Les niečo prebudilo. Bežné pokojné driemoty vystriedalo vedomie, že niečo vážne nie je v poriadku. Les zazíval. Napriek relatívnemu bezvetriu v každom strome zašumelo a zvieratá razom spozorneli. Najskôr sa bolo treba prebrať. Les naťahoval svoje vedomie do všetkých krajov v snahe vypátrať možné ohrozenie. Chvíľu to trvalo, vyšiel z cviku. Od posledného veľkého požiaru pred 130 rokmi bolo bezstarostné obdobie.

Les si postupne prepožičiaval zmysly všetkých bytostí v sebe a skúmal svoje končiny. Prúdili k nemu stovky vnemov naraz, nové pachy obrazy a zvuky. Cez vtáky letiace vysoko na oblohe nevidel nikde stúpať dym.

„Požiar to teda nie je,“ pomalými myšlienkami uvažoval Les.
„Rieka na okraji je zdravá a plná rýb, potoky z hôr sú v poriadku, veľké sucho nenachádzam nikde …“, premýšľal ďalej.
„Možno mor medzi zvieratami? Necítim väčšie problémy … Zostávajú už iba ľudia.“ povzdychol si Les. Veľkú skupinu by nebolo také ťažké nájsť, ľudia prírodu nerešpektujú, robia hluk a neporiadok. Avšak malú obozretnú skupinu ťažko vypátrať, aj keď máte 1000 očí, 1000 uší a 1000 nosov k dispozícii. Chvíľu to trvalo, ale svorka vlkov zachytila ľudskú stupu vo vzduchu. Les premohol strach – stopa smrdela po mágii a Les už vedel presne kam smerujú.

„Nezdá sa vám, že to tu jaksi stmavlo?“, spýtal sa žoldnier skupinky 4 mágov, ktorú doprevádzal. Bol nervózny odkedy zišli z lesnej cestičky. S ostatnými žoldniermi sa presekávali hustým lesným porastom.
„Koho hrob to vlastne hľadáte?“ spýtal sa žoldnier, no mágovia zostávali mĺkvy. Les viacej nepotreboval vedieť. Posledné miesto odpočinku Vizerona tretieho, strašného kráľa-mága sa zaviazal strážiť pred 1000 rokmi. Ako ale votrelcov zastaví?

Les skúsil neúspešne svoje bežné triky, hrozivé zvuky a temnota ich neodstrašila, čo ani nečakal. Hustá hmla ich zo smeru nestriasla, bludičky, ktoré pre nich vytvoril, ich tiež do záhuby nezlákali. Vyslal niekoľko dravcov ich napadnúť, ale mágom sa podarilo ich odstrašiť ohnivými kúzlami.
„Potrebujem lepšieho hosťa, takého čo nemá pud sebazáchovy … Ale kde ho nájdem?“ uvažoval Les. Pátral po okolí, keď sa mu vedomie pristavilo pri bukovej húštine. Spomenul si na hroznú bitku, ktorú tu Vizeron viedol v dávnej minulosti a skrsol mu nápad.
„Snáď ho budem musieť napodobniť,“ bez iného východiska konštatoval Les.

V húštine sa nachádzala kostra princa. Sám a stratený tu zahynul pred pár desiatkami rokov. Bola v dobrom stave, zvieratá ju neroznosili po okolí. Les sústredil svoju silu na princove pozostatky, Rastliny začali rýchlo rásť. Hmyz uvoľnil zahrabané kusy zo zeme. Trávy obmotali a spevnili kĺby, popínavce pospájali končatiny a kostru. Netrvalo dlho a kostlivec sa postavil, zobral meč ležiaci pri ňom do ruky a vydal sa na cestu. Mágovia sa dostali na miesto ich putovania, veľký menhir stojaci uprostred hustého lesa a nečakali ani chvíľu so začatím rituálu. Odriekavali svoje magické frázy, rozložili kamene nabité mágiou a pálili alchymistické prášky.
„Čo to do pekla je?“ skríkol zrazu jeden zo žoldnierov.
Mágovia hľadeli na miesto kde ukazoval. Medzi stromami sa zjavila kostra, ktorá kráčala priamo k nim. Mágovia si vymenili spýtavé pohľady.
„Rituál nebol ani v polovici.“
„Bolo to také jednoduché?“
„Ale kto iný by to bol?“ Vybrali sa k nemŕtvemu a vodca skupiny prehovoril:
„Ó, veľký Vizeron, vítame ťa -“, vetu však nedokončil, meč mu s ľahkosťou odťal hlavu. Kostlivec, otvoril ústa akoby chcel vydať výkrik ale namiesto toho sa z lesa prihnal prudký nápor vetra. A kostlivec ťal po ostatných.

Navečer bolo okolo menhiru ticho, prerušované iba zvukmi práce osamelého kostlivca. Rozbil magické predmety, telá odniesol hlbšie do lesa a ľahol si vedľa nich. Vysekaná cesta na pohrebisko zarástla a nikto by nepovedal, že tam bola. Na Les prichádzali driemoty po dobre vykonanej práci. Dúfal, že tieto budú tiež dlho neprerušené.