„Nechcem uveriť tomu, že ťa po dnešku už viac neuvidím.“

Ležal vedľa nej a prstami ju hladil po tvári. Ešte pred pár hodinami netušil, že večer namiesto osamelého pozerania sa na telku strávi so ženou jeho snov. Teraz však boli tu, nahí jeden pre druhého. Život je, hold, nevyspytateľný. A rovnako tak aj láska. Nikdy nevieš, kedy ti človeka, po ktorom túžiš, naservíruje na striebornom podnose. Pre neho ten šťastný deň nastal práve dnes.

„Kiežby sme spolu mohli ostať dlhšie...“ Dlaň jej položil na krk a palcom ju pohladil po líci. „Alebo navždy.“ Usmial sa. Videlo sa mu, že kútik nadvihla aj ona, čo ho potešilo. Jej pery boli dokonale tvarované, no nie napichané ako tých ostatných štetiek čo sa promenádujú po obchodnom centre, keď na konci týždňa chodí na nákup. Mal pocit, že rovnako ako gentlemani na pánskej strane vymrela prirodzená krása na tej ženskej, a to bola obrovská škoda. O to viac si cenil pohľadu, ktorý mal pred sebou.

„Si prekrásna.“

Odkedy sa domilovali, mesiac vystúpil vysoko na nočnú oblohu. Prízračný pás strieborného svitu dopadal priamo do ich hniezda a romanticky im ožaroval tváre. Jej gaštanovo hnedé oči sa v ňom leskli, upierali sa na neho akoby bol tým posledným, čo mali kedy vidieť. Cítil sa tak milovane, tak významne, tak chcene. Na celom svete bol pre ňu iba on a nikto iný. Avšak ako poplašné sirény v raji, tikanie hodín pomaly ale isto privolávalo chladný koniec, ktorý sa nedal odvrátiť.

„Bože, prečo mi musíš odísť?“ Vyšlo to samo, zo dna jeho srdca. Potom mu niečo napadlo. „Nemusíš ísť... Nie. Ja to nejako zariadim... Zariadim to a budeme môcť zostať spo–„ Nemá ľútosť, ktorá sa odrazila na jej tvári, ho vtiahla späť do reality. Nemohli byť spolu. Podobne ako spoločnosť nepriala lásku Rómeovi a Júlii, ju zoberie aj im, a taká bola krutá pravda. Dnešný románik bol tým jediným, z čoho sa ich city mohli napiť.

„Ja viem.“ Nadýchol sa a sykavo vydýchol. „Máš pravdu.“ Naklonil sa a pobozkal ju na modrajúce ústa. Potom zosadol z ich lesklého kovového lôžka a obliekol si nohavice a košeľu, ktoré predtým v zápale vášne odhodil do rohu miestnosti. „Musí ti tu už byť zima,“ preriekol než prepol vypínačom. Ordinačne biele svetlo zaútočilo na prítmie v miestnosti, zablyslo sa na tehličkami obloženej podlahe i stenách.

Okolo pása si zaviazal bielu zásteru a z krabičky vedľa tácne s nástrojmi potiahol dve chirurgické rukavice. Než do ruky vzal skalpel, uhranula ho ešte jeden posledný krát. Bola rozprávkovo nádherná, možno vôbec najkrajšia s akou mal tú česť zdieľať operačný stôl. A v tej dubovej rakve, ktorú pre ňu včera vo výstavnej miestnosti hneď nad nimi vybrali jej rodičia, bude vyzerať ako pravá spiaca princezná.