Ak chceš poraziť tieň, hovorieval Plukovník, stačí zhasnúť. Bývali časy, keď som to považoval za jednu z jeho banálnych povedačiek. Túto tézu vyslovil po jednom výcviku, ktorý skončil neslávne. Stáli sme na cvičisku, oči ledva rozlepené po spánku žmúrili do vychádzajúceho Slnka a Plukovník nám zadal prostú úlohu. Ukoristiť vlajku, ktorú bude strážiť on sám a nik iný. Jeden proti štyrom, máme na to celý deň, ak úlohu splníme, dostaneme do večera voľno. Razom sme z pozoru prešli do pohovu, lebo veď nič ľahšieho. Dvaja ho budú zabávať, dvaja uchmatnú vlajku, neradno otáľať, ideme na to, nech máme voľno.

Problém bol, že dvojica, čo mala Plukovníka zabaviť, ani nestihla zaujať pozície na dohodnutom mieste a už dostali zásahy jeho cvičnou puškou. Krucinál, veď ich nemohol vidieť, nadával som v duchu i do ducha a s parťákom sme sa prikrádali k stožiaru, na ktorom sa vo vetre trepotala čiernobiela zástava. No ledva som opustil krytie vresového húštia, už som do hrude schytal gumový projektil. Červeň na hrudi, červeň v tvári, od hanby i hnevu, čo si budeme navrávať, nerád prehrávam.

Po cvičení nám Plukovník objasnil, že nás prezradil tieň. Boli sme netrpezliví, zbrklí, spoliehali sa na nízky porast, akurát, že to bolo v tom čase dňa, keď človek vrhá najdlhší tieň. A tak Plukovníkovi stačilo sedieť chrbtom k slnku, pozorovať okolie a vyčkať, kým vystrčíme hlavu. A keď čosi zbadal, mohol len tak naverímboha vystreliť. A trafiť. A trafil.

No a presne vtedy vyslovil tú povedačku a ja mám pri pohľade na temné olovené oblaky na nebi zase raz pocit, že Plukovník je v skutočnosti prorok. Dnes sú to totiž prisámvačku na deň presne dva roky, čo ľudia prestali vrhať tiene. Slnko zhaslo a odvtedy nevyšlo.

Dobre, dobre, uznávam, preháňam, keby pred dvoma rokmi Slnko naozaj vyhaslo, zo zemegule je vyprahnutý ľadový vesmírny objekt a nie planéta, ktorou sa teraz musím plahočiť. Veru musím a veru s Plukovníkom, lebo z pevnosti nás neustále vysielajú na výzvedy. Radar zachytí neohlásenú skupinku ľudí, a posledné, čo chcete v sídle vybudovanom vedľa jadrovej elektrárne, je neohlásená skupinka ľudí. Vec sa má tak, že prístup k jadru a prakticky neobmedzenej energii je záležitosťou nášho prežitia, fungujú vďaka tomu skleníky, vykurovanie, osvetlenie, no skrátka a dobre: život.

Niežeby za niečo v tejto temnote stál, keď je furt zamračené, to máte furt depresiu, no na druhej strane, môže byť aj horšie. Môžete napríklad aj nebyť. Vždy si to pripomeniem, keď sa v rámci psychohygieny štverám na neďaleký kopec, odkiaľ pozorujem pevnosť. Zväčša vyrážam večer, počas dňa je síce temno, no nie tma úplná, ale s večerom, so západom Slnka nastane tma tmúca. A vtedy, v tej diaľke, výške i nadhľade, ktorý mi poskytuje vrchol, sa svetlá z okien, strážnych veží i elektrárne menia na malé žiarivé bodky. Vtedy mi to pripomína hviezdne nebo, jeho malý výsek, ktorý však už nemám nad sebou, ale, keď sa to tak vezme, na dlani. Dokonca si v hlave kreslím súhvezdia. Prepojím trebárs svetlá veží na prednej strane opevnia, potiahnem cez baraky za nimi, stočím na civilné obydlia a odtiaľ to potiahnem jemne nahor cez kostol k laboratóriám, bum, dívam sa na Malý voz. Raz som o svojich vychádzkach a pozorovaní “hviezd” hovoril s Plukovníkom. Povedal mi, že to je fajn, nemusíš dvíhať hlavu, aspoň ťa nesekne v krku. Odvtedy si svoje dojmy z výstupov nechávam pre seba.

Na večnú mrákavu sme si zvykli celkom rýchlo. Teda poniektorí, napríklad tí, čo si mohli vybudovať sídlo pod chladiacimi vežami jadrových reaktorov. S čím sa vysporadúvalo trochu ťažšie, bola nevedomosť. Nik vlastne nevedel, čo sa v skutočnosti stalo. Vedci v labákoch hovorili o nebývalej sopečnej činnosti, čomu by som aj veril, ešte nejaký čas po zatmení sme sledovali spravodajské minúty po minúte z výbuchov najväčších sopiek. Akoby niekto stlačením jedného centrálneho tlačidla aktivoval vulkány od Havaja až po Island. V kostole týpek prirovnával Zatmenie, ako udalosť teatrálne nazval, k trestu božiemu. Neviem, mne sa zdá, že trestuhodne sa ľudia začali správať až teraz, keď sa so Zatemním priam utrhli z reťazí. Temnota sveta totiž vniesla do duší ľudí ponajprv nepokoj a neskôr v nich rovno rozrazila brány pekelné.

