal pocit, že astronautov je o čosi menej. Pamätal si zopár skratiek a pár takých, ktoré odrazu nevedel na nikom nájsť. Možno sa len stratili v dave, alebo si ich zle zapamätal, no nevedel sa zbaviť pocitu, že niektorí z nich sú už preč a vôbec nevedel, čo sa im stalo.

Nohy si na záťaž začali zvykať, behy sa dali prežiť. Ale to bolo všetko, to bola vždy najväčšia skúška dňa, no neprichádzala za ňu žiadna odmena, ani pocit radosti, či úľava. V jednom behu si Agi nešťastne vyvrtol členok a ocitol sa na zemi. Bál sa, že to je jeho koniec. Iba sa posadil, vydýchal a obzeral navôkol. Slnko ostro svietilo cez oranžové mraky, kozmonauti bežali, no kým sa niekto nezrútil, ich beh vyzeral úplne jednoducho. Zrazu videl o čosi viac, všimol si jedného, ktorý zašiel za vonkajší okraj strechy základne. Bol zvedavý, chcel ísť za ním, no v ten moment naňho spadol nejaký iný a zhodil ho späť na zem. Agi sa postavil a všimol si, že ten druhý sa nehýbe. Rozhodol sa pomôcť nešťastníkovi a aj napriek opuchnutému členku sa mu podarilo ho bezpečne odniesť ku dverám. Nebol taký ťažký a beh už bol taký dlhý, že času mal dostatok. Prežili, nič zlé sa nestalo, žiaden trest ich nečakal. Odvtedy v Agiho hlave začali rezonovať dve dovtedy neznáme slová: slobodná vôľa.

Nadišiel ďalší deň. Agi sa snažil v hale nájsť toho, ktorému včera pomohol, no nevedel, ktorý to je, zabudol si prečítať skratku. Začal premýšľať, či ten človek má pod čiernou helmou nejakú tvár, ktorá by ho od ostatných rozlíšila. A vôbec, či on sám má nejakú tvár. Či tvár je súčasť človeka, jeho vnútornosť pod helmou, alebo iba mýtus. Nevedel nájsť odpovede na svoje otázky a jeho hlava si žiadne rysy vybaviť nedokázala.

Keď sa otvorili dvere, už neutekal ako ostatní. Beh bol taký dlhý, že na návrat mal aj tak dostatok času. Rozhodol sa nájsť slobodnú vôľu a sledoval toho astronauta, ktorého videl odchádzať z bežeckého okruhu. Ako nasledoval jeho kroky, zašiel za horizont strechy, ktorú poznal a posadil sa na okraj. Videl ho, ako jazdí na nejakej doske a surfuje po oblakoch pozlátených slnkom. Sledoval ho, bol taký slobodný a hravý, robil saltá a dokonca niektoré mraky tvaroval pohybmi svojich rúk. Vyrábal špirály a skákal, akoby oblaky boli morské vlny a on tanečník, ktorý sa naučil lietať. Agi sa prvýkrát usmial. Ktovie, či skratku jeho mena pozná, ktovie, či za toto surfovanie raz nezmizne.

Potom otočil hlavu cez plece a uvidel iného astronauta, ako stojí na okraji strechy. Ani sa nenazdal a už ho videl padať dole zo zdanlivo nekonečnej výšky, ako sa rýchlo zmenšuje, až sa celkom stratil z dohľadu. Ktovie ako dlho mu trvalo dosiahnuť povrch Venuše. Ten už určite našiel mier. Agi odrazu pocítil skľúčený pocit vo svojej hrudi. Rutina ho unavovala, ničila, nedávala mu žiadny zmysel. Čo ak tí ľudia, ktorí sa rozhodli vzdať, sa vlastne iba vykúpili?

Od toho dňa Agi už nikdy nebežal, ale radšej trávil svoje dni na okraji strechy pozorovaním surfistu oblakov. Dodávalo mu to nádej a život sa zdal byť ľahší, nestresujúci, no nikdy sa neodvážil urobiť niečo podobné. Sem-tam niekto skočil, ľudí v hale ubúdalo, no počet klesal tak pomaly, že bolo len ťažké si to všimnúť. Rozmýšľal, či raz tam bude o jedného menej aj kvôli nemu, alebo sa dočká nejakej odmeny, ak vydrží najdlhšie. Dni plynuli bezcieľne, bez ľudských interakcií, bez spomienok na minulý život, či bez toho aby si niekto spomenul na chuť obyčajného jedla.

Jedného dňa bolo Slnko nižšie ako obvykle – zapadalo. Agi doteraz nikdy nevidel na Venuši noc a netušil, že západ slnka je možné vidieť len raz za 243 pozemských dní. Myslel si, že noc je vtedy, keď je napojený na modul a spí, preto ju nikdy nevidel. Sledoval surfujúceho astronauta, no tentokrát sa zdalo, že už nevládze, že už ani to surfovanie ho nebaví. Agiho život tiež nenapĺňal, ale stále sa snažil nájsť dôvod prejsť do ďalšieho dňa. Predstavoval si, čo všetko iné a nové by sa mohlo stať. Možno. Ak vydrží dostatočne dlho.

Z myšlienok ho vyrušil surfujúci astronaut, ktorý sa k nemu prvýkrát priblížil. Skratka na remene odkazovala na meno Gia, znela mu povedome. Neznámy naznačil rukami Agimu, aby šiel za ním, ale on odmietol, myslel si, že chce skočiť. Surfista sa zvrtol a namieril si to po oblakoch kamsi preč, až sa stratil z dohľadu. Agi si len povzdychol a postavil sa, aby sa stihol vrátiť do oceľových dverí. Surfista však o malú chvíľu priletel na obrovskom teplovzdušnom balóne, ktorý niesol kôš veľký asi dva krát dva metre. V koši bol bambusový stôl a oproti sebe dve stoličky.

Agi zaváhal, no nakoniec do koša nastúpil. Gia odrazil kôš od strechy základne a rozviazal laná, takže už nebolo cesty späť. Agi sa sprvu naplašil, no keď si uvedomil, že aj tak o nič neprišiel, upokojil sa. Na stole bola kamenná podložka a okolo nej kamenné krúžky a krížiky. Astronaut Gia začal a položil jeden z nich do rohu hracieho plánu. Agi zobral kruh a začal s neznámym hrať piškvorky. Umiestnil ho doprostred plánu a myslel si, že svojmu súperovi tak zablokoval všetky možnosti. Mýlil sa, protihráč mu z krížikov postavil pascu a Agi sa nechal chytiť ako ryba do siete.

Proti neznámemu protivníkovi rýchlo prehral, no napriek tomu sa schuti zasmial. Odkedy prišiel, bola to prvá medziľudská interakcia, akú zažil a jediná, ktorú si pamätal. Úplne prvýkrát naňho niekto reagoval a odpovedal na ťahy, ktoré zahral v hre. Bol videný, vnímaný. Hru poznal, musel ju už niekedy hrať, keďže ovládal pravidlá. Muselo to byť dávno, ešte dávno predtým, ako prileteli na túto planétu. Keby neboli tu a mali dostatok času, mohli by si zahrať ešte veľa hier. Hrať aj od rána do večera a pozorovať, aké ťahy spraví ten druhý. Dokonca by z nich mohli byť aj kamaráti.

Základňa sa úplne stratila z dohľadu a Slnko zapadalo za horizont. Bol to výjav, aký ani jeden z nich nikdy nevidel. Gia si začal dávať dole svoje rukavice. Agi sa mu v tom pokúsil zabrániť, no potom pochopil a aj on sám si dal ochranné rukavice dole. Zahodil ich do oblakov a ako namieril dlaň k zapadajúcemu Slnku, pocítil teplo zlatistých lúčov. Pripomínali mu domov, hoci svoj domov pomenovať nevedel. Všimol si, že ruky toho druhého boli omnoho jemnejšie a menšie ako tie jeho, ženské, možno až dievčenské. Agi sa zhlboka nadýchol a vyhodil aj svoju helmu, ktorá mu zakrývala tvár. Odrazu uvidel všetky tie jasné farby, ktoré mu udierali do očí, slnečnú žiaru a sýtosť oranžovej a červenej, ktoré sa ukrývali v oblakoch. Všetko, čo videl mu úplne stačilo, akoby nič viac už v živote nepotreboval. Iba sa zľahka usmial, no jeho tyrkysové oči plakali dojatím. Potom opatrne položil svoje ruky na tie Giine, vďaka čomu pocítil mier a teplo, ktoré tentokrát vychádzalo z jeho samotného.

Gia akoby zamrzla, keď uvidela jeho rozžiarenú tvár a pocítila jeho dotyk. Rýchlo sa však spamätala a odhodila preč aj svoju helmu. Nevedela, ako jej tvár vyzerá, no vedela, že je to poslednýkrát, čo ju niekto uvidí. Jej hnedé oči sa pri zapadajúcom Slnku javili zlaté, akoby sama bola stelesnením Venuše. Usmiala sa, uvidela jeho, uvidela dychberúci západ Slnka. Ich oči rozprávali bez slov, hľadeli na seba, vraveli, že vidia presne to, čo stojí za to byť tým posledným, čo sa v nich odrazí. Vietor trochu zakolísal balónom, no oni sa len zľahka zasmiali pozerajúc na seba a pevne sa držali za spotené ruky.

Všetky krížiky a krúžky popadali zo stola – vyhrali obaja.