Kam som sa to dostal? Tá otázka mi hučala v hlave odvtedy, čo som vstúpil do tohto skalného mesta. Všade okolo len prach, kameň, ticho… a predo mnou – monolit. Obrovská stavba vytesaná priamo do steny hory. Pôsobila ako niečo, čo sem nepatrí. Niečo, čo nevytvorili ľudia. Kráčal som po kamennej ceste, krok za krokom, vír prachu mi šľahal do tváre. Oči som nedokázal odtrhnúť od toho monumentu. Akoby ma priťahoval. Akoby som ho už raz videl… vo sne. Tam sa mi zjavil zvláštny symbol, žiariaci v tme – a niečo vo mne vedelo, že ho nájdem práve tu. Po stranách cesty sa otvárali brány do skál – niektoré malé, iné vysoké ako dom. Miesta, ktorým by sa každý rozumný vyhol. Ale ja som šiel ďalej. Monolit stál ako strážca nad týmto chrámom, akoby ho ochraňoval… alebo zadržiaval niečo vo vnútri. Chrám pod ním bol nádherný. Aj keď pri tej masívnej stene pôsobil malý, v skutočnosti bol veľkolepý – zdobený reliéfmi, starý a večný.

Z myšlienok ma vytrhol rev. Hrozivý. Ozýval sa medzi skalami ako úder boha. Prebehol mi mráz po chrbte, inštinkty sa prebrali. A potom som ho uvidel. Drak. Obrovský, tmavý, majestátny. Rozprestrel krídla a vyletel z chrámu ako tieň z dávnej legendy. Stál som tam ako prikovaný, neschopný slova. Zrak mi padol na postavu vedľa mňa – ani som si nevšimol, že nie som sám. Čo tak pozeráš? Nevidel si ešte draka? ozval sa hlas.

Vedľa mňa stála žena v koženom brnení, na chrbte luk, na opasku krátky meč. Vlasy mala ako zlatý oheň a oči zelené ako les po daždi. Ruky silné, vypracované. Chvíľu som váhal. Nie… nevidel, priznal som. Teda – len na maľbách a v starých knihách. Ale naživo… nie. Hmm, asi si zďaleka, povedala. Áno, nie som odtiaľto. A čo ťa sem privádza? spýtala sa a v hlase jej zaznelo niečo ako podozrenie. Zamračil som sa. Prečo sa tak vypytuje? Len prechádzam, klamal som. Aha… tak len ďalší cestovateľ. Presne tak, prikývol som. Ale myšlienka na ten symbol ma stále ťahala vpred. Niečo sa tu malo stať. Niečo, čo ešte nechápem, ale cítim, že sa tomu nevyhnem.

Zamračila sa. Jej pohľad ma prebodol ako šíp. A do chrámu ideš len tak… zo zvedavosti? Na chvíľu som onemel. Mlčal som a hľadal správne slová. Do chrámu. Ako vie, kam mám namierené? Ako? Tá myšlienka ma znervóznila. Neviem… možno, odvetil som vyhýbavo. Niečo ma tam ťahá. Zasmiala sa. Nie posmešne, skôr… s pochopením. Takže si mal sen. Zastal som. Zmeravel. Ako to vieš? Neodpovedala hneď. Len sa usmiala, tajomne, s akýmsi tichým súhlasom. Potom sa otočila a vybrala sa smerom k chrámu. Zaváhal som len na sekundu a šiel som za ňou.

Cesta viedla úzkym priechodom medzi skalami. Vietor sa opieral do stien, niesol so sebou piesok, ktorý škrabal po koži ako drobné ihly. Všade vôkol nás boli stopy dávneho sveta – rozpadnuté sochy, vyhladené rytiny, zvyšky kameňov, ktoré kedysi možno niečo znamenali. Pomaly sme sa blížili. Monolit bol čoraz väčší, čoraz hrozivejší. Zblízka sa ukázali detaily – stĺpy v tvare postáv, ktoré držali monolit, ako keby ho udržiavali, aby nespadol na svet. Každý z nich mal inú tvár. A niektoré z tých tvárí boli… neľudské. Ten chrám… to nie je len stavba, však? spýtal som sa ticho. Žena len pokrčila plecami. To záleží na tom, čo v ňom hľadáš.

Zastal som tesne pred schodmi, ktoré viedli k bráne. Vzduch tu bol iný. Hustejší. Ako pred piesočnou búrkou. A znovu sa mi vybavila tá vízia – symbol žiariaci vo tme, hlas, ktorý mi šepkal… slová, ktoré som si už nepamätal, ale pocit zostal. Zodvihol som hlavu. Monolit sa týčil priamo nad nami, vyšší než všetko, čo som kedy videl. Ako keby prepájal zem s nebom. Niečo v ňom pulzovalo. Niečo živé. A ja som vedel, že keď raz vstúpim do toho chrámu… už nebude cesty späť.