Začalo sa to nesmelými krádežami jednotlivcov, jeden deň ste čosi v špajzi mali, na druhý ste sa už mohli na lačnú kuchyňu chystať. Nad čím by sa ešte dalo hodiť očkom ospravedlnenia, veď ako inak prežiť v potravinovej kríze. No neskôr to prerástlo do nájazdov viac či menej organizovaných tlúp. A tie si nejaké starosti so zábranami nerobili. Brali všetko a posledný polrok aj všetkých. Podaktorí vo svojom zúfalstve zistili, že zjesť sa dá všelikto. Nuž čo, pod rúškom tmy sa dajú všakovaké chúťky ukryť.

Čo však neschováte, to je krik. Buď obetí, alebo perverzne sa radujúcich hodovníkov. Tak aj teraz, keď nás radar varoval pred jednou takou tlupou. Do jej tábora sme dorazili len pred chvíľou. Iste, najprv sme ho museli vyčistiť, čo konkrétne dnes, na výročie, ako som už bol býval spomínal, nebolo ťažké, pretože títo otrhanci si užívali bujarú zábavu pri vysokej vatre. Plukovník najprv vystrelil šíp, ktorý mal miesto hrotu malú nádobku s nábojmi priamo do vatry. To napodiv spôsobilo nadšenú reakciu, tzjavne si tí neboráci mysleli, že výbuchy sú súčasťou osláv. Až kým prvého z nich, holohlavého s pohľadom skazenejším než jeho chrup, z tohto neblahého omylu nevyviedol môj šíp. Pre zmenu s obyčajným hrotom. Síce nenarobí taký utešený rámus, ale z oka sa ťažšie vyťahuje, čo si budeme hovoriť.

Plukovník i ja sme tak celkovo veľkí fanúšikovia lukostreľby. Niežeby sme nemali pušky a strelivo, ale v týchto časoch vašu polohu prezradí každý záblesk a my už nejaký ten čas žijeme v čase, keď svetlo život nie vždy znamená. Už druhý rok, je výročie, spomínal som?

Bandu tvorilo asi osem nešťastníkov, aj žena medzi nimi bola, asi, to už nezistím, keď sa snažila prebehnúť k autu s rotačným guľometom, Plukovníkov ju zostrelil rovno do blčiaceho ohňa. No a takto padali jeden za druhým. Zmätení, bez odporu, ktovie, či im došlo, ako nám svetlo plameňov uľahčilo… ako to nazvať… prácu. Keď boj utíchol, hľadeli sme na padlých.

„Boli to len tiene,” vyšmyklo sa mi z úst. Plukovník na mňa vrhol zarazený pohľad.

Podišli sme k autu. Na korbe ležali dve telá prikryté čiernou celtovinou. Jedna časť sa pomaly, no pravidelne nadvihovala. Stiahol som pokrývku a hľa: muž a žena. Nahí ako Adam s Evou v raji, s tým rozdielom, že my už nejaký ten čas nežijeme v raji. Muž nedýchal, telo mal chladné. Obišiel som auto, nech sa prizriem nehybnej Eve. Pardon, žene, ale možno sa volá Eva, ktovie. Ľaľa, žije, tak sa snáď dozviem.

„Tu ju ošetriť nemôžeme, nemáme čas. Toto musel byť len predvoj väčšej bandy, inak by si taký oheň nezaložili,” poznamená Plukovník.

To je pravda. A nám sa treba vrátiť do pevnosti podať správu. Keď nič iné, neprídeme s prázdnymi rukami. Pickup pekne vyzbrojený, zásobený muníciou, aj bandasky po otvorení vydýchli hektolitre nafty.

„Ale ju vezmeme so sebou” skôr konštatujem, než by som kládol otázku a usadám za volant. Kľúče sú v zapaľovaní. Veď prečo by neboli.

Plukovník podíde k nákladnej časti vozidla, odvalí mŕtvolu muža a bezvládnu ženu uloží na zadné sedadlá do čo najpohodlnejšej polohy. V rámci možností. Prikryje ju, no niečo ho tam zdrží. V spätnom zrkadle vidím, že spod nej vyberá malý predmet. Keď sa Plukovník usadí na mieste spolujazdca, položí ho na palubnú dosku.

„Veď to je solárna nabíjačka,” vyhŕknem prekvapený. „Na čo to komu je?”

„Na to,” zahundre Plukovník a zahľadí sa na temné nebo, „aby si vedel, že nádej zomiera posledná.”

Že ťa neseklo v krku, pomyslím si. A hej, nádej zomiera už dva roky. Zajtrajškom sa začína tretí, spomínal som?