„Si si naozaj istá?“ vnútro mi opantal strach.

Šamanka prikyvovala tak silno, až sa jej koráliky vo vlasoch rozhojdali.

Postavila som sa. Posledný raz som preletela rozloženie kostičiek na stole a prehrabla si vlasy. „Dobre, idem po otca.“

Zadržala ma jej ruka.

„Ja viem, Pavati, nechaj to na mňa.“

Vyšla som z temnej chatrče a chvíľu trvalo, kým si moje oči privykli na slnko. Dnes pražilo výnimočne silno. Takýmto tempom prídeme o všetku vodu. Teda až dokým... Plesla som sa po čele. Voda! Úplne som zabudla, že som ju mala ísť nabrať a priniesť otcovi.

Ústa som si prekryla šatkou, aby som sa nenadýchala veľkého množstva prachu a piesku, a rozbehla sa domov.

Stratila som rovnováhu a ocitla sa na kolenách. Zem sa triasla!

Postavila som sa a snažial udržať rovnováhu. Keď trasenie pominulo, do behu som dala všetko.

Keď som sa priblížila k domu, srdce sa mi rozbúchalo ešte viac. Vedela som, že presvedčiť otca nebude ľahké. Schopnostiam šamanky už dávno neveril. Za posledné mesiace zostarla ešte viac, ak to vôbec bolo možné. Choroba, séria zle predpovedaných udalostí a strata hlasu sa na nej podpísali.

Keby som sa k otcovi dostala ešte pred trasením, mala by som väčšiu šancu.

Ja som jej verila. Bola som pri nej pri každej väčšej predpovedi, už od malička. Aj keď, teraz som tam chodila potajomky, lebo... ktovie, ako by sa zachoval otec, keby o tom vedel.

Teraz ale musím s pravdou von. Je to pre dobro všetkých.

S maličkou dušičkou som na otca zamávala.

„Coral, si v poriadku? To trasenie zeme...“

„Viem, aj preto idem za tebou.“

„Kde si sa zdržala? Mala si ísť predsa po vodu.“

„Prepáč, úplne som na to zabudla.“

„Zabudla? Kde si bola?“ premeral si ma s prižmúrenými očami.

„Bola som-“

„Len mi nehovor, že si sa flákala s tým chlapčiskom!“

„Nie!“ vykríkla som, aj keď to by bolo možno preňho v konečnom dôsledku prijateľnejšie. „Nie, otec, ja som bola...“ ako len nájdem tie správne slová? Hrýzla som si spodnú peru, pomáhalo mi to zahnať nepokoj. Ale správne slová neprichádzali.

Nádych. Výdych. Musím ísť s pravdou von.

„Bola som pri P-Pavati.“

Jeho oči aj nozdry sa rozšírili, zafučal ako býk chystajúci sa na útok. No ja som zaútočila prvá.

„Otec, ver mi, tentoraz je to iné. Bola som tam, videla som to na vlastné oči.“

„Coral, nežiadaj odo mňa...“

„Otec, prosím,“ chytila som ho za ruku, „vypočuj ma.“

„Coral,“ pozrel na mňa zmierlivo, ale videla som, že nemá veľmi chuť.

„Aj vodu prinesiem,“ zasmiala som sa, „teda... vlastne, o tom chcem hovoriť. Pavati videla vodu. Veľmi veľa vody.“

„Chceš mi naznačiť, že príde dážď?“ Vyvrátil hlavu dohora. V očiach sa mu odrážala číra modrá. „Je pravda, že pôda je presušená viac, ako za posledné desaťročie. Dážď by sa zišiel.“

Otvorila som prekvapene ústa. Čakala som hocičo, ale nie toto.

„Nechápem ale, prečo si musela kvôli tomuto ísť za tou starou podvodníčkou. Každý z nás očakáva dážď. Nie je to nič nové.“

„V tom je ten háčik. Voda príde, ale nie dážď.“

Videla som, že sa mu v očiach mihla zvedavosť, ktorú takmer vzápätí vystriedal hnev. „Coral, nemám kedy počúvať tie nezmysly, čo ti natárala. Na, tu máš vedro, a nie že sa dakde zase zdržíš.“

Vedro som si nevzala. Nervozita vo mne rástla. Podľa Pavati by sme mali mať ešte dosť času, ale... aj to trasenie prišlo skôr.

„Bude to povodeň,“ vyhŕkla som nakoniec.

„Čo? Tu? Nebuď smiešna.“

„Naozaj, vraj sa najskôr zatrasie zem a potom-“

„Určite, tak ako s tými drakmi, že?“

„Veď zem sa už triasla. Ja jej verím, mali by sme začať konať, lebo celé údolie-“

„My sme tu v bezpečí, more je dosť ďaleko.“

„Vyššie budeme v bezpečí.“

„To dáva zmysle, ale len, keby sa to naozaj stalo.“

„Otec prosím.“

Vyrušilo nás hučanie. Že by ďalšie zemetrasenie? Videla som ľudí z našej dedinky, všetci sa zastavili a načúvali.

Premkol ma zlý pocit. Pocit, že je neskoro.