Kolesá vŕzgali ako ma spútaného ma viedli k obetnej skale. V tesnej klietke mi tŕpli krídla, ktoré túžili znovu lietať. Ich osudom už nebolo mávať vo vetre. Čakalo ma to, čo všetko- zánik a smrť.

Zástupy ľudí v plášťoch sa prišli pozrieť na posledného z Prométheových poslov. Kedy si títo ľudia panovali vo vetre aj na vode. Dostali sa až k Seléné. No nakoniec zavrhli dary titána. Prekliali technológiu a oheň, a tým aj mňa.

Dostali sme sa k vršku obetnej skaly, kde na mňa čakal obetný stôl. Otvorili klietku a začali ma ťahať pomocou reťazí, ktoré mi obopínali moje staré končatiny. Kedysi by si na mňa trúfol len boh alebo nejaký poloboh. Dnes už stačili aj ľudia.

Už som sa nebránil, nemalo to zmysel. Im patril svet a ja som bol iba relikt dávnej minulosti. Keď som na nich pozeral, tak mi aj bolo ľúto. Deti, čo som videl, nemali o nič viac než ich rodičia, a to je jeden otrhaný plášť. Teplé jedlo ich bruchá nepoznali. Barbari.

Z pred oltára zobral ich vodca oštep a začal hlásať.

„Dnes umrie posledný zvyšok prekliatí, ktoré nám dal Prométheus. A budeme slobodní, budeme šťastní a zdatní.“ Rozhovoril sa ich vodca, zatiaľ čo jeho špinavé, dlhé vlasy sa viali vo vetre.

Zavŕšil to: „ Nech posledný oheň dnes zhasne!“

Tá zberba ľudí to začala fanaticky dookola opakovať, až som si prial, aby mi prv odťali uši. Chcel som mať posledné chvíle vo svete bez tých rečí.

Popravčia čata šla na mňa s oštepmi. Držali ich neisto. Bali sa ma. Ako prvý bodol vodca, a pridali sa k nemu ďalší. Pri každom bodnutí som sa mykol. Z mojej kože sa začala valiť červeň, a cítil som sa stále slabší a unavenejší.

Už som to chcel mať za sebou.

Posledné sekundy na Zemi, som si hovoril.

V Háde bude lepšie, ja si na nich počkám, a ohňom im to oplatím